Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 410/2011
PDF · 277.02 KB
No categories available
IV. ÚS 410/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE/93/2011-49
z 25. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE/93/2011-49 z 25. mája 2011 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 11. novembra 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 10 000,03 Sk
(331,94 €) s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhradiť dlžnú sumu
a ďalšie poplatky v dvoch dvojtýždňových splátkach po 5 700,14 Sk (189,21 €).
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe
idúce splátky, bola 26. februára 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal
v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 9. mája 2005 bol sťažovateľkou
podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový
súd“) 3. júna 2005 začal nútený výkon rozhodnutia.
Sťažovateľka 7. októbra 2010 podala okresnému súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora, o ktorej okresný súd nerozhodol a následne z vlastného podnetu bez
akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie uznesením č. k.
2 Er 994/2008-27 z 9. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti
tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka 21. decembra 2010 odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/93/2011-49 z 25. mája 2011 tak, že
napadnuté prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka sa v sťažnosti najskôr odvoláva na judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv
a následne okrem iného uvádza:
„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie,
tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového
hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom
exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové
skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy
oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu
a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania
o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové
dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu
zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva
„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto
uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 17 CoE/93/2011-49 z 25. mája 2011
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
2 Er 994/2008-27 z 9. decembra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu za neprípustnú
(a z tohto dôvodu už o návrhu sťažovateľky na zmenu exekútora okresný súd nerozhodoval)
a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
na základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa sťažovateľka ako oprávnená
domáhala nároku voči povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom, keďže
nezodpovedala požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu kladú,
ďalej z dôvodu, že splnomocnenie udelené povinným „bolo len súčasťou formulárovej
zmluvy a úvere a nebolo účastníkmi osobitne dohodnuté. Nebolo tak preukázané, že
obsahovalo skutočnú vôľu povinného.“.
Podstatou sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani
chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými
zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej
otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného
konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 2 Er/994/2008-27 z 9. decembra
2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, mal právomoc
preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace
doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia
účastníkov.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Krajský súd s poukazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu dospel k záveru,
„že súd prvého stupňa postupoval správne, keď aj po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie, v súvislosti s ktorým podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku počas vykonávania
exekúcie sa zaoberal dôvodmi jej neprípustnosti a následného zastavenia v zmysle ust. § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. V odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňový
súd podáva výklad predpokladov vykonateľnosti notárskej zápisnice, pričom zdôrazňuje, že
formálna stránke vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice,
tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva
v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Notárska zápisnica musí preto obsahovať presné označenie oprávneného, povinného, ďalej
presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah, obsah a časť plnenia.
Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice dôvodne považoval
prvostupňový súd súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože až tento
prejav vôle povinného robí v notárskej zápisnici verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť
exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
V danom prípade takýmto právnym záväzkom bolo uznanie peňažného dlhu. Uznanie
dlhu vie byť rýdzo procesnoprávnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje
na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenie občianskeho prípadného obchodného práva
o uznaní dlhu. V prejednávanej veci uznanie dlhu obsahovala notárska zápisnica zo dňa
26. 02. 2005, ktoré za povinného vykonal advokát Mgr. T. K. Splnomocnenie pre tohto
advokáta však bolo len súčasťou formulárovej zmluvy o úvere a nebolo účastníkmi osobitne
dohodnuté. Nebolo tak preukázané, že obsahovalo skutočnú vôľu povinného. Uvedenú
okolnosť preto súd prvého stupňa opodstatnene považoval za dôvod vyhlásenia exekúcie
za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.“.
V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd
nedospel k záveru, že by predmetné uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom
zasahovalo do sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené
v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané
v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku, Notárskeho poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako
zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex officio, urobí tak aj bez vyjadrenia
účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol
náležitú ochranu sťažovateľkinmu právu na spravodlivé súdne konanie postupujúc
v intenciách príslušných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka, ako
aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne konformným spôsobom a svoje
potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE/93/2011-49 z 25. mája 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)
a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní
odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch v nej
uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011