Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 378/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2011 [sťažovateľka nesprávne

uviedla spisovú značku uznesenia ako sp. zn. , avšak z priloženej fotokópie

uznesenia vyplýva, že správna sp. zn. je (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)].

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere

uzavretej 23. augusta 2006 poskytla fyzickej osobe úver v sume 265,55 € s tým, že dlžník

jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu a ďalšie poplatky v dvanástich

mesačných splátkach po 43,15 €.

Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa stal celý úver

v zmysle „Všeobecných podmienok poskytnutia úveru“ okamžite splatný, sťažovateľka

opakovane vyzvala dlžníka na jeho úhradu. Dlžník však dlžnú sumu neuhradil, v dôsledku

čoho sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom

zriadeného zriaďovateľom S., a. s... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi

sťažovateľom a dlžníkom“.

Dňa 24. januára 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný

a 20. apríla 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (návrh) sťažovateľky

na vykonanie exekúcie. Na základe poverenia vydaného Okresným súdom Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) začal exekútor 30. októbra 2008 nútený výkon

rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd následne z vlastného podnetu, t. j. „ex officio“ bez akéhokoľvek

dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie účastníkom konania uznesením

č. k. -13 z 23. februára 2010 (sťažovateľka nesprávne označila prvostupňové

uznesenie ako č. k. -13 z 18. februára 2010, avšak z priloženej fotokópie

uznesenia vyplýva, že správne uznesenie je č. k. -13 z 23. februára 2010,

pozn.) exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka

17. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka sa v sťažnosti najskôr odvoláva na judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv

a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie,

tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového

hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom

exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové

skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy

oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu

a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, pričom «V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.

Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania

o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové

dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu

zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva

„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto

uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -13 z 23. februára 2010 v spojení s doplňujúcim uznesením

č. k. -40 zo 16. novembra 2010 o zastavení exekúcie vedenej súdnym

exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 3180/2008 potom, ako okresný súd dospel

k záveru, že rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) zaväzuje povinného na plnenia, ktoré

sú právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, ako aj s prihliadnutím na to,

že v danom prípade nemožno oddeliť nedovolené plnenie, prípadne plnenie rozporné

s dobrými mravmi, od ostatného vymáhaného plnenia.

Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd

označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani

chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej

otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného

konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. -13 z 23. februára

2010, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu

o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Okresný súd zastavil

exekúciu postupujúc podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45

ods. 1 písm. c) o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov a krajský súd, ktorý prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania

v súlade s , reagujúc na odvolacie námietky

sťažovateľky uviedol:

„Zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy

spotrebiteľskej a preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy.

Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval

zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere

(označená ako zmluva v zmysle a nasl. ), nespôsobuje

vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa ( ).

Spotrebiteľským vzťahom je okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, čomu

zodpovedá povinnosť súdu poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú

ochranu. Uvedená povinnosť sa viaže aj k činnosti a postupu exekučného súdu aj vo vzťahu

k rozhodcovským rozsudkom vyjadrená v , (predtlačená

zmluva, nemožnosť dojednať individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky

poskytnutia úveru). Ak sa potom obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho

zákonníka, je nepochybné, že dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným

v zmluve o úvere a následne priznané aj exekučným titulom – rozhodcovským rozsudkom sú

v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje

ustanoveniu v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády,

SR č. Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie

rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej

doložky a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je

odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. a nasl , pričom záver

o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že

vopred stanovená podmienky v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom

v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva

právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo

predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikované ako

nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora teda spĺňa všetky podmienky nekalosli už len

dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,

resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd

spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky

nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený

oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné

vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08,

zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento

účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže

umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez

návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento

nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž

prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Formálne amateriálne podmienky exekučného titulu je možné skúmať v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.“

V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd

nedospel k záveru, že by predmetné uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom

zasahovalo do sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené

v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané

v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď zmluvu o úvere rovnako ako okresný

súd vyhodnotil ako „zmluvu o spotrebiteľskom úvere“ uzavretú podľa zákona

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov. Aj pokiaľ ide o príslušné ustanovenia , Občianskeho

zákonníka a Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci, krajský súd ich podľa

názoru ústavného súdu interpretoval a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom a jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a z ústavného hľadiska udržateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť o zastavení exekúcie, dokonca aj bez návrhu z vlastného podnetu, a urobí tak

aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým

rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkinmu právu na spravodlivé súdne

konanie postupujúc v intenciách príslušných ustanovení Exekučného poriadku

a , ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne

konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. m. m. , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. , ,

, ). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony

podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

a Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej

najvyšším súdom.

Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch v nej

uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011