Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 342/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vedené pod sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného

porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 8. marca 2011, sp. zn. z 30. júna 2010 a sp. zn.

z 11. apríla 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júla 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE

109/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. z 30. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE

150/2011 z 11. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmlúv o úvere uzavretých 20. júna 2003 a 13. apríla 2005 poskytla dvom

dlžníčkam – fyzickým osobám úver každej vo výške 165,98 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli tieto dlžníčky povinné vrátiť v 10 mesačných, resp. 13 dvojtýždňových

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo priamo v zmluve o úvere dojednané, že

splnomocnený zástupca dlžníčky – v zmluve konkrétne určená osoba, je oprávnený,

v prípade ak dlžníčka nesplní svoje povinnosti, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať

za dlžníčku notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžníčky neuhradili niekoľko po sebe

idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle

podmienok úveru okamžite splatným. Následne boli 25. októbra 2003 a 21. januára 2006

spísané pred notárom notárske zápisnice, ktoré za dlžníčky podpísal splnomocnený

zástupca.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 3. apríla 2006 podaný návrh na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 2. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu. Sťažovateľka podala 2. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý

bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky

na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol. Proti tomuto uzneseniu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 8. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 12. februára 2004 podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

okresným súdom 9. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Sťažovateľka podala 9. februára 2007 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol

poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 20. februára 2009 udelil súhlas

na zmenu súdneho exekútora z Mgr. J. G. na JUDr. J. Ď. Sťažovateľka podala 28. októbra

2009 ďalší návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd bez akejkoľvek

predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. z 2. marca 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora okresný súd

nerozhodol. Sťažovateľka sa proti uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. júna 2010 odvolanie sťažovateľky odmietol,

pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné. Okresný súd

následne uznesením sp. zn. z 27. septembra 2010 exekúciu zastavil.

Sťažovateľka sa proti tomuto uzneseniu opäť odvolala. O odvolaní sťažovateľky rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 11. apríla 2011 tak, že potvrdil uznesenie

okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie. Uznesenie okresného súdu v časti výroku

o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli

porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia

okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť

vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Okresný súd v oboch

prerokúvaných prípadoch dospel k záveru, že dohody o plnej moci uzavreté medzi

dlžníčkami sťažovateľky a zástupcom (konkrétne určeným), ktoré boli súčasťou zmlúv

o úvere, sú absolútne neplatné. Dlžníčky totiž nemali možnosť výberu tohto zástupcu,

pretože tento bol už priamo uvedený v tlačivách predmetných zmlúv o úvere. Týmto bol

spochybnený už základný predpoklad požadovaný pri plnej moci, a to, že splnomocnenec

bude jednoznačne hájiť záujmy dlžníčok, ako aj slobodnú voľbu pri výbere splnomocnenca.

Zároveň v čase uzavretia zmlúv o úvere ešte neexistoval dlh dlžníčok a nebola známa ani

jeho výška, a preto dlžníčky ešte nemohli realizovať svoje právo uznať dlh a ani

splnomocniť zástupcu na uznanie dlhu. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za

dlžníčky podpísal takto splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom.

Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné tituly (notárske zápisnice). Tým nadobudla

sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým

ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu

exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali konanie o zastavenie exekúcie, pričom

pred začatím tohto konania neposkytli možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky

porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného

podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení

interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na

konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že

napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenia zruší a prizná

sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

7. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Spoločné prerokovanie veci

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

12. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil

s názorom okresného súdu, že v prerokúvaných veciach splnomocnenie udelené dlžníčkami

dopredu určenému zástupcovi bolo absolútne neplatné, a preto ani následne spísané notárske

zápisnice nemohli byť spôsobilým exekučným titulom. Je preto ústavne akceptovateľný

právny názor krajského súdu, že ak predložené notárske zápisnice spísané len so zástupcom

dlžníčok neboli spôsobilé byť v celom rozsahu vykonateľným exekučným titulom, exekúcia

je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Na podmienku existencie

a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj

bez návrhu.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými

v sťažnostiach argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch

rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza

do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú

ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov

prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného

poriadku, potvrdil.

Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

13. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj

okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

15. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho

charakteru) odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnené.

16. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia

napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi

došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade

predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej

judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti

sťažností tak, ako je už uvedené.

17. Sťažovateľka sťažnosťou napadla tiež uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2010. Týmto uznesením bolo odmietnuté odvolanie

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 2. marca 2010, ktorým bola exekúcia

vyhlásená za neprípustnú.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z odtlačky pečiatku sťažovateľky na kópii uznesenia krajského súdu, ktoré

sťažovateľka pripojila k sťažnosti, je zrejmé, že toto uznesenie bolo doručené sťažovateľke

30. septembra 2010. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá smerovala aj

proti tomuto uzneseniu krajského súdu na poštovú prepravu 15. júla 2011, čo je zjavne

po uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty.

Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej

smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2010 podaná

oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažností v celom rozsahu ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých

uznesení, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho

zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011