Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 108/09
PDF · 190.33 KB
No categories available
I. ÚS 108/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 108/09-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. R., B.,
ktorou namieta porušenie slobody náboženského vyznania a práva slobodne sa združovať
podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu
náboženského vyznania a na slobodu združovať sa podľa čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2008 doručená sťažnosť JUDr. R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie slobody náboženského vyznania a práva slobodne sa združovať podľa čl. 24
ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu
náboženského vyznania a na slobodu združovať sa podľa čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 11/2007
z 23. augusta 2007.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že prípravný orgán Ateistickej
cirkvi neveriacich (ďalej len „ACN“) 14. septembra 2006 podal na Ministerstve kultúry
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) návrh na registráciu ACN. Vychádzal
pritom zo zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví
a náboženských spoločností v znení účinnom do 30. apríla 2007 v spojení so zákonom
č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností.
Rozhodnutím č. MK 4457/2006-320/22106 z 18. decembra 2006 ministerstvo
odmietlo registráciu ACN. Po podaní návrhu (25. januára 2007) na preskúmanie tohto
rozhodnutia ministerstva najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007
návrh prípravného orgánu ACN zamietol.
Polemizujúc s dôvodmi uvádzanými v rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ
namietal predovšetkým skutkové a právne závery súdu a k už označeným porušeniam
základných práv a slobôd uviedol:
„... sloboda náboženského vyznania alebo právo na slobodu náboženského
vyznania... v sebe... zahŕňajú právo, aby po splnení zákonných podmienok bolo
spoločenstvo veriacich registrované ako cirkev alebo náboženská spoločnosť, ktoré majú
právnu subjektivitu. Taktiež jedným z najdôležitejších aspektov práva slobodne sa združovať
alebo práva na slobodu združovať sa je, aby jednotlivcom bolo umožnené vytvárať
právnické osoby s cieľom konať spoločne pre spoločný záujem. Bez tohto aspektu by toto
právo stratilo význam.
Sťažovateľ má ďalej za to, že... sloboda náboženského vyznania... i právo slobodne
sa združovať môžu byť obmedzené iba výnimočne na základe presne formulovaných
a presvedčivých dôvodov, ktoré majú základ vo vnútroštátnom práve. Voľná úvaha štátnych
orgánov o prípadných ďalších skutočnostiach, ktoré fakticky pôsobia ako ďalšie
obmedzenia týchto práv a slobôd a sú nad rámec zákona, je neprípustná a v rozpore
s citovanými článkami Ústavy... a Dohovoru...“
V tomto ohľade sťažovateľ poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 5. apríla 2007 k sťažnosti č. 18147/02 Scientologická cirkev Moskvy
proti Rusku.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd, aby vydal tento nález :
„Základná sloboda náboženského vyznania sťažovateľa JUDr. R. B. upravená
v článku 24 ods. 1, 2 Ústavy SR a jeho právo na slobodu náboženského vyznania
vyplývajúce z článku 9 ods. l Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 11/2007 zo dňa 23. 08.
2007 porušené boli.
Právo sťažovateľa JUDr. R. B. slobodne sa združovať upravené v článku 29 ods. 1
Ústavy SR a jeho právo na slobodu združovať sa upravené v článku 11 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, spis. zn. 5 Sž 11/2007 zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 11/07 zo dňa 23. 08.
2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi JUDr. R. B. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv konečným rozhodnutím vo veci
podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia ministerstva č. MK 4457/2006-320/22106
z 18. decembra 2006, t. j. rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta
2007.
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ (sám
právnik a kvalifikovane zastúpený advokátom) domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
1. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich
základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,
ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta
porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).
Účastníkmi súdneho konania pred najvyšším súdom vedeného pod sp. zn.
5 Sž 11/2007 (ktorí sú uvedení aj v rozsudku z 23. augusta 2007) boli žalobca - Prípravný
orgán Ateistickej cirkvi neveriacich, so sídlom B. – ktorý bol zastúpený JUDr. R. B.,
občianskym zástupcom a členom prípravného orgánu, B., a ako žalovaný vystupovalo
ministerstvo.
Rovnako v konaní vedenom na ministerstve pod č. MK4457/2006-320/22106, ktoré
súdnemu konaniu predchádzalo, v jeho rozhodnutí z 18. decembra 2006 i v samotnom
návrhu na registráciu zo 14. septembra 2006 ako navrhovateľ figurovala ACN, pričom
návrh na registráciu bol podpísaný členmi prípravného orgánu Ing. J. O., P. H. a JUDr. R.
B., ktorý bol zároveň splnomocnený ostatnými členmi prípravného orgánu, aby konal v ich
mene.
Sťažnosť na ústavnom súde podal „JUDr. R. B., B., narodený..., občan SR“
(zastúpený advokátom, pozri záhlavie tohto uznesenia) a v petite sťažnosti sťažovateľ
žiadal: „... sloboda náboženského vyznania sťažovateľa JUDr. R. B. upravená v článku 24
ods. 1, 2 Ústavy... a jeho právo na slobodu náboženského vyznania vyplývajúce z článku 9
ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli.
Právo sťažovateľa JUDr. R. B. slobodne sa združovať upravené v článku 29 ods. 1
Ústavy... a jeho právo na slobodu združovať sa upravené v článku 11 ods. 1 Dohovoru...
rozsudkom Najvyššieho súdu ... zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu ... zo dňa 23.08. 2007 zrušuje...
... Sťažovateľovi JUDr. R. B. priznáva náhradu trov konania.“
Keďže sťažovateľ nemá v posudzovanom konaní pred najvyšším súdom procesné
postavenie účastníka konania (nie je žalobcom ani žalovaným, je len splnomocneným
zástupcom prípravného orgánu ACN, ktorý návrh na registráciu podal), nemohol v tomto
konaní (pred ústavným súdom, pozn.) uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné
povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho
základných práv alebo slobôd (II. ÚS 205/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že návrh na registráciu ACN je návrhom prípravného
orgánu ACN, a nie návrhom splnomocneného zástupcu prípravného orgánu ACN (teda
sťažovateľa), s čím korešponduje aj výroková časť v spojení so záhlavím rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007. Namietaným rozsudkom
najvyššieho súdu môžu byť dotknuté jedine práva a povinnosti účastníka konania, a nie jeho
splnomocneného zástupcu.
Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne vecne
legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú
neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia základných práv a slobôd spočíva
predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových právnych záverov najvyššieho súdu
obsiahnutých v napádanom rozhodnutí sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007, t. j.
v nesprávnej interpretácii slobody náboženského vyznania a práva slobodne sa združovať
(čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 dohovoru).
Z uvedeného okrem iného vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k označenému
porušovateľovi (najvyšší súd) a jeho rozsudku (sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007)
nenamietal porušenie základných práv uvedených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ani ich
pendantov uvedených v dohovore. Ústavný súd už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 63/06), že
čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým
aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Podľa čl. 24 ods. 1 a 2 ústavy sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania
a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.
Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje
zmýšľanie. Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám,
buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi,
zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.
Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo
spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie
alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo
presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,
vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania
a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov
odbory alebo vstupovať do nich.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
V súvislosti so sťažovateľom označenými porušeniami práv a slobôd podľa čl. 24
ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade
so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.
Na základe uvedeného nemôže byť ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami a slobodami podľa čl. 24 ods. 1 a 2
a čl. 29 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 dohovoru bez toho, aby sťažovateľ
zároveň nenamietal aj porušenie základných práv podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009