Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 426/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -57 zo 7. júla

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -57 zo 7. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 17. júla 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 13 dvojtýždenných

splátkach po 19,92 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo

v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve menovite, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve

po sebe idúce splátky, bola 29. novembra 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 6. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len

,,okresný súd“) 1. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -27 z 20. januára 2011 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách

exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , IV.

ÚS 136/05,

).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. -57 zo 7. júla 2011

nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011 (sťažnosť bola daná na poštovú prepravu

16. septembra 2011), vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -57 zo 7. júla

2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného

súdu o zastavení už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa mala možnosť

k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od

povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -57 zo 7. júla 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc

skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného

titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým

uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne

správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesením č. k. -57 zo 7. júla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -27 z 20. januára 2011 vo výroku, ktorým exekúciu

zastavil.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol:

„Súd preskúmal notársku zápisnicu, na podklade ktorej je vedená predmetná

exekúcia a zmluvu o úvere č. 7260105 zo dňa 17. 07. 2003 a zistil, že jeden zo základných

predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, t. j. súhlas povinnej

s obsahom notárskej zápisnice a s jej vykonateľnosťou, nebol riadne splnený. Podľa § 41

ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku môžu byť exekučným titulom i notárske zápisnice,

ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,

právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici

s vykonateľnosťou súhlasila. V predmetnej veci notársku zápisnicu spísal za povinnú jej

zástupca advokátsky koncipient Mgr. B. Ž. Splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy

o úvere v súvislosti s plnomocenstvom od Mgr. K. zo dňa 02. 01. 2003. ...

V predmetnej veci nebolo zistené uzavretie dohody o plnomocenstve (ako

dvojstranného právneho úkonu) medzi povinnou a advokátom Mgr. T. K. Zo zmluvy o úvere

a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienila dlžníčka prejaviť podpísaním zmluvy.

Zmluvu podpísala dňa 21. 07. 2003, samotné plnomocenstvo dlžníčkou podpísané nie je.

Ani výkladom nie je možné odstrániť nejasnosť, akú vôľu mienila povinná podpisom

úverovej zmluvy prejaviť. Jednoznačné je len to, že svojím podpisom vyjadrila súhlas

s prijatím poskytnutej sumy, jej vrátením v navýšenom rozsahu a s aplikáciou všeobecných

podmienok poskytovania úveru na ich zmluvný vzťah. Či povinná mienila právnym úkonom

aj splnomocniť advokáta nie je zrejmé. V zmluve o úvere bolo plnomocenstvo spísané bez

ďalšej prezentácie zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Preto súd

považuje prejav vôle povinnej za neurčitý a v tejto časti právny úkon za neplatný.

Nedostatkom právneho úkonu je aj to, že bola obmedzená slobodná voľba advokáta,

ak v predtlači úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú

zmluvné podmienky pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jej vrátenia, sa v samostatnej

časti textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy

splnomocniteľa. Preto nie je možné jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžníčka

podpísaním úverovej zmluvy mienila uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve a už vonkoncom

nie, že tým mala možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý háji jej

záujmy. K rovnakým záverom o neplatnosti splnomocnenia advokáta dlžníkom v rámci

zmluvy o úvere dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Sžo

17/2007.

Keďže nebol preukázaný prejav vôle povinnej uzatvoriť s Mgr. K. dohodu

o plnomocenstve, nemožno vyvodiť oprávnenie Mgr. K. a ním splnomocneného

advokátskeho koncipienta spísať za povinnú notársku zápisnicu, ktorá by mohla byť

vykonateľným exekučným titulom a vyjadriť za ňu súhlas s vykonateľnosťou tejto zápisnice.

Ako už bolo uvedené, súd na základe vyššie uvedených úvah dospel k záveru, že notárska

zápisnica č. N 5155/2003, NZ 112068/2003, spísaná na Notárskom úrade notára JUDr. O.

Ď. dňa 29. 11. 2003, nie je vykonateľná, nakoľko absentuje súhlas povinnej s jej

vykonateľnosťou.

Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania exekučný súd zistil, že notárska

zápisnica, na základe ktorej je vedená exekúcia, nie je vykonateľná, súd exekúciu zastavil

z úradnej moci v súlade s citovaným ustanovením § 57 Exekučného poriadku. Keďže boli

naplnené podmienky na zastavenie exekúcie ex offo, súd nerozhodoval o návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nakoľko toto rozhodnutie by bolo nadbytočné

a zastavenie exekúcie ex offo má pred ním prednosť.“.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -57 zo 7. júla 2011 odôvodnil

takto:

«V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením

prejednal a podľa ustanovenia uznesenie okresného

súdu vo výroku, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil. ...

Oprávnená a povinná uzavreli dňa 17. 07. 2003 ,,Zmluvu o úvere“ (č. l. 6 spisu) ako

tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj ,,Splnomocnenie“, ktorým povinná dala

advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie ,,na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t.j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V

čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,

aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na

právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu len

so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou,

a preto je neplatná ( a ). Povinná teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojim

zastupovaním. Notárska zápisnica číslo N/5155/2003, zo dňa 29.11.2003

(č. l. 3-4 spisu) nie je exekučným titulom.

Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného

nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len

advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v ,,Splnomocnení“, ktoré je uvedené v

úverovej zmluve, spomenutý ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť. Z

ustanovenia zákona číslo v znení účinnom v čase uzavretia úverovej

zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky

koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta.

Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom

informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v

udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval

správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej veci

konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte

pred ,,udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). ,,Univerzálne“

substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal

exekučný titul v zmysle ustanovenia zákona číslo v znení

neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelení poverenia na vykonanie

exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu

exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne

o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona). Procesné pochybenie

okresného súdu je v tom, že považoval notársku zápisnicu za rozhodnutie. Správne mal

exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a túto zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g) EP.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -27

z 20. januára 2011, ktorý svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa zastavenia

exekučného konania založil na posúdení notárskej zápisnice ako neplatného právneho

úkonu, na základe ktorého nemožno viesť exekučné konanie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

, Exekučného poriadku a podstatné

na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -57 zo 7. júla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011