Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 462/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -45

z 11. júla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -45

z 11. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 22. júna 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 4 mesačných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v zmluve, je (bude)

oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka neuhradila

dve po sebe idúce splátky, bola 11. decembra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica,

ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníčky.

Dňa 12. marca 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) 26. apríla 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -29 z 10. februára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -45 z 11. júla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie

ako správne tak z vecného, ako aj z právneho hľadiska.

Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý

proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj

práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením konania v exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že

exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, podľa názoru

sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ako aj jej právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„Odvolací súd posudzoval predovšetkým exekučný titul – notársku zápisnicu,

a dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Citované zákonné ustanovenie určuje náležitosti notárskej zápisnice (okrem tých,

ktoré musí mať podľa Notárskeho poriadku), aby bola exekučným titulom. Predovšetkým

musí notárska zápisnica obsahovať právny záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov,

najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia lebo z iných

skutočností uvedených v zákone ( ). Inou skutočnosťou, na

základe ktorej vzniká záväzok, je aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho

záväzkového právneho vzťahu, okrem iného je to aj omeškanie dlžníka.

V posudzovanej veci sa povinný dostal do omeškania s riadnym a včasným plnením

záväzku, v dôsledku čoho oprávnený žiadal zaplatiť dlh naraz a uplatnil si aj zákonné právo

na zaplatenie úrokov z omeškania.

Notárska zápisnica má ďalej obsahovať označenie oprávnenej a povinnej osoby,

právny dôvod (v danom prípade je to zmluva o úvere), predmet (plnenie, ktoré má povinný

poskytnúť, teda suma, ktorú je dlžný oprávnenému), čas plnenia, a aby bola exekučným

titulom, musí obsahovať aj vyhlásenie povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou.

Z uvedeného vplýva, že k obsahovým náležitostiam notárskej zápisnice ako

exekučného titulu nepatrí hmotnoprávny úkon, z ktorého vyplýva záväzok povinného voči

oprávnenému, teda v posudzovanej veci zmluva o úvere. To však neznamená, že notárska

zápisnica by takýto úkon nemohla obsahovať popri uznaní záväzku povinným a vyhlásení

o jej vykonateľnosti. Obidva tieto úkony je potrebné dôsledne rozlišovať a navzájom ich

nezamieňať, pretože kým účastníkom hmotnoprávneho úkonu (napríklad v súvislosti so

zmenami podmienok úverovej zmluvy, na ktorých sa jej účastníci dohodli v notárskej

zápisnici) musia byť účastníci tohto hmotnoprávneho úkonu, pre uznanie dlhu a súhlas

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice postačuje prejav dlžníka.

Uznanie dlhu je totiž jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi,

ktorým dáva veriteľovi najavo, že svoj dlh uznáva. Pre platnosť uznania je potrebná

písomná forma, prísľub zaplatenia dlhu a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Pri splnení

týchto zákonných podmienok dochádza k prerušeniu premlčania a predpokladá sa, že dlh

v čase uznania trval. Všetky tieto náležitosti písomné uznanie povinnej prostredníctvom

splnomocneného zástupcu v notárskej zápisnici obsahuje.

Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je vždy jednostranným

prejavom jeho vôle, z ktorého vyplýva, že súhlasí s tým, baby notárska zápisnica v prípade,

že v určenej dobe oprávnenému určené plnenie neposkytne, bola bez ďalšieho titulom pre

vykonanie exekúcie. Tento súhlas s vykonateľnosťou nemá hmotnoprávnu povahu, pretože

nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov konania, je len

jednou z náležitostí stanovených Exekučným poriadkom k tomu, aby notárska zápisnica

mohla byť exekučným titulom.

Pre platnosť notárskej zápisnice, v ktorej dlžník (povinný) uznal svoj dlh voči

veriteľovi a súhlasil s jej vykonateľnosťou, nie je preto potrebná dohoda s veriteľom

a neúčasť veriteľa pri spisovaní takejto notárskej zápisnice nespôsobuje jej neplatnosť.

Notárska zápisnica v danej veci je však neplatná z iného dôvodu, ktorý súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil a náležite odôvodnil.

Podľa pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť

fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo

splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Predpokladom zastúpenia podľa je spôsobilosť

zástupcu na právny úkon, o ktorý ide, a záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami

zastúpeného. Tento rozpor so záujmom zastúpeného sa pritom nemusí týkať len právneho

úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu

a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne

vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia.

V posudzovanej veci povinný mal v zmluve o úvere splnomocniť advokáta Mgr. T. K.

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok

z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre

exekúciu.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri preskúmavaní predmetného

exekučného titulu a podmienok, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy

o úvere dospel k záveru, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva,

ktoré povinný udelil Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v predtlači zmluvy o úvere a teda

povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne

na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho

splnomocnil súčasne na spísanie predmetnej notárskej zápisnice – exekučného titulu.

Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením

plnomocenstva pre Mgr. T. K. súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako

exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve

o spotrebiteľskom úvere. Preto správne súd prvého stupňa poukázal na to, že takéto konanie

splnomocneného zástupcu povinného Mgr. T. K. voči povinnému je v rozpore so zákonom

o advokácii. Naviac, ak nie je preukázané, že podľa ,

o advokácii dal povinný Mgr. T. K. skutočne takéto pokyny, ako sú uvedené v predtlači

zmluvy o úvere a či sa Mgr. T. K. mohol riadiť pokynmi povinného pri presadzovaní práv

a záujmov povinného v prejednávanej veci, či povinný s Mgr. T. K. osobne prejednával

spôsob presadzovania práv a záujmov povinného a vôbec či povinný bol niekedy v kontakte

s Mgr. T. K.

Podľa ustanovenia (ďalej len ) zastúpenie vzniká na

základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe

dohody o plnomocenstve.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve

predpokladá dvojstranný právny úkon, teda dohodu medzi dvomi subjektami a to medzi

splnomocniteľom na jednej strane a splnomocnencom na druhej strane a samotné

plnomocenstvo je už iba jednostranným úkonom, ktorým splnomocniteľ dáva tretím osobám

na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať.

Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká, musí teda obsahovať všetky

náležitosti dvojstranného právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Pokiaľ

má mať takáto dohoda písomnú formu, predpokladá sa prejav oboch zmluvných strán

potvrdený podpisom týchto subjektov.

Správne poukázal súd prvého stupňa na to, že splnomocnenie, ktoré má byť súčasťou

notárskej zápisnice, nie je podpísané účastníkmi dohody o plnomocenstve, keďže na tomto

chýba podpis splnomocniteľky – povinnej. Súd teda aj správne uzavrel, že v notárskej

zápisnici ako exekučnom titule, ktorú oprávnený predložil, chýba nepochybný relevantný

prejav vôle dlžníka splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na vykonanie vyhlásenia v jej mene.

Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni v možnosti

vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe takejto notárskej zápisnice.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti

vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1

ako vecne správne potvrdil, pretože predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým

exekučným titulom.“

V nadväznosti na tvrdenie sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na

návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu

považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený

v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá

byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia

neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v namietanom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť

konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným

uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor

vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa

dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením

krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa

o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011