Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 401/2011
PDF · 213.91 KB
No categories available
IV. ÚS 401/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 3. júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných
splátkach po 108,21 €. Pretože dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,
sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovských súdom, výsledkom ktorého bolo vydanie
rozhodcovského nálezu, ktorý sa stal 18. júna 2009 vykonateľný.
Následne bol 22. júla 2009 súdnemu exekútorovi podaný návrh na výkon exekúcie,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len ,,okresný súd“)
3. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť
majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája
2011 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29
z 12. mája 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil
zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala
možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (rozhodcovský nález).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, určenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil
rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne
s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011, ktorým
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie č. k. 61 Er/1817/2009-18
z 11. januára 2011, odôvodnil takto:
«Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného sudu je
potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní
oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.
K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty
záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že
podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú
možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku
zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do Slovenského právneho poriadku
dňom 01. 04. 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia §
52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu
plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie
posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Pokiaľ ide o námietku
oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom,
na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd
uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie,
ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu
exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre
ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.
Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už
súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje.»
Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa stotožnil aj s posúdením možnosti zastavenia
exekučného konania, ktoré odporuje dobrým mravom, a s právnym názorom na výšku úroku
z omeškania okresného súdu namietaného sťažovateľkou v jej odvolaní, keď v uznesení
č. k. 61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011 okresný súd uviedol:
„Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
ZoRK), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca
upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcom nevymohlo, ak okrem
iného odporuje dobrým mravom. Teda ak je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa
prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako
bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka
a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK).
Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice – postarať sa o to, aby spotrebiteľov
nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.
Predpisy hmotného práva platia aj pre rozhodcovské konanie z hľadiska
rozhodovania vo veci samej a preto aj rozhodca bol povinný aplikovať zák. č. 250/2007 Z.
z. a Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993. V predmetnom exekučnom titulu však
konajúci rozhodca tieto právne predpisy nerešpektoval keď akceptoval 0,25 % denný úrok
(91,25 % p. a.), ktorý je tak isto neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žiadnym spôsobom
sa nevyporiadal s vylúčením právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa,
a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula
o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonník alebo tzv. úver
ako absolútny obchod pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl. týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom
okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011
o zastavení exekúcie. Pričom prvostupňový súd svoje rozhodnutie č. k. 61 Er/1817/2009-18
z 11. januára 2011 v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil
na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného
súdu, podľa ktorého „exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto
alebo osobitného zákona“.
Krajský súd a aj okresný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný
[pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase
uzatvorenia zmluvy neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pretože spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
oprávneným a povinným v neprospech povinného, čím boli splnené podmienky
na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov] a nedostatok tejto vlastnosti
za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s uznesením okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
platnom v relevantnom čase, zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov, Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011