Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 408/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C., Z, prechodne bytom P., zastúpenej JUDr. K. G.

P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 31. marca 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.

-840 z 12. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. augusta

2011 doručená sťažnosť Ing. V. C. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2011

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -840 z 12. marca 2010 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplynulo, že sa spolu s navrhovateľom

v druhom rade R. A. (ďalej len „odporca v druhom rade“) na okresnom súde domáhala

náhrady za živý a mŕtvy inventár po svojich právnych predchodcoch. Okresný súd ostatným

rozsudkom č. k. -840 z 12. marca 2010 rozhodol o finančných nárokoch

žalobcov vo vzťahu k ustálenému okruhu povinných osôb. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky a ďalších účastníkov konania napadnutým rozhodnutím v časti potvrdil

a v časti zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu.

3. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu napádala jednak postup

okresného súdu a krajského súdu v jej právnej veci, keď argumentovala: „Mám za to, že

krajský súd rovnako ako okresný súd nevykonaním podstatného dôkazu – oboznámenie

administratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené všetkým

účastníkom konania – porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu. Jeho rozhodnutie

ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v prvom rade rovnako ako ohľadne

právoplatnosti rozhodnutia za situácie, keď jedným z účastníkov je neexistujúci subjekt, je

hypotetické, arbitrárne a, nepresvedčivé.“. Zároveň napadla aj právne závery krajského

súdu «Mám za to, že ústavne nekonformným posúdením nároku... o vydanie náhrady za

„zisk pri zbere úrody“ spočívajúcim v zamietnutí tohto nároku, bolo porušené... právo na

súdnu ochranu. Interpretácia krajského súdu, na základe ktorej potvrdil zamietnutie nároku

sťažovateľky na „zisk pri zbere úrody“ je prísne formalistická, bez zjavného posúdenia

skutkových okolností prípadu, za ktorých bol majetok odňatý, v rozpore s požiadavkou

materiálnej ochrany práv, a teda v rozpore s princípom spravodlivosti.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I.. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v ...,

ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu...

č. k. -893 porušené bolo.

II. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v ...,

ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom okresného súdu...

č. k. -840 porušené bolo.

III. Rozsudok Krajského súdu... č. k. -893 sa zrušuje, rozsudok

Okresného súdu... č. k. -840 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na

ďalšie konanie.

IV. Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

navrhovateľke trovy konania... vo výške 261,82 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

okresného súdu a krajského súdu. Nedostatky v ich postupe mali spočívať v nevykonaní

riadneho dokazovania, a to predovšetkým v nevykonaní „... podstatného dôkazu –

oboznámenie administratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené

všetkým účastníkom konania...“. Zároveň namietala právne závery krajského súdu, ktorý

rozhodujúc o ňou deklarovaných majetkových nárokoch «... svojím prísne reštriktívnym

výkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie následkov

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho

a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“».

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom okresného

súdu č. k. -840 z 12. marca 2010

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie

(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 31. marca 2011

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

12. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 31. marca 2011

v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212

ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ust. ,

a a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti

o zamietnutie návrhu navrhovateľa v 1. a 2. rade voči odporcovi v 1. rade (bod V. výroku)

je potrebné podľa potvrdiť. V časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov

v 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovaným úrokom z omeškania

z tejto sumy voči odporcom v 2. a 3. rade (bod VI. výroku) je potrebné rozsudok súdu

prvého stupňa podľa potvrdiť a vo zvyšnej zamietajúcej časti ako aj

a v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku (bod I. - IV. výroku) je potrebné napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa zrušiť a vec v týchto častiach

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľov v zmysle poslednej súdom

pripustenej úpravy tohto návrhu voči odporcom v 1. - 3. rade, ktorým sa domáhala

navrhovateľka v 1. rade uloženia povinnosti odporcom v 1. - 3. rade nahradiť jej spoločne a

nerozdielne ŽAMI v celkovej hodnote 187.545,64 eur s príslušenstvom, ako aj nahradiť

navrhovateľovi v 2. rade odporcami v 1. - 3. rade spoločne a nerozdielne ŽAMI vo výške

187.545,64 eur s prísl. Vychádzajúc z návrhu navrhovateľovi v 1. a 2. rade títo si

uplatňovali ŽAMI v celkovej výške 11.300.000 Kčs, pričom do tejto sumy zahŕňali

i priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, vo výške 4.800.000 Kčs.

V zmysle vety prvej, , na zabezpečenie prevádzky

poľnohospodárskej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára ako aj zásob

právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva, alebo mu boli

odňaté v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.

Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že nárok, ktorý si uplatnili

navrhovatelia vo výške 4.800.000 Kčs ako priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, nespadá

pod reštitučný nárok uvedený v citovanom zákonnom ustanovení. Vychádzajúc z tejto

skutočnosti bolo potom potrebné zamietajúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa

tejto sumy 159.330,80 Eur, ako vecne správne potvrdiť.

Keďže každý z navrhovateľov si voči odporcom v 1. - 3. rade uplatňoval právo

v celkovej výške 187.545,64 eur (pôvodne 5.650.000 Sk), po odpočítaní vyššie uvedených

79.645, 41 eur (159.330,80 : 2), ktoré nie je možné považovať za reštitučný nárok v zmysle

vyššie citovaného zákonného ustanovenia, zostáva predmetom konania, čiastka 107.880,23

eur zo strany navrhovateľov vo vzťahu k odporcom v 1. - 3. rade. Z tohto dôvodu odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov

v 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovanými úrokmi z omeškania

z tejto sumy voči odporcom v 1. a 2. rade t. j. v bode VI. výroku potvrdil. Vo zvyšnej

zamietajúcej časti, ako aj v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku v bodoch I. - IV. výroku

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil a vec v týchto častiach vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Účastníkom konania sa odňala možnosť konať pred súdom, keď súd pre svoje

skutkové a právne závery vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo

odvolatelia vo svojich odvolaniach aj namietali.

veta druhá (z. č. ) upravuje, že pokiaľ pôvodný vlastník

zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie

prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4

ods. 2. § 4 ods. 2 citovaného zákona potom upravuje okruh týchto oprávnených osôb. Je

nepochybné, že v danom prípade navrhovatelia v 1. a 2. rade sú oprávnenými osobami

v zmysle dedičských rozhodnutí po pôvodných vlastníkoch. Navrhovateľka v 1. rade po Š. A.

a navrhovateľ v 2. rade po F. A. tak, ako na to poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch

svojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí neriešil, či navrhovatelia

vyzývali povinné osoby (povinnú osobu) na vydanie ŽAMI, teda voči komu, kedy a za čo si

tento reštitučný nárok uplatnili a teda, či v tomto smere splnili zákonné podmienky v zmysle

a

Ďalej sa súd prvého stupňa nezaoberal otázkou splnenia zákonnej podmienky

zabezpečenia poľnohospodárskej výroby podľa

u navrhovateľa v 2. rade, keď tento bol zapísaný ako samostatne hospodáriaci roľník do

evidencie až v roku 1997 (č. 1. 44). Táto zákonná podmienka je totiž splnená

pripravenosťou oprávnenej osoby začať prevádzku poľnohospodárskej výroby aj z hľadiska

naplnenia administratívnoprávneho aktu vydania osvedčenia o zápise oprávnenej osoby do

evidencie samostatne hospodáriacich roľníkov. Obdobne je potrebné preveriť, či u oboch

navrhovateľov táto zákonná podmienka trvá.

V ďalšom konaní je tiež potrebné zaujať súdom prvého stupňa stanovisko k otázke

vzťahu lehoty na uplatnenie práva na vydanie ŽAMI do 31. 12. 1992 v zmysle § 20 zákona

v znení do 25. 8. 1993 a následne novely tohto ustanovenia účinnej od

26.8.1993, ktorá v odseku 5 vete tretej uvádza, že ak oprávnená osoba neuplatnila nárok

pre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo na náhradu zaniká ak sa neuplatní u

povinnej osoby do 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia M. (ďalej len „M.“)

podľa § 21b ods. 2. Riešenie tejto právnej otázky nadväzuje na vyššie uvádzané skutkové

zistenia a závery súdu o tom, kto kedy, voči komu a za čo si nárok na vydanie ŽAMI

uplatnil.

Otázku výzvy oprávnených osôb povinným (povinnej) osobe súd prvého stupňa

neriešil. V návrhu z 31. 12. 1992 navrhovatelia nespomínajú žiadnu výzvu a na č. 1. 45

predkladajú výzvu z 28. 12. 1992 adresovanú Š. Z. na vydanie nehnuteľností (aj to bez

zdokumentovania odoslania tejto výzvy).

Pokiaľ sa týka záverov súdu prvého stupňa ohľadom povinných osôb, ktoré boli

označené rozhodnutím R. v N. č. k. z 20. 6. 1994, odvolací súd sa s týmito závermi

súdu prvého stupňa stotožňuje. Vzhľadom k poslednej zmene žalobného návrhu učineného

zo strany navrhovateľov dňa 16. 12. 2009 je nimi potom aj upresnený okruh odporcov od

ktorých požadujú svoj právny nárok z titulu náhrady za ŽAMI. (pri zohľadnení skutočnosti,

že ostatní odporcovia buď zanikli výmazom z obchodného registra alebo sú v konkurze

a SKP nesúhlasili, aby súd v konaní pokračoval).

Z týchto dôvodov s poukazom na uvedené rozhodnutie M. z 20. 6. 1994, kde odporca

v 1. rade ako povinná osoba označený nebol, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v

časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade voči odporcovi v l. rade, t. j. v bode

V. výroku potvrdil.

K námietke navrhovateľov v 1. a 2. rade ohľadom nepriznania im majetkového

podielu, odvolací súd uvádza, že tento nárok sa predmetom tohto konania nikdy nestal, ako

to súd prvého stupňa správne uviedol. Nárok na ŽAMI podľa z. č.

a nárok na vydanie majetkového podielu podľa z. č. sú samostatné

a odlišné nároky, ktoré sa spravujú odlišným právnym režimom; náhrada ŽAMI sa nestáva

súčasťou majetkového podielu.

Je potrebné prisvedčiť navrhovateľom, že súd prvého stupňa nešpecifikoval spôsob,

ako dospel k výške priznanej náhrady za ŽAMI. Závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní

rozsahu prenajatej pôdy ich právnymi predchodcami vo výmere na 240 ha sú však správne.

Na záver je potrebné uviesť na margo niektorých tvrdení navrhovateľov (... súd im

priznal menej, než bolo ich právnym predchodcom odobraté...), že z. č. je

jedným z reštitučných zákonov a všetky tieto zákony odškodňovali iba „niektoré majetkové

krivdy“, spáchané na vlastníkoch pôdy v rozhodnom období. »

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

14. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 7) v tom, že «Krajský

súd... reštriktívnym výkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“». V danej veci

ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2011 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba

uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2011 aj náležite odôvodnený.

16. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením označených práv ( a dohovoru),

a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že

argumentácia sťažovateľky (pozri bod 3 a 7) sa podáva v rovine jednoduchého práva (akoby

bol ústavný súd ďalším opravným prostriedkom vo veci sťažovateľky), a teda nedisponuje

ani potrebným ústavným rozmerom, resp. sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená

advokátkou) svojej tvrdenia o porušení označených práv bližšie nepodporuje

ústavnoprávnou argumentáciou.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí

okresného a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia

práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011