Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 309/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. októbra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti O. G., R., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného

porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Právo O. G. na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc

eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť O. G. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. F. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011

doručená sťažnosť O. G., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. F. P.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 47 ods. 2 Európskej charty základných práv postupom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C

79/1995 o náhradu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že žalobou podanou Obvodnému

súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“) 29. decembra 1993 sa domáhala náhrady

škody v súvislosti s „neoprávneným zasahovaním do jej osobných práv a určenia úhrady

nedoplatku na nájomnom v čase obývania bytu (ktorého výlučnou užívateľkou podľa

právoplatného rozhodnutia Obvodného súdu Bratislava V vo veci sp. zn.

zo 16. mája 1991 je sťažovateľka) za rok 1992“.

Pôvodná žaloba bola na uvedenom súde zaregistrovaná pod sp. zn. . Po jej

doplnení sťažovateľkou 4. februára 1994 a po uskutočnení pojednávania vo veci

26. novembra 1994 a ďalšom doplnení žaloby zo strany sťažovateľky bol uznesením č. k.

-19 z 9. februára 1995 návrh sťažovateľky na „náhradu nemajetkovej ujmy“

vylúčený na samostatné konanie s pridelenou sp. zn. .

Uznesením obvodného súdu č. k. -13 zo 16. októbra 1995 (ktoré

nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 1995) došlo k prerušeniu sťažnosťou napadnutého

konania o ochranu osobnosti spojeného s náhradou nemajetkovej ujmy z dôvodu

prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného pod sp. zn. ; prerušené bolo

až do 9. mája 2006.

Keďže okresný súd po odpadnutí dôvodu na prerušenie napadnutého konania vo veci

nekonal, sťažovateľka podala 25. februára 2011 sťažnosť predsedovi okresného súdu na

prieťahy v konaní, resp. na nečinnosť okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi

sťažovateľke z 10. marca 2011 konštatoval, „že konanie trvá dlhodobo, čo nie je správne“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po

prerokovaní veci a po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... 2) Právo na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie veci v primeranom čase

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 47,

odseku 2 Európskej charty základných práv, konaním Okresného súdu Bratislava V vo veci

vedenej pod číslom ... porušené bolo.

3) Okresný súd Bratislava V je vo veci vedenej pod číslom spisu povinný

konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

4) Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta Mgr. F. P. na účet v m. číslo účtu:... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

5) Ústavný súd sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 36 000,-

Euro.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť uznesením č. k. -12 z 27. júla 2011 prijal na ďalšie konanie

v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , pričom vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. augusta 2011 predsedu

okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho

vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. augusta 2011 sp. zn.

Spr. 2060/11 doručenom ústavnému súdu 19. augusta 2011 uviedol, že súhlasí s tým, aby

ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci sťažovateľky. K spisu pripojil

odpoveď na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní z 10. marca 2011, v ktorej uviedol:

„... Vo všeobecnosti je nutné konštatovať, že konanie trvá dlhodobo, čo nie je

správne. Z tejto dĺžky konania treba ale uznať, že konanie bolo prerušené od 13. 11. 1995

do 9. 5. 2006 (dôvod rozhodovania vo veci č. k. ). Ďalej treba konštatovať, že na

strane navrhovateľky boli trikrát menení právni zástupcovia, čo je právo navrhovateľky, čo

ale má dopad na ďalšie konanie, že dochádza k odročeniu pojednávania pre neprítomnosť

právneho zástupcu navrhovateľky (26. 4. 2010, 23. 6. 2010, 24. 1. 2011).

Z hľadiska straty listinných dôkazov, na ktoré v sťažnosti poukazujete, chcem uviesť

nasledovné:

K žiadnej strate dôkazov nedošlo, keď listinné dôkazy predložené navrhovateľkou sú

uložené v spise č. l. 34., tieto boli hodnotené v rozsudku zo dňa 9. 4. 2008 (strana 3, 4

rozsudku č. l. 127, 128). Ostatné listinné dôkazy predložené navrhovateľkou sú

zažurnalizované v spise č. l. 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51, 56, 57, 64, 66, 157, 182, 183,

184, 194.“

Sťažovateľka 2. septembra 2011 v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 23. augusta

2011 oznámila ústavnému súdu, že nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže

od jej účasti na verejnom pojednávaní možno očakávať ďalšie objasnenie veci. Ústavný súd

vzhľadom na uvedené nariadil v súlade s § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na 20. október 2011 ústne pojednávanie.

Na ústnom pojednávaní sa zúčastnila sťažovateľka a jej právny zástupca, okresný súd

svoju neúčasť ospravedlnil. Ústavný súd na ústnom pojednávaní nezistil žiadne nové

skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci.

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tieto skutočnosti:

Okresnému súdu (pôvodne obvodnému súdu) bol 29. decembra 1993 doručený návrh

sťažovateľky proti odporcom v 1. a 2. rade.

Po výzve obvodného súdu sťažovateľka doručila 4. februára 1994 doplnenie žaloby

k sp. zn. .

Na prvom pojednávaní nariadenom na 26. november 1994 sťažovateľka opätovne

doplnila žalobu a následne obvodný súd uznesením č. k. -19 z 9. februára 1995

vylúčil návrh sťažovateľky na samostatné konanie, pričom mu bola pridelená sp. zn.

.

Sťažovateľka podaním zo 16. septembra 1995 (doručeným obvodnému súdu

22. septembra 1995) upozornila konajúci súd, že spolu s doplnením žalobného návrhu

zo 4. februára 1994 mu doručila aj dôkazné materiály s návrhom na vypočutie označeného

svedka P. B.

V ďalšom priebehu konania obvodný súd uznesením č. k. -13

zo 16. októbra 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 1995, prerušil označené

konanie z dôvodu prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného pod sp. zn.

6 C 216/1993. V tomto konaní okresný súd rozhodol 24. júna 1998 (ústavný súd zistil, že

toto konanie bolo právoplatne skončené 9. mája 2006, pozn.).

Okresný súd 14. septembra 1999 poučil sťažovateľku, že jej podanie nemá náležitosti

návrhu na začatie konania, a vyzval ju na odstránenie nedostatkov návrhu. Sťažovateľka

okresnému súdu na základe tejto výzvy doručila návrh z 22. septembra 1999 na začatie

konania o náhradu nemajetkovej ujmy. Na ďalšiu výzvu okresného súdu z 23. septembra

2002 sťažovateľka doložila do spisu 25. októbra 2002 zväzok listín.

Okresný súd listom z 21. februára 2006 sťažovateľke oznámil, že po úmrtí zákonnej

sudkyne bude vo veci v súlade s rozvrhom práce konať a rozhodovať nová zákonná

sudkyňa.

Dňa 24. apríla 2006 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho

poplatku.

Sťažovateľka požiadala žiadosťou doručenou okresnému súdu 25. mája 2006

o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie, pričom

12. júla 2006 predložila okresnému súdu potvrdenie o svojich majetkových pomeroch.

Okresný súd uznesením č. k. -59 zo 17. novembra 2006 sťažovateľke

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti označenému uzneseniu sťažovateľka

podala odvolanie doručené okresnému súdu 27. decembra 2006, o ktorom Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. z 29. júna 2007

tak, že zmenil uznesenie prvostupňového súdu a sťažovateľke priznal oslobodenie

od súdnych poplatkov.

Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 14. november 2007, na ktorom

sťažovateľka uviedla, že zotrváva na návrhu v rozsahu, v akom bol uvedený v jej podaní

z 22. septembra 1999; pojednávanie bolo odročené na 14. január 2008.

Na pojednávaní uskutočnenom 14. januára 2008 sťažovateľka predložila dodatok

k návrhu a jej právny zástupca bol vyzvaný, aby do 20. februára 2008 predložil upresnené

„vyjadrenie navrhovateľky“ s prihliadnutím na jej podania vo veci od 30. decembra 1993

do 14. januára 2008. Pojednávanie bolo odročené na 3. marec 2008, pričom okresný súd

upovedomil účastníkov konania 20. februára 2008, že pojednávanie sa odročuje

na 17. marec 2008.

Okresný súd na pojednávaní 9. apríla 2008 rozhodol rozsudkom vo veci samej č. k.

-125. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom krajský

súd ako súd odvolací rozhodol uznesením č. k. -158 z 2. decembra 2008 tak,

že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka na základe výzvy okresného súdu doplnila svoj návrh 30. septembra

2009.

Okresný súd po odročení pojednávania nariadeného na 26. apríl 2010 nariadil

pojednávanie na 23. jún 2010, ktoré sa uskutočnilo, aj keď sťažovateľka žiadala o jeho

odročenie pre neúčasť jej právneho zástupcu; na pojednávaní sa nezúčastnil ani právny

zástupca odporcu. Okresný súd na uvedenom pojednávaní oboznámil skutočnosti, ktoré sa

aj po dosiaľ vykonanom dokazovaní zdajú byť sporné, a uviedol aj tie, ktoré sporné nie sú;

poukázal na stav veci po zrušení rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom.

Sťažovateľka na tomto pojednávaní vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni.

Krajský súd vrátil 9. augusta 2010 spis predložený okresným súdom na rozhodnutie

o námietke zaujatosti sudkyne tomuto súdu, pretože „vyjadrenia navrhovateľky

na pojednávaní dňa 23. 6. 2010 (čl. 203) nespĺňajú náležitosti námietky zaujatosti“.

Okresný súd ďalej nariadil pojednávanie na 24. január 2011; svoju účasť na tomto

pojednávaní ospravedlnil novoustanovený právny zástupca sťažovateľky. Okresný súd

odročil pojednávanie na 2. marec 2011. Okresný súd tento termín pojednávania zrušil a určil

nový termín pojednávania na 21. marec 2011.

Sťažovateľka podaním z 25. februára 2011 adresovaným predsedovi okresného súdu

namietala prieťahy v konaní.

Okresnému súdu sťažovateľka predložila 17. marca 2011 listinné dôkazy, navrhla

doplniť dokazovanie a rozšírila svoj „návrh“. Odporca v 1. rade (M. F.), bývalý manžel

sťažovateľky, 18. marca 2011 predložil okresnému súdu vyjadrenie, že v danom konaní

nemá pasívnu legitimáciu. Pojednávanie nariadené na 21. marec 2011 sa uskutočnilo.

Na návrh sťažovateľky reagoval odporca v 2. rade (Stavebné bytové družstvo B.)

podaním doručeným okresnému súdu 19. mája 2011.

Okresný súd ďalej uskutočnil pojednávanie nariadené na 1. jún 2011, na ktorom sa

vykonalo dokazovanie, a nariadil termín pojednávania na 21. september 2011, na ktorom

predpokladal záverečné návrhy, vyjadrenia ku skutkovým okolnostiam, k vykonaným

dôkazom a k právnej stránke veci. Ústavný súd zistil, že toto pojednávanie bolo odročené

na 12. december 2011 s tým, že právny zástupca sťažovateľky bol vyzvaný, aby sa v lehote

30 dní vyjadril k dosiaľ predloženým listinným dôkazom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom

tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

). Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný

postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa

účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu

a sudcu vyplýva z (ďalej len „OSP“), ktorý súdom

prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich

práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorého len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky

o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy v súvislosti s neoprávneným

zasahovaním do jej osobných práv, ktoré (konanie) začalo 29. decembra 1993 a bolo

vylúčené na samostatné konanie (z konania vedeného pod sp. zn. ).

Zo skutočností uvedených sťažovateľkou a okresným súdom ani z obsahu na vec sa

vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver

o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, možno pripustiť určitý stupeň jej

zložitosti vzhľadom na jej súvislosť s konaním vedeným pod sp. zn. , z ktorého

bol návrh sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy vylúčený na samostatné konanie

a následne bolo namietané konanie prerušené do právoplatného skončenia konania

vedeného pod sp. zn. . Ústavný súd zohľadnil aj povahu veci odôvodnenú

predmetom konania.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľky, ktorá je

v tomto spore navrhovateľkou, v súvislosti s prieťahmi v konaní. Neúčasť sťažovateľky a

jej právneho zástupcu na pojednávaní 26. apríla 2010 (ospravedlnenie oboch z 23. apríla

2010 so žiadosťou o odročenie pojednávania a určenie nového termínu), neúčasť právneho

zástupcu sťažovateľky na pojednávaní nariadenom, resp. odročenom na 23. jún 2010

(ospravedlnenie okresnému súdu z 22. júna 2010, doručené okresnému súdu 24. júna 2010;

pojednávanie sa uskutočnilo) a neúčasť sťažovateľky a jej novozvoleného právneho

zástupcu 24. januára 2011, ktorý požiadal 19. januára 2011 o odročenie pojednávania,

zásadnejším spôsobom neovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Od začiatku konania na základe návrhu sťažovateľky doručeného okresnému súdu

29. decembra 1993 až do jeho prerušenia s právoplatnosťou 9. mája 2006 okresný súd

vykonával štandardné procesné úkony. Obvodný súd uznesením č. k. -19

z 9. februára 1995 vylúčil návrh sťažovateľky na samostatné konanie a bola mu pridelená

sp. zn. . V nadväznosti na to obvodný súd uznesením č. k. -13

zo 16. októbra 1995 prerušil konanie z dôvodu konania o náhradu škody vedeného

pod sp. zn. (podľa zistenia ústavného súdu na okresnom súde až do 9. mája

2006, t. j. na takmer 11 rokov) do právoplatného skončenia tohto konania. Sťažovateľka

rozhodnutie o prerušení konania ani nespochybňuje, ani nenamieta.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku

v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky

v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. , ,

, ).

Od 9. mája 2006 až do septembra 2011, t. j. v období viac ako 5 rokov, konal okresný

súd v zásade plynulo, ale podľa názoru ústavného súdu neefektívne. Vo veci samej okresný

súd meritórne rozhodol 9. apríla 2008, krajský súd jeho rozsudok uznesením č. k.

-158 z 2. decembra 2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Odvolací súd postup prvostupňového súdu posúdil ako postup, ktorým bola

sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku boli nedostatky v konaní zistené

krajským súdom, a to najmä:

„Z predloženého spisu odvolaciemu súdu jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka

sa podaním doručeným súdu dňa 30. 12. 1993, doplneným dňa 4. 2. 1994 a 18. 11. 1994

domáhala voči odporcom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 252.000,- Sk a voči

odporcovi v 1. rade aj zaplatenia nedoplatku na nájomnom za rok 1992 vo výške 2.186,- Sk,

ako aj náhrady škody vo výške 143.438,- Sk v súvislosti s neoprávneným zasahovaním do jej

osobnostných práv. Vec bola vedená pod sp. zn. . Z podania navrhovateľky

zo 4. 2. 1994 vyplýva, že na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmv doložila

do spisu 18 listinných dôkazov. Ako však zistil odvolací súd, keď došlo uznesením súdu

z 9. 2. 1995 k vylúčeniu návrhu navrhovateľky o náhradu nemajetkovej ujmy na samostatné

konanie a táto vec bola ďalej vedená pod sp. zn. , listinné dôkazy predložené

navrhovateľkou dňa 4. 2. 1994 ostali založené v spise sp. zn. a neboli

pripojené aj do spisu sp. zn. .“;

- konštatovanie prvostupňového súdu o neunesení dôkazného bremena

sťažovateľkou, hoci listinné dôkazy na preukázanie svojho návrhu na náhradu nemajetkovej

ujmy sťažovateľka predložila 4. februára 1994, avšak zostali založené v spise sp. zn.

a neboli pripojené do spisu sp. zn. ;

- prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v jej

písomných podaniach a prednesenými na pojednávaniach a vôbec nevykonal

a nevyhodnotil všetky listinné dôkazy predložené sťažovateľkou, ktoré by mali byť založené

v tomto súdnom spise, avšak nie sú (nie však vinou sťažovateľkou);

- ani zo zápisníc z pojednávaní, ani zo samotného rozsudku nevyplýva, ktoré listinné

dôkazy prvostupňový súd vykonal;

- absentujú skutkové zistenia okresného súdu týkajúce sa okolností zrušenia členstva

sťažovateľky v bytovom družstve a pridelenia bytu odporcovi v 1. rade, ako aj týkajúce sa

existencie, resp. neexistencie takej ujmy sťažovateľky, ktorá by odôvodňovala jej nárok

na finančnú satisfakciu;

- v rozhodnutí nie je dostatočne odôvodnené konštatovanie okresného súdu týkajúce

sa dostatočnej reparácie zásahu odporcov do osobnostného práva sťažovateľky obnovením

pôvodného stavu.

Krajský súd v „zrušovacom“ uznesení rozhodol, že

- povinnosťou súdu prvého stupňa bude predovšetkým doplniť dokazovanie,

- vysporiadať sa s otázkou, či je nárok sťažovateľky opodstatnený vo vzťahu k obom

odporcom (poukázal na to, že zo spisu je zrejmé, že sťažovateľka sa nedomáhala

nemajetkovej ujmy voči odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, ako sa mylne

domnieva prvostupňový súd, ale z jej podaní a najmä z jasného vyjadrenia vôle

na pojednávaní konanom 9. apríla 2008 jasne vyplýva, že sťažovateľka ponechávala na

úvahe súdu, aby posúdil, ktorý z odporcov a v akej miere zodpovedá za porušenie jej práva

na bývanie, a podľa toho ich aj zaviazal na finančnú náhradu).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd

konal vo veci vedenej pod sp. zn. neefektívne. Prihliadal na to, že vo veci sa

koná od roku 1993, keď bola vec súčasťou veci vedenej pod sp. zn. . Znamená

to, že konanie vo veci trvá takmer 18 rokov. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie

bolo 11 rokov prerušené, ústavný súd nemôže akceptovať, že vec nie je dosiaľ právoplatne

skončená. Ústavný súd konštatuje, že administratívno-technické chyby uvedené okresným

súdom pri vyčlenení veci – návrhu sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôžu ísť

na jej ťarchu a nemôže byť dôvodom na konštatovanie okresného súdu uvedeného

v rozsudku č. k. -125 z 9. apríla 2008, „že priznanie nemajetkovej ujmy ako

prostriedok ochrany osobnostných práv navrhovateľka nepreukázala splnením zákonom

vyžadovaných podmienok“.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr.

, , , ).

Nedostatky v postupe okresného súdu sú podľa názoru ústavného súdu takej intenzity

a vykazujú takú neefektívnosť, na základe ktorých ústavný súd aj s prihliadnutím

na doterajšiu dĺžku konania rozhodol, že právo sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade s ústavný súd prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 36 000 €, ktoré

považuje vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a psychickú traumu, ktorú utrpela,

za primeranú.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

(aj pri zohľadnení obdobia prerušenia konania asi na takmer 11 rokov)

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (správanie sa sťažovateľky, povahu veci)

a to, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 6 000 € ako

primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom Mgr. F. P. Pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti)

podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 247 € (za dva úkony právnej

služby po 123,50 €), čo spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 €) predstavuje celkovú sumu

261,82 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Ústavný súd nepriznal úhradu trov konania za úkon právnej služby uplatnený

právnym zástupcom sťažovateľky z dôvodu jeho účasti na ústnom pojednávaní. Na ústnom

pojednávaní, na ktorom trvala sťažovateľka, pretože tvrdila, že jej výpoveďou možno

očakávať ďalšie objasnenie veci, neodzneli zo strany sťažovateľky ani jej právneho

zástupcu žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k objasneniu veci,

a preto ústavný súd úhradu trov konania uplatnenú právnym zástupcom sťažovateľky za

jeho účasť na ústnom pojednávaní nepriznal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011