Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 124/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa

Tkáčika o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom W., R., zastúpených advokátkou Mgr. M. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. J. M. a I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume po 750 € (slovom

sedemstopäťdesiat eur) pre každého, ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý

zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť J. M. a I. M. trovy konania v

sume 276,64 € (slovom dvestosedemdesiatšesť eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich

právnej zástupkyne Mgr. M. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-10 z 29. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R. (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom na vydanie platobného

rozkazu z 1. decembra 2006 na okresnom súde domáhali voči odporcom zaplatenia sumy

50 000 Sk (1659,70 €) s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia za obdobie

neoprávneného užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov odporcami.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli podrobný prehľad úkonov okresného súdu

v predmetnej veci, pričom osobitne poukázali na prerušenie konania uznesením z 18. mája

2009, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 31. mája

2010 zrušené s odôvodnením, že nie sú dané dôvody na prerušenie konania. Sťažovatelia

poukázali v sťažnosti na to, že až 20. januára 2011, teda s odstupom štyroch rokov

od začatia konania, bolo v prerokúvanej veci vykonané prvé pojednávanie.

Podľa sťažovateľov „Súd vo veci v podstate nekonal, dokonca obdobie minimálne

od 26.7.2007 (kedy súd pripustil zmenu návrhu) do vytýčenia prvého pojednávania vo veci,

t.j. dňa 3.12.2010, t.j. obdobie 3 rokov a 5 mesiacov možno označiť za obdobie absolútnej

nečinnosti.

Súd v tomto období navyše uskutočnil nesprávne rozhodnutie v podobe uznesenia

o prerušení konania, ktorého odstránenie navrhovateľov stálo veľa úsilia a vynaloženia

finančných prostriedkov za právne konzultácie.“.

Sťažovatelia prezentovali názor, že „Daná vec je skutkovo aj právne jasná, nie je

dôvod, aby súd o takejto veci rozhodoval vyše štyroch rokov navyše s tým, že v priebehu

tohto konania súd urobil iba 3 úkony podstatné pre meritórne rozhodnutie vo veci: vydanie

platobného rozkazu (11.12.2006), pripustenie zmeny návrhu (26.3.2007) a uskutočnenie

pojednávania (20.1.2011). Takýto postup jednoznačne nemožno označiť za prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia v závere sťažnosti navrhli, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu

konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd 28. apríla 2011 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Okresný súd prostredníctvom jeho predsedníčky predložil ústavnému súdu

vyjadrenie doručené 6. júna 2011, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad

vykonaných procesných úkonov a stanovisko k prijatej sťažnosti.

Okresný súd skonštatoval, že vo veci sťažovateľov nejde o skutkovo ani právne

zložitú vec. Vo svojom stanovisku poukázal na prieťahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobili

sťažovatelia uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podaného proti

uzneseniu okresného súdu „o dovyrúbení“ súdneho poplatku. Podľa vyjadrenia okresného

súdu sú sťažovatelia účastníkmi iných analogických konaní vedených na okresnom súde,

preto im mala byť skutočnosť poplatkovej povinnosti za rozšírenie návrhu známa. V závere

okresný súd poukázal na skutočnosť spojenia veci sťažovateľov s ich analogickou vecou

prerokúvanou okresným súdom, ktorá je takisto predmetom sťažnosti podanej ústavnému

súdu.

Predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s prerokovaním sťažnosti

sťažovateľov bez nariadenia ústneho pojednávania.

V podaní doručenom ústavnému súdu 17. júna 2011 prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia.

Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovatelia argumentovali, že

uplatnením riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiam týkajúcim

sa poplatkovej povinnosti realizovali svoje práva. Citujúc judikatúru ústavného súdu na

tomto mieste zdôraznili, že zodpovednosť za predĺženie konania v dôsledku uplatnenia

práva nemôže znášať oprávnená osoba. Dodali tiež, že následkom neuhradenia súdneho

poplatku by nebolo zastavenie súdneho konania, ale iba jeho vymáhanie, a že teda

neexistovala prekážka, ktorá by bránila okresnému pokračovať v konaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu a zistil tieto

pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Okresnému súdu sa nepodarilo doručiť odporcom platobný rozkaz z 11. decembra

2006 a táto zásielka mu bola vrátená 4. januára 2007 s označením „adresát nezastihnutý“

a následne 11. januára 2007 s označením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“.

Okresný súd preto u kompetentných subjektov podaním z 11. januára 2007 zisťoval miesto

pobytu odporcov. Po doručení ich odpovedí v priebehu januára a februára 2007 okresný súd

listom z 15. januára 2007 požiadal o doručenie predmetnej zásielky kompetentný subjekt

(príslušný policajný orgán), ktorý mu oznámil, že sa mu podarilo zásielku 9. februára 2007

doručiť.

Sťažovatelia doručili okresnému súdu 19. marca 2007 „Doplnenie žalobného

návrhu“. Uzneseniami z 26. marca 2007 pripustil okresný súd zmenu návrhu

a súčasne vyzval sťažovateľov na doplatenie súdneho poplatku. Sťažovatelia sa proti

uzneseniu ukladajúcemu poplatkovú povinnosť 26. apríla 2007 odvolali. Okresný súd

predložil opravný prostriedok 3. mája 2007 krajskému súdu, ktorý napadnuté prvostupňové

uznesenie svojím uznesením z 30. mája 2007 potvrdil. Sťažovatelia uznesenie krajského

súdu 7. septembra 2007 napadli dovolaním. Okresný súd 17. septembra 2007 vyzval

odporcov, aby sa k podanému dovolaniu vyjadrili. Okresný súd predložil 9. novembra 2007

dovolanie spolu so spisom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“). Najvyšší súd podané dovolanie uznesením z 29. októbra 2008 odmietol a 5. decembra

2008 vrátil okresnému súdu spisový materiál.

Okresnému súdu sa nepodarilo doručiť zásielku adresovanú odporcom, ktorá mu bola

vrátená 7. januára 2009 a 11. februára 2009 s označením „adresát zásielku neprevzal

v odbernej lehote“. Následne 16. februára 2009 okresný súd požiadal o doručenie zásielky

kompetentný subjekt, ktorý mu 3. marca 2009 oznámil, že osoba, ktorej mala byť zásielka

doručená, „neexistuje“. Okresný súd požiadal o oznámenie pobytu odporcu v 2. rade

kompetentné subjekty, ktoré reagovali podaniami doručenými mu 7. a 8. apríla 2009.

Okresný súd uznesením z 18. mája 2009 prerušil konanie do doby právoplatného

skončenia analogickej sporovej veci (sp. zn. ). Uznesenie napadli sťažovatelia

7. júla 2009 odvolaním. Okresný súd vyzval 9. júla 2009 odporcov, aby sa k podanému

odvolaniu vyjadrili. Táto zásielka bola okresnému súdu vrátená 29. júla 2009 a 5. augusta

2009 s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Okresný súd preto požiadal

18. augusta 2009 o doručenie zásielky a tiež o oznámenie pobytu odporcov kompetentné

subjekty, ktoré reagovali podaniami doručenými okresnému súdu v priebehu októbra 2009

a oznámili mu, že sa zásielku podarilo odporcom doručiť. Opravný prostriedok so spisovým

materiálom bol krajskému súdu predložený 12. novembra 2009. Krajský súd svojím

uznesením z 31. mája 2010 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a spisový materiál

mu vrátil 9. júla 2010.

Okresnému súdu sa opätovne nepodarilo doručiť zásielku adresovanú odporcom,

ktorá mu bola vrátená 16. septembra 2010 a 13. októbra 2010 s označením „zásielka

neprevzatá v odbernej lehote“. Okresný súd preto požiadal 18. októbra 2010 o doručenie

zásielky kompetentné subjekty, ktoré mu 8. novembra 2010 oznámili, že zásielku sa

podarilo odporcom doručiť.

Okresný súd 3. decembra 2010 určil termín pojednávania na 20. január 2011, ktoré

bolo v daný deň odročené na dobu neurčitú z dôvodu neúčasti odporcov.

Sťažovatelia 9. februára 2011 predložili okresnému súdu „Návrh na spojenie konaní

vedených pod sp.zn. a podľa “, na základe

ktorého okresný súd rozhodol 22. februára 2011 o spojení označených vecí na spoločné

konanie.

Okresnému súdu sa opätovne nepodarilo v apríli 2011 doručiť zásielku adresovanú

odporcovi a táto mu bola vrátená 5. mája 2011 s označením „zásielka neprevzatá

v odbernej lehote“.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti nebola predmetná vec

sťažovateľov pred okresným súdom meritórne skončená, a zároveň zistil, že vo veci

(po spojení konaní vedenej na okresnom súde už pod sp. zn. ) bol určený termín

pojednávania na 18. august 2011.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal

skutkovú a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľov v priebehu konania (2)

a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je uplatnený nárok sťažovateľov na vydanie bezdôvodného

obohatenia z titulu užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov odporcami bez

právneho dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že tento druh konania predstavuje bežnú agendu

všeobecných súdov a nemožno ho považovať za skutkovo či právne zložitý vzhľadom

na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov tohto charakteru. Túto

skutočnosť uznal vo svojom stanovisku aj samotný okresný súd. Navyše, ústavný súd

považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že stupeň skutkovej a právnej zložitosti veci

sa nemohol v prerokúvanej veci s ohľadom na doterajší stav konania nijako prejaviť,

pretože okresný súd dosiaľ riešil iba vedľajšie procesné otázky a k úkonom, ktoré by viedli

bezprostredne k prerokovaniu a meritórnemu rozhodnutiu vo veci, sa v podstate ešte

nedostal.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by

signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľov ako účastníkov

konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľov za zistené

zbytočné prieťahy posudzovaného konania. Na druhej strane však musí ústavný súd

konštatovať, že podanie odvolania a neskôr aj dovolania sťažovateľmi proti dodatočnému

vyrubeniu súdneho poplatku v súvislosti so zmenou návrhu (neúspešné) spôsobilo, že súdny

spis sa nachádzal na krajskom súde, resp. najvyššom súde celkovo po dobu cca

16 mesiacov, čo objektívne predĺžilo doterajšiu dobu konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup okresného súdu.

Ustálená judikatúra ústavného súdu považuje aj nesprávnu organizáciu práce, ako aj

iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej doby prerokovania

a rozhodnutia konkrétnej veci, za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (m. m. , , ).

Za neefektívnu a nesústredenú činnosť konajúceho súdu ústavný súd považuje

predovšetkým postup okresného súdu, ktorý rozhodol o prerušení predmetného konania

do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde. Nesprávnosť

tohto postupu potvrdil aj odvolací súd svojím jednoznačným zrušujúcim ustanovením

z 31. mája 2010. Za týchto okolností treba dobu prerušenia konania kvalifikovať ako

neefektívnu etapu konania poznačenú narušením plynulosti konania, kvantifikovateľnú

zbytočnými prieťahmi zodpovedajúcimi dobe približne jeden rok a sedem mesiacov.

Jedným z nedostatkov plynulosti konania bol podľa názoru ústavného súdu aj

neefektívny postup okresného súdu týkajúci sa opakovaných neúspešných pokusov

o doručovanie zásielok adresovaných odporcom, ktoré zjavne signalizovali obštrukcie

odporcov sťažujúce postup konania (nepreberaním zásielok). Okresný súd nekonal pružne,

keď v nasledujúcich prípadoch napriek predchádzajúcej skúsenosti automaticky nepristúpil

k účinnému spôsobu doručovania zásielok prostredníctvom príslušného policajného orgánu,

ktorý sa mu v počiatočných prípadoch osvedčil.

Ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko v uvedených súvislostiach aj

k obdobiu (trvajúcemu asi 16 mesiacov), v ktorom sa súdny spis nachádzal na krajskom

súde, resp. najvyššom súde v dôsledku podaného odvolania a dovolania sťažovateľmi proti

uzneseniu okresného súdu týkajúcemu sa ich poplatkovej povinnosti. Ústavný súd

v okolnostiach prípadu poukazuje na ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého

pre nezaplatenie súdneho poplatku prvostupňový súd konanie nezastaví, ak už začal konať

vo veci samej. Vychádzajúc z judikatúry všeobecných súdov, ktorá považuje za začatie

konania vo veci samej aj vydanie platobného rozkazu, treba konštatovať, že

v posudzovanom konaní okresný súd začal konať vo veci samej vydaním platobného

rozkazu z 11. decembra 2006, čo vylučovalo možnosť zastavenia konania podľa § 10 ods. 1

. Prebiehajúce odvolacie a následné dovolacie konanie

iniciované sťažovateľmi využívajúcimi svoje procesné práva sa týkalo výlučne otázky

poplatkovej povinnosti, ktorej rozhodnutie nemalo vplyv na meritórne rozhodnutie

okresného súdu, preto kvalifikovať ho ako zákonnú prekážku konania je problematické.

Ústavný súd obranu okresného súdu v tomto smere považuje skôr za formalistickú, pretože

ani prípadná technická prekážka spôsobená predložením spisového materiálu nadriadeným

súdom rozhodujúcim o opravných prostriedkoch sťažovateľov vo veci súdneho poplatku

nezbavovala okresný súd povinnosti pokračovať v záujme zabezpečenia včasnej ochrany

práv účastníkov konania v ďalšom prerokúvaní veci. Jednou z možností riešenia takejto

situácie bolo napr. vyhotovenie kópií spisového materiálu potrebných pre odvolacie

a dovolacie konanie.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia žiadajú ústavný súd aj

o vyslovenie porušenia práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že zistená doterajšia dĺžka konania vedeného pred okresným

súdom nebola ovplyvnená ani skutkovou a ani právnou zložitosťou veci a v podstatnej

miere ani správaním sťažovateľov ako účastníkov konania. Jednoznačným faktorom, ktorý

mal vplyv na neprimeranú dobu konania, bol postup okresného súdu, a teda zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu

a zistenej nečinnosti.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľov

podľa a právo podľa dohovoru porušené boli (bod 1 výroku

uznesenia).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Napriek tomu, že posudzované konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu

rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal okresnému

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov, pretože

po jeho spojení s konaním vedeným pod sp. zn. mu táto povinnosť vyplýva

z iného rozhodnutia ústavného súdu (sp. zn. ), ktorým ústavný súd už

pre toto konanie takýto príkaz vydal.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, a to každému z nich, ktoré odôvodnili takto:

«Nemajetkovú ujmu vidia navrhovatelia v tom, že postupom súdu bolo umožnené,

aby v podstate krádež na ich majetku (užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu) zostala

bez právnych následkov, v podstate „zostali okradnutí“. Jednoduchá vec nie je po uplynutí

4 rokov od začiatku konania v podstate ani v počiatku riešenia a ťažko možno odhadnúť,

kedy sa navrhovatelia vôbec domôžu svojho práva.

Sťažovatelia trpia značnou psychickou ujmou, pocitmi krivdy a neistoty spôsobenými

im dlhodobou neschopnosťou súdu plynulé pokračovať v konaní a súčasne rozhodnúť súdny

spor. Sťažovatelia sa cítia byť poškodení pomalým riešením uvedeného súdneho sporu aj

z toho dôvodu, že na súd sa obrátili s dôverou, že vec bude v krátkom čase vyriešená a svoj

produktívny vek využijú na „radostnejšie“ aktivity, ako právne vzdelávanie sa za účelom

dosiahnutia svojich práv.

Treba poukázať na to, že sťažovatelia majú odôvodnený pocit frustrácie, ktorý ich

veľakrát zahnal do situácie, že by pre pomalý postup súdu uplatnenie svojho práva

najradšej „zabalili“. Je na nich zo strany tretích osôb nazerané spôsobom „čo to vlastne

chcú, prečo to nenechajú tak, prečo to toľké roky riešia“, ľudia v našej spoločnosti nie sú

zvyknutí domáhať sa svojho práva a trvať na jeho uplatnení aj keď sa o ňom rozhoduje

„nekonečne dlho“. Viera sťažovateľov v spravodlivosť sa takmer stratila, čo je dosť vážny

fakt, nakoľko viera je niekedy to posledné, čo človeku zostane.»

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho

nedostatočne efektívny postup a zistené obdobie nečinnosti, berúc do úvahy predmet

konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval

priznanie 750 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľom vznikli

v súvislosti s ich právnym zastúpením pred ústavným súdom a ktoré špecifikovali sumou

276,64 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v súvislosti

so spoločným zastúpením dvoch sťažovateľov (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti – úkony realizované v roku 2011) postupujúc v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11

ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 €, pričom pri

vykonaní dvoch úkonov právnej služby pre dve spoločne zastúpené osoby jej znížením

o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) celková sume teda predstavuje 247 €. Paušálna náhrada

výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16

ods. 3 vyhlášky v sume 7,41 € (2 x 2 x 7,41 €), teda spolu v sume 29,64 €. Celková výška

trov konania tak predstavuje sumu 276,64 €.

Keďže takto určenej sume trov konania zodpovedá aj nárok uplatnený sťažovateľmi,

ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť sťažovateľom na účet ich právnej zástupkyne

( v spojení s Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov) úhradu trov konania v nimi požadovanej sume

276,64 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011