Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 366/2011
PDF · 185.17 KB
No categories available
I. ÚS 366/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
16 CoE 72/2011 z 25. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 72/2011
z 25. mája 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 6. decembra 2006 poskytla dlžníkovi - fyzickej osobe
úver vo výške 863,04 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný splácať v 12
mesačných splátkach. Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do
omeškania so splácaním úveru. Poskytnutý úver sa stal v zmysle podmienok úveru okamžite
splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru. Keďže dlžník
neuhradil dlžnú čiastku, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským
súdom zriadeným v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi sťažovateľkou
a dlžníkom. Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezu rozhodcovského súdu, ktoré
majú povahu exekučného titulu. Preto bol 28. februára 2008 podaný návrh na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 16. apríla 2008 začal nútený
výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez
akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 10 Er 141/2008
z 13. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 72/2011
z 25. mája 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené
jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenie
okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúciu nemožno
vykonať na základe predloženého rozhodcovského nálezu. Rozhodcovský nález totiž
zaväzoval dlžníka-povinného na plnenie právom nedovolené a to v časti, v ktorej ukladal
povinnému zaplatiť sťažovateľke nedovolené úroky, poplatky, úrok z omeškania a trovy
rozhodcovského konania. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mali
spôsobiť porušenie jej práv. Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd tým, že vydal
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, vyvolal u sťažovateľky legitímne
očakávanie vykonania exekúcie voči majetku dlžníka, a tým ochranu jej majetku. Následne
však okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo
povinného, začal konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania
neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania
o zastavení exekúcie. Tým podľa sťažovateľky bola porušená rovnosť strán. Sťažovateľka
tiež namietala vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného podnetu bez znalosti
vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani
možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález ktorým vysloví, že napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenie zruší a prizná sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
10. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil
s názorom okresného súdu, že rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého bola exekúcia
vykonávaná, priznával sťažovateľke zákonom nedovolené plnenie. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje také rozhodnutie
(v posudzovanom prípade rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť v celom
rozsahu vykonateľným exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými
v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch
rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní potom neprichádza
do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutým uznesením poskytol náležitú
ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté uznesenie okresného
súdu, ktoré bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku,
potvrdil.
Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
11. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (ale aj
okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie
jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V prípade sťažovateľky nebola
zistená príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)
a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd
preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak, ako je už uvedené.
15. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutého
uznesenia, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho
zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011