Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 377/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením

obmedzeným, V., N., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

sp. zn. , z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V.,

N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením sp. zn. 3 Obo

171/2010, z 28. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo

„napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Žalobca G. a. s. v likvidácii… sa domáhal žalobou zo dňa 14. novembra 2001

určenia, že kúpna zmluva zo dňa 09. 10. 1998 uzatvorená medzi žalobcom ako kupujúcim

a žalovaným v 2. rade – Slovenskou republikou – Ministerstvom hospodárstva Slovenskej

republiky ako predávajúcim prostredníctvom žalovaného v 1. rade C. o. c. p. a. s. K. v

likvidácii, K., na základe ktorej Žalobca nadobudol 100 akcií spoločnosti T., a. s., B. je

platná a určenia, že žalobca je vlastníkom 100 akcií spoločnosti T., a. s., B...

Po začatí konania písomným podaním doručeným súdu dňa 28. 10. 2008 vzal

žalobca návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Žalovaní

v 2., 3. a 4. rade so späťvzatím nesúhlasili...

Dňa 06. 02. 2007 bol žalovaný v 1. rade C. o. c. p. a. s. K… vymazaný z Obchodného

registra Okresného súdu Košice I. a zanikol bez právneho nástupcu...

Dňa 27. novembra 2009 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz a za správou

konkurznej podstaty bola ustanovená Slovenská správcovská a reštrukturalizačná k. s...

Prešov...

Dňa 15. 03. 2010 oznámila spoločnosť B. a. s…, H., že vstupuje do konania ako

vedľajší účastník na strane žalobcu...

Dňa 22. 03. 2010 doručil vedľajší účastník na strane žalobcu, spoločnosť B. a. s...

návrh, aby súd pripustil, aby do konania na stranu žalobcu vstúpila spoločnosť T.

spoločnosť s ručením obmedzeným V … ako žalobca v 2. rade...

Dňa 28. mája 2010 sa uskutočnilo pojednávanie v horeuvedenej právnej veci, na

ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd zamieta návrh vedľajšieho účastníka B. a. s…

na pripustenie vstupu spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V… do konania na

stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade…

ďalej bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd vyhlasuje dokazovanie za skončené…

nebolo vyhlásené uznesenie, ktorým by súd rozhodol o návrhu na späťvzatie návrhu zo dňa

28. 10. 2008, je len konštatované, že žalovaní v 2. až 4. rade so späťvzatím nesúhlasia…

bol vyhlásený rozsudok, v ktorom súd:

Voči žalovanému v 1. rade konanie zastavuje.

Voči žalovanému v 2., 3. a 4. rade konanie nezastavuje.

Žalobu voči žalovaným v 2., 3. a 4. rade zamieta. O trovách konania bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej...

Dňa 19. júla 2010 bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie uznesenia

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. -869, ktorým súd

zamietol návrh vedľajšieho účastníka B. a. s… na pripustenie sťažovateľa do konania na

stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade.

Dňa 3. augusta 2010 bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. -871...

Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ odvolanie, ktorým Najvyšší

súd SR nevyhovel a uznesením zo dňa 28. apríla 2011 napadnuté uznesenie z 28. mája

2010, č. k. -869 potvrdil a odvolanie vedľajšieho účastníka na strane

žalobcu a spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. (sťažovateľa) proti rozsudku

z 28. mája 2010, č. k. -871 odmietol...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. ,

bolo doručené sťažovateľovi dňa 17. júna 2011...“

Sťažovateľka vymedzila dôvody, v ktorých vidí porušenie ňou označených

základných a iných práv postupom najvyššieho súdu, takto:

«Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010, č. k. -869 vôbec neposudzoval tú

skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach na pojednávaní dňa 28. 05. 2010 vyhlásil uznesenie,

ktorým zamietol návrh vedľajšieho účastníka na strane žalobcu na pripustenie sťažovateľa

do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade v rozpore s § 167 ods. 2 v spojení

s , keď Krajský súd v Košiciach pri vyhlásení uznesenia uviedol len

výrok bez poučenia o odvolaní. V písomnom vyhotovení uznesenia doručenom sťažovateľovi

dňa 13. júla 2010 sa však už poučenie o možnosti podať do 15 dní odo dňa doručenia

rozhodnutia odvolanie nachádza. Krajský súd v Košiciach napriek tomu, že uznesenie

nebolo dňa 28. mája 2010 právoplatné a vykonateľné, pokračoval v pojednávaní, konanie

neprerušil do právoplatnosti vyhláseného uznesenia. Krajský súd v Košiciach dňa 28. 05.

2010 nemohol vedieť či jeho vyhlásené uznesenie o nepripustení vstupu sťažovateľa do

konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade nebude odvolacím súdom zrušené. Tým by

nastala úplne iná procesná situácia týkajúca sa okruhu účastníkov konania.

Krajský súd v Košiciach však pokračoval dňa 28. 05. 2010 v pojednávaní, vykonával

dokazovanie, vyhlásil uznesenie, ktorým dokazovanie vyhlásil za skončené a následne

vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Nepochybne týmto postupom sa odňala možnosť sťažovateľovi na ústavné právo, aby

jej záležitosť prejednal nestranný a nezávislý súd, postupom súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Ani Najvyšší súd SR toto vážne pochybenie prvostupňového súdu

nenapravil.

Sťažovateľ poukazuje aj na ďalšiu svojvôľu Krajského súdu v Košiciach pri vyhlásení

rozsudku na pojednávaní dňa 28. 05. 2010. V zápisnici z pojednávania je uvedené, že „súd

oboznamuje prítomných so späťvzatím návrhu žalobcu zo dna 28. 10. 2008.“ Nikde však

v zápisnici a ani v písomnom vyhotovení rozsudku ani v žiadnom inom uznesení súdu nie je

uvedené, ako Krajský súd v Košiciach rozhodol o tomto späťvzatí návrhu. V rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010, č. k. -871 je síce na

str. 6 ods. 2 uvedené, že súd konanie uznesením zo dňa 11. 04. 2008, č. k. 2Cb/1272/2002-

541 nezastavil, avšak toto uznesenie sa týkalo späťvzatia návrhu žalobcom zo dňa 26. 10.

2007 a nie späťvzatia návrhu žalobcom zo dňa 28. 10. 2008.

Sťažovateľ tu vidí ďalšie hrubé pochybenie súdu, pretože ak by súd o späťvzatí

návrhu žalobcom zo dňa 28. 10. 2008 rozhodol, musel by vydať uznesenie o nezastavení

konania s poučením, že proti takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia.

Krajský súd v Košiciach však ignoroval túto povinnosť, žiadne uznesenie nevydal

a pokračoval v pojednávaní dňa 28. 05. 2010, kedy aj vyhlásil rozsudok. Pritom sa

sťažovateľovi nechce veriť, že súd nepozná ust. , z ktorého jednoznačne

vyplýva, že súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí,

v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Toto uznesenie

Krajský súd v Košiciach jednoznačne odmietol aplikovať, obišiel ho a pokračoval

v konaní, hoci pokračovať nemal. Ani toto pochybenie Krajského súdu v Košiciach

v odvolacom konaní Najvyšší súd SR nenapravil...

Právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými odôvodnil uznesenie

zo dňa 28. apríla 2011 č. k. , č. k. sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľným a neudržateľným zásahom do práv sťažovateľa zaručených čl. 46

ods. 1 „Ústavy“ a čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»

Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla, že: „Spoločnosť T. spoločnosť s ručením

obmedzeným V… podáva podľa sťažnosť proti

uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. apríla 2011 sp. zn. 3Obo

171/2010, sp. zn. , ktorou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa

… a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“, a v závere

sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod č. k. ,

porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na súdnu

ochranu podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. ,

z 28. apríla 2011 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. priznáva náhradu trov

konania v sume 306,26 €, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne JUDr. M. I… do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. vedľajší účastník na strane žalobcu

navrhol pripustiť do konania vstup sťažovateľky ako žalobkyne v druhom rade a k svojmu

návrhu pripojil súhlas sťažovateľky s jej vstupom do konania. Krajský súd zamietol návrh

vedľajšieho účastníka uznesením z 28. mája 2010, ktoré bolo na základe odvolania

vedľajšieho účastníka a sťažovateľky potvrdené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení zároveň rozhodol aj o odvolaní vedľajšieho

účastníka a sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 28. mája 2010 vo veci samej tak, že

ich odvolania odmietol z dôvodu, že na podanie odvolania proti tomuto rozsudku neboli

oprávnení (vedľajší účastník na strane žalobcu z dôvodu, že odvolanie podal bez súhlasu

žalobcu, a sťažovateľka z dôvodu, že sa nestala účastníčkou konania).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.

Sťažovateľka nenamieta dôvody, na základe ktorých najvyšší súd uznesením potvrdil

uznesenie krajského súdu z 28. mája 2010 a na základe ktorých odmietol odvolanie

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 28. mája 2010.

Podstatou námietok sťažovateľky sú dve procesné pochybenia krajského súdu, na

ktoré najvyšší súd pri svojom rozhodovaní mal prihliadnuť, avšak tak neurobil a tieto

procesné pochybenia nenapravil. Prvé pochybenie krajského súdu videla sťažovateľka

v tom, že napriek prípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu vedľajšieho

účastníka na pripustenie vstupu sťažovateľky do konania krajský súd na pojednávaní

28. mája 2010 po vyhlásení tohto uznesenia pokračoval v konaní, neprerušil ho do

právoplatnosti tohto uznesenia a vo veci rozhodol. Sťažovateľka uviedla, že „Krajský súd

v Košiciach dňa 28. 05. 2010 nemohol vedieť či jeho vyhlásené uznesenie o nepripustení

vstupu sťažovateľa do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade nebude odvolacím

súdom zrušené. Tým by nastala úplne iná procesná situácia týkajúca sa okruhu účastníkov

konania.“. Týmto postupom krajského súdu odobreným aj najvyšším súdom bola

sťažovateľke podľa jej názoru odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd žiadnym spôsobom nerozhodol

o späťvzatí návrhu žalobcom z 28. októbra 2008, pričom najvyšší súd uvedené pochybenie

krajského súdu nijak nenapravil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie najvyššieho súdu.

Po preskúmaní namietaného postupu a uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

nezistil, že by nimi mohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv

sťažovateľa a že by bol daný dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia

najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k potvrdeniu uznesenia

krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh vedľajšieho účastníka na pripustenie

sťažovateľky do konania ako žalobkyne v druhom rade, uvádza: „Odvolací súd sa

stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vedľajší účastník, ktorý koná iba sám za

seba… nemôže robiť úkony, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním, ktoré môže robiť len

účastník konania... dispozíciou je aj zmena návrhu. Len žalobca určuje, okruh účastníkov

konania. On určuje proti komu žaloba smeruje (určením žalovaných) ale aj kto je žalobcom.

Je len jeho právom určiť, či podá žalobu sám a bude jediným žalobcom alebo ju podá spolu

s iným (mi) osobami, ktoré sa tak stanú jeho procesnými spoločníkmi… Je tiež výhradným

právom žalobcu, ktorý podal žalobu sám, či v procesnom postavení jediného žalobcu zotrvá

alebo svojim procesným úkonom a zo súhlasom ďalšej osoby toto postavenie zmení tak, že

sa jej pristúpením do konania podľa V postavení žalobcu, založí

procesné spoločenstvo podľa Na žalujúcej strane. Návrh na pristúpenie

ďalšieho žalobcu do konania podľa § 92 je dispozičným úkonom, ktorý patrí len žalobcovi

a nemôže ho urobiť vedľajší účastník.

Nemožno prisvedčiť odvolateľom, že takýmto postupom sa odníma možnosť

spoločnosti T. s. r. o. (sťažovateľka, pozn.) ústavné právo, aby jej záležitosť prejednal

nestranný a nezávislý súd. Prejednanie svojej záležitosti môže dosiahnuť podaním žaloby,

nemá však právo proti vôli žalobcu vstúpiť do konania a stať sa jeho procesným

spoločníkom v konaní, ktoré nevyvolal.“

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojej argumentácii nenamietala

už uvedené dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu a nikdy sa nestala účastníčkou konania

vo veci samej vedeného krajským súdom a následne najvyšším súdom (samotným

rozhodovaním najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu

o zamietnutí návrhu na jej pripustenie do konania a o odvolaní proti rozsudku krajského

súdu jej nevzniklo postavenie účastníka konania vo veci samej). Vzhľadom na uvedené je

objektívne vylúčené, aby procesným postupom krajského súdu či najvyššieho súdu (ktoré

vo svojej sťažnosti namieta) mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011