Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 124/2011
PDF · 239.29 KB
No categories available
III. ÚS 124/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa
Tkáčika o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom W., R., zastúpených advokátkou Mgr. M. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 227/2006 p o r u š e n é b o l i .
2. J. M. a I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume po 750 € (slovom
sedemstopäťdesiat eur) pre každého, ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý
zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť J. M. a I. M. trovy konania v
sume 276,64 € (slovom dvestosedemdesiatšesť eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich
právnej zástupkyne Mgr. M. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 124/2011-10 z 29. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R. (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom na vydanie platobného
rozkazu z 1. decembra 2006 na okresnom súde domáhali voči odporcom zaplatenia sumy
50 000 Sk (1659,70 €) s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia za obdobie
neoprávneného užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov odporcami.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli podrobný prehľad úkonov okresného súdu
v predmetnej veci, pričom osobitne poukázali na prerušenie konania uznesením z 18. mája
2009, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 31. mája
2010 zrušené s odôvodnením, že nie sú dané dôvody na prerušenie konania. Sťažovatelia
poukázali v sťažnosti na to, že až 20. januára 2011, teda s odstupom štyroch rokov
od začatia konania, bolo v prerokúvanej veci vykonané prvé pojednávanie.
Podľa sťažovateľov „Súd vo veci v podstate nekonal, dokonca obdobie minimálne
od 26.7.2007 (kedy súd pripustil zmenu návrhu) do vytýčenia prvého pojednávania vo veci,
t.j. dňa 3.12.2010, t.j. obdobie 3 rokov a 5 mesiacov možno označiť za obdobie absolútnej
nečinnosti.
Súd v tomto období navyše uskutočnil nesprávne rozhodnutie v podobe uznesenia
o prerušení konania, ktorého odstránenie navrhovateľov stálo veľa úsilia a vynaloženia
finančných prostriedkov za právne konzultácie.“.
Sťažovatelia prezentovali názor, že „Daná vec je skutkovo aj právne jasná, nie je
dôvod, aby súd o takejto veci rozhodoval vyše štyroch rokov navyše s tým, že v priebehu
tohto konania súd urobil iba 3 úkony podstatné pre meritórne rozhodnutie vo veci: vydanie
platobného rozkazu (11.12.2006), pripustenie zmeny návrhu (26.3.2007) a uskutočnenie
pojednávania (20.1.2011). Takýto postup jednoznačne nemožno označiť za prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia v závere sťažnosti navrhli, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006, prikázal okresnému súdu
konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Ústavný súd 28. apríla 2011 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.
Okresný súd prostredníctvom jeho predsedníčky predložil ústavnému súdu
vyjadrenie doručené 6. júna 2011, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad
vykonaných procesných úkonov a stanovisko k prijatej sťažnosti.
Okresný súd skonštatoval, že vo veci sťažovateľov nejde o skutkovo ani právne
zložitú vec. Vo svojom stanovisku poukázal na prieťahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobili
sťažovatelia uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podaného proti
uzneseniu okresného súdu „o dovyrúbení“ súdneho poplatku. Podľa vyjadrenia okresného
súdu sú sťažovatelia účastníkmi iných analogických konaní vedených na okresnom súde,
preto im mala byť skutočnosť poplatkovej povinnosti za rozšírenie návrhu známa. V závere
okresný súd poukázal na skutočnosť spojenia veci sťažovateľov s ich analogickou vecou
prerokúvanou okresným súdom, ktorá je takisto predmetom sťažnosti podanej ústavnému
súdu.
Predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s prerokovaním sťažnosti
sťažovateľov bez nariadenia ústneho pojednávania.
V podaní doručenom ústavnému súdu 17. júna 2011 prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia.
Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovatelia argumentovali, že
uplatnením riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiam týkajúcim
sa poplatkovej povinnosti realizovali svoje práva. Citujúc judikatúru ústavného súdu na
tomto mieste zdôraznili, že zodpovednosť za predĺženie konania v dôsledku uplatnenia
práva nemôže znášať oprávnená osoba. Dodali tiež, že následkom neuhradenia súdneho
poplatku by nebolo zastavenie súdneho konania, ale iba jeho vymáhanie, a že teda
neexistovala prekážka, ktorá by bránila okresnému pokračovať v konaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu a zistil tieto
pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:
Okresnému súdu sa nepodarilo doručiť odporcom platobný rozkaz z 11. decembra
2006 a táto zásielka mu bola vrátená 4. januára 2007 s označením „adresát nezastihnutý“
a následne 11. januára 2007 s označením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“.
Okresný súd preto u kompetentných subjektov podaním z 11. januára 2007 zisťoval miesto
pobytu odporcov. Po doručení ich odpovedí v priebehu januára a februára 2007 okresný súd
listom z 15. januára 2007 požiadal o doručenie predmetnej zásielky kompetentný subjekt
(príslušný policajný orgán), ktorý mu oznámil, že sa mu podarilo zásielku 9. februára 2007
doručiť.
Sťažovatelia doručili okresnému súdu 19. marca 2007 „Doplnenie žalobného
návrhu“. Uzneseniami z 26. marca 2007 pripustil okresný súd zmenu návrhu
a súčasne vyzval sťažovateľov na doplatenie súdneho poplatku. Sťažovatelia sa proti
uzneseniu ukladajúcemu poplatkovú povinnosť 26. apríla 2007 odvolali. Okresný súd
predložil opravný prostriedok 3. mája 2007 krajskému súdu, ktorý napadnuté prvostupňové
uznesenie svojím uznesením z 30. mája 2007 potvrdil. Sťažovatelia uznesenie krajského
súdu 7. septembra 2007 napadli dovolaním. Okresný súd 17. septembra 2007 vyzval
odporcov, aby sa k podanému dovolaniu vyjadrili. Okresný súd predložil 9. novembra 2007
dovolanie spolu so spisom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“). Najvyšší súd podané dovolanie uznesením z 29. októbra 2008 odmietol a 5. decembra
2008 vrátil okresnému súdu spisový materiál.
Okresnému súdu sa nepodarilo doručiť zásielku adresovanú odporcom, ktorá mu bola
vrátená 7. januára 2009 a 11. februára 2009 s označením „adresát zásielku neprevzal
v odbernej lehote“. Následne 16. februára 2009 okresný súd požiadal o doručenie zásielky
kompetentný subjekt, ktorý mu 3. marca 2009 oznámil, že osoba, ktorej mala byť zásielka
doručená, „neexistuje“. Okresný súd požiadal o oznámenie pobytu odporcu v 2. rade
kompetentné subjekty, ktoré reagovali podaniami doručenými mu 7. a 8. apríla 2009.
Okresný súd uznesením z 18. mája 2009 prerušil konanie do doby právoplatného
skončenia analogickej sporovej veci (sp. zn. 4 C/204/1996). Uznesenie napadli sťažovatelia
7. júla 2009 odvolaním. Okresný súd vyzval 9. júla 2009 odporcov, aby sa k podanému
odvolaniu vyjadrili. Táto zásielka bola okresnému súdu vrátená 29. júla 2009 a 5. augusta
2009 s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Okresný súd preto požiadal
18. augusta 2009 o doručenie zásielky a tiež o oznámenie pobytu odporcov kompetentné
subjekty, ktoré reagovali podaniami doručenými okresnému súdu v priebehu októbra 2009
a oznámili mu, že sa zásielku podarilo odporcom doručiť. Opravný prostriedok so spisovým
materiálom bol krajskému súdu predložený 12. novembra 2009. Krajský súd svojím
uznesením z 31. mája 2010 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a spisový materiál
mu vrátil 9. júla 2010.
Okresnému súdu sa opätovne nepodarilo doručiť zásielku adresovanú odporcom,
ktorá mu bola vrátená 16. septembra 2010 a 13. októbra 2010 s označením „zásielka
neprevzatá v odbernej lehote“. Okresný súd preto požiadal 18. októbra 2010 o doručenie
zásielky kompetentné subjekty, ktoré mu 8. novembra 2010 oznámili, že zásielku sa
podarilo odporcom doručiť.
Okresný súd 3. decembra 2010 určil termín pojednávania na 20. január 2011, ktoré
bolo v daný deň odročené na dobu neurčitú z dôvodu neúčasti odporcov.
Sťažovatelia 9. februára 2011 predložili okresnému súdu „Návrh na spojenie konaní
vedených pod sp.zn. 4C 72/2006 a 9C 227/2006 podľa § 112 ods. 1 OSP“, na základe
ktorého okresný súd rozhodol 22. februára 2011 o spojení označených vecí na spoločné
konanie.
Okresnému súdu sa opätovne nepodarilo v apríli 2011 doručiť zásielku adresovanú
odporcovi a táto mu bola vrátená 5. mája 2011 s označením „zásielka neprevzatá
v odbernej lehote“.
Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti nebola predmetná vec
sťažovateľov pred okresným súdom meritórne skončená, a zároveň zistil, že vo veci
(po spojení konaní vedenej na okresnom súde už pod sp. zn. 4 C 72/2005) bol určený termín
pojednávania na 18. august 2011.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal
skutkovú a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľov v priebehu konania (2)
a napokon aj postup okresného súdu (3).
1. Predmetom konania je uplatnený nárok sťažovateľov na vydanie bezdôvodného
obohatenia z titulu užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov odporcami bez
právneho dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že tento druh konania predstavuje bežnú agendu
všeobecných súdov a nemožno ho považovať za skutkovo či právne zložitý vzhľadom
na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov tohto charakteru. Túto
skutočnosť uznal vo svojom stanovisku aj samotný okresný súd. Navyše, ústavný súd
považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že stupeň skutkovej a právnej zložitosti veci
sa nemohol v prerokúvanej veci s ohľadom na doterajší stav konania nijako prejaviť,
pretože okresný súd dosiaľ riešil iba vedľajšie procesné otázky a k úkonom, ktoré by viedli
bezprostredne k prerokovaniu a meritórnemu rozhodnutiu vo veci, sa v podstate ešte
nedostal.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľov ako účastníkov
konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľov za zistené
zbytočné prieťahy posudzovaného konania. Na druhej strane však musí ústavný súd
konštatovať, že podanie odvolania a neskôr aj dovolania sťažovateľmi proti dodatočnému
vyrubeniu súdneho poplatku v súvislosti so zmenou návrhu (neúspešné) spôsobilo, že súdny
spis sa nachádzal na krajskom súde, resp. najvyššom súde celkovo po dobu cca
16 mesiacov, čo objektívne predĺžilo doterajšiu dobu konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup okresného súdu.
Ustálená judikatúra ústavného súdu považuje aj nesprávnu organizáciu práce, ako aj
iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej doby prerokovania
a rozhodnutia konkrétnej veci, za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (m. m. II. ÚS 61/98, III. ÚS 18/00, III. ÚS 395/08).
Za neefektívnu a nesústredenú činnosť konajúceho súdu ústavný súd považuje
predovšetkým postup okresného súdu, ktorý rozhodol o prerušení predmetného konania
do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde. Nesprávnosť
tohto postupu potvrdil aj odvolací súd svojím jednoznačným zrušujúcim ustanovením
z 31. mája 2010. Za týchto okolností treba dobu prerušenia konania kvalifikovať ako
neefektívnu etapu konania poznačenú narušením plynulosti konania, kvantifikovateľnú
zbytočnými prieťahmi zodpovedajúcimi dobe približne jeden rok a sedem mesiacov.
Jedným z nedostatkov plynulosti konania bol podľa názoru ústavného súdu aj
neefektívny postup okresného súdu týkajúci sa opakovaných neúspešných pokusov
o doručovanie zásielok adresovaných odporcom, ktoré zjavne signalizovali obštrukcie
odporcov sťažujúce postup konania (nepreberaním zásielok). Okresný súd nekonal pružne,
keď v nasledujúcich prípadoch napriek predchádzajúcej skúsenosti automaticky nepristúpil
k účinnému spôsobu doručovania zásielok prostredníctvom príslušného policajného orgánu,
ktorý sa mu v počiatočných prípadoch osvedčil.
Ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko v uvedených súvislostiach aj
k obdobiu (trvajúcemu asi 16 mesiacov), v ktorom sa súdny spis nachádzal na krajskom
súde, resp. najvyššom súde v dôsledku podaného odvolania a dovolania sťažovateľmi proti
uzneseniu okresného súdu týkajúcemu sa ich poplatkovej povinnosti. Ústavný súd
v okolnostiach prípadu poukazuje na ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), podľa ktorého
pre nezaplatenie súdneho poplatku prvostupňový súd konanie nezastaví, ak už začal konať
vo veci samej. Vychádzajúc z judikatúry všeobecných súdov, ktorá považuje za začatie
konania vo veci samej aj vydanie platobného rozkazu, treba konštatovať, že
v posudzovanom konaní okresný súd začal konať vo veci samej vydaním platobného
rozkazu z 11. decembra 2006, čo vylučovalo možnosť zastavenia konania podľa § 10 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch. Prebiehajúce odvolacie a následné dovolacie konanie
iniciované sťažovateľmi využívajúcimi svoje procesné práva sa týkalo výlučne otázky
poplatkovej povinnosti, ktorej rozhodnutie nemalo vplyv na meritórne rozhodnutie
okresného súdu, preto kvalifikovať ho ako zákonnú prekážku konania je problematické.
Ústavný súd obranu okresného súdu v tomto smere považuje skôr za formalistickú, pretože
ani prípadná technická prekážka spôsobená predložením spisového materiálu nadriadeným
súdom rozhodujúcim o opravných prostriedkoch sťažovateľov vo veci súdneho poplatku
nezbavovala okresný súd povinnosti pokračovať v záujme zabezpečenia včasnej ochrany
práv účastníkov konania v ďalšom prerokúvaní veci. Jednou z možností riešenia takejto
situácie bolo napr. vyhotovenie kópií spisového materiálu potrebných pre odvolacie
a dovolacie konanie.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia žiadajú ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd konštatuje, že zistená doterajšia dĺžka konania vedeného pred okresným
súdom nebola ovplyvnená ani skutkovou a ani právnou zložitosťou veci a v podstatnej
miere ani správaním sťažovateľov ako účastníkov konania. Jednoznačným faktorom, ktorý
mal vplyv na neprimeranú dobu konania, bol postup okresného súdu, a teda zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu
a zistenej nečinnosti.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku
uznesenia).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Napriek tomu, že posudzované konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu
rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal okresnému
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006 konať bez zbytočných prieťahov, pretože
po jeho spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 72/2005 mu táto povinnosť vyplýva
z iného rozhodnutia ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 13/2011), ktorým ústavný súd už
pre toto konanie takýto príkaz vydal.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, a to každému z nich, ktoré odôvodnili takto:
«Nemajetkovú ujmu vidia navrhovatelia v tom, že postupom súdu bolo umožnené,
aby v podstate krádež na ich majetku (užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu) zostala
bez právnych následkov, v podstate „zostali okradnutí“. Jednoduchá vec nie je po uplynutí
4 rokov od začiatku konania v podstate ani v počiatku riešenia a ťažko možno odhadnúť,
kedy sa navrhovatelia vôbec domôžu svojho práva.
Sťažovatelia trpia značnou psychickou ujmou, pocitmi krivdy a neistoty spôsobenými
im dlhodobou neschopnosťou súdu plynulé pokračovať v konaní a súčasne rozhodnúť súdny
spor. Sťažovatelia sa cítia byť poškodení pomalým riešením uvedeného súdneho sporu aj
z toho dôvodu, že na súd sa obrátili s dôverou, že vec bude v krátkom čase vyriešená a svoj
produktívny vek využijú na „radostnejšie“ aktivity, ako právne vzdelávanie sa za účelom
dosiahnutia svojich práv.
Treba poukázať na to, že sťažovatelia majú odôvodnený pocit frustrácie, ktorý ich
veľakrát zahnal do situácie, že by pre pomalý postup súdu uplatnenie svojho práva
najradšej „zabalili“. Je na nich zo strany tretích osôb nazerané spôsobom „čo to vlastne
chcú, prečo to nenechajú tak, prečo to toľké roky riešia“, ľudia v našej spoločnosti nie sú
zvyknutí domáhať sa svojho práva a trvať na jeho uplatnení aj keď sa o ňom rozhoduje
„nekonečne dlho“. Viera sťažovateľov v spravodlivosť sa takmer stratila, čo je dosť vážny
fakt, nakoľko viera je niekedy to posledné, čo človeku zostane.»
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
nedostatočne efektívny postup a zistené obdobie nečinnosti, berúc do úvahy predmet
konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval
priznanie 750 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľom vznikli
v súvislosti s ich právnym zastúpením pred ústavným súdom a ktoré špecifikovali sumou
276,64 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v súvislosti
so spoločným zastúpením dvoch sťažovateľov (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti – úkony realizované v roku 2011) postupujúc v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11
ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 €, pričom pri
vykonaní dvoch úkonov právnej služby pre dve spoločne zastúpené osoby jej znížením
o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) celková sume teda predstavuje 247 €. Paušálna náhrada
výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16
ods. 3 vyhlášky v sume 7,41 € (2 x 2 x 7,41 €), teda spolu v sume 29,64 €. Celková výška
trov konania tak predstavuje sumu 276,64 €.
Keďže takto určenej sume trov konania zodpovedá aj nárok uplatnený sťažovateľmi,
ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť sťažovateľom na účet ich právnej zástupkyne
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov) úhradu trov konania v nimi požadovanej sume
276,64 € (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011