Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 363/2011
PDF · 230.42 KB
No categories available
I. ÚS 363/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. B., B., zastúpenej advokátom
JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 6/2009 zo 16. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2011 doručená sťažnosť Ing. I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, na slobodu myslenia, svedomia
a náboženstva podľa čl. 24 ústavy a práv podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sž 6/2009 zo 16. februára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Sťažnosť smeruje proti z pohľadu sťažovateľky nesprávnym skutkovým zisteniam
a právnym záverom obsiahnutým v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, ako aj proti
nezákonnému procesnému postupu najvyššieho súdu, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku
predchádzal. Podstatou veci prerokovávanej najvyšším súdom v správnom súdnictve bola
otázka zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“)
č. 77/37-69-14/2009, zn. 77/37-1158-67/2009-BS z 24. septembra 2009, ktorým SIS
na základe ustanovenia § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočnostiach o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklad na vznik
oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia
„Prísne tajné“ podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., a zároveň zrušila
platnosť dovtedy platného osvedčenia č. p. 25/12-V1402-47/2004-PB z 19. októbra 2004
pre stupeň utajenia „Dôverné“.
3. Zo sťažnosti, z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a súvisiaceho
rozhodnutia SIS ústavný súd zistil, že preskúmavané rozhodnutie SIS bolo odôvodnené
predovšetkým tým, že sťažovateľka sa zúčastňovala na podujatiach organizovaných Školou
osobného rozvoja, ktoré zastierala pod označenie Cvičenie jogy a relaxačné cvičenia. Podľa
preskúmavaného rozhodnutia SIS sťažovateľka potvrdila túto skutočnosť pri
bezpečnostnom pohovore a v rozhovore s nadriadeným výslovne vyjadrila vôľu v tom
zmysle, že keby si mala vybrať medzi aktivitami Školy osobného rozvoja, resp. kurzoch
Cvičenia jogy a relaxačného cvičenia a služobným pomerom SIS, tak by volila účasť na
kurzoch Školy osobného rozvoja pred zotrvaním v služobnom pomere k SIS.
SIS označila organizáciu, ktorú sťažovateľka navštevovala, ako navonok
prezentované neformálne zoskupenie združujúce osoby na účely sebazdokonaľovania sa
prostredníctvom meditácií. Podľa znaleckého posudku lekára z odboru psychiatrie však
Škola osobného rozvoja bola hodnotená ako sekta deštrukčného a donucovacieho typu,
ktorá ohrozuje psychické zdravie svojich členov. SIS získala aj signály o cudzom
spravodajskom pozadí sekty, jej predstavitelia disponovali spravodajským vzdelaním.
Potom, ako ich aktivity boli odhalené, sa organizácia presunula do Českej republiky. V roku
2005 sekta obnovila v Slovenskej republike svoju činnosť.
V závere preskúmavaného rozhodnutia SIS uviedla, že sťažovateľka svojou
pravidelnou účasťou na podujatiach Školy osobného rozvoja, kurzoch Cvičenia jogy
a relaxačného cvičenia, ako aj výslovným prejavom vôle, že podujatia Školy osobného
rozvoja a kurzy Cvičenia jogy a relaxačného cvičenia majú pre ňu taký význam, že by ich
uprednostnila pred zotrvaním v služobnom pomere SIS, sa nepovažuje za bezpečnostne
spoľahlivú osobu podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., pretože bolo u nej
identifikované bezpečnostné riziko podľa § 14 ods. 2 písm. c) bodu 9 zákona
4. Sťažovateľka nesúhlasila s uvedenými skutočnosťami a argumentáciou SIS, najmä
považovala požiadavku SIS, aby upustila od svojho kultúrneho života za neoprávnenú,
rozhodnutie SIS za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, a preto proti nemu podala
žalobu, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol
a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.
5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a procesným postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej označené práva podľa
ústavy a dohovoru. Sťažovateľka ďalej podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru
znamenajú porušenie jej práva na súdnu a inú ochranu, spravodlivý proces a práva na
rovnosť účastníkov v konaní. K porušeniu princípu rovnosti zbraní malo dôjsť
predovšetkým tým, že právny zástupca sťažovateľky, ktorý mal umožnené nahliadnuť do
utajovanej časti spisu, musel po celý čas zachovávať o utajených informáciách mlčanlivosť,
nemohol takéto informácie konzultovať so sťažovateľkou, a teda ani náležite pripraviť
argumentáciu pre súdne konanie. Sťažovateľka namietala, že nesprístupnením časti spisu
v konaní pred najvyšším súdom jej nebolo dovolené relevantným spôsobom použiť na
obranu všetky procesné prostriedky, ktoré jej garantuje Občiansky súdny poriadok.
6. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala
označený čl. 46 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a poukázala na konkrétne
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu.
7. Napokon sťažovateľka napádala rozsudok najvyššieho súdu a v spojitosti s ním
i preskúmavané administratívne rozhodnutie SIS aj z toho dôvodu, že zasiahli do jej
základného práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 24 ústavy a čl. 9
dohovoru, a to tým, že jej neopodstatnene vytýkali zúčastňovanie sa na meditačných
cvičeniach. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že «Sloboda myslenia, svedomia,
náboženského vyznania a viery zahrnuje i právo vyberať si záujmové aktivity vo forme
duchovných, meditačných cvičení. Tieto práva majú absolútny charakter v tom smere, že
nikto nemôže byť podrobený takému opatreniu, cieľom ktorého je zmena procesu a spôsobu
myslenia, ďalej, že nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje myslenie. Pri ich ochrane ide
o rešpektovanie „vnútorného“, „interného“ rozmeru týchto práv (fórum internum), ktorý
vylučuje akýkoľvek nátlak alebo ovplyvňovanie myslenia, svedomia, náboženského vyznania
alebo viery. Tieto práva (vzhľadom na ich absolútny charakter) nie je preto možné (a ani
reálne) obmedziť zákonom a už vôbec nie je rozhodovacou činnosťou ako tomu spravila
SIS.».
8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý mu predchádzal, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, vec vrátil
na nové konanie a rozhodnutie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia,
svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské
vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo
presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,
vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Podľa čl. 9
ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať
len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
14. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojich základných
práv v niekoľkých aspektoch. Najvyššiemu súdu vytýka ústavne nekonformný procesný
postup v súdnom konaní a porušenie princípu rovnosti zbraní, ako aj neudržateľné právne
posúdenie merita veci, ktoré má za následok arbitrárne rozhodnutie.
15. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho
súdu ústavný súd v prvom rade pristúpil ku skúmaniu, či boli dodržané ústavou
a dohovorom garantované procesné záruky v konaní. Podľa tvrdenia sťažovateľky ústavný
princíp spravodlivého konania bol porušený predovšetkým tým, že najvyšší súd jej
neumožnil oboznámiť sa s utajenou časťou spisu, pričom vo veci rozhodol aj na základe
týchto podkladov. Iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie
označených procesných princípov, sťažovateľka neuvádza.
16. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (rozsudok
ESĽP, Komanický proti Slovenskej republike zo 4. júna 2002, sťažnosť č. 32106/96, § 45).
Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť
nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so
všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).
17. V prípade, keď pred sťažovateľkou boli zadržané dôkazy z dôvodu verejného
záujmu, neprislúcha ústavnému súdu posudzovať to, či takéto zadržanie bolo, alebo nebolo
striktne nevyhnutné, a ani hodnotiť vykonané dôkazy, keďže touto právomocou disponujú
všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu je uistiť sa v tom, či napadnuté konanie
vyhovovalo v najväčšej možnej miere požiadavke kontradiktórnosti konania a rovnosti
zbraní a či obsahovalo adekvátne záruky procesných práv sťažovateľky (porovnaj
rozhodnutie ESĽP vo veci Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000,
sťažnosť č. 27052/95, § 62).
18. Ústavný súd konštatuje, že právo na odhalenie relevantných dôkazov nemôže
byť absolútnym právom. V prípade sťažovateľky možno v súdnom konaní identifikovať
konkurujúci záujem, akým je ochrana utajovaných skutočností, resp. ochrana národnej
bezpečnosti, ktorý vyvažuje procesné práva sťažovateľky. Uvedené ústavne relevantné
úvahy berie pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy aj ESĽP (pozri rozhodnutia ESĽP
vo veci Fitt proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 29777/96; vo veci
Jasper proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 27052/95 alebo aj
novšie rozhodnutie ESĽP vo veci McKeown proti Spojenému kráľovstvu z 11. januára
2011, sťažnosť č. 6684/05). Ústavný súd poukazuje na to, že aj keď najvyšší súd v danom
prípade nesprístupnil sťažovateľke časť spisu obsahujúcu utajované skutočnosti, svoje
rozhodnutie odôvodnil predovšetkým takými vykonanými dôkazmi, ktoré boli sťažovateľke
známe a voči ktorým mala možnosť použiť a napokon aj použila relevantnú obranu.
Najvyšší súd nerozhodoval na základe žiadneho takého dôkazu, o ktorom by sťažovateľka
nemala vedomosť. Utajované skutočnosti sa týkali hodnotenia organizácie, ktorú
sťažovateľka navštevuje, kde má SIS právo voľnej správnej úvahy. Najvyšší súd
v následnom konaní posudzoval jej oprávnenosť a zákonnosť. Na základe uvedeného
ústavný súd uvádza, že pri existencii dvoch protichodných záujmov, a to záujmu Slovenskej
republiky na ochrane utajovaných skutočností a práva sťažovateľky na spravodlivý proces,
najvyšší súd poskytol sťažovateľke s ohľadom na potrebu ochrany verejného záujmu
adekvátne procesné záruky a v najväčšej možnej miere zabezpečil jej právo na spravodlivý
proces. Skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky, nemôže
sama osebe zakladať porušenie označených základných práv.
19. Ústavný súd je oboznámený aj s rozhodnutiami ESĽP, ktoré vo svojej sťažnosti
označila sťažovateľka. Pri svojom rozhodovaní však vychádzal zo skutkového stavu
predloženej veci a rozhodovacej praxe ESĽP, ktorá sa vzťahuje na skutkovo obdobné
prípady. S ohľadom už na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že
nesprístupnenie časti spisu sťažovateľke v okolnostiach daného prípadu nemalo za následok
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
20. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo
arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení
základných práv sťažovateľky.
21. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,
že najvyšší súd sa vysporiadal s podstatou žaloby, nastolenými skutkovými a právnymi
otázkami, pričom v odôvodnení rozsudku zhrnul: „Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie) je v správnom práve pomerne široká. Správny orgán nemôže rozhodovať celkom
podľa svojej ľubovôle. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z
medzí a hľadísk stanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania,
ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z
tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do
voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu (napríklad Boh. admin.
589/20, Boh. admin. 949/21). Voľná úvaha je obmedzená určitými zákonnými hranicami a
môže sa pohybovať len v určitom zákonom vymedzenom rozsahu. Prekročením tohto
rozsahu sú dotknuté subjektívne práva účastníkov konania, ktorí sa môžu dovolávať právnej
ochrany. Účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť, aby vedel, o ktorý zákonný
predpis správny orgán svoje rozhodnutie opiera, ale aj z ktorých skutkových zistení správny
orgán vychádzal. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí obsahovať skutkové a právne
závery, ktoré viedli správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu (§ 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.).
Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty spĺňa. Je v ňom uvedené, z akých skutkových
zistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými
informáciami (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fitt proti
Spojenému kráľovstvu zo 16.februára 2000, č. sťažnosti 29777/96. Rowe a Davis proti
Spojenému kráľovstvu zo 16.februára 2000, č. sťažnosti 27052/95 a F. G. a J. H. proti
Spojenému kráľovstvu z 25.septembra 2001, č. sťažnosti 44787/98), uviedol ustanovenia
právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel (§ 10 ods. 1 písm. g/, § 14 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ bod 9, § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.). Žalovaný vo svojom rozhodnutí
neprekročil zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe svojich zistení, ktoré
sú zdokumentované v administratívnom spise, vyhodnotil Školu osobného rozvoja ako
rizikovú skupinu, ktorej vplyv na navrhovanú osobu predstavuje bezpečnostné riziko podľa
§ 14 ods. 1, ods. 2 písm. c/ bod 9 zákona č. 215/2004 Z. z...
Napokon, z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa by pred služobným pomerom
k žalovanému uprednostnila semináre organizované Školou osobného rozvoja ako rizikovou
skupinou, čo je pre jej bezpečnostnú spoľahlivosť negatívnym znakom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom žalobkyne. že by žalovaný
od nej žiadal, aby od svojho kultúrneho vyžitia upustila. Sám žalovaný uviedol, že
nespochybňuje profesionalitu, duševnú vyspelosť a zrelosť osobnosti žalobkyne,
bezpečnostné riziko nevidí v cvičení jogy, tai chi, ale bezpečnostné riziko spočíva v Škole
osobného rozvoja. Ak by sa žalobkyňa rozhodla pokračovať v cvičení jogy prostredníctvom
inej organizácie, žalovaný k tejto jej aktivite nemá námietky. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že žalovaný vidí bezpečnostné riziko v Škole osobného rozvoja, ktorú žalobkyňa
navštevuje, a nie v cvičení jogy.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku žalobu žalobkyne ako nedôvodnú
zamietol, nakoľko rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so
zákonom.“
22. Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na ustálenú
judikatúru a zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
23. Sťažovateľka v časti sťažnosti, ktorou napáda arbitrárnosť záverov najvyššieho
súdu opisuje také dôvody, ktoré uviedla aj v samotnej žalobe o preskúmanie zákonnosti
administratívneho rozhodnutia SIS č. 77/37-69-14/2009, zn. 77/37-1158-67/2009-BS
z 24. septembra 2009, a v podstate požaduje revíziu rozsudku najvyššieho súdu, ktorým
bola jej žaloba zamietnutá.
24. Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných
právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Najvyšší súd svojím postupom
aplikoval zákony podľa ich obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou
napadnutý rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na
všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že
právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne
25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
26. V súvislosti s označeným porušením základného práva na slobodu myslenia,
svedomia a náboženstva podľa čl. 24 ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru ústavný
súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 218/07, I. ÚS 108/09)
zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril
skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.
27. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv čl. 24 ústavy a čl. 9 ods. 1
dohovoru len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy
a dohovoru, ktoré mali byť porušené. Sťažovateľkou označené základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších
ňou označených práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).
28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
29. Pretože sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť ako celok,
ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľkou
v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011