Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., U., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -764 z 2.

septembra 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2010 doručená sťažnosť Ľ. M., U. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -764 z 2. septembra

2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 20. októbra 2008 podala «na Okresnom

riaditeľstve PZ v H., Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor všeobecnej kriminality

ústne trestné oznámenie na svojho manžela M. M., pre podozrenie zo zločinu týrania blízkej

a zverenej osoby podľa , .

Uznesením zo dňa 21. 10. 2008 č. ČVS: ORP-583/OVK-HE-2008 bolo začaté trestné

stíhanie v predmetnej veci a dňa 06. 03. 2009 podal prokurátor vojenskej obvodnej

prokuratúry obžalobu na Okresný súd Humenné na obvineného býv. ppráp. ŽP M. M. pre

zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) Trestného

zákona s poukazom na .

V priebehu prípravného konania si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu škody

vo výške 267,54 Eur z titulu bolestného a dňa 19. 02. 2009 aj náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 4 000 Eur z dôvodu prekonanej traumy, strachu a obavy o svoj život a zdravie.

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. -550 zo dňa 17. 06. 2009

bol obžalovaný, M. M., uznaný vinným z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby a

súd mu uložil povinnosť nahradiť sťažovateľke z titulu bolestného škodu vo výške 267,54

Eur. So zvyškom svojho nároku bola sťažovateľka, ako poškodená, odkázaná na občianské

súdne konanie.

Dňa 17. 06. 2009 podala sťažovateľka voči uvedenému rozsudku Okresného súdu

Humenné zo dňa 17. 06. 2009 odvolanie, v ktorom Krajskému súdu v Prešove navrhla, aby

zrušil napadnutý výrok o náhrade škody a priznal jej aj uplatnenú náhradu nemajetkovej

ujmy. ...

Svoje odvolanie zo dňa 17. 06. 2009 voči rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa

17. 06. 2009 sťažovateľka doplnila dňa 28. 07. 2009 a uviedla v ňom dôvody priznania

náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala na to, že v prvom rade o náhrade škody, ktorá je

v príčinnej súvislosti so spáchaným trestným činom rozhoduje súd v adhéznom konaní

a nemôže neodôvodnene poškodeného odkazovať na uplatnenie si nároku v občianskom

súdnom konaní. Ujma, ktorá poškodenej vznikla je priamym následkom konania

odsúdeného, čo bolo jednoznačne dokázané podaným znaleckým posudkom znalkyne PhDr.

M. B. zo dňa 17. 12. 2008.

Uznesením zo dňa 02. 09. 2010 sp. zn. -764 Krajský súd v Prešove

odvolanie sťažovateľky zamietol a s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy ju odkázal na

občianske súdne konanie s odôvodnením, že ide o taký nárok, ktorý nemožno uplatniť

v rámci adhézneho konania, pretože tento nárok je z adhézneho konania vylúčený.

V odôvodnení odporca uviedol, že „Subjektom adhézneho konania podľa čl. 46 ods.

3 môže byť len taký poškodený, ktorému bola trestným činom

spôsobená majetková škoda v širšom zmysle. Je ňou nie len ujma. ktorá nastala v

majetkovej sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná v peniazoch, a ktorá vznikla tým, že

trestným činom bol zmenšený majetok poškodeného, ale aj iná materiálna ujma, pokiaľ jej

náhradu priznávajú príslušné predpisy o odškodňovaní...“. Uvedené odôvodnenie však

nemá oporu v zákone, pretože uvádza, že poškodeným je osoba, ktorej

bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda

alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Zároveň

ustanovenie poukazuje na to, že poškodený, ktorý má podľa

zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným

činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému

povinnosť nahradiť túto škodu. Z citovaného znenia vyplýva, že

subjektom adhézneho konania môže byť každý poškodený.

Právnym záverom vyjadreným v odôvodnení uznesenia odporca zásadne poprel účel

a význam ustanovenia a a jeho svojvôľa pri aplikácii

a výklade týchto ustanovení mala za následok zasiahnutie do práv sťažovateľky.

Morálnou škodou je škoda vzniknutá porušením práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, prejavujúca sa ako psychická trauma, stres, úzkosť a frustrácia.

Sťažovateľka vidí nesprávnosť postupu krajského súdu predovšetkým v tom, že

napriek tomu, že vznik nemajetkovej ujmy v podobe syndrómu týranej osoby bol v rámci

trestného konania jednoznačne preukázaný, nerozhodol o priznaní náhrady nemajetkovej

ujmy, ale odkázal ju na občiansko-súdne konanie, čím jej bezdôvodne odoprel právo

na náhradu tejto umy. o ktorej nie sú žiadne pochybnosti a teda jej odoprel právo

na spravodlivý súdny proces. Odopretím tohto práva na náhradu nemajetkovej ujmy

zasiahol jednak do práva, ktorým sa zakazuje akékoľvek mučivé a neľudské zaobchádzanie

zakotvené v článku 16 ods. 2 SR, ale predovšetkým jej bolo odopreté právo

na spravodlivé súdne konania podľa Dohovoru a SR.

V prípade Delcourt proti Belgicku Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, že

„v demokratickej spoločnosti ako ju chápe Dohovor ma právo na riadny výkon

spravodlivosti také významné miesto, že reštriktívny výklad čl. 6 ods. 1 by nebol v súlade

s cieľom a účelom tohto článku“.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Osman proti Spojenému kráľovstvu zo

dňa 28. 08. 1998 vyjadril stanovisko, že keď „existuje vo vnútroštátnych právnych

predpisoch všeobecné právo, členský štát sa nemôže vyhnúť aplikácii záruk spravodlivého

procesu, ustanovených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, vo veciach, v ktorých jeho súdy odmietli

poskytnúť toto právo v konkrétnom prípade“.

Krajský súd jednoznačne odmietol poskytnúť právo na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy, pričom v čase rozhodovania o vzniknutej nemajetkovej ujme

preukázateľne vedel, ale naopak na základe svojvoľnej úvahy uplatnený nárok vylúčil

z adhézneho konania a nerozhodol o ňom.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, právo

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru a právo

na ochranu proti neľudskému zaobchádzaniu podľa SR a

Dohovoru

- uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. -764 zo dna 02. 09. 2010

a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. -764

zo dňa 02. 09. 2010 vo výroku o priznaní nároku na náhradu škody a vracia mu vec na nové

konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní

namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke Ľ. M. finančné

zadosťučinenie vo výške 4 000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 2 a a práv podľa a dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -764 z 2. septembra 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby

súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby

reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

Sťažovateľka namieta predovšetkým tú skutočnosť, že Okresný súd Humenné (ďalej

len „okresný súd“) svojím rozsudkom (sp. zn. zo 17. júna 2009) v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. septembra 2010 ju odkázal s jej nárokom

na náhradu škody z nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € na občianske súdne konanie, čím jej

podľa jej názoru bolo bezdôvodne odopreté právo na náhradu tejto ujmy v trestnom konaní

a bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný

čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku,

aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni

zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška

súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za

vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným

činom podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že uloženie povinnosti

obžalovanému nahradiť poškodenému škodu, ktorú mu spôsobil trestným činom, je

spravidla súčasťou odsudzujúceho rozsudku obžalovaného, nie však jeho obligátornou

náležitosťou. Obligátornou náležitosťou je vtedy, ak tomu nebráni zákonná prekážka.

Súd vždy uloží obžalovanému povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou

popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného,

alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom

podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená.

Ústavný súd po posúdení označeného rozsudku okresného súdu konštatuje, že

v danom prípade nejde ani o jeden z prípadov, ktoré by zakladali povinnosť konajúceho

súdu rozhodnúť v rámci trestného konania o náhrade škody sťažovateľky, z nemajetkovej

(morálnej) ujmy, keďže nie je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku odsudzujúceho

rozsudku okresného súdu, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, a nejde ani o morálnu

škodu spôsobenú úmyselným trestným činom podľa

o odškodňovaní osôb poškodený násilným trestnými činmi v znení neskorších predpisov.

Keďže zločin, za ktorý bol manžel sťažovateľky odsúdený a potrestaný [týranie blízkej

osoby a zverenej osoby podľa a ], nie

je súčasťou násilných trestných činov uvedených v tomto zákone, všeobecné súdy boli

oprávnené rozhodnúť o odkázaní sťažovateľky na rozhodnutie o jej návrhu na náhradu

škody z nemajetkovej (morálnej) ujmy na občianskoprávne konanie.

Okresný súd v rozsudku č. k. -550 zo 17. júna 2009 k uplatnenému

nároku na náhradu škody v adhéznom konaní zo strany sťažovateľky uviedol:

„Poškodená M. si prostredníctvom svojej splnomocnenkyne uplatnila nárok na

náhradu škody, spočívajúci v bolestnom, ustálenom znalcom na 20 bodov, aj v nemajetkovej

ujme v sume 4.000,- Eur. Výška bolestného bola preukázaná spomínaným bodovým

ohodnotením, ktoré v peňažnom vyjadrení predstavuje 267,54 Eur /8.060,- Sk/, o ktorej

nemal súd pochybnosti, a preto škodu z titulu bolestného priznal. Dokazovanie výšky škody

z nemajetkovej ujmy však presahuje rámec trestného konania, lebo vyžaduje ďalšie

dokazovanie, ktoré by trestné stíhanie pretiahlo, preto bola so zvyškom svojho nároku

odkázaná na občianske súdne konanie.

Súd nemal pochybnosti ani o výške škôd, spôsobených Spoločnej zdravotnej

poisťovni, pobočka P. a Sociálnej poisťovni, pobočka H., k náhrade ktorých obžalovaného

zaviazal.“

Krajský súd v uznesení č. k. -764 z 2. septembra 2010 k zamietnutiu

odvolania sťažovateľky proti označenému rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej ju

odkázal na uplatnenie nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní, uviedol:

„V súvislosti s odvolacím návrhom poškodenej prostredníctvom splnomocnenkyne,

ktorým sa domáhala uložiť obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej i nemajetkovú

ujmu z dôvodu utrpeného syndrómu týranej osoby, ktorý znalkyňa u poškodenej konštatuje

v znaleckom posudku, krajský súd zistil toto. Poškodená sa najskôr vo výpovedi z 20. 10.

2008 v prípravnom konaní nevyjadrila. Vo výpovedi z 22. 12. 2008 žiadala nahradiť škodu

vo výške 8.060,- Sk z titulu bolestného zisteného na základe znaleckého posudku MUDr.

Suchého. Pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania 19. 2. 2009 si poškodená uplatnila

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 Eur z dôvodu prekonanej traumy, strachu

a obavy o svoj život a zdravie, ktoré jej konaním spôsobil obžalovaný. Tieto návrhy

poškodenej boli na hlavnom pojednávaní oboznámené. Pokiaľ ide o tento nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, ide o taký nárok, ktorý nemožno uplatniť v rámci adhézneho konania.

Poškodenou uplatnený nárok je nemajetkovej povahy, nemožno ho stotožňovať

s majetkovou škodou uplatniteľnou v trestnom konaní, resp. ho považovať za inú škodu

v zmysle Subjektom adhézneho konania podľa Trestného

poriadku môže byť len taký poškodený, ktorému bola trestným činom spôsobená majetková

škoda v širšom zmysle. Je ňou nielen ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného

objektívne vyjadriteľná v peniazoch, a ktorá vznikla tým, že trestným činom bol zmenšený

majetok poškodeného, ale aj iná materiálna ujma, pokiaľ jej náhradu priznávajú príslušné

predpisy o odškodňovaní, napr. v tomto prípade škoda na zdraví spočívajúca v náhrade

bolestného presne špecifikovaného v znaleckom posudku. Táto druhá časť uplatneného

nároku poškodenej tak netvorí zložku majetkovej škody, preto o ňom nebolo možné

rozhodovať, a preto je výrok okresného súdu o odkázaní poškodenej so zvyškom jej nároku

na občianske súdne konanie podľa správny, i keď bol odôvodnený len

presahom rámca adhézneho konania a nie úplným vylúčením tohto nároku poškodenej

z rámca tohto konania.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľky o nedostatkoch v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v takýchto

prípadoch kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či v okolnostiach daného prípadu

ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo

slobôd (mutatis mutandis , ). Úlohou ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa , ktorého podstatou je posúdenie

ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného

orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie jeho právnej perfektnosti z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (). Zistenia ústavného súdu

v posudzovanej veci potvrdili správnosť výrokov tak okresného súdu, ako aj krajského

súdu.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že námietky sťažovateľky týkajúce sa namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -764 z 2. septembra 2010 nezakladajú takú príčinnú súvislosť medzi

označeným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením práv sťažovateľky, ktorá

by reálne umožnila, aby na jej základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 3 dohovoru

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 3 dohovoru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade

so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa

príslušných procesných predpisov (napr. podľa , Trestného

poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa a dohovoru by bolo teda možné uvažovať

len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu) primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením (napr. , ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011