Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 372/2011
PDF · 222.64 KB
No categories available
I. ÚS 372/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia
jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoE/18/2011 z 25. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE/18/2011 z 25.
marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na
základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 13. júla 2007 poskytla P. R. (ďalej
len „dlžník“) úver v sume 331,94 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný
vrátiť v 6 mesačných splátkach v sume 84,98 € mesačne od 15. augusta 2007 podľa
podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich
splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na
podmienky dojednané v zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred
vopred stanoveným rozhodcovským súdom, spoločnosťou S., a. s., B., ktorého
rozhodcovský rozsudok bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
3. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Námestovo
(ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu
exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k. 4 Er 2330/2008-17 z 23. marca
2010 rozhodol o zastavení exekučného konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky
napadnutým uznesením sp. zn. 5 CoE 18/2011 z 25. marca 2011 potvrdil okresným súdom
vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené
jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z
článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania
„v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti okresnému súdu vyčítala, že „z vlastného podnetu,
t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie
exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného
konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho
sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,
tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa
okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle
účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v
tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...
samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli
týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a
dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd
potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného
podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri
bod 3).
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy ( I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
11. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na
rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.
12. Z napadnutého uznesenia krajského súdu v podstatnom vyplýva, že
„prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny stav vyhodnotil v odôvodnení
napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého uznesenia v spojitosti s dopĺňacím uznesením.
Preskúmaním exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu... a tiež Zmluvy o úvere uzavretej medzí oprávneným a povinným dňa
13.7. 2007, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne
povahu spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy
o spotrebiteľskom úvere... Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom
prvostupňového súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitostí podľa
ust. § 4 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského
úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj
časové obdobie ich splácania, pričom ak ročnú percentuálna miera nákladov nie je v
zmluve o spotrebiteľských úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
(§ 4 ods. 3 ). Ak teda rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému
právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 517,83 €,
pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený
úver a ktorá na poplatok, ak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie“. V ďalšom
krajský súd uviedol, že „v zmluve o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania
0,25 %, tj. 91,25 % ročne, je vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami
určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výska úrokov 91,25 % ročne odporuje
ustanoveniu § 517 Občianskeho zákonníka... Z uvedeného prvostupňový súd správne
vyvodil záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok
z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie
právom nedovolené.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský
rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný
titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie
exekúcie... povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú
splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade
zistenia, že nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciou aj bez návrhu zastaviť.“.
13. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie
okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
14. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo
priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to
vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym
predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon
o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení
s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd k zastaveniu prebiehajúceho exekučného konania,
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
15. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
16. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
17. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila právnu istotu a súčasne legitímne
očakávanie užívať svoju pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad
núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
20. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
21. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
22. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Sťažnosť je preto v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnená
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol.
23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011