Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 413/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. V., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N.,

pre namietané porušenie základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť Ing. R. V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E.

S., N., pre namietané porušenie základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. apríla 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ požiadal návrhom zo 4. mája 2010

o zníženie výživného na svoje maloleté deti, ktorý odôvodnil zmenou svojej situácie, ktorá

má vplyv na jeho schopnosť platiť výživné. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) jeho návrh rozsudkom sp. zn. z 19. októbra 2010 zamietol, pretože

usúdil, že u sťažovateľa nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov, aby mohol rozhodnúť

o zmene výživného. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2011 tak, že

napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

Nedostatky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré zasahujú do jeho práv, vidí

sťažovateľ v tom, že krajský súd neodstránil predovšetkým tieto, ním namietané vady

konania:

«... 6. 1. vadu zakladajúcu nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí, a to v smere, aké

výdavky maloletých detí mal súd za preukázané a objektívne potrebné, ktoré výdavky

neuznáva a z akého dôvodu, pričom sťažovateľ nepovažuje za prípustné a ústavne

konformné nahradiť dokladovanie matkou tvrdených výdavkov detí rozpisom, ktorého

prílohou nie sú žiadne objektívne doklady preukazujúce skutočné vynaloženie týchto

výdavkov (a ich adresnosť - vynaloženie pre potreby detí). Výslovne scestné je

napr. zahrnutie nákladov na poistenie domácnosti a daň z bytov do nákladov na deti,

pretože ide o náklady vlastníka bytu, a nie maloletých detí (v prípade poistnej udalosti by

deti neboli osobami oprávnenými na vyplatenie poistného), a ide o výdavky fixné, ktoré je

potrebné platiť aj vtedy, ak by vlastník býval v byte sám, teda bez detí.

6. 2. vadu zakladajúcu nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí, a to vo vzťahu

k objektívnej možnosti otca platiť výživné na maloleté deti v súdom určenej výške, keď otec

sám viacnásobne poukázal na to, že úspory, ktoré mal v čase rozvodu a určovania

výživného, sú z prevažnej časti spotrebované, teda na zákonné pravidlo, že každý z rodičov

prispieva na výživu detí nielen podľa ich potrieb, ale aj podľa svojich možností,

6. 3. nedostatok dokazovania vo vzťahu k majetkovým a príjmovým pomerom matky,

keď na strane otca sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu ohľadom vlastníctva bytu,

na strane matky majetkové pomery neskúmal, ani nevykonal sťažovateľom navrhované

dokazovanie vo vzťahu k objektívnemu preukázaniu príjmov matky detí (výpisy z účtov

matky). Keby súdy oboch stupňov objektívne skúmali možnosti rodičov a ich výdavky, bolo

by preukázané, že náklady na prevádzku bytu navrhovateľa (so samostatným kúrením

a ohrevom TÚV) sú nižšie než náklady na kúrenie a TÚV v byte napojenom na centrálne

kúrenie, ktorých je v meste NZ prevažná väčšina. Výmenou bytu za menší, pri vyporiadaní

dlhu viaznuceho na byte a zrušení práva doživotného užívania, by sa tak sťažovateľ dostal

do objektívne horšej situácie z hľadiska mesačných nákladov.

6. 4. odvolací súd sa nevysporiadal so zmenou pomerov na strane matky, konkrétne

so zvýšením jej príjmov od ostatného zvyšovania výživného, teda slovami zákona s jej

možnosťami zabezpečovať výživu maloletým a zmenou pomerov na strane matky ako rodiča.

6. 5. odvolací súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pracovná schopnosť otca

detí je preukázateľne a dokladovateľne znížená, pričom táto skutočnosť - úradné

rozhodnutie o znížení pracovnej schopnosti otca, aj vzhľadom na dátum rozhodnutia

Sociálnej poisťovne (1. 8. 2009) nemohla byť podkladom pre rozhodnutie o výživnom

v prvšom konaní, ktoré bolo ukončené vyhlásením rozsudku 7. 4. 2009, a preto je jedným

z dôkazov preukazujúcim podstatnú zmenu pomerov,

6. 6. súd v konaní nevykonal žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynul akýkoľvek

oprávnený a odôvodnený záver o objektívnych a nevyhnutných výdavkoch oboch rodičov na

ich živobytie, prípadne záver o neprimerane nákladnom spôsobe života otca,

6. 7. výšku priznaného výživného nieje možné oprieť iba o konštatovanie, že

„zodpovedá zásade podieľania sa detí na životnej úrovni rodičov“, keď prvostupňový ani

odvolací súd si pre takýto záver neobstarali v rámci dokazovania potrebné podklady na

objektívne posúdenie skutkového stavu.

6. 8. princíp rovnosti účastníkov by predpokladal rovnaké hodnotenie majetkovej

a príjmovej situácie oboch rodičov maloletých detí. V konaní však súd absolútne neskúmal

mieru úspor matky detí, a v podstate ani otca detí, ani zdroje na živobytie otca, a uspokojil

sa s konštatovaním o „nezmenení pomerov od posledného určovania výživného“.

6. 9. V súčasnej dobe je sťažovateľovi priznaný status osoby v hmotnej núdzi a sú mu

priznané dávky a príspevky v sume 118,30 eur. Ak teda súd argumentuje, že deti by mali

vyžiť z výživného vo výške 2,16 eur denne (mechanickým prepočtom, bez zohľadnenia dní,

ktoré má dieťa v starostlivosti otec, rodinných prídavkov, daňového bonusu, bez

zohľadnenia príspevku matky podľa jej schopností a pod.), odporca má vyžiť zo 118,30 eur

mínus platené výživné, teda z mínus -211,7 eur mesačne, v čom nie sú započítané

elementárne životné náklady.»

Sťažovateľ podaním zo 4. júla 2011 doplnil svoju sťažnosť a poukázal na prvšie

rozhodnutie krajského súdu, ktorý posúdil niektoré matkou detí deklarované výdavky za

neprimerané.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím - rozsudkom sp. zn. zo dňa

5. 4. 2011 p o r u š i l predovšetkým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

porovnateľne zaručené v čl 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46 ods. 1, 2

Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 5. 4. 2011.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 EUR,

ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

o ústavnej sťažnosti, ktoré je porušiteľ práva povinný vyplatiť mu na účet jeho právneho

zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd zaslal predsedovi krajského súdu sťažnosť na vyjadrenie podľa § 31

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ “).

Vyjadrenie podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 3405/2011 spolu so spisom

sp. zn. bolo ústavnému súdu doručené 1. augusta 2011. Vo vyjadrení

podpredseda krajského súdu okrem iného uviedol:

«K dôvodom sťažnosti senát „11 CoP“ poukazuje na dôvody rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorých sa odvolací senát p r i d r ž i a v a . V danom prípade neboli

splnené podmienky na zmenu vyživovacej povinností v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1

Zákona o rodine v platnom znení; prvostupňový súd správne vo veci rozhodol v súlade

s príslušnými ustanoveniami Zákona o rodine, preto odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa podľa ustanovenia .»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( ).

Sťažovateľ namieta porušenie práv podľa , dohovoru a

čl. 38 ods. 2 listiny rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 5. apríla 2011,

ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 19. októbra

2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) poukázal na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktoré

považuje za správne a s ktorými sa stotožňuje.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

V posudzovanom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní

zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, s ktorými sa odvolací

súd stotožnil.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd ( ,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu, ktorý

k námietkam sťažovateľa uviedol:

„Už v predchádzajúcich rozhodnutiach tunajšieho súdu a Krajského súdu

v Bratislave, bola konštatovaná situácia na strane otca, v ktorej sa ocitol od 2. 11. 2007,

pričom zmenenú situáciu a jeho strane oproti rozhodnutiu tunajšieho súdu konštatoval

Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 7. 4. 2009, keď zohľadnil skutočnosť, že

od 1. 8. 2008 nemá otec žiadny príjem, nakoľko nemá zákonný nárok na podporu

v nezamestnanosti, napriek tomu, že je opakovane práceneschopný, nie sú mu vyplácané

z rovnakého dôvodu ani nemocenské dávky, pričom v čase rozhodovania Krajského súdu

v Bratislave, jeho práceneschopnosť trvala a ukončená bola 1. 8. 2009 s tým, že pracovná

schopnosť otca bola znížená o 30 %. Iná podstatná zmena pomerov na strane otca

nenastala.

Súd je toho názoru, že súčasná situácia na strane otca sa oproti predchádzajúcej

nezmenila, a to, že má zníženú pracovnú schopnosť ešte neznamená, že si nemôže nájsť

primerané zamestnanie zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu a vysokoškolskému

vzdelaniu. Rozhodnutím o invalidite otec nedisponuje a podľa názoru súdu, dlhodobo

nezamestnaný môže byť len ten, kto nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť, ale vyživuje len

seba.“

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti ( ,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

( , , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu aj okresného súdu a zistil, že

námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené.

Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o relevantné ustanovenia

Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o rodine“). V zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia

o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd

na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj

vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,

majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré

povinný na seba berie.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, je dostatočné

a zrozumiteľné. Úloha ústavného súdu nemôže spočívať v skúmaní procesu hodnotenia

dôkazov. Tie všeobecný súd hodnotí podľa svojej úvahy, pri splnení ďalších zákonných

podmienok uvedených v . Úloha ústavného súdu spočíva v posúdení zlučiteľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu s označenými článkami . V danom prípade

ústavný súd nezistil zo strany krajského súdu takú interpretáciu a aplikáciu príslušných

všeobecne záväzných právnych predpisov, predovšetkým citovaných ustanovení zákona

o rodine, ani iné procesné vady, ktoré by závažným spôsobom mohli ovplyvniť proces

dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu.

Všeobecné súdy rozhodovali za situácie, keď sťažovateľ nemal nárok na podporu

v nezamestnaní ani na vyplácanie nemocenských dávok, nedisponoval rozhodnutím

o invalidite a jeho situácia nenasvedčovala, žeby sa nemohol zamestnať aspoň na skrátený

pracovný úväzok. Rozhodnutie o tom, že sťažovateľ je občanom v hmotnej núdzi, ktorého

kópiu sťažovateľ priložil k sťažnosti, bolo vydané Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny

N. až 5. mája 2011. Na túto skutočnosť teda všeobecné súdy v čase rozhodovania o návrhu

sťažovateľa nemohli prihliadnuť. Nič však sťažovateľovi nebráni, za okolností, že sa jeho

situácia výrazne zmenila a on disponuje novými dôkazmi o tejto zmene, opätovne sa

s návrhom obrátiť na všeobecný súd.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní ( , , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia rozhodnutia všeobecných súdov

vyplývajú dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru o zamietnutí návrhu na zníženie

výživného a tieto rozhodnutia nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, čo by mohlo viesť

k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011