Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 372/2011
PDF · 207.61 KB
No categories available
IV. ÚS 372/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 5. februára 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver
v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10
mesačných splátkach po 71,70 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného
vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve
menovite, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať
notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník
neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 16. októbra 2004 notárom spísaná notárska
zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne bol 25. januára 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Rožňava (ďalej len
,,okresný súd“) 7. marca 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. novembra 2010
podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd
uznesením č. k. 8 Er/27/2005-18 z 2. marca 2011 zamietol návrh sťažovateľky na zmenu
súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla
2011 nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29
z 27. apríla 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu o zastavení už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby
sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému
zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože
v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke
upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc
skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného
titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými
uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania ako
vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 8 Er/27/2005-18 z 2. marca 2011, ktorým tento zamietol návrh
sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „na návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie a žiadosti súdneho exekútora poveril JUDr. Ing. K. M. vykonaním
exekúcie proti povinnému na základe vykonateľnej Notárskej zápisnice Notárskeho úradu
JUDr. J. K. v B. sp. zn. N 3467/2004, NZ 76227/2004 zo dňa 16. 10. 2004. Oprávnený dňa
23. 11. 2010 podal návrh na zmenu súdneho exekútora a navrhol vykonaním exekúcie
poveriť JUDr. R. K., B.
Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 251 ods. 4 a § 103 O. s. p., ustanovením § 41
ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 3 a 4 a § 22 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácii a tiež právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozsudku
zo dňa 27. 1. 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996. Z predložených listín zistil, že na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu povinný poveril advokáta Mgr. T. K. v zmluve o
úvere č. 7270370 z 5. 2. 2004 a splnomocnil ho aj na uznanie záväzku tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre výkon exekúcie. Zmluvu o úvere účastníkov
konania posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Konštatoval, že táto zmluva bola vyhotovená na
predtlači a povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý úver, bol súčasne nútený podpísať aj
splnomocnenie pre advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu a zaviazal sa súčasne zaplatiť všetky náklady spojené so spísaním notárskej zápisnice.
Uzavrel, že podmieňovanie poskytnutia spotrebiteľského úveru súčasným uzavretím
plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu treba považovať za
neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, preto takto udelené
plnomocenstvo povinným pre Mgr. T. K. nie je platným právnym úkonom pre rozpor
záujmov zástupcu a zastúpeného (§39 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu Mgr. T. K.
ani nim splnomocnený substitučný zástupca nemohli pred notárom platne a v mene
povinného uznať jeho záväzok voči oprávnenému a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Poukázal na to, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o ročnej úrokovej
sadzbe, ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto sa takýto úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov, navyše v notárskej zápisnici uznaný úrok z omeškania v sadzbe
0,25% za každý deň omeškania (91,25% ročne) presahuje ustanovením § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. stanovenú výšku úrokov z
omeškania. Z dôvodu, že notárska zápisnica je absolútne neplatným právnym úkonom,
neexistuje exekučný titul, preto návrhu na zmenu exekútora nevyhovel, lebo vady
exekučného titulu bránia pokračovať v exekúcii, exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku exekúciu zastavil.“.
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 odôvodnil
takto:
«Odvolací sud prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p„ pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej
podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie
pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd konštatuje
správnosť napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k
odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné: ...
Súd prvého stupňa v danom prípade udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie, v priebehu vykonávania exekúcie však dospel k záveru, že exekučný
titul - notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti, preto exekúciu
dôvodne vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou oprávneného, že povinný poveril
advokáta Mgr. T. K. svojim zastupovaním v súlade s príslušnými ustanoveniami
Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia
vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie
je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka).
Predpokladom zastúpenia je teda spôsobilosť zástupcu na právny úkon, o ktorý ide,
pričom záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento rozpor
so záujmom zastúpeného sa nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca
splnomocnený, stačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý môže vyvolať
pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne vykonávať svoje práva a povinností vyplývajúce
mu zo zastúpenia.
Každý má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať
ktoréhokoľvek advokáta (§ 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii). Advokát je
povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho
pokynmi (§ 18 ods. 1 veta prvá citovaného zákona).
Z iných sporových konaní je aj odvolaciemu súdu známe, že Mgr. T. K. už skôr
zastupoval ako advokát spoločnosť oprávneného. V danej veci súčasťou predtlačenej
zmluvy o úvere bolo aj splnomocnenie pre tohto advokáta, ktorým ho dlžník splnomocnil
na určité právne úkony súvisiace s vymožením a zabezpečením pohľadávky oprávneného.
Tieto okolnosti vyvolávajú dôvodné pochybnosti, či zástupca, ktorého si povinný (dlžník) ani
sám nezvolil, ale vybral mu ho oprávnený ako veriteľ, bude náležité hájiť záujmy práve
svojho klienta. Takéto zastúpenie je v rozpore so zákonom, a preto sú právne úkony, ktoré
takto splnomocnený zástupca v mene zastúpeného urobil podľa § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatné.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne posúdil notársku zápisnicu
z uvedených dôvodov ako neplatný právny úkon, na základe ktorého nemožno viesť
exekučné konanie a exekúciu dôvodne vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.»
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom
okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 8 Er/27/2005-18 z 2. marca 2011, ktorý
svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil
na právnom posúdení notárskej zápisnice ako neplatného právneho úkonu, na základe
ktorého nemožno viesť exekučné konanie.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska
akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2011