Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2

a jeho uznesením z 13. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011

doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra 2010, ako aj Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. mája 2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Od roku 2007 vediem dva rozdielne súdne spory na našich súdoch pod č. k.

a , ktoré sú skutkovo a vo svojej podstate tak odlišné, že ich nie je

možné na súdnej pôde v zmysle ods. 1, §-u 112 spojiť. Navzdory tomu, nerešpektujúc

túto literu zákona, bardejovský prvostupňový súd svojím uznesením (hneď konečným) pod

č. k. -101, zo dňa 13. XII. 2010, definitívne rozhodol, že toto súdne konanie sa

spája s konaním pod a že ďalej sa bude viesť pod týmto súdnym konaním. Tento

súd to urobil napriek tomu, že neboli tu splnené zákonné podmienky na to, a to jak skutková

totožnosť, tak aj totožnosť účastníkov konania, keď napr. K. v P. i O. v B., nemajú nič

spoločné s bytovou záležitosťou a bytové družstvo s mojou pracovnoprávnou záležitosťou!

Preto sa obidve súdne konania musia viesť na súdnej pôde oddelene! Preto je pochopiteľné

a logické, že som sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal v zákonnej lehote dňa 3. I.

11, ale som nepochodil, lebo Kraj. Súd svojím právoplatným uznesením sp. zn. 9

Co/5/2011-108, zo dňa 26. V. 11, moje odvolanie z 2. I. 11 odmietol, ako neprípustné, s čím

sa ja vôbec nestotožňujem, a preto podávam túto ďalšiu ústavnú sťažnosť.“

3. Podľa názoru sťažovateľa „Konaním súdov (nezákonnými i neústavným) bola mi

odopretá spravodlivosť a právo na riadny a spravodlivý súdny proces podľa ods. 1/, čl. 6

Dohovoru a nie je to ani v súlade s princípom riadneho súdneho konania podľa čl. 46

SR.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd SR:

1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa SR v spojení

s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove – jeho uznesením sp. zn. 9

Co/5/2011-108 z 26. V. 11, v právnej veci vedeného súdneho konania na prvostupňovom

súde pod č. k. -10 porušené boli.

2. Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -2011-108, zo

dňa 26. V. 11, v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu v Bardejove pod č. k.

-101, zo dňa 13. XII. 2010.

3. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2 tis. EUR (slovom

dvetisíceur)...

4. Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho

konania...“

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k.

-101 z 13. decembra 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2011.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

II.A.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu

9. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv uznesením okresného súdu

č. k. -101 z 13. decembra 2010, v rámci ktorého okresný súd „spája na

spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. a , ktoré sa bude viesť

pod spisovou značkou “. Predmetné rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:

„Žalobca podal v oboch konaniach návrhy na začatie konania proti žalovanej

Slovenskej republike.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkové spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Keďže obidve konania sa začali na Okresnom súde Bardejov a týkajú sa rovnakých

účastníkov, súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol o spojení týchto vecí na spoločné konanie.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/

)“

10. Sťažovateľ bol okresným súdom riadne poučený o neprípustnosti odvolania proti

tomuto uzneseniu, čo napokon potvrdil aj vo svojej sťažnosti „... bardejovský prvostupňový

súd svojím uznesením (hneď končeným) pod č. k. -101, zo dňa 13. XII. 2010,

definitívne rozhodol, že toto súdne konanie sa spája s konaním pod ...“ (pozri

bod 3), teda bol si už vopred vedomý neúspešnosti svojho odvolania proti tomuto uzneseniu

na krajskom súde.

11. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

12. Sťažovateľ „Dňa 3. 1. 2011 podal do podateľne prvostupňového súdu... podanie

označené ako odvolanie...“ (citované z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k.

-108 z 26. mája 2011), z čoho vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začala sťažovateľovi plynúť najneskôr v čase podaného odvolania.

Vzhľadom na dátum podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (21. júla 2011) nebolo treba

konkretizovať presný čas nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia.

13. Podľa názoru ústavného súdu procesný úkon účastníka konania, ktorý nemá

oporu v platnom procesnom poriadku, a nemôže teda vyvolať účastníkom očakávané

účinky, o čom je tento účastník riadne a včas (t. j. už pri jeho iniciovaní) poučený, je

procesným úkonom nadbytočným a ako taký nemôže mať vplyv na vznik právnych

následkov spojených s procesným úkonom súladným so všeobecne záväzným

procesnoprávnym predpisom. Inak povedané, ak účastníkovi konania bolo (i) riadne

doručené uznesenie o spojení veci, (ii) ktoré obsahovalo poučenie o tom, že proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné a (iii) toto poučenie je zákonne konformné

a zodpovedá aj stabilne judikovanej rozhodovacej praxi všeobecných súdov, potom

prípadne podané odvolanie týmto účastníkom nemôže mu zachovať lehotu na podanie

sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu nad rámec lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

14. Ak teda v tomto prípade sťažovateľ nepostupoval súladne s procesnoprávnym

predpisom [t. j. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“, v citáciách aj „“)] a podal proti uzneseniu o spojení jeho

právnych vecí opravný prostriedok, ktorý nebol prípustný, o čom bol sťažovateľ súdom

vopred riadne poučený a vedel (resp. mohol vedieť) už v čase podania takéhoto opravného

prostriedku, že tento nevyvolá na odvolacom súde ním očakávaný výsledok (t. j. že jeho

podanie bude odvolacím súdom odmietnuté), nemôže spravodlivo očakávať, aby ústavný

súd akceptoval ním požadovaný začiatok plynutia zákonom ustanovenej dvojmesačnej

lehoty na podanie ústavnej sťažnosti až doručením mu odmietavého druhostupňového

rozhodnutia (v danom prípade 24. júna 2011).

15. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie okresného súdu bolo doručené sťažovateľovi v čase pred 3. januárom 2011

(pozri bod 12) a jeho sťažnosť ústavnému súdu 21. júla 2011, teda dávno po uplynutí

dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty ( ). Ústavný

súd preto po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú. Ústavný súd poznamenáva, že

predmetné uznesenie okresného súdu je procesným rozhodnutím, a nie rozhodnutím vo veci

samej, a teda sťažovateľ bude mať možnosť dožadovať sa zákonom ustanoveným spôsobom

nápravy eventuálneho porušovania ním označených práv ( a

dohovoru) počas ďalšieho priebehu konania o jeho právnej veci pred všeobecnými súdmi.

II.B.

K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím krajského súdu

16. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2011, ktorým odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

z 13. decembra 2010 v súlade z od. 1 písm. c) odmietol.

17. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

21. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

odvolacieho konania, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 201 až § 225

(t. j. prvá hlava štvrtej časti) .

22. Podľa ustanovenia „odvolací súd odmietne odvolanie,

ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné“. Podľa

ustanovenia „odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým

sa upravuje vedenie konania“. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je napríklad

aj uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie alebo vylúčení veci na samostatné konanie

[ (pozri vysvetlivky k citovanej právnej norme, s. 543 publikácie Občiansky

súdny poriadok, I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie, JUDr. J. Jurčo a kol., vydanej

vydavateľstvom EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava, máj 2006)].

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2011, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný

postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

uviedol:

«Prvostupňový súd napadnutým uznesením spojil na spoločné konanie veci vedené

pod sp. zn. a , ktoré sa budú viesť pod sp. zn. .

Ako dôvod uviedol, že žalobca podal v oboch konaniach návrhy na začatie konania

proti žalovanej Slovenskej republike. Keďže obe konania sa začali na Okresnom súde

Bardejov a týkajú sa rovnakých účastníkov, súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol podľa

o spojení týchto vecí na spoločné konanie. Uznesenie obsahuje

poučenie, že proti nemu odvolanie nieje prípustné.

Dňa 3. 1. 2011 podal do podateľne prvostupňového súdu žalovaný podanie označené

ako odvolanie. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Ako dôvod uviedol, že uznesenie je

nereálne a absolútne neprichádza do úvahy. Skutkovo ide o úplne a diametrálne odlišné

2 veci, ktoré nemajú v sebe jediný spoločný znak. Jedna je pracovnoprávnej povahy a druhá

je bytového charakteru. Navyše nie je splnená ani ďalšia podmienka, a to totožnosti tých

istých účastníkov konania. V kauze pod č. k. majú na strane žalovaného

vystupovať aj iné právne subjekty, ako je štát, resp. nielen za štát a v jeho mene, ale aj osve,

ako sú obvodný, či k., ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu. Pokiaľ ide o hospodárnosť v

konaní, tak mu nedá uviesť, že kde bol bardejovský súd a čo robil v takejto otázke, ako je

hospodárnosť, keď zavdával príčinu na podávanie ďalších jeho žalôb, ktorých je zatiaľ asi

viac ako 60. Aj tento manéver súdu je účelový, aby popri kauze č. k. , ktorá je

toho času akoby „v kóme“, mohol zniesť z tohto sveta ešte stále vysoko aktuálnu a živú vec

pod č. k. .

Pretože uznesenie o spojení veci na spoločné konanie nie je uznesením o veci samej,

preskúmal ho odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ).

V tejto súvislosti sa musel odvolací súd v prvom rade vyporiadať s tým, či proti takémuto

uzneseniu súdu je prípustné odvolanie.

O spojení viacerých vecí k spoločnému konaniu rozhoduje súd uznesením, ktoré má

povahu uznesenia upravujúceho vedenie konania. Týmto uznesením nie je súd viazaný a nie

je voči nemu prípustné odvolanie ( ). Preto aj účastníkom sa

doručuje len vtedy, ak neboli prítomní pri jeho vyhlásení.

Preto odvolací súd v súlade s odmietol odvolanie

podané žalobcom, nakoľko odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie

nie je prípustné. Z týchto dôvodov odvolací súd nebol oprávnený preskúmavať, či sú

splnené podmienky pre spojenie oboch vecí na spoločné konanie.»

24. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2011 boli svojvoľné a že by

zasahovali do práv sťažovateľa podľa a dohovoru. Podľa

názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona () je

namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup

krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci

možné porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

III.

26. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011