Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 309/2011
PDF · 249.65 KB
No categories available
IV. ÚS 309/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. októbra 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho o sťažnosti O. G., R., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného
porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 takto
rozhodol:
1. Právo O. G. na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 79/1995 konal bez zbytočných prieťahov.
3. O. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť O. G. trovy konania v sume
261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. F. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011
doručená sťažnosť O. G., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. F. P.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 47 ods. 2 Európskej charty základných práv postupom
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C
79/1995 o náhradu nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že žalobou podanou Obvodnému
súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“) 29. decembra 1993 sa domáhala náhrady
škody v súvislosti s „neoprávneným zasahovaním do jej osobných práv a určenia úhrady
nedoplatku na nájomnom v čase obývania bytu (ktorého výlučnou užívateľkou podľa
právoplatného rozhodnutia Obvodného súdu Bratislava V vo veci sp. zn. 12 C 3/91
zo 16. mája 1991 je sťažovateľka) za rok 1992“.
Pôvodná žaloba bola na uvedenom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 6 C 216/93. Po jej
doplnení sťažovateľkou 4. februára 1994 a po uskutočnení pojednávania vo veci
26. novembra 1994 a ďalšom doplnení žaloby zo strany sťažovateľky bol uznesením č. k.
6 C 216/93-19 z 9. februára 1995 návrh sťažovateľky na „náhradu nemajetkovej ujmy“
vylúčený na samostatné konanie s pridelenou sp. zn. 11 C 79/1995.
Uznesením obvodného súdu č. k. 11 C 79/95-13 zo 16. októbra 1995 (ktoré
nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 1995) došlo k prerušeniu sťažnosťou napadnutého
konania o ochranu osobnosti spojeného s náhradou nemajetkovej ujmy z dôvodu
prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného pod sp. zn. 6 C 216/93; prerušené bolo
až do 9. mája 2006.
Keďže okresný súd po odpadnutí dôvodu na prerušenie napadnutého konania vo veci
nekonal, sťažovateľka podala 25. februára 2011 sťažnosť predsedovi okresného súdu na
prieťahy v konaní, resp. na nečinnosť okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi
sťažovateľke z 10. marca 2011 konštatoval, „že konanie trvá dlhodobo, čo nie je správne“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po
prerokovaní veci a po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... 2) Právo na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie veci v primeranom čase
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 47,
odseku 2 Európskej charty základných práv, konaním Okresného súdu Bratislava V vo veci
vedenej pod číslom 22 C 25/06... porušené bolo.
3) Okresný súd Bratislava V je vo veci vedenej pod číslom spisu 11 C 79/95 povinný
konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
4) Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta Mgr. F. P. na účet v m. číslo účtu:... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
5) Ústavný súd sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 36 000,-
Euro.“
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné
a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto
sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 309/2011-12 z 27. júla 2011 prijal na ďalšie konanie
v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 79/1995, pričom vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. augusta 2011 predsedu
okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho
vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. augusta 2011 sp. zn.
Spr. 2060/11 doručenom ústavnému súdu 19. augusta 2011 uviedol, že súhlasí s tým, aby
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci sťažovateľky. K spisu pripojil
odpoveď na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní z 10. marca 2011, v ktorej uviedol:
„... Vo všeobecnosti je nutné konštatovať, že konanie trvá dlhodobo, čo nie je
správne. Z tejto dĺžky konania treba ale uznať, že konanie bolo prerušené od 13. 11. 1995
do 9. 5. 2006 (dôvod rozhodovania vo veci č. k. 6 C 216/93). Ďalej treba konštatovať, že na
strane navrhovateľky boli trikrát menení právni zástupcovia, čo je právo navrhovateľky, čo
ale má dopad na ďalšie konanie, že dochádza k odročeniu pojednávania pre neprítomnosť
právneho zástupcu navrhovateľky (26. 4. 2010, 23. 6. 2010, 24. 1. 2011).
Z hľadiska straty listinných dôkazov, na ktoré v sťažnosti poukazujete, chcem uviesť
nasledovné:
K žiadnej strate dôkazov nedošlo, keď listinné dôkazy predložené navrhovateľkou sú
uložené v spise č. l. 34., tieto boli hodnotené v rozsudku zo dňa 9. 4. 2008 (strana 3, 4
rozsudku č. l. 127, 128). Ostatné listinné dôkazy predložené navrhovateľkou sú
zažurnalizované v spise č. l. 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51, 56, 57, 64, 66, 157, 182, 183,
184, 194.“
Sťažovateľka 2. septembra 2011 v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 23. augusta
2011 oznámila ústavnému súdu, že nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže
od jej účasti na verejnom pojednávaní možno očakávať ďalšie objasnenie veci. Ústavný súd
vzhľadom na uvedené nariadil v súlade s § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na 20. október 2011 ústne pojednávanie.
Na ústnom pojednávaní sa zúčastnila sťažovateľka a jej právny zástupca, okresný súd
svoju neúčasť ospravedlnil. Ústavný súd na ústnom pojednávaní nezistil žiadne nové
skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci.
II.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tieto skutočnosti:
Okresnému súdu (pôvodne obvodnému súdu) bol 29. decembra 1993 doručený návrh
sťažovateľky proti odporcom v 1. a 2. rade.
Po výzve obvodného súdu sťažovateľka doručila 4. februára 1994 doplnenie žaloby
k sp. zn. 6 C 216/1993.
Na prvom pojednávaní nariadenom na 26. november 1994 sťažovateľka opätovne
doplnila žalobu a následne obvodný súd uznesením č. k. 6 C 216/1993-19 z 9. februára 1995
vylúčil návrh sťažovateľky na samostatné konanie, pričom mu bola pridelená sp. zn.
Sťažovateľka podaním zo 16. septembra 1995 (doručeným obvodnému súdu
22. septembra 1995) upozornila konajúci súd, že spolu s doplnením žalobného návrhu
zo 4. februára 1994 mu doručila aj dôkazné materiály s návrhom na vypočutie označeného
svedka P. B.
V ďalšom priebehu konania obvodný súd uznesením č. k. 11 C 79/1995-13
zo 16. októbra 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 1995, prerušil označené
konanie z dôvodu prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného pod sp. zn.
6 C 216/1993. V tomto konaní okresný súd rozhodol 24. júna 1998 (ústavný súd zistil, že
toto konanie bolo právoplatne skončené 9. mája 2006, pozn.).
Okresný súd 14. septembra 1999 poučil sťažovateľku, že jej podanie nemá náležitosti
návrhu na začatie konania, a vyzval ju na odstránenie nedostatkov návrhu. Sťažovateľka
okresnému súdu na základe tejto výzvy doručila návrh z 22. septembra 1999 na začatie
konania o náhradu nemajetkovej ujmy. Na ďalšiu výzvu okresného súdu z 23. septembra
2002 sťažovateľka doložila do spisu 25. októbra 2002 zväzok listín.
Okresný súd listom z 21. februára 2006 sťažovateľke oznámil, že po úmrtí zákonnej
sudkyne bude vo veci v súlade s rozvrhom práce konať a rozhodovať nová zákonná
sudkyňa.
Dňa 24. apríla 2006 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku.
Sťažovateľka požiadala žiadosťou doručenou okresnému súdu 25. mája 2006
o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie, pričom
12. júla 2006 predložila okresnému súdu potvrdenie o svojich majetkových pomeroch.
Okresný súd uznesením č. k. 11 C 79/1995-59 zo 17. novembra 2006 sťažovateľke
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti označenému uzneseniu sťažovateľka
podala odvolanie doručené okresnému súdu 27. decembra 2006, o ktorom Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 9 Co 6/07 z 29. júna 2007
tak, že zmenil uznesenie prvostupňového súdu a sťažovateľke priznal oslobodenie
od súdnych poplatkov.
Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 14. november 2007, na ktorom
sťažovateľka uviedla, že zotrváva na návrhu v rozsahu, v akom bol uvedený v jej podaní
z 22. septembra 1999; pojednávanie bolo odročené na 14. január 2008.
Na pojednávaní uskutočnenom 14. januára 2008 sťažovateľka predložila dodatok
k návrhu a jej právny zástupca bol vyzvaný, aby do 20. februára 2008 predložil upresnené
„vyjadrenie navrhovateľky“ s prihliadnutím na jej podania vo veci od 30. decembra 1993
do 14. januára 2008. Pojednávanie bolo odročené na 3. marec 2008, pričom okresný súd
upovedomil účastníkov konania 20. februára 2008, že pojednávanie sa odročuje
na 17. marec 2008.
Okresný súd na pojednávaní 9. apríla 2008 rozhodol rozsudkom vo veci samej č. k.
11 C 79/1995-125. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom krajský
súd ako súd odvolací rozhodol uznesením č. k. 14 Co/346/2008-158 z 2. decembra 2008 tak,
že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka na základe výzvy okresného súdu doplnila svoj návrh 30. septembra
2009.
Okresný súd po odročení pojednávania nariadeného na 26. apríl 2010 nariadil
pojednávanie na 23. jún 2010, ktoré sa uskutočnilo, aj keď sťažovateľka žiadala o jeho
odročenie pre neúčasť jej právneho zástupcu; na pojednávaní sa nezúčastnil ani právny
zástupca odporcu. Okresný súd na uvedenom pojednávaní oboznámil skutočnosti, ktoré sa
aj po dosiaľ vykonanom dokazovaní zdajú byť sporné, a uviedol aj tie, ktoré sporné nie sú;
poukázal na stav veci po zrušení rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom.
Sťažovateľka na tomto pojednávaní vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni.
Krajský súd vrátil 9. augusta 2010 spis predložený okresným súdom na rozhodnutie
o námietke zaujatosti sudkyne tomuto súdu, pretože „vyjadrenia navrhovateľky
na pojednávaní dňa 23. 6. 2010 (čl. 203) nespĺňajú náležitosti námietky zaujatosti“.
Okresný súd ďalej nariadil pojednávanie na 24. január 2011; svoju účasť na tomto
pojednávaní ospravedlnil novoustanovený právny zástupca sťažovateľky. Okresný súd
odročil pojednávanie na 2. marec 2011. Okresný súd tento termín pojednávania zrušil a určil
nový termín pojednávania na 21. marec 2011.
Sťažovateľka podaním z 25. februára 2011 adresovaným predsedovi okresného súdu
namietala prieťahy v konaní.
Okresnému súdu sťažovateľka predložila 17. marca 2011 listinné dôkazy, navrhla
doplniť dokazovanie a rozšírila svoj „návrh“. Odporca v 1. rade (M. F.), bývalý manžel
sťažovateľky, 18. marca 2011 predložil okresnému súdu vyjadrenie, že v danom konaní
nemá pasívnu legitimáciu. Pojednávanie nariadené na 21. marec 2011 sa uskutočnilo.
Na návrh sťažovateľky reagoval odporca v 2. rade (Stavebné bytové družstvo B.)
podaním doručeným okresnému súdu 19. mája 2011.
Okresný súd ďalej uskutočnil pojednávanie nariadené na 1. jún 2011, na ktorom sa
vykonalo dokazovanie, a nariadil termín pojednávania na 21. september 2011, na ktorom
predpokladal záverečné návrhy, vyjadrenia ku skutkovým okolnostiam, k vykonaným
dôkazom a k právnej stránke veci. Ústavný súd zistil, že toto pojednávanie bolo odročené
na 12. december 2011 s tým, že právny zástupca sťažovateľky bol vyzvaný, aby sa v lehote
30 dní vyjadril k dosiaľ predloženým listinným dôkazom.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom
tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný
postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom
prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich
práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky
o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy v súvislosti s neoprávneným
zasahovaním do jej osobných práv, ktoré (konanie) začalo 29. decembra 1993 a bolo
vylúčené na samostatné konanie (z konania vedeného pod sp. zn. 6 C 216/93).
Zo skutočností uvedených sťažovateľkou a okresným súdom ani z obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver
o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, možno pripustiť určitý stupeň jej
zložitosti vzhľadom na jej súvislosť s konaním vedeným pod sp. zn. 6 C 216/93, z ktorého
bol návrh sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy vylúčený na samostatné konanie
a následne bolo namietané konanie prerušené do právoplatného skončenia konania
vedeného pod sp. zn. 6 C 216/93. Ústavný súd zohľadnil aj povahu veci odôvodnenú
predmetom konania.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľky, ktorá je
v tomto spore navrhovateľkou, v súvislosti s prieťahmi v konaní. Neúčasť sťažovateľky a
jej právneho zástupcu na pojednávaní 26. apríla 2010 (ospravedlnenie oboch z 23. apríla
2010 so žiadosťou o odročenie pojednávania a určenie nového termínu), neúčasť právneho
zástupcu sťažovateľky na pojednávaní nariadenom, resp. odročenom na 23. jún 2010
(ospravedlnenie okresnému súdu z 22. júna 2010, doručené okresnému súdu 24. júna 2010;
pojednávanie sa uskutočnilo) a neúčasť sťažovateľky a jej novozvoleného právneho
zástupcu 24. januára 2011, ktorý požiadal 19. januára 2011 o odročenie pojednávania,
zásadnejším spôsobom neovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.
Od začiatku konania na základe návrhu sťažovateľky doručeného okresnému súdu
29. decembra 1993 až do jeho prerušenia s právoplatnosťou 9. mája 2006 okresný súd
vykonával štandardné procesné úkony. Obvodný súd uznesením č. k. 6 C 216/93-19
z 9. februára 1995 vylúčil návrh sťažovateľky na samostatné konanie a bola mu pridelená
sp. zn. 11 C 79/1995. V nadväznosti na to obvodný súd uznesením č. k. 11 C 79/1995-13
zo 16. októbra 1995 prerušil konanie z dôvodu konania o náhradu škody vedeného
pod sp. zn. 6 C 216/1993 (podľa zistenia ústavného súdu na okresnom súde až do 9. mája
2006, t. j. na takmer 11 rokov) do právoplatného skončenia tohto konania. Sťažovateľka
rozhodnutie o prerušení konania ani nespochybňuje, ani nenamieta.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku
v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky
v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03,
Od 9. mája 2006 až do septembra 2011, t. j. v období viac ako 5 rokov, konal okresný
súd v zásade plynulo, ale podľa názoru ústavného súdu neefektívne. Vo veci samej okresný
súd meritórne rozhodol 9. apríla 2008, krajský súd jeho rozsudok uznesením č. k.
14 Co/346/2008-158 z 2. decembra 2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Odvolací súd postup prvostupňového súdu posúdil ako postup, ktorým bola
sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
Dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku boli nedostatky v konaní zistené
krajským súdom, a to najmä:
„Z predloženého spisu odvolaciemu súdu jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka
sa podaním doručeným súdu dňa 30. 12. 1993, doplneným dňa 4. 2. 1994 a 18. 11. 1994
domáhala voči odporcom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 252.000,- Sk a voči
odporcovi v 1. rade aj zaplatenia nedoplatku na nájomnom za rok 1992 vo výške 2.186,- Sk,
ako aj náhrady škody vo výške 143.438,- Sk v súvislosti s neoprávneným zasahovaním do jej
osobnostných práv. Vec bola vedená pod sp. zn. 6C 216/1993. Z podania navrhovateľky
zo 4. 2. 1994 vyplýva, že na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmv doložila
do spisu 18 listinných dôkazov. Ako však zistil odvolací súd, keď došlo uznesením súdu
z 9. 2. 1995 k vylúčeniu návrhu navrhovateľky o náhradu nemajetkovej ujmy na samostatné
konanie a táto vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 11C/79/1995, listinné dôkazy predložené
navrhovateľkou dňa 4. 2. 1994 ostali založené v spise sp. zn. 6C 216/1993 a neboli
pripojené aj do spisu sp. zn. 11 C/79/1995.“;
- konštatovanie prvostupňového súdu o neunesení dôkazného bremena
sťažovateľkou, hoci listinné dôkazy na preukázanie svojho návrhu na náhradu nemajetkovej
ujmy sťažovateľka predložila 4. februára 1994, avšak zostali založené v spise sp. zn.
6 C 216/1993 a neboli pripojené do spisu sp. zn. 11 C 79/1995;
- prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v jej
písomných podaniach a prednesenými na pojednávaniach a vôbec nevykonal
a nevyhodnotil všetky listinné dôkazy predložené sťažovateľkou, ktoré by mali byť založené
v tomto súdnom spise, avšak nie sú (nie však vinou sťažovateľkou);
- ani zo zápisníc z pojednávaní, ani zo samotného rozsudku nevyplýva, ktoré listinné
dôkazy prvostupňový súd vykonal;
- absentujú skutkové zistenia okresného súdu týkajúce sa okolností zrušenia členstva
sťažovateľky v bytovom družstve a pridelenia bytu odporcovi v 1. rade, ako aj týkajúce sa
existencie, resp. neexistencie takej ujmy sťažovateľky, ktorá by odôvodňovala jej nárok
na finančnú satisfakciu;
- v rozhodnutí nie je dostatočne odôvodnené konštatovanie okresného súdu týkajúce
sa dostatočnej reparácie zásahu odporcov do osobnostného práva sťažovateľky obnovením
pôvodného stavu.
Krajský súd v „zrušovacom“ uznesení rozhodol, že
- povinnosťou súdu prvého stupňa bude predovšetkým doplniť dokazovanie,
- vysporiadať sa s otázkou, či je nárok sťažovateľky opodstatnený vo vzťahu k obom
odporcom (poukázal na to, že zo spisu je zrejmé, že sťažovateľka sa nedomáhala
nemajetkovej ujmy voči odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, ako sa mylne
domnieva prvostupňový súd, ale z jej podaní a najmä z jasného vyjadrenia vôle
na pojednávaní konanom 9. apríla 2008 jasne vyplýva, že sťažovateľka ponechávala na
úvahe súdu, aby posúdil, ktorý z odporcov a v akej miere zodpovedá za porušenie jej práva
na bývanie, a podľa toho ich aj zaviazal na finančnú náhradu).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd
konal vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 79/1995 neefektívne. Prihliadal na to, že vo veci sa
koná od roku 1993, keď bola vec súčasťou veci vedenej pod sp. zn. 6 C 216/93. Znamená
to, že konanie vo veci trvá takmer 18 rokov. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie
bolo 11 rokov prerušené, ústavný súd nemôže akceptovať, že vec nie je dosiaľ právoplatne
skončená. Ústavný súd konštatuje, že administratívno-technické chyby uvedené okresným
súdom pri vyčlenení veci – návrhu sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôžu ísť
na jej ťarchu a nemôže byť dôvodom na konštatovanie okresného súdu uvedeného
v rozsudku č. k. 11 C 79/95-125 z 9. apríla 2008, „že priznanie nemajetkovej ujmy ako
prostriedok ochrany osobnostných práv navrhovateľka nepreukázala splnením zákonom
vyžadovaných podmienok“.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr.
I. ÚS 31/98, II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Nedostatky v postupe okresného súdu sú podľa názoru ústavného súdu takej intenzity
a vykazujú takú neefektívnosť, na základe ktorých ústavný súd aj s prihliadnutím
na doterajšiu dĺžku konania rozhodol, že právo sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 36 000 €, ktoré
považuje vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a psychickú traumu, ktorú utrpela,
za primeranú.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
11 C 79/1995 (aj pri zohľadnení obdobia prerušenia konania asi na takmer 11 rokov)
a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (správanie sa sťažovateľky, povahu veci)
a to, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 6 000 € ako
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátom Mgr. F. P. Pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti)
podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 247 € (za dva úkony právnej
služby po 123,50 €), čo spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 €) predstavuje celkovú sumu
261,82 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Ústavný súd nepriznal úhradu trov konania za úkon právnej služby uplatnený
právnym zástupcom sťažovateľky z dôvodu jeho účasti na ústnom pojednávaní. Na ústnom
pojednávaní, na ktorom trvala sťažovateľka, pretože tvrdila, že jej výpoveďou možno
očakávať ďalšie objasnenie veci, neodzneli zo strany sťažovateľky ani jej právneho
zástupcu žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k objasneniu veci,
a preto ústavný súd úhradu trov konania uplatnenú právnym zástupcom sťažovateľky za
jeho účasť na ústnom pojednávaní nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011