Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 372/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -29 z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -29 z 27. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 5. februára 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10

mesačných splátkach po 71,70 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve

menovite, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať

notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník

neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 16. októbra 2004 notárom spísaná notárska

zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 25. januára 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Rožňava (ďalej len

,,okresný súd“) 7. marca 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. novembra 2010

podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd

uznesením č. k. -18 z 2. marca 2011 zamietol návrh sťažovateľky na zmenu

súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , IV.

ÚS 136/05, ).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. -29 z 27. apríla

2011 nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť

v lehote ustanovenej v .

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -29

z 27. apríla 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu o zastavení už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby

sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému

zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože

v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke

upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -29 z 27. apríla 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc

skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného

titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými

uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania ako

vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesením č. k. -29 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -18 z 2. marca 2011, ktorým tento zamietol návrh

sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „na návrh oprávneného

na vykonanie exekúcie a žiadosti súdneho exekútora poveril JUDr. Ing. K. M. vykonaním

exekúcie proti povinnému na základe vykonateľnej Notárskej zápisnice Notárskeho úradu

JUDr. J. K. v B. sp. zn. N 3467/2004, NZ 76227/2004 zo dňa 16. 10. 2004. Oprávnený dňa

23. 11. 2010 podal návrh na zmenu súdneho exekútora a navrhol vykonaním exekúcie

poveriť JUDr. R. K., B.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením a , ustanovením

ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, a

o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 3 a 4 a § 22 ods. 1 a 2

, , a

Z. z. o advokácii a tiež právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozsudku

zo dňa 27. 1. 2007 sp. zn. . Z predložených listín zistil, že na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu povinný poveril advokáta Mgr. T. K. v zmluve o

úvere č. 7270370 z 5. 2. 2004 a splnomocnil ho aj na uznanie záväzku tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným titulom pre výkon exekúcie. Zmluvu o úvere účastníkov

konania posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Konštatoval, že táto zmluva bola vyhotovená na

predtlači a povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý úver, bol súčasne nútený podpísať aj

splnomocnenie pre advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu a zaviazal sa súčasne zaplatiť všetky náklady spojené so spísaním notárskej zápisnice.

Uzavrel, že podmieňovanie poskytnutia spotrebiteľského úveru súčasným uzavretím

plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu treba považovať za

neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, preto takto udelené

plnomocenstvo povinným pre Mgr. T. K. nie je platným právnym úkonom pre rozpor

záujmov zástupcu a zastúpeného ( ). Z tohto dôvodu Mgr. T. K.

ani nim splnomocnený substitučný zástupca nemohli pred notárom platne a v mene

povinného uznať jeho záväzok voči oprávnenému a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice. Poukázal na to, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o ročnej úrokovej

sadzbe, ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto sa takýto úver považuje za

bezúročný a bez poplatkov, navyše v notárskej zápisnici uznaný úrok z omeškania v sadzbe

0,25% za každý deň omeškania (91,25% ročne) presahuje ustanovením § 517 ods. 2

stanovenú výšku úrokov z

omeškania. Z dôvodu, že notárska zápisnica je absolútne neplatným právnym úkonom,

neexistuje exekučný titul, preto návrhu na zmenu exekútora nevyhovel, lebo vady

exekučného titulu bránia pokračovať v exekúcii, exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku exekúciu zastavil.“.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -29 z 27. apríla 2011 odôvodnil

takto:

«Odvolací sud prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania

podľa § 214 ods. 2 O. s. p„ pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej

podľa , na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie

pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa odvolací súd konštatuje

správnosť napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním

stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k

odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné: ...

Súd prvého stupňa v danom prípade udelil súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, v priebehu vykonávania exekúcie však dospel k záveru, že exekučný

titul - notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti, preto exekúciu

dôvodne vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou oprávneného, že povinný poveril

advokáta Mgr. T. K. svojim zastupovaním v súlade s príslušnými ustanoveniami

.

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie

je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného ( a ).

Predpokladom zastúpenia je teda spôsobilosť zástupcu na právny úkon, o ktorý ide,

pričom záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento rozpor

so záujmom zastúpeného sa nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca

splnomocnený, stačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý môže vyvolať

pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne vykonávať svoje práva a povinností vyplývajúce

mu zo zastúpenia.

Každý má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať

ktoréhokoľvek advokáta ( o advokácii). Advokát je

povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho

pokynmi (§ 18 ods. 1 veta prvá citovaného zákona).

Z iných sporových konaní je aj odvolaciemu súdu známe, že Mgr. T. K. už skôr

zastupoval ako advokát spoločnosť oprávneného. V danej veci súčasťou predtlačenej

zmluvy o úvere bolo aj splnomocnenie pre tohto advokáta, ktorým ho dlžník splnomocnil

na určité právne úkony súvisiace s vymožením a zabezpečením pohľadávky oprávneného.

Tieto okolnosti vyvolávajú dôvodné pochybnosti, či zástupca, ktorého si povinný (dlžník) ani

sám nezvolil, ale vybral mu ho oprávnený ako veriteľ, bude náležité hájiť záujmy práve

svojho klienta. Takéto zastúpenie je v rozpore so zákonom, a preto sú právne úkony, ktoré

takto splnomocnený zástupca v mene zastúpeného urobil podľa § 39 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatné.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne posúdil notársku zápisnicu

z uvedených dôvodov ako neplatný právny úkon, na základe ktorého nemožno viesť

exekučné konanie a exekúciu dôvodne vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1

ako vecne správne potvrdil.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom

okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. -18 z 2. marca 2011, ktorý

svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil

na právnom posúdení notárskej zápisnice ako neplatného právneho úkonu, na základe

ktorého nemožno viesť exekučné konanie.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

a podstatné na posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý

v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -29 z 27. apríla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011