Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 507/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. G. P., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. G. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2011 doručená sťažnosť Mgr. G. P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania,

v ktorom sa žalobou domáhala preskúmania rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v B., Krajského dopravného inšpektorátu (ďalej len „KDI“) č. p. KRP-P-160/DI-

z 13. januára 2009, ktorým tento zamietol dovolanie žalobkyne a potvrdil

rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Okresného dopravného

inšpektorátu V (ďalej len „ODI“) o priestupku č. p. ORP-P-1565/V-OBCP-2008

zo 6. novembra 2008, ktorým bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania priestupku

podľa o priestupkoch v znení neskorších

predpisov a bola jej uložená sankcia – pokuta vo výške 1 000 Sk a povinnosť uhradiť trovy

konania vo výške 500 Sk.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -38

zo 14. mája 2010 žalobu zamietol a na odvolanie sťažovateľky vo veci rozhodoval najvyšší

(odvolací) súd, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v časti sťažnosti uviedla svoje výhrady k rozhodnutiam správnych

orgánov ODI a KDI, ako aj k rozsudku krajského súdu, ktoré zhrnula takto:

«1. Chráneným záujmom v prípade priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky je bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, nie abstraktný „poriadok na ceste“.

Konanie sťažovateľky ani v najmenšom nenarušilo ani plynulosť, ani bezpečnosť cestnej

premávky, nenastal teda negatívny následok vyžadovaný zákonom a judikatúrou.

Sťažovateľka svojím konaním nespôsobila ani len ohrozenie záujmu chráneného zákonom.

Hliadka na mieste neoznámila sťažovateľke obvinenie z priestupku, pre ktorý bola

neskôr stíhaná a za ktorý možno uložiť iba peňažnú sankciu, ale bola obviňovaná zo

spáchania iného, omnoho závažnejšie priestupku, za ktorý možno uložiť zákaz činnosti.

Potvrdením tejto skutočnosti je už sama skutočnosť, že sťažovateľke bol na mieste zadržaný

vodičský preukaz. Sťažovateľka teda ani nemohla uznať vinu v blokovom konaní. Keby jej

bolo oznámené obvinenie z banálneho priestupku, pre ktorý bola nakoniec potrestaná,

zaplatila by pokutu v blokovom konaní a nemuselo by dôjsť následnému správnemu konaniu

a sťažovateľka by nemusela znášať trovy správneho konania vo výške polovice pokuty.

Por. Bc. O. K. bol voči sťažovateľke zjavne subjektívne negatívne zaujatý, čo naplno

manifestoval v odôvodnení rozhodnutia, v ktorom sa snažil sťažovateľku „usvedčiť“

zo spáchania priestupku, ktorý nebol predmetom konania a obhajoval nezákonný postup

hliadky.

Odôvodnenie druhu a výšky sankcie v rozhodnutí ODI aj KDI nebolo v súlade s ust.

, nakoľko zo siedmych zákonných kritérií sa vysporiadali

iba s jedným - predchádzajúcim potrestaním sťažovateľky. Aj uvedené kritérium však

posúdili nelogicky a svojvoľne.»

K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v časti posudzovania materiálnej stránky

priestupku sťažovateľka uviedla, že nebola obvinená z porušenia povinnosti dať znamenie

o zmene smeru jazdy, keďže takéto (ne)konanie jej nebolo preukázané a ona ho od začiatku

dôsledne popierala. „Je preto prekvapujúce, ak NS SR túto skutočnosť prijíma ako

preukázaný fakt. Z pohľadu úvah NS SR ide pritom o podstatný moment, pretože ak je

pravdou, že sťažovateľka znamenie o zmene smeru jazdy dávala, tak naopak informovala

dotknutých vodičov, aký manéver mieni urobiť a teda žiadne prekvapenie im nemohla

spôsobiť.

Sťažovateľka svojím protiprávnym konaním nespôsobila žiadne ohrozenie

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a teda nenaplnila materiálnu stránku priestupku,

napriek tomu bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku.

NS SR dokonca svoje rozhodnutie založil na domnienke o inom protiprávnom konaní,

ktoré sťažovateľke nebolo nikdy preukázané a na základe tejto domnienky skonštatoval, že

sťažovateľka svojím konaním ohrozila záujem chránený príslušnou skutkovou podstatou

priestupku.“

K trovám konania sťažovateľka poukázala na to, že v tejto časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyšší súd «argumentuje mimoriadne nelogicky, keď záver, že

priestupok nebol na mieste spoľahlivo zistený, vyvodzuje zo skutočnosti, že sťažovateľka

nesúhlasila so zisteniami hliadky. Spoľahlivosť zistenia priestupku sa neposudzuje podľa

súhlasu obvineného, ale podľa jednoznačnosti dôkazov. Sťažovateľka pritom so zisteniami

hliadky logicky nemohla súhlasiť, keďže obsahom „zistení“ bolo spáchanie vážneho

dopravného priestupku a s tým súvisiace zadržanie vodičského preukazu.

Sťažovateľke je teda vyčítané, že nesúhlasila s obvinením, ktoré sa ukázalo ako

nepravdivé a tento jej nesúhlas je interpretovaný ako dôvod, prečo je správne, že jej bola

uložená náhrada trov konania. Takéto posúdenie veci je zjavne svojvoľným a extrémne

nelogickým.

Účelom náhrady trov konania je preniesť náklady konania na osobu, ktorá konanie

zavinila. V danom prípade však skutočnosť, že priestupok nebol, a ani nemohol byť

prejednaný v blokovom konaní, zavinila hliadka PZ, nie sťažovateľka. Pokiaľ je za takejto

situácie sťažovateľke uložená náhrada trov konania, ide o extrémne nespravodlivú

aplikáciu zákona. Inštitút neuloženia náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného

zreteľa pritom je zákonom upraveným spôsobom na vylúčenie prípadov extrémnej

nespravodlivosti, ktorý v prípade sťažovateľky bezdôvodne nebol využitý.».

Ďalej podľa názoru sťažovateľky neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že neuviedla

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mali svedčiť o zaujatosti por. Bc. K. „Naopak,

sťažovateľka tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní podrobne poukazovala na

jednotlivé časti odôvodnenia rozhodnutia KDI, ktorými por. Bc. K. manifestoval svoju

antipatiu voči sťažovateľke. NS SR však zjavne nezaujatosť chápe zužujúco ako nezaujatosť

objektívnu, t. j. neexistenciu osobných, rodinných, či iných väzieb k účastníkovi konania.

Zužujúci výklad nezaujatosti, ako ho vykonal NS SR je v extrémnom nesúlade

s judikatúrou ÚS SR a ESĽP a svojim dôsledkom zakladá porušenie práva sťažovateľky(...)“

K odôvodneniu sankcie sťažovateľka uviedla, že „konštatovanie NS SR, že KDI

uviedol v rozhodnutí, s ktorými kritériami sa vysporiadal, predovšetkým predstavuje

povrchnú a formálnu aplikáciu právnej normy, pričom je v príkrom rozpore s konštantnou

judikatúrou. Riadne odôvodnenie uloženej sankcie totiž vyžaduje jednotlivo uviesť, akým

spôsobom sa s tým ktorým kritériom správny orgán vysporiadal, t. j. aké boli skutkové

východiská a aké právne závery. Nepostačuje iba formálne uviesť, že správny orgán

zákonné kritéria aplikoval a posúdil. Takýto postup je aplikáciou právnej normy v rozpore

s jej účelom a zmyslom, čím zakladá porušenie ústavného práva sťažovateľky garantového

a 2 SR. Rovnako nerešpektovanie konštantnej judikatúry má za

následok porušenie práv sťažovateľky garantovaných a 2 SR.“.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 28. 07. 2011, sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 07. 2011, sp. zn. sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania na účet jej

právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z napadnutého rozsudku najvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn.

z 28. júla 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 14. mája 2010. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd uviedol:

„(…) žalobkyňa (sťažovateľka, pozn.) sa dopustila priestupku proti bezpečnosti a

plynulosti cestnej premávky, keď iným spôsobom ako vymedzuje zák. o priestupkoch

porušila všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky

(zák. o premávke na pozemných komunikáciách), ktorý priestupok spočíval v tom, že

žalobkyňa ako vodička motorového vozidla nedbala na dopravné značenie V13 - šikmé

rovnobežné čiary.

Polemiku žalobkyne o tom, že svojím konaním nenarušila ani plynulosť ani

bezpečnosť cestnej premávky, a teda nenastal negatívny následok vyžadovaný zákonom,

považoval odvolací súd za nedôvodnú.

Dopravné značky a dopravné zariadenia slúžia na riadenie cestnej premávky, ich

úlohou je usmerňovať a regulovať správanie účastníkov cestnej premávky, a tým zabezpečiť

určitý stupeň predvídateľnosti ich správania v cestnej premávke.

Z obsahu administratívneho spisu (zápisnica z ústneho prejednania priestupku)

vyplýva, že žalobkyňa ako vodička motorového vozidla jazdila v ľavom (z pohľadu

príslušníkov PZ) jazdnom pruhu a bez toho, aby dávala znamenie na zmenu jazdy prešla

cez priestor, do ktorého je vchádzať zakázané, vyznačený dopravnou značkou V13 a

zaradila sa do odbočovacieho pruhu. Práve týmto svojím konaním ohrozila bezpečnosť a

plynulosť cestnej premávky ako chránený objekt priestupku, keďže vodiči motorových

vozidiel jazdiaci v odbočovacom pruhu, nemuseli dôvodne predpokladať a očakávať

motorové vozidlo žalobkyne, zaraďujúce sa z ľavej strany (z pohľadu týchto vodičov), keďže

sa tam nachádza vodorovná dopravná značka, ktorá pohyb v tomto priestore zakazuje.

Pokiaľ žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov pri určení druhu sankcie a jej výšky, a v tejto súvislosti aj rozsudku

krajského súdu, je potrebné uviesť, že hoci žalobkyňa v priebehu správneho konania

nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa neuviedla, odvolací súd

sa ňou zaoberal ex offo ( ), pričom dospel záveru, že námietka nie je

dôvodná. (...)

Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je zrejmý postup pri použití

správnej úvahy pri ukladaní pokuty v určitej výške, keď uviedol, na ktoré skutočnosti

prihliadal (závažnosť priestupku, spôsob spáchania, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol

spáchaný, osobu páchateľa). Taktiež uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa

podľa výpisu z evidenčnej karty v období posledných 2 rokov opakovane spáchala obdobný

priestupok v súvislosti s premávkou na pozemných komunikáciách, uložil sankciu, ktorú

považoval za primeranú. Z uvedeného je zrejmý spôsob použitia správnej úvahy pri

ukladaní výšky sankcie. Napokon sama žalobkyňa v podanom odvolaní, ako aj v správnej

žalobe polemizovala s uvedeným právnym názorom správneho orgánu pri ukladaní sankcie

v danej výške, keď namietala obdobnosť skôr spáchaného priestupku. Z uvedených dôvodov

nemožno rozhodnutie o uložení pokuty považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov.

Pokiaľ žalobkyňa namietala iný charakter (statický) skôr spáchaného priestupku,

odvolací súd uvádza, že kategorizácia priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky na statické a dynamické, nemá oporu v zákone a taktiež nespochybňuje

skutočnosť, že žalobkyňa sa preukázateľne priestupku dopustila, keď nerešpektovala

dopravnú značku. Na základe uvedeného považoval odvolací súd túto námietku za právne

irelevantnú. (...)

Odvolací súd, stotožniac sa s názorom súdu prvého stupňa, uvádza, že v danom

prípade nebolo možné postupovať v zmysle § 84 zák. o priestupkoch. Pre tento postup

neboli splnené podmienky, keďže z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa

nesúhlasila so zisteniami hliadky, a teda priestupok na mieste nebol spoľahlivo zistený

(čomu svedčí aj zmena právnej klasifikácie priestupku v následne vydanom rozhodnutí). (...)

Pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti, odvolací súd sa stotožnil s názorom

žalobkyne, že táto mohla byť vznesená najskôr v súdnom konaní, avšak je potrebné uviesť,

že krajský súd sa ňou správne nezaoberal, keďže žalobkyňa zaujatosť por. Bc. K.,

poukazujúc na jednotlivé časti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia, videla

v neprofesionálnom prístupe, z ktorého bolo zrejmé že tento bol negatívne subjektívne

zaujatý voči žalobkyni, iné skutočnosti neuviedla.

Žalobkyňa ani v konaní pred súdom prvého stupňa ani v odvolacom konaní

neuviedla konkrétne skutočnosti, ktoré by mali svedčiť o zaujatosti resp. vzbudzovať

pochybnosť nezaujatosti por. Bc. K. v zmysle zákonných ustanovení. Konanie o správnej

žalobe je ovládané zásadou dispozičnou a nie je úlohou správneho súdu vyhľadávať dôvody

svedčiace nezákonnosti rozhodnutia.

Správny poriadok, ktorého subsidiárne použitie vyplýva zo zák. o priestupkoch,

stanovuje podmienky, kedy dochádza k vylúčeniu zamestnanca správneho orgánu buď

obligatórne (§ 9 ods. 2 Správneho poriadku) alebo fakultatívne (§ 9 ods. 1 Správneho

poriadku).

Pre fakultatívne vylúčenie zamestnanca správneho orgánu je potrebné skúmať jeho

pomer k veci (určitý priamy alebo nepriamy záujem - majetkový, osobný a. i.), k účastníkom

alebo zástupcom (rodinný, kolegiálny, priateľský, nepriateľský a. i.). Nesúhlas alebo

nespokojnosť správnou argumentáciou nepatrí medzi dôvody fakultatívneho vylúčenia

zamestnanca správneho orgánu z prejednania veci.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd(...) sa stotožnil so závermi

krajského súdu, ktorý mal za preukázané, že dopravný priestupok kladený za vinu žalobkyni

sa stal tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, preto

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa , v spojení

s vety druhej “

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie,

pozn.) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského

súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcim správnym orgánom, pozn.), ktoré však podľa názoru

sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho

posúdenia.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní

zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných

práv sťažovateľky podľa a 2, a .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011