Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 341/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere z 22. marca 2005 poskytla sťažovateľka dlžníkovi – fyzickej

osobe úver vo výške 464,71 €, ktorý bol spolu s ďalšími poplatkami dlžník povinný splácať

v 12 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo priamo v zmluve o úvere

dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka – v zmluve konkrétne určená osoba, je

oprávnený v prípade, ak dlžník nesplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy o úvere

vyplývajú, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať za dlžníka notársku zápisnicu

o uznaní dlhu. Táto notárska zápisnica má pritom povahu exekučného titulu. Keďže dlžník

neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa

tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným. Preto bola 15. októbra 2005

spísaná pred notárom notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal jeho splnomocnený

zástupca. Následne bol 11. januára 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) 16. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Sťažovateľka podala 16. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol

poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň tým

nevyhovel návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne. Vo výroku o nepriznaní trov konania oprávnenému a povinnému

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené

jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného

súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná

na základe predloženej notárskej zápisnice. Okresný súd dospel k záveru, že dohoda

o splnomocnení ako súčasť zmluvy o úvere uzavretá medzi dlžníkom sťažovateľky

a zástupcom (konkrétne určeným) je neplatná. Sťažovateľka totiž nepreukázala, že dlžník

mal možnosť slobodnej voľby pri výbere splnomocneného zástupcu. Zároveň okresný súd

poukázal na to, že tento zástupca (Mgr. T. K.) zastupoval sťažovateľku vo väčšine

exekučných konaní vedených na okresnom súde. Týmto bol spochybnený základný

predpoklad požadovaný pri plnej moci a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť

záujmy dlžníka. Preto nebola ani notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal takto

splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Zároveň úverová zmluva, ktorá je

spotrebiteľskou zmluvou, obsahuje viac pre dlžníka nevýhodných podmienok, ktoré sa

priečia dobrým mravom, ktorými sa už okresný súd nezaoberal, pretože zistil absenciu

základného predpokladu pre vedenie exekúcie, a to absenciu účinného exekučného titulu.

Krajský súd navyše poukázal na to, že v udelenom splnomocnení absentuje údaj o výške

nároku, ktorý môže splnomocnený zástupca uznať, a čase plnenia, po uplynutí ktorého

možno notársku zápisnicu vykonať. Sťažovateľka poukázala na to, že súd prvého stupňa pri

rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmal exekučný titul

(notársku zápisnicu). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne

očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Okresný súd však z vlastného

podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začal konanie

o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom

bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor

na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález ktorým vysloví, že napadnutým

uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenie zruší a prizná sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

7. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

10. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil

s názorom okresného súdu, že splnomocnenie udelené dlžníkom dopredu určenému

zástupcovi bolo neplatné a neúčinné, preto je následne spísaná notárska zápisnica

považovaná za materiálne nevykonateľnú. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak predložená notárska zápisnica ako exekučný titul trpí nedostatkom

materiálnej vykonateľnosti, v prebiehajúcej exekúcii nebolo možné pokračovať a bolo

potrebné ju zastaviť. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd

prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj bez návrhu.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými

v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch

rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek

spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza

do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutým uznesením poskytol náležitú

ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie

okresného súdu, ktoré bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného

poriadku, potvrdil.

Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

11. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (ale aj

okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

14. Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej

porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru)

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

15. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak, ako to je už uvedené.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia,

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011