Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 401/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -29 z 12. mája 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -29 z 12. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 3. júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných

splátkach po 108,21 €. Pretože dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,

sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovských súdom, výsledkom ktorého bolo vydanie

rozhodcovského nálezu, ktorý sa stal 18. júna 2009 vykonateľný.

Následne bol 22. júla 2009 súdnemu exekútorovi podaný návrh na výkon exekúcie,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len ,,okresný súd“)

3. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-18 z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -29 z 12. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. -29 z 12. mája

2011 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť

v lehote ustanovenej v .

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -29

z 12. mája 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -29 z 12. mája 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovský nález).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, určenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil

rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne

s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -29 z 12. mája 2011, ktorým

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie č. k. -18

z 11. januára 2011, odôvodnil takto:

«Krajský súd preskúmal vec podľa , bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného sudu je

potrebné potvrdiť podľa ,

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní

oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého

stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje v zmysle

K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993

v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty

záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že

podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát,

ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú

možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku

zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do Slovenského právneho poriadku

dňom 01. 04. 2004 z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (do ustanovenia §

52 až ). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu

plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie

posudzoval aj podľa a nasl. , teda aplikoval aj správny právny

predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Pokiaľ ide o námietku

oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní

o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom,

na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd

uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie,

ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného

titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu

exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre

ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už

súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd

v celom rozsahu poukazuje.»

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa stotožnil aj s posúdením možnosti zastavenia

exekučného konania, ktoré odporuje dobrým mravom, a s právnym názorom na výšku úroku

z omeškania okresného súdu namietaného sťažovateľkou v jej odvolaní, keď v uznesení

č. k. -18 z 11. januára 2011 okresný súd uviedol:

„Podľa o rozhodcovskom konaní (ďalej len

ZoRK), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov

na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,

konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí

v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca

upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcom nevymohlo, ak okrem

iného odporuje dobrým mravom. Teda ak je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere

v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,

nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa

prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,

pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako

bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by

takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka

a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK).

Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice – postarať sa o to, aby spotrebiteľov

nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Predpisy hmotného práva platia aj pre rozhodcovské konanie z hľadiska

rozhodovania vo veci samej a preto aj rozhodca bol povinný aplikovať Z.

z. a Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993. V predmetnom exekučnom titulu však

konajúci rozhodca tieto právne predpisy nerešpektoval keď akceptoval 0,25 % denný úrok

(91,25 % p. a.), ktorý je tak isto neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žiadnym spôsobom

sa nevyporiadal s vylúčením právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa,

a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula

o aplikácii podľa Obchodného zákonník alebo tzv. úver

ako absolútny obchod pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných

ustanovení , medzi ktoré patria aj ust. a nasl. týkajúce sa

ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity .“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom

okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. -18 z 11. januára 2011

o zastavení exekúcie. Pričom prvostupňový súd svoje rozhodnutie č. k. -18

z 11. januára 2011 v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil

na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného

súdu, podľa ktorého „exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto

alebo osobitného zákona“.

Krajský súd a aj okresný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný

[pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase

uzatvorenia zmluvy neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, pretože spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi

oprávneným a povinným v neprospech povinného, čím boli splnené podmienky

na zastavenie exekúcie podľa a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov] a nedostatok tejto vlastnosti

za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku,

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení

platnom v relevantnom čase, o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov, a podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -29 z 12. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011