Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 377/2011
PDF · 198.82 KB
No categories available
I. ÚS 377/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením
obmedzeným, V., N., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 a jeho uznesením
sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V.
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V.,
N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 a jeho uznesením sp. zn. 3 Obo
171/2010, 3 Obo 172/2010 z 28. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo
„napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Žalobca G. a. s. v likvidácii… sa domáhal žalobou zo dňa 14. novembra 2001
určenia, že kúpna zmluva zo dňa 09. 10. 1998 uzatvorená medzi žalobcom ako kupujúcim
a žalovaným v 2. rade – Slovenskou republikou – Ministerstvom hospodárstva Slovenskej
republiky ako predávajúcim prostredníctvom žalovaného v 1. rade C. o. c. p. a. s. K. v
likvidácii, K., na základe ktorej Žalobca nadobudol 100 akcií spoločnosti T., a. s., B. je
platná a určenia, že žalobca je vlastníkom 100 akcií spoločnosti T., a. s., B...
Po začatí konania písomným podaním doručeným súdu dňa 28. 10. 2008 vzal
žalobca návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Žalovaní
v 2., 3. a 4. rade so späťvzatím nesúhlasili...
Dňa 06. 02. 2007 bol žalovaný v 1. rade C. o. c. p. a. s. K… vymazaný z Obchodného
registra Okresného súdu Košice I. a zanikol bez právneho nástupcu...
Dňa 27. novembra 2009 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz a za správou
konkurznej podstaty bola ustanovená Slovenská správcovská a reštrukturalizačná k. s...
Prešov...
Dňa 15. 03. 2010 oznámila spoločnosť B. a. s…, H., že vstupuje do konania ako
vedľajší účastník na strane žalobcu...
Dňa 22. 03. 2010 doručil vedľajší účastník na strane žalobcu, spoločnosť B. a. s...
návrh, aby súd pripustil, aby do konania na stranu žalobcu vstúpila spoločnosť T.
spoločnosť s ručením obmedzeným V … ako žalobca v 2. rade...
Dňa 28. mája 2010 sa uskutočnilo pojednávanie v horeuvedenej právnej veci, na
ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd zamieta návrh vedľajšieho účastníka B. a. s…
na pripustenie vstupu spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V… do konania na
stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade…
ďalej bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd vyhlasuje dokazovanie za skončené…
nebolo vyhlásené uznesenie, ktorým by súd rozhodol o návrhu na späťvzatie návrhu zo dňa
28. 10. 2008, je len konštatované, že žalovaní v 2. až 4. rade so späťvzatím nesúhlasia…
bol vyhlásený rozsudok, v ktorom súd:
Voči žalovanému v 1. rade konanie zastavuje.
Voči žalovanému v 2., 3. a 4. rade konanie nezastavuje.
Žalobu voči žalovaným v 2., 3. a 4. rade zamieta. O trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej...
Dňa 19. júla 2010 bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie uznesenia
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. 2Cb/1272/2002-869, ktorým súd
zamietol návrh vedľajšieho účastníka B. a. s… na pripustenie sťažovateľa do konania na
stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade.
Dňa 3. augusta 2010 bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. 2Cb/1272/2002-871...
Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ odvolanie, ktorým Najvyšší
súd SR nevyhovel a uznesením zo dňa 28. apríla 2011 napadnuté uznesenie z 28. mája
2010, č. k. 2Cb/1272/2002-869 potvrdil a odvolanie vedľajšieho účastníka na strane
žalobcu a spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. (sťažovateľa) proti rozsudku
z 28. mája 2010, č. k. 2Cb 1272/2002-871 odmietol...
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 3Obo 171/2010,
3Obo 172/2010 bolo doručené sťažovateľovi dňa 17. júna 2011...“
Sťažovateľka vymedzila dôvody, v ktorých vidí porušenie ňou označených
základných a iných práv postupom najvyššieho súdu, takto:
«Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010, č. k. 2Cb/1272/2002-869 vôbec neposudzoval tú
skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach na pojednávaní dňa 28. 05. 2010 vyhlásil uznesenie,
ktorým zamietol návrh vedľajšieho účastníka na strane žalobcu na pripustenie sťažovateľa
do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade v rozpore s § 167 ods. 2 v spojení
s § 156 ods. 1 O. s. p., keď Krajský súd v Košiciach pri vyhlásení uznesenia uviedol len
výrok bez poučenia o odvolaní. V písomnom vyhotovení uznesenia doručenom sťažovateľovi
dňa 13. júla 2010 sa však už poučenie o možnosti podať do 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia odvolanie nachádza. Krajský súd v Košiciach napriek tomu, že uznesenie
nebolo dňa 28. mája 2010 právoplatné a vykonateľné, pokračoval v pojednávaní, konanie
neprerušil do právoplatnosti vyhláseného uznesenia. Krajský súd v Košiciach dňa 28. 05.
2010 nemohol vedieť či jeho vyhlásené uznesenie o nepripustení vstupu sťažovateľa do
konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade nebude odvolacím súdom zrušené. Tým by
nastala úplne iná procesná situácia týkajúca sa okruhu účastníkov konania.
Krajský súd v Košiciach však pokračoval dňa 28. 05. 2010 v pojednávaní, vykonával
dokazovanie, vyhlásil uznesenie, ktorým dokazovanie vyhlásil za skončené a následne
vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.
Nepochybne týmto postupom sa odňala možnosť sťažovateľovi na ústavné právo, aby
jej záležitosť prejednal nestranný a nezávislý súd, postupom súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Ani Najvyšší súd SR toto vážne pochybenie prvostupňového súdu
nenapravil.
Sťažovateľ poukazuje aj na ďalšiu svojvôľu Krajského súdu v Košiciach pri vyhlásení
rozsudku na pojednávaní dňa 28. 05. 2010. V zápisnici z pojednávania je uvedené, že „súd
oboznamuje prítomných so späťvzatím návrhu žalobcu zo dna 28. 10. 2008.“ Nikde však
v zápisnici a ani v písomnom vyhotovení rozsudku ani v žiadnom inom uznesení súdu nie je
uvedené, ako Krajský súd v Košiciach rozhodol o tomto späťvzatí návrhu. V rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010, č. k. 2Cb/1272/2002-871 je síce na
str. 6 ods. 2 uvedené, že súd konanie uznesením zo dňa 11. 04. 2008, č. k. 2Cb/1272/2002-
541 nezastavil, avšak toto uznesenie sa týkalo späťvzatia návrhu žalobcom zo dňa 26. 10.
2007 a nie späťvzatia návrhu žalobcom zo dňa 28. 10. 2008.
Sťažovateľ tu vidí ďalšie hrubé pochybenie súdu, pretože ak by súd o späťvzatí
návrhu žalobcom zo dňa 28. 10. 2008 rozhodol, musel by vydať uznesenie o nezastavení
konania s poučením, že proti takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia.
Krajský súd v Košiciach však ignoroval túto povinnosť, žiadne uznesenie nevydal
a pokračoval v pojednávaní dňa 28. 05. 2010, kedy aj vyhlásil rozsudok. Pritom sa
sťažovateľovi nechce veriť, že súd nepozná ust. § 96 ods. 2 O. s. p., z ktorého jednoznačne
vyplýva, že súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí,
v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Toto uznesenie
O. s. p. Krajský súd v Košiciach jednoznačne odmietol aplikovať, obišiel ho a pokračoval
v konaní, hoci pokračovať nemal. Ani toto pochybenie Krajského súdu v Košiciach
v odvolacom konaní Najvyšší súd SR nenapravil...
Právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými odôvodnil uznesenie
zo dňa 28. apríla 2011 č. k. 3Obo 171/2010, č. k. 3Obo 172/2010 sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľným a neudržateľným zásahom do práv sťažovateľa zaručených čl. 46
ods. 1 „Ústavy“ a čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»
Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla, že: „Spoločnosť T. spoločnosť s ručením
obmedzeným V… podáva podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť proti
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. apríla 2011 sp. zn. 3Obo
171/2010, sp. zn. 3Obo 172/2010, ktorou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky… a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“, a v závere
sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod č. k. 3Obo 171/2010, 3Obo 172/2010
porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obo 171/2010, 3Obo 172/2010
z 28. apríla 2011 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. priznáva náhradu trov
konania v sume 306,26 €, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne JUDr. M. I… do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Cb 1272/2002 vedľajší účastník na strane žalobcu
navrhol pripustiť do konania vstup sťažovateľky ako žalobkyne v druhom rade a k svojmu
návrhu pripojil súhlas sťažovateľky s jej vstupom do konania. Krajský súd zamietol návrh
vedľajšieho účastníka uznesením z 28. mája 2010, ktoré bolo na základe odvolania
vedľajšieho účastníka a sťažovateľky potvrdené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení zároveň rozhodol aj o odvolaní vedľajšieho
účastníka a sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 28. mája 2010 vo veci samej tak, že
ich odvolania odmietol z dôvodu, že na podanie odvolania proti tomuto rozsudku neboli
oprávnení (vedľajší účastník na strane žalobcu z dôvodu, že odvolanie podal bez súhlasu
žalobcu, a sťažovateľka z dôvodu, že sa nestala účastníčkou konania).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.
Sťažovateľka nenamieta dôvody, na základe ktorých najvyšší súd uznesením potvrdil
uznesenie krajského súdu z 28. mája 2010 a na základe ktorých odmietol odvolanie
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 28. mája 2010.
Podstatou námietok sťažovateľky sú dve procesné pochybenia krajského súdu, na
ktoré najvyšší súd pri svojom rozhodovaní mal prihliadnuť, avšak tak neurobil a tieto
procesné pochybenia nenapravil. Prvé pochybenie krajského súdu videla sťažovateľka
v tom, že napriek prípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu vedľajšieho
účastníka na pripustenie vstupu sťažovateľky do konania krajský súd na pojednávaní
28. mája 2010 po vyhlásení tohto uznesenia pokračoval v konaní, neprerušil ho do
právoplatnosti tohto uznesenia a vo veci rozhodol. Sťažovateľka uviedla, že „Krajský súd
v Košiciach dňa 28. 05. 2010 nemohol vedieť či jeho vyhlásené uznesenie o nepripustení
vstupu sťažovateľa do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade nebude odvolacím
súdom zrušené. Tým by nastala úplne iná procesná situácia týkajúca sa okruhu účastníkov
konania.“. Týmto postupom krajského súdu odobreným aj najvyšším súdom bola
sťažovateľke podľa jej názoru odňatá možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd žiadnym spôsobom nerozhodol
o späťvzatí návrhu žalobcom z 28. októbra 2008, pričom najvyšší súd uvedené pochybenie
krajského súdu nijak nenapravil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie najvyššieho súdu.
Po preskúmaní namietaného postupu a uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
nezistil, že by nimi mohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv
sťažovateľa a že by bol daný dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia
najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k potvrdeniu uznesenia
krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh vedľajšieho účastníka na pripustenie
sťažovateľky do konania ako žalobkyne v druhom rade, uvádza: „Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vedľajší účastník, ktorý koná iba sám za
seba… nemôže robiť úkony, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním, ktoré môže robiť len
účastník konania... dispozíciou je aj zmena návrhu. Len žalobca určuje, okruh účastníkov
konania. On určuje proti komu žaloba smeruje (určením žalovaných) ale aj kto je žalobcom.
Je len jeho právom určiť, či podá žalobu sám a bude jediným žalobcom alebo ju podá spolu
s iným (mi) osobami, ktoré sa tak stanú jeho procesnými spoločníkmi… Je tiež výhradným
právom žalobcu, ktorý podal žalobu sám, či v procesnom postavení jediného žalobcu zotrvá
alebo svojim procesným úkonom a zo súhlasom ďalšej osoby toto postavenie zmení tak, že
sa jej pristúpením do konania podľa § 92 ods. 1 O. s. p. V postavení žalobcu, založí
procesné spoločenstvo podľa § 91 O. s. p. Na žalujúcej strane. Návrh na pristúpenie
ďalšieho žalobcu do konania podľa § 92 je dispozičným úkonom, ktorý patrí len žalobcovi
a nemôže ho urobiť vedľajší účastník.
Nemožno prisvedčiť odvolateľom, že takýmto postupom sa odníma možnosť
spoločnosti T. s. r. o. (sťažovateľka, pozn.) ústavné právo, aby jej záležitosť prejednal
nestranný a nezávislý súd. Prejednanie svojej záležitosti môže dosiahnuť podaním žaloby,
nemá však právo proti vôli žalobcu vstúpiť do konania a stať sa jeho procesným
spoločníkom v konaní, ktoré nevyvolal.“
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojej argumentácii nenamietala
už uvedené dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu a nikdy sa nestala účastníčkou konania
vo veci samej vedeného krajským súdom a následne najvyšším súdom (samotným
rozhodovaním najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu
o zamietnutí návrhu na jej pripustenie do konania a o odvolaní proti rozsudku krajského
súdu jej nevzniklo postavenie účastníka konania vo veci samej). Vzhľadom na uvedené je
objektívne vylúčené, aby procesným postupom krajského súdu či najvyššieho súdu (ktoré
vo svojej sťažnosti namieta) mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011