Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 411/2011
PDF · 209.86 KB
No categories available
I. ÚS 411/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vedené pod
sp. zn. Rvp 2459/2011 a sp. zn. Rvp 2463/2011 vo veci namietaného porušenia práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
4 CoE 240/2011 z 29. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 123/2010 z 8. júla 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2459/2011 a sp. zn.
Rvp 2463/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
2459/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
21. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 CoE 240/2011 z 29. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 123/2011 z 8. júla 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na
základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 30. júna 2005 (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 2459/2011) a 14. decembra 2007 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2463/2011)
poskytla dvom fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 663,88 € (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 2459/2011) a v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2463/2011),
ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 5 mesačných splátkach (vec
vedená pod sp. zn. Rvp 2459/2011) a v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2463/2011) podľa podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníci neuhradili dve
a viac po sebe idúcich splátok, úvery poskytnuté sťažovateľkou sa stali okamžite splatnými
a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bolo sťažovateľkou začaté
rozhodcovské konania (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2463/2011) pred vopred stanoveným
rozhodcovským súdom, spoločnosťou S., B., ktorého rozhodcovský rozsudok bol
exekučným titulom pre vykonanie exekúcie. Na zabezpečenie úveru (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2459/2011) bolo účastníkmi zmluvného vzťahu, t. j. medzi sťažovateľkou a dlžníkom,
dojednané v zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve určený, je
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy o úvere
vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto
notárska zápisnica má povahu exekučného titulu. Následne bola s určeným splnomocneným
zástupcom dlžníka spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi.
3. Súdny exekútor na základe poverení udelených Okresným súdom Topoľčany
(ďalej len „okresný súd I“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu (vo veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 2459/2011). Obdobne súdny exekútor na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd II“) začal nútený výkon rozhodnutia,
t. j. exekúciu (vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2463/2011). V priebehu exekučného konania
okresný súd I svojím uznesením č. k. 5 Er 1451/2008-20 z 3. januára 2011 (vec vedená pod
sp. zn. Rvp 2459/2011) rozhodol o zastavení exekučného konania. Okresný súd II rozhodol
o zastavení exekučného konania uznesením č. k. 2 Er 2528/2008-38 z 22. decembra 2010.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutými uzneseniami sp. zn. 4 CoE 240/2011
z 29. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 123/2011 z 8. júla 2011 potvrdil okresnými súdmi I a II
vydané prvostupňové uznesenia ako vecne správne.
4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo
porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
„vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že
spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti okresným súdom vyčítala, že „z vlastného
podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených
účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP), zahájil konanie na zastavenie exekúcie,
pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania
vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka
stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv.
exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa
okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle
účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v
tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...
samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli
týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a
dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
5. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2459/2011 a sp. zn. Rvp 2463/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
11. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala vec posudzujúcim všeobecným súdom, že
„z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil
konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor
účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac
pozri bod 3).
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
14. Ústavný súd v danom prípade (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2463/2011) za
podstatnú považoval otázku, či všeobecne súdy (osobitne krajský súd v rámci napadnutého
rozhodnutia) mohli preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného
titulu (rozhodnutia rozhodcovského súdu), ktorý nadväzoval na rozhodcovskú doložku
uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve. Podobne ústavný súd vo veci pod
sp. zn. Rvp 2459/2011 považoval za podstatnú otázku, či všeobecné súdy (osobitne krajský
súd v rámci napadnutého rozhodnutia) mohli preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica o uznaní dlhu
č. N 428/2006, NZ 5278/2006, NCR1s 5270/2006.
15. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 16 CoE 123/2011 (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 2463/2011) vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím okresného súdu II,
ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c)
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, lebo „priznané
plnenie je v rozpore so zákonom, je nedovolené...“ a ďalej „... nie je možné oddeliť plnenie
nedovolené od ostatného plnenia, čo spôsobuje jeho nevykonateľnosť“. Obdobne
z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 4 CoE 240/2011 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2459/2011) vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím okresného súdu I, ktorý svoje
rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu zistenia, že tento odporuje
zákonu. Podľa zistenia exekučných súdov totiž exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade
notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2
písm. c) Exekučného poriadku z dôvodu absencie súhlasu povinného s jej obsahom
a vykonateľnosťou. „Plnomocenstvo udelené povinným advokátovi Mgr. T. K. priamo
v úverovej zmluve nie je platným právnym úkonom povinného..., a to pre rozpor záujmov
zástupcu a zastúpeného, ktorého rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného... bol
určený priamo v zmluve o úvere veriteľom a povinný si svojho zástupcu na základe svojej
vôle nevybral.“
16. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania proti dlžníkom. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľsko-právny.
17. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal, v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia
okresných súdov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný
súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania
pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
18. Záver krajského súdu o oprávnení okresných súdov preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že
právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku].
Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné
konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto
právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky
nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1
písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho
exekučného konania ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
19. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
20. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
21. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutí okresných súdov) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
22. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne
legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v
rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.
23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
24. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
25. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami okresných súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 20).
26. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich
predbežnom prerokovaní odmietol.
III.
27. Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011