Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 462/2011
PDF · 212.13 KB
No categories available
IV. ÚS 462/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE 29/2011-45
z 11. júla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 29/2011-45
z 11. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 22. júna 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 4 mesačných
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v zmluve, je (bude)
oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka neuhradila
dve po sebe idúce splátky, bola 11. decembra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica,
ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníčky.
Dňa 12. marca 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len
„okresný súd“) 26. apríla 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením
č. k. 11 Er/231/2006-29 z 10. februára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 14 CoE 29/2011-45 z 11. júla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie
ako správne tak z vecného, ako aj z právneho hľadiska.
Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý
proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj
práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
so zastavením konania v exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že
exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, podľa názoru
sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj jej právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
„Odvolací súd posudzoval predovšetkým exekučný titul – notársku zápisnicu,
a dospel k nasledujúcim záverom:
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Citované zákonné ustanovenie určuje náležitosti notárskej zápisnice (okrem tých,
ktoré musí mať podľa Notárskeho poriadku), aby bola exekučným titulom. Predovšetkým
musí notárska zápisnica obsahovať právny záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov,
najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia lebo z iných
skutočností uvedených v zákone (§ 489 občianskeho zákonníka). Inou skutočnosťou, na
základe ktorej vzniká záväzok, je aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho
záväzkového právneho vzťahu, okrem iného je to aj omeškanie dlžníka.
V posudzovanej veci sa povinný dostal do omeškania s riadnym a včasným plnením
záväzku, v dôsledku čoho oprávnený žiadal zaplatiť dlh naraz a uplatnil si aj zákonné právo
na zaplatenie úrokov z omeškania.
Notárska zápisnica má ďalej obsahovať označenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod (v danom prípade je to zmluva o úvere), predmet (plnenie, ktoré má povinný
poskytnúť, teda suma, ktorú je dlžný oprávnenému), čas plnenia, a aby bola exekučným
titulom, musí obsahovať aj vyhlásenie povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou.
Z uvedeného vplýva, že k obsahovým náležitostiam notárskej zápisnice ako
exekučného titulu nepatrí hmotnoprávny úkon, z ktorého vyplýva záväzok povinného voči
oprávnenému, teda v posudzovanej veci zmluva o úvere. To však neznamená, že notárska
zápisnica by takýto úkon nemohla obsahovať popri uznaní záväzku povinným a vyhlásení
o jej vykonateľnosti. Obidva tieto úkony je potrebné dôsledne rozlišovať a navzájom ich
nezamieňať, pretože kým účastníkom hmotnoprávneho úkonu (napríklad v súvislosti so
zmenami podmienok úverovej zmluvy, na ktorých sa jej účastníci dohodli v notárskej
zápisnici) musia byť účastníci tohto hmotnoprávneho úkonu, pre uznanie dlhu a súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice postačuje prejav dlžníka.
Uznanie dlhu je totiž jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi,
ktorým dáva veriteľovi najavo, že svoj dlh uznáva. Pre platnosť uznania je potrebná
písomná forma, prísľub zaplatenia dlhu a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Pri splnení
týchto zákonných podmienok dochádza k prerušeniu premlčania a predpokladá sa, že dlh
v čase uznania trval. Všetky tieto náležitosti písomné uznanie povinnej prostredníctvom
splnomocneného zástupcu v notárskej zápisnici obsahuje.
Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je vždy jednostranným
prejavom jeho vôle, z ktorého vyplýva, že súhlasí s tým, baby notárska zápisnica v prípade,
že v určenej dobe oprávnenému určené plnenie neposkytne, bola bez ďalšieho titulom pre
vykonanie exekúcie. Tento súhlas s vykonateľnosťou nemá hmotnoprávnu povahu, pretože
nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov konania, je len
jednou z náležitostí stanovených Exekučným poriadkom k tomu, aby notárska zápisnica
mohla byť exekučným titulom.
Pre platnosť notárskej zápisnice, v ktorej dlžník (povinný) uznal svoj dlh voči
veriteľovi a súhlasil s jej vykonateľnosťou, nie je preto potrebná dohoda s veriteľom
a neúčasť veriteľa pri spisovaní takejto notárskej zápisnice nespôsobuje jej neplatnosť.
Notárska zápisnica v danej veci je však neplatná z iného dôvodu, ktorý súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil a náležite odôvodnil.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť
fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Predpokladom zastúpenia podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je spôsobilosť
zástupcu na právny úkon, o ktorý ide, a záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami
zastúpeného. Tento rozpor so záujmom zastúpeného sa pritom nemusí týkať len právneho
úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu
a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne
vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia.
V posudzovanej veci povinný mal v zmluve o úvere splnomocniť advokáta Mgr. T. K.
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok
z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre
exekúciu.
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri preskúmavaní predmetného
exekučného titulu a podmienok, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy
o úvere dospel k záveru, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva,
ktoré povinný udelil Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v predtlači zmluvy o úvere a teda
povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne
na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho
splnomocnil súčasne na spísanie predmetnej notárskej zápisnice – exekučného titulu.
Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením
plnomocenstva pre Mgr. T. K. súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako
exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Preto správne súd prvého stupňa poukázal na to, že takéto konanie
splnomocneného zástupcu povinného Mgr. T. K. voči povinnému je v rozpore so zákonom
o advokácii. Naviac, ak nie je preukázané, že podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii dal povinný Mgr. T. K. skutočne takéto pokyny, ako sú uvedené v predtlači
zmluvy o úvere a či sa Mgr. T. K. mohol riadiť pokynmi povinného pri presadzovaní práv
a záujmov povinného v prejednávanej veci, či povinný s Mgr. T. K. osobne prejednával
spôsob presadzovania práv a záujmov povinného a vôbec či povinný bol niekedy v kontakte
s Mgr. T. K.
Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) zastúpenie vzniká na
základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe
dohody o plnomocenstve.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve
predpokladá dvojstranný právny úkon, teda dohodu medzi dvomi subjektami a to medzi
splnomocniteľom na jednej strane a splnomocnencom na druhej strane a samotné
plnomocenstvo je už iba jednostranným úkonom, ktorým splnomocniteľ dáva tretím osobám
na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať.
Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká, musí teda obsahovať všetky
náležitosti dvojstranného právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Pokiaľ
má mať takáto dohoda písomnú formu, predpokladá sa prejav oboch zmluvných strán
potvrdený podpisom týchto subjektov.
Správne poukázal súd prvého stupňa na to, že splnomocnenie, ktoré má byť súčasťou
notárskej zápisnice, nie je podpísané účastníkmi dohody o plnomocenstve, keďže na tomto
chýba podpis splnomocniteľky – povinnej. Súd teda aj správne uzavrel, že v notárskej
zápisnici ako exekučnom titule, ktorú oprávnený predložil, chýba nepochybný relevantný
prejav vôle dlžníka splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na vykonanie vyhlásenia v jej mene.
Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni v možnosti
vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe takejto notárskej zápisnice.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým
exekučným titulom.“
V nadväznosti na tvrdenie sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na
návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu
považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený
v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá
byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia
neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach
podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti“.
Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V okolnostiach prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v namietanom uznesení krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť
konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným
uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor
vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením
krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011