Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 341/2011
PDF · 193.75 KB
No categories available
I. ÚS 341/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 CoE 139/2010 z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 CoE 139/2010 z 31. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere z 22. marca 2005 poskytla sťažovateľka dlžníkovi – fyzickej
osobe úver vo výške 464,71 €, ktorý bol spolu s ďalšími poplatkami dlžník povinný splácať
v 12 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo priamo v zmluve o úvere
dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka – v zmluve konkrétne určená osoba, je
oprávnený v prípade, ak dlžník nesplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy o úvere
vyplývajú, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať za dlžníka notársku zápisnicu
o uznaní dlhu. Táto notárska zápisnica má pritom povahu exekučného titulu. Keďže dlžník
neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa
tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným. Preto bola 15. októbra 2005
spísaná pred notárom notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal jeho splnomocnený
zástupca. Následne bol 11. januára 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej
len „okresný súd“) 16. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Sťažovateľka podala 16. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol
poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 234/2006
z 19. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň tým
nevyhovel návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
9 CoE 139/2010 z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne. Vo výroku o nepriznaní trov konania oprávnenému a povinnému
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené
jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného
súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná
na základe predloženej notárskej zápisnice. Okresný súd dospel k záveru, že dohoda
o splnomocnení ako súčasť zmluvy o úvere uzavretá medzi dlžníkom sťažovateľky
a zástupcom (konkrétne určeným) je neplatná. Sťažovateľka totiž nepreukázala, že dlžník
mal možnosť slobodnej voľby pri výbere splnomocneného zástupcu. Zároveň okresný súd
poukázal na to, že tento zástupca (Mgr. T. K.) zastupoval sťažovateľku vo väčšine
exekučných konaní vedených na okresnom súde. Týmto bol spochybnený základný
predpoklad požadovaný pri plnej moci a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť
záujmy dlžníka. Preto nebola ani notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal takto
splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Zároveň úverová zmluva, ktorá je
spotrebiteľskou zmluvou, obsahuje viac pre dlžníka nevýhodných podmienok, ktoré sa
priečia dobrým mravom, ktorými sa už okresný súd nezaoberal, pretože zistil absenciu
základného predpokladu pre vedenie exekúcie, a to absenciu účinného exekučného titulu.
Krajský súd navyše poukázal na to, že v udelenom splnomocnení absentuje údaj o výške
nároku, ktorý môže splnomocnený zástupca uznať, a čase plnenia, po uplynutí ktorého
možno notársku zápisnicu vykonať. Sťažovateľka poukázala na to, že súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmal exekučný titul
(notársku zápisnicu). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne
očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Okresný súd však z vlastného
podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začal konanie
o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom
bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor
na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.
Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález ktorým vysloví, že napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenie zruší a prizná sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
10. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil
s názorom okresného súdu, že splnomocnenie udelené dlžníkom dopredu určenému
zástupcovi bolo neplatné a neúčinné, preto je následne spísaná notárska zápisnica
považovaná za materiálne nevykonateľnú. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak predložená notárska zápisnica ako exekučný titul trpí nedostatkom
materiálnej vykonateľnosti, v prebiehajúcej exekúcii nebolo možné pokračovať a bolo
potrebné ju zastaviť. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd
prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj bez návrhu.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými
v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch
rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza
do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutým uznesením poskytol náležitú
ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie
okresného súdu, ktoré bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, potvrdil.
Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
11. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (ale aj
okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
14. Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej
porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru)
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
15. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak, ako to je už uvedené.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia,
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011