Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 363/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. B., B., zastúpenej advokátom

JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , a a práv podľa

a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2011 doručená sťažnosť Ing. I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy podľa , na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva podľa a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. februára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažnosť smeruje proti z pohľadu sťažovateľky nesprávnym skutkovým zisteniam

a právnym záverom obsiahnutým v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, ako aj proti

nezákonnému procesnému postupu najvyššieho súdu, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku

predchádzal. Podstatou veci prerokovávanej najvyšším súdom v správnom súdnictve bola

otázka zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“)

č. 77/37-69-14/2009, zn. 77/37-1158-67/2009-BS z 24. septembra 2009, ktorým SIS

na základe ustanovenia o ochrane utajovaných

skutočnostiach o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklad na vznik

oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia

„Prísne tajné“ podľa , a zároveň zrušila

platnosť dovtedy platného osvedčenia č. p. z 19. októbra 2004

pre stupeň utajenia „Dôverné“.

3. Zo sťažnosti, z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a súvisiaceho

rozhodnutia SIS ústavný súd zistil, že preskúmavané rozhodnutie SIS bolo odôvodnené

predovšetkým tým, že sťažovateľka sa zúčastňovala na podujatiach organizovaných Školou

osobného rozvoja, ktoré zastierala pod označenie Cvičenie jogy a relaxačné cvičenia. Podľa

preskúmavaného rozhodnutia SIS sťažovateľka potvrdila túto skutočnosť pri

bezpečnostnom pohovore a v rozhovore s nadriadeným výslovne vyjadrila vôľu v tom

zmysle, že keby si mala vybrať medzi aktivitami Školy osobného rozvoja, resp. kurzoch

Cvičenia jogy a relaxačného cvičenia a služobným pomerom SIS, tak by volila účasť na

kurzoch Školy osobného rozvoja pred zotrvaním v služobnom pomere k SIS.

SIS označila organizáciu, ktorú sťažovateľka navštevovala, ako navonok

prezentované neformálne zoskupenie združujúce osoby na účely sebazdokonaľovania sa

prostredníctvom meditácií. Podľa znaleckého posudku lekára z odboru psychiatrie však

Škola osobného rozvoja bola hodnotená ako sekta deštrukčného a donucovacieho typu,

ktorá ohrozuje psychické zdravie svojich členov. SIS získala aj signály o cudzom

spravodajskom pozadí sekty, jej predstavitelia disponovali spravodajským vzdelaním.

Potom, ako ich aktivity boli odhalené, sa organizácia presunula do Českej republiky. V roku

2005 sekta obnovila v Slovenskej republike svoju činnosť.

V závere preskúmavaného rozhodnutia SIS uviedla, že sťažovateľka svojou

pravidelnou účasťou na podujatiach Školy osobného rozvoja, kurzoch Cvičenia jogy

a relaxačného cvičenia, ako aj výslovným prejavom vôle, že podujatia Školy osobného

rozvoja a kurzy Cvičenia jogy a relaxačného cvičenia majú pre ňu taký význam, že by ich

uprednostnila pred zotrvaním v služobnom pomere SIS, sa nepovažuje za bezpečnostne

spoľahlivú osobu podľa , pretože bolo u nej

identifikované bezpečnostné riziko podľa § 14 ods. 2 písm. c) bodu 9 zákona

č.

4. Sťažovateľka nesúhlasila s uvedenými skutočnosťami a argumentáciou SIS, najmä

považovala požiadavku SIS, aby upustila od svojho kultúrneho života za neoprávnenú,

rozhodnutie SIS za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, a preto proti nemu podala

žalobu, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol

a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a procesným postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej označené práva podľa

a dohovoru. Sťažovateľka ďalej podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru

znamenajú porušenie jej práva na súdnu a inú ochranu, spravodlivý proces a práva na

rovnosť účastníkov v konaní. K porušeniu princípu rovnosti zbraní malo dôjsť

predovšetkým tým, že právny zástupca sťažovateľky, ktorý mal umožnené nahliadnuť do

utajovanej časti spisu, musel po celý čas zachovávať o utajených informáciách mlčanlivosť,

nemohol takéto informácie konzultovať so sťažovateľkou, a teda ani náležite pripraviť

argumentáciu pre súdne konanie. Sťažovateľka namietala, že nesprístupnením časti spisu

v konaní pred najvyšším súdom jej nebolo dovolené relevantným spôsobom použiť na

obranu všetky procesné prostriedky, ktoré jej garantuje .

6. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala

označený a a dohovoru a poukázala na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu.

7. Napokon sťažovateľka napádala rozsudok najvyššieho súdu a v spojitosti s ním

i preskúmavané administratívne rozhodnutie SIS aj z toho dôvodu, že zasiahli do jej

základného práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva podľa a

dohovoru, a to tým, že jej neopodstatnene vytýkali zúčastňovanie sa na meditačných

cvičeniach. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že «Sloboda myslenia, svedomia,

náboženského vyznania a viery zahrnuje i právo vyberať si záujmové aktivity vo forme

duchovných, meditačných cvičení. Tieto práva majú absolútny charakter v tom smere, že

nikto nemôže byť podrobený takému opatreniu, cieľom ktorého je zmena procesu a spôsobu

myslenia, ďalej, že nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje myslenie. Pri ich ochrane ide

o rešpektovanie „vnútorného“, „interného“ rozmeru týchto práv (fórum internum), ktorý

vylučuje akýkoľvek nátlak alebo ovplyvňovanie myslenia, svedomia, náboženského vyznania

alebo viery. Tieto práva (vzhľadom na ich absolútny charakter) nie je preto možné (a ani

reálne) obmedziť zákonom a už vôbec nie je rozhodovacou činnosťou ako tomu spravila

SIS.».

8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených práv podľa a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý mu predchádzal, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, vec vrátil

na nové konanie a rozhodnutie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia,

svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské

vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo

presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,

vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Podľa čl. 9

ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať

len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo

morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

14. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojich základných

práv v niekoľkých aspektoch. Najvyššiemu súdu vytýka ústavne nekonformný procesný

postup v súdnom konaní a porušenie princípu rovnosti zbraní, ako aj neudržateľné právne

posúdenie merita veci, ktoré má za následok arbitrárne rozhodnutie.

15. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho

súdu ústavný súd v prvom rade pristúpil ku skúmaniu, či boli dodržané

a dohovorom garantované procesné záruky v konaní. Podľa tvrdenia sťažovateľky ústavný

princíp spravodlivého konania bol porušený predovšetkým tým, že najvyšší súd jej

neumožnil oboznámiť sa s utajenou časťou spisu, pričom vo veci rozhodol aj na základe

týchto podkladov. Iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie

označených procesných princípov, sťažovateľka neuvádza.

16. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (rozsudok

ESĽP, Komanický proti Slovenskej republike zo 4. júna 2002, sťažnosť č. 32106/96, § 45).

Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so

všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

17. V prípade, keď pred sťažovateľkou boli zadržané dôkazy z dôvodu verejného

záujmu, neprislúcha ústavnému súdu posudzovať to, či takéto zadržanie bolo, alebo nebolo

striktne nevyhnutné, a ani hodnotiť vykonané dôkazy, keďže touto právomocou disponujú

všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu je uistiť sa v tom, či napadnuté konanie

vyhovovalo v najväčšej možnej miere požiadavke kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní a či obsahovalo adekvátne záruky procesných práv sťažovateľky (porovnaj

rozhodnutie ESĽP vo veci Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000,

sťažnosť č. 27052/95, § 62).

18. Ústavný súd konštatuje, že právo na odhalenie relevantných dôkazov nemôže

byť absolútnym právom. V prípade sťažovateľky možno v súdnom konaní identifikovať

konkurujúci záujem, akým je ochrana utajovaných skutočností, resp. ochrana národnej

bezpečnosti, ktorý vyvažuje procesné práva sťažovateľky. Uvedené ústavne relevantné

úvahy berie pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy aj ESĽP (pozri rozhodnutia ESĽP

vo veci Fitt proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 29777/96; vo veci

Jasper proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 27052/95 alebo aj

novšie rozhodnutie ESĽP vo veci McKeown proti Spojenému kráľovstvu z 11. januára

2011, sťažnosť č. 6684/05). Ústavný súd poukazuje na to, že aj keď najvyšší súd v danom

prípade nesprístupnil sťažovateľke časť spisu obsahujúcu utajované skutočnosti, svoje

rozhodnutie odôvodnil predovšetkým takými vykonanými dôkazmi, ktoré boli sťažovateľke

známe a voči ktorým mala možnosť použiť a napokon aj použila relevantnú obranu.

Najvyšší súd nerozhodoval na základe žiadneho takého dôkazu, o ktorom by sťažovateľka

nemala vedomosť. Utajované skutočnosti sa týkali hodnotenia organizácie, ktorú

sťažovateľka navštevuje, kde má SIS právo voľnej správnej úvahy. Najvyšší súd

v následnom konaní posudzoval jej oprávnenosť a zákonnosť. Na základe uvedeného

ústavný súd uvádza, že pri existencii dvoch protichodných záujmov, a to záujmu Slovenskej

republiky na ochrane utajovaných skutočností a práva sťažovateľky na spravodlivý proces,

najvyšší súd poskytol sťažovateľke s ohľadom na potrebu ochrany verejného záujmu

adekvátne procesné záruky a v najväčšej možnej miere zabezpečil jej právo na spravodlivý

proces. Skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky, nemôže

sama osebe zakladať porušenie označených základných práv.

19. Ústavný súd je oboznámený aj s rozhodnutiami ESĽP, ktoré vo svojej sťažnosti

označila sťažovateľka. Pri svojom rozhodovaní však vychádzal zo skutkového stavu

predloženej veci a rozhodovacej praxe ESĽP, ktorá sa vzťahuje na skutkovo obdobné

prípady. S ohľadom už na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že

nesprístupnenie časti spisu sťažovateľke v okolnostiach daného prípadu nemalo za následok

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na

rovnosť v konaní podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

20. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo

arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení

základných práv sťažovateľky.

21. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,

že najvyšší súd sa vysporiadal s podstatou žaloby, nastolenými skutkovými a právnymi

otázkami, pričom v odôvodnení rozsudku zhrnul: „Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne

uváženie) je v správnom práve pomerne široká. Správny orgán nemôže rozhodovať celkom

podľa svojej ľubovôle. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z

medzí a hľadísk stanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania,

ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z

tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do

voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu (napríklad Boh. admin.

589/20, Boh. admin. 949/21). Voľná úvaha je obmedzená určitými zákonnými hranicami a

môže sa pohybovať len v určitom zákonom vymedzenom rozsahu. Prekročením tohto

rozsahu sú dotknuté subjektívne práva účastníkov konania, ktorí sa môžu dovolávať právnej

ochrany. Účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť, aby vedel, o ktorý zákonný

predpis správny orgán svoje rozhodnutie opiera, ale aj z ktorých skutkových zistení správny

orgán vychádzal. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí obsahovať skutkové a právne

závery, ktoré viedli správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia ako individuálneho

správneho aktu ( ).

Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty spĺňa. Je v ňom uvedené, z akých skutkových

zistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými

informáciami (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fitt proti

Spojenému kráľovstvu zo 16.februára 2000, č. sťažnosti 29777/96. Rowe a Davis proti

Spojenému kráľovstvu zo 16.februára 2000, č. sťažnosti 27052/95 a F. G. a J. H. proti

Spojenému kráľovstvu z 25.septembra 2001, č. sťažnosti 44787/98), uviedol ustanovenia

právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel (§ 10 ods. 1 písm. g/, § 14 ods. 1,

ods. 2 písm. c/ bod 9, ). Žalovaný vo svojom rozhodnutí

neprekročil zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe svojich zistení, ktoré

sú zdokumentované v administratívnom spise, vyhodnotil Školu osobného rozvoja ako

rizikovú skupinu, ktorej vplyv na navrhovanú osobu predstavuje bezpečnostné riziko podľa

, bod 9 ..

Napokon, z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa by pred služobným pomerom

k žalovanému uprednostnila semináre organizované Školou osobného rozvoja ako rizikovou

skupinou, čo je pre jej bezpečnostnú spoľahlivosť negatívnym znakom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom žalobkyne. že by žalovaný

od nej žiadal, aby od svojho kultúrneho vyžitia upustila. Sám žalovaný uviedol, že

nespochybňuje profesionalitu, duševnú vyspelosť a zrelosť osobnosti žalobkyne,

bezpečnostné riziko nevidí v cvičení jogy, tai chi, ale bezpečnostné riziko spočíva v Škole

osobného rozvoja. Ak by sa žalobkyňa rozhodla pokračovať v cvičení jogy prostredníctvom

inej organizácie, žalovaný k tejto jej aktivite nemá námietky. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, že žalovaný vidí bezpečnostné riziko v Škole osobného rozvoja, ktorú žalobkyňa

navštevuje, a nie v cvičení jogy.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia žalobu žalobkyne ako nedôvodnú

zamietol, nakoľko rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so

zákonom.“

22. Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na ustálenú

judikatúru a zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti ().

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ).

23. Sťažovateľka v časti sťažnosti, ktorou napáda arbitrárnosť záverov najvyššieho

súdu opisuje také dôvody, ktoré uviedla aj v samotnej žalobe o preskúmanie zákonnosti

administratívneho rozhodnutia SIS č. 77/37-69-14/2009, zn. 77/37-1158-67/2009-BS

z 24. septembra 2009, a v podstate požaduje revíziu rozsudku najvyššieho súdu, ktorým

bola jej žaloba zamietnutá.

24. Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných

právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Najvyšší súd svojím postupom

aplikoval zákony podľa ich obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou

napadnutý rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na

všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že

právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne

, ).

25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

26. V súvislosti s označeným porušením základného práva na slobodu myslenia,

svedomia a náboženstva podľa a práva podľa dohovoru ústavný

súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

27. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv a

dohovoru len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami

a dohovoru, ktoré mali byť porušené. Sťažovateľkou označené základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé konanie podľa

dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších

ňou označených práv (mutatis mutandis , , ).

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

29. Pretože sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť ako celok,

ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľkou

v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011