Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 375/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia

jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. júna 2011

a sp. zn. z 23. júna 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

8. a 13. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. júna 2011 a sp. zn.

z 23. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 1. augusta 2003 (vec vedená pod

sp. zn. ) a 4. februára 2004 (vec vedená pod sp. zn. ) poskytla

dvom fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery zhodne v sume 165,97 € (vec vedená

pod sp. zn. ) a v sume 398,33 € (vec vedená pod sp. zn. ),

ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli títo povinní vrátiť v niekoľkých dvojtýždenných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili,

zhodne v obidvoch prípadoch dve po sebe idúce splátky úver poskytnutý sťažovateľkou sa

stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve boli 13. marca

2004 (vec vedená pod Rvp 2330/2011) a 1. augusta 2004 (vec vedená pod Rvp 2372/2011)

notárom spísané notárske zápisnice, na základe ktorých boli podané návrhy na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverení udelených Okresným

súdom Revúca (vec vedená pod Rvp 2330/2011) a Okresným súdom Rimavská Sobota ( vec

vedená pod Rvp 2372/2011) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu

exekučného konania Okresný súd Revúca svojím uznesením č. k. -26

z 2. marca 2011 (vec vedená pod Rvp 2330/2011) a Okresný súd Rimavská Sobota svojím

uznesením č. k. -21 z 28. júna 2010 (vec vedená pod Rvp 2372/2011)

exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňovými súdmi

vydané rozhodnutia ako vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

prvostupňových súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý

proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6

ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto

ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“. V tejto

súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania

súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal

možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť

exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov

konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť

nové dôkazy. ... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez

návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu

zastaví...“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala prvostupňovým súdom (a tým, že krajský

súd potvrdil ich rozhodnutia, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného podnetu,

tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie

exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného

konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri bod 3).

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

13. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

14. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa

s rozhodnutiami okresných súdov, ktoré svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania

založili poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), a to z toho dôvodu, že notárske zápisnice, ktoré boli v daných veciach

exekučnými titulmi, boli spísané na základe zmlúv o úvere obsahujúcich neprijateľné

podmienky, a preto neboli spôsobilými exekučnými titulmi.

15. Krajský súd s poukazom na uvedené odôvodnenie uznesenia okresných súdov

vo svojich uzneseniach poukázal na ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa

formálnej a materiálnej platnosti notárskej zápisnice, zdôrazniac skutočnosť, že za jednu

z najdôležitejších náležitostí exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas

povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej

zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti

uvedenej v jej obsahu.

16. Ustanovenie v zmluvách o úvere uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas

dlžníka s exekúciou, súhlas na zastupovanie vopred určeným zástupcom, bez možnosti

slobodnej voľby iného zástupcu, všeobecne formulované/resp. úmyselne nekonkretizované

vymedzenie práv a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným, vrátane oprávnenia zástupcu

na signovanie notárskej zápisnice, ktorá je/bude exekučným titulom, znamenalo, že dlžník

nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred

vzdal svojich mnohých práv vrátane práva namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa

predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Z argumentácie krajského súdu vyplynulo, že

z dôvodu nedostatočného/vágne formulovaného splnomocnenia zástupcu dlžníka na jeho

zastupovanie aj pri podpise notárskej zápisnice, ktorá následne bola právnym podkladom na

vykonanie exekúcie, bola spochybnená samotná notárska zápisnica ako exekučný titul,

ktorý bol zákonným predpokladom začatia a vedenia exekučného konania – „Okresný súd

správne vyhodnotil, že... osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah

oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú... a následne posúdiť, či konal splnomocnenec

v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti

priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce

z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti

zastúpenému (§ a 33 ). Zákonom zamýšľané právne účinky

môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska

zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola

spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie

o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.“.

17. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia

okresných súdov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný

súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania

pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

18. Záver krajského súdu o oprávnení prvostupňových súdov preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu.

19. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

20. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

21. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutí okresných súdov) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

22. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne

legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

24. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

25. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami okresných súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom (pozri body 18 a 20).

26. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Sťažnosti sú preto v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené

podľa a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich

predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

27. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011