Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 342/2011
PDF · 224.42 KB
No categories available
I. ÚS 342/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011 vo veci namietaného
porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15 CoE 109/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 a sp. zn.
1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a
sp. zn. Rvp 1840/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júla 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE
109/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE
150/2011 z 11. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmlúv o úvere uzavretých 20. júna 2003 a 13. apríla 2005 poskytla dvom
dlžníčkam – fyzickým osobám úver každej vo výške 165,98 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli tieto dlžníčky povinné vrátiť v 10 mesačných, resp. 13 dvojtýždňových
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo priamo v zmluve o úvere dojednané, že
splnomocnený zástupca dlžníčky – v zmluve konkrétne určená osoba, je oprávnený,
v prípade ak dlžníčka nesplní svoje povinnosti, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať
za dlžníčku notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžníčky neuhradili niekoľko po sebe
idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle
podmienok úveru okamžite splatným. Následne boli 25. októbra 2003 a 21. januára 2006
spísané pred notárom notárske zápisnice, ktoré za dlžníčky podpísal splnomocnený
zástupca.
2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1839/2011 bol 3. apríla 2006 podaný návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 2. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu. Sťažovateľka podala 2. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý
bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 2793/2006
z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky
na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol. Proti tomuto uzneseniu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 109/2011
z 8. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1840/2011 bol 12. februára 2004 podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
okresným súdom 9. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Sťažovateľka podala 9. februára 2007 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol
poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 20. februára 2009 udelil súhlas
na zmenu súdneho exekútora z Mgr. J. G. na JUDr. J. Ď. Sťažovateľka podala 28. októbra
2009 ďalší návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd bez akejkoľvek
predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 11 Er 510/2004 z 2. marca 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora okresný súd
nerozhodol. Sťažovateľka sa proti uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súd
uznesením sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 odvolanie sťažovateľky odmietol,
pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné. Okresný súd
následne uznesením sp. zn. 11 Er 510/2004 z 27. septembra 2010 exekúciu zastavil.
Sťažovateľka sa proti tomuto uzneseniu opäť odvolala. O odvolaní sťažovateľky rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 tak, že potvrdil uznesenie
okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie. Uznesenie okresného súdu v časti výroku
o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli
porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia
okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť
vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Okresný súd v oboch
prerokúvaných prípadoch dospel k záveru, že dohody o plnej moci uzavreté medzi
dlžníčkami sťažovateľky a zástupcom (konkrétne určeným), ktoré boli súčasťou zmlúv
o úvere, sú absolútne neplatné. Dlžníčky totiž nemali možnosť výberu tohto zástupcu,
pretože tento bol už priamo uvedený v tlačivách predmetných zmlúv o úvere. Týmto bol
spochybnený už základný predpoklad požadovaný pri plnej moci, a to, že splnomocnenec
bude jednoznačne hájiť záujmy dlžníčok, ako aj slobodnú voľbu pri výbere splnomocnenca.
Zároveň v čase uzavretia zmlúv o úvere ešte neexistoval dlh dlžníčok a nebola známa ani
jeho výška, a preto dlžníčky ešte nemohli realizovať svoje právo uznať dlh a ani
splnomocniť zástupcu na uznanie dlhu. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za
dlžníčky podpísal takto splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom.
Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné tituly (notárske zápisnice). Tým nadobudla
sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým
ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu
exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali konanie o zastavenie exekúcie, pričom
pred začatím tohto konania neposkytli možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť
sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky
porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného
podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení
interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na
konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že
napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenia zruší a prizná
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Spoločné prerokovanie veci
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
12. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil
s názorom okresného súdu, že v prerokúvaných veciach splnomocnenie udelené dlžníčkami
dopredu určenému zástupcovi bolo absolútne neplatné, a preto ani následne spísané notárske
zápisnice nemohli byť spôsobilým exekučným titulom. Je preto ústavne akceptovateľný
právny názor krajského súdu, že ak predložené notárske zápisnice spísané len so zástupcom
dlžníčok neboli spôsobilé byť v celom rozsahu vykonateľným exekučným titulom, exekúcia
je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Na podmienku existencie
a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj
bez návrhu.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými
v sťažnostiach argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch
rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza
do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú
ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov
prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, potvrdil.
Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
13. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj
okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
15. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho
charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
16. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia
napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi
došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade
predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej
judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti
sťažností tak, ako je už uvedené.
17. Sťažovateľka sťažnosťou napadla tiež uznesenie krajského súdu sp. zn.
13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010. Týmto uznesením bolo odmietnuté odvolanie
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 2. marca 2010, ktorým bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Z odtlačky pečiatku sťažovateľky na kópii uznesenia krajského súdu, ktoré
sťažovateľka pripojila k sťažnosti, je zrejmé, že toto uznesenie bolo doručené sťažovateľke
30. septembra 2010. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá smerovala aj
proti tomuto uzneseniu krajského súdu na poštovú prepravu 15. júla 2011, čo je zjavne
po uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty.
Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej
smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 CoE 174 /2010 z 30. júna 2010 podaná
oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažností v celom rozsahu ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých
uznesení, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho
zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011