Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 408/2011
PDF · 238.82 KB
No categories available
I. ÚS 408/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C., Z, prechodne bytom P., zastúpenej JUDr. K. G.
P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.
10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. augusta
2011 doručená sťažnosť Ing. V. C. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplynulo, že sa spolu s navrhovateľom
v druhom rade R. A. (ďalej len „odporca v druhom rade“) na okresnom súde domáhala
náhrady za živý a mŕtvy inventár po svojich právnych predchodcoch. Okresný súd ostatným
rozsudkom č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 rozhodol o finančných nárokoch
žalobcov vo vzťahu k ustálenému okruhu povinných osôb. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky a ďalších účastníkov konania napadnutým rozhodnutím v časti potvrdil
a v časti zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu.
3. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu napádala jednak postup
okresného súdu a krajského súdu v jej právnej veci, keď argumentovala: „Mám za to, že
krajský súd rovnako ako okresný súd nevykonaním podstatného dôkazu – oboznámenie
administratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené všetkým
účastníkom konania – porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu. Jeho rozhodnutie
ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v prvom rade rovnako ako ohľadne
právoplatnosti rozhodnutia za situácie, keď jedným z účastníkov je neexistujúci subjekt, je
hypotetické, arbitrárne a, nepresvedčivé.“. Zároveň napadla aj právne závery krajského
súdu «Mám za to, že ústavne nekonformným posúdením nároku... o vydanie náhrady za
„zisk pri zbere úrody“ spočívajúcim v zamietnutí tohto nároku, bolo porušené... právo na
súdnu ochranu. Interpretácia krajského súdu, na základe ktorej potvrdil zamietnutie nároku
sťažovateľky na „zisk pri zbere úrody“ je prísne formalistická, bez zjavného posúdenia
skutkových okolností prípadu, za ktorých bol majetok odňatý, v rozpore s požiadavkou
materiálnej ochrany práv, a teda v rozpore s princípom spravodlivosti.».
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I.. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...,
ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu...
č. k. 8 Co/135/2010-893 porušené bolo.
II. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...,
ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom okresného súdu...
č. k. 10 C/148/2007-840 porušené bolo.
III. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 8 Co/135/2010-893 sa zrušuje, rozsudok
Okresného súdu... č. k. 10 C/148/2007-840 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na
ďalšie konanie.
IV. Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
navrhovateľke trovy konania... vo výške 261,82 EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu a krajského súdu. Nedostatky v ich postupe mali spočívať v nevykonaní
riadneho dokazovania, a to predovšetkým v nevykonaní „... podstatného dôkazu –
oboznámenie administratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené
všetkým účastníkom konania...“. Zároveň namietala právne závery krajského súdu, ktorý
rozhodujúc o ňou deklarovaných majetkových nárokoch «... svojím prísne reštriktívnym
výkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie následkov
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho
a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“».
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom okresného
súdu č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie
(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
12. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011
v podstatnom uviedol:
«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212
ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP,
a § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti
o zamietnutie návrhu navrhovateľa v 1. a 2. rade voči odporcovi v 1. rade (bod V. výroku)
je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. V časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov
v 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovaným úrokom z omeškania
z tejto sumy voči odporcom v 2. a 3. rade (bod VI. výroku) je potrebné rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť a vo zvyšnej zamietajúcej časti ako aj
a v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku (bod I. - IV. výroku) je potrebné napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. i/ OSP zrušiť a vec v týchto častiach
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľov v zmysle poslednej súdom
pripustenej úpravy tohto návrhu voči odporcom v 1. - 3. rade, ktorým sa domáhala
navrhovateľka v 1. rade uloženia povinnosti odporcom v 1. - 3. rade nahradiť jej spoločne a
nerozdielne ŽAMI v celkovej hodnote 187.545,64 eur s príslušenstvom, ako aj nahradiť
navrhovateľovi v 2. rade odporcami v 1. - 3. rade spoločne a nerozdielne ŽAMI vo výške
187.545,64 eur s prísl. Vychádzajúc z návrhu navrhovateľovi v 1. a 2. rade títo si
uplatňovali ŽAMI v celkovej výške 11.300.000 Kčs, pričom do tejto sumy zahŕňali
i priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, vo výške 4.800.000 Kčs.
V zmysle § 20 ods. 1 vety prvej, zák. č. 229/1991 Zb., na zabezpečenie prevádzky
poľnohospodárskej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára ako aj zásob
právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva, alebo mu boli
odňaté v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.
Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že nárok, ktorý si uplatnili
navrhovatelia vo výške 4.800.000 Kčs ako priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, nespadá
pod reštitučný nárok uvedený v citovanom zákonnom ustanovení. Vychádzajúc z tejto
skutočnosti bolo potom potrebné zamietajúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa
tejto sumy 159.330,80 Eur, ako vecne správne potvrdiť.
Keďže každý z navrhovateľov si voči odporcom v 1. - 3. rade uplatňoval právo
v celkovej výške 187.545,64 eur (pôvodne 5.650.000 Sk), po odpočítaní vyššie uvedených
79.645, 41 eur (159.330,80 : 2), ktoré nie je možné považovať za reštitučný nárok v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia, zostáva predmetom konania, čiastka 107.880,23
eur zo strany navrhovateľov vo vzťahu k odporcom v 1. - 3. rade. Z tohto dôvodu odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov
v 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovanými úrokmi z omeškania
z tejto sumy voči odporcom v 1. a 2. rade t. j. v bode VI. výroku potvrdil. Vo zvyšnej
zamietajúcej časti, ako aj v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku v bodoch I. - IV. výroku
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil a vec v týchto častiach vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Účastníkom konania sa odňala možnosť konať pred súdom, keď súd pre svoje
skutkové a právne závery vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo
odvolatelia vo svojich odvolaniach aj namietali.
§ 20 ods. 1 veta druhá (z. č. 229/1991 Zb.) upravuje, že pokiaľ pôvodný vlastník
zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie
prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4
ods. 2. § 4 ods. 2 citovaného zákona potom upravuje okruh týchto oprávnených osôb. Je
nepochybné, že v danom prípade navrhovatelia v 1. a 2. rade sú oprávnenými osobami
v zmysle dedičských rozhodnutí po pôvodných vlastníkoch. Navrhovateľka v 1. rade po Š. A.
a navrhovateľ v 2. rade po F. A. tak, ako na to poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch
svojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí neriešil, či navrhovatelia
vyzývali povinné osoby (povinnú osobu) na vydanie ŽAMI, teda voči komu, kedy a za čo si
tento reštitučný nárok uplatnili a teda, či v tomto smere splnili zákonné podmienky v zmysle
§ 20 ods. 5 a § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.
Ďalej sa súd prvého stupňa nezaoberal otázkou splnenia zákonnej podmienky
zabezpečenia poľnohospodárskej výroby podľa § 20 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.
u navrhovateľa v 2. rade, keď tento bol zapísaný ako samostatne hospodáriaci roľník do
evidencie až v roku 1997 (č. 1. 44). Táto zákonná podmienka je totiž splnená
pripravenosťou oprávnenej osoby začať prevádzku poľnohospodárskej výroby aj z hľadiska
naplnenia administratívnoprávneho aktu vydania osvedčenia o zápise oprávnenej osoby do
evidencie samostatne hospodáriacich roľníkov. Obdobne je potrebné preveriť, či u oboch
navrhovateľov táto zákonná podmienka trvá.
V ďalšom konaní je tiež potrebné zaujať súdom prvého stupňa stanovisko k otázke
vzťahu lehoty na uplatnenie práva na vydanie ŽAMI do 31. 12. 1992 v zmysle § 20 zákona
229/1991 Zb. v znení do 25. 8. 1993 a následne novely tohto ustanovenia účinnej od
26.8.1993, ktorá v odseku 5 vete tretej uvádza, že ak oprávnená osoba neuplatnila nárok
pre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo na náhradu zaniká ak sa neuplatní u
povinnej osoby do 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia M. (ďalej len „M.“)
podľa § 21b ods. 2. Riešenie tejto právnej otázky nadväzuje na vyššie uvádzané skutkové
zistenia a závery súdu o tom, kto kedy, voči komu a za čo si nárok na vydanie ŽAMI
uplatnil.
Otázku výzvy oprávnených osôb povinným (povinnej) osobe súd prvého stupňa
neriešil. V návrhu z 31. 12. 1992 navrhovatelia nespomínajú žiadnu výzvu a na č. 1. 45
predkladajú výzvu z 28. 12. 1992 adresovanú Š. Z. na vydanie nehnuteľností (aj to bez
zdokumentovania odoslania tejto výzvy).
Pokiaľ sa týka záverov súdu prvého stupňa ohľadom povinných osôb, ktoré boli
označené rozhodnutím R. v N. č. k. 9/94/102 z 20. 6. 1994, odvolací súd sa s týmito závermi
súdu prvého stupňa stotožňuje. Vzhľadom k poslednej zmene žalobného návrhu učineného
zo strany navrhovateľov dňa 16. 12. 2009 je nimi potom aj upresnený okruh odporcov od
ktorých požadujú svoj právny nárok z titulu náhrady za ŽAMI. (pri zohľadnení skutočnosti,
že ostatní odporcovia buď zanikli výmazom z obchodného registra alebo sú v konkurze
a SKP nesúhlasili, aby súd v konaní pokračoval).
Z týchto dôvodov s poukazom na uvedené rozhodnutie M. z 20. 6. 1994, kde odporca
v 1. rade ako povinná osoba označený nebol, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade voči odporcovi v l. rade, t. j. v bode
V. výroku potvrdil.
K námietke navrhovateľov v 1. a 2. rade ohľadom nepriznania im majetkového
podielu, odvolací súd uvádza, že tento nárok sa predmetom tohto konania nikdy nestal, ako
to súd prvého stupňa správne uviedol. Nárok na ŽAMI podľa § 20 ods. 1 z. č. 229/1991 Zb.
a nárok na vydanie majetkového podielu podľa § 13 ods. 2 z. č. 42/1992 Zb. sú samostatné
a odlišné nároky, ktoré sa spravujú odlišným právnym režimom; náhrada ŽAMI sa nestáva
súčasťou majetkového podielu.
Je potrebné prisvedčiť navrhovateľom, že súd prvého stupňa nešpecifikoval spôsob,
ako dospel k výške priznanej náhrady za ŽAMI. Závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní
rozsahu prenajatej pôdy ich právnymi predchodcami vo výmere na 240 ha sú však správne.
Na záver je potrebné uviesť na margo niektorých tvrdení navrhovateľov (... súd im
priznal menej, než bolo ich právnym predchodcom odobraté...), že z. č. 229/1991 Zb. je
jedným z reštitučných zákonov a všetky tieto zákony odškodňovali iba „niektoré majetkové
krivdy“, spáchané na vlastníkoch pôdy v rozhodnom období. »
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
14. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 7) v tom, že «Krajský
súd... reštriktívnym výkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“». V danej veci
ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozsudok krajského súdu sp. zn.
8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba
uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu
považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení je rozsudok krajského súdu sp. zn.
8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 aj náležite odôvodnený.
16. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru),
a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že
argumentácia sťažovateľky (pozri bod 3 a 7) sa podáva v rovine jednoduchého práva (akoby
bol ústavný súd ďalším opravným prostriedkom vo veci sťažovateľky), a teda nedisponuje
ani potrebným ústavným rozmerom, resp. sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená
advokátkou) svojej tvrdenia o porušení označených práv bližšie nepodporuje
ústavnoprávnou argumentáciou.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí
okresného a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011