Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 450/2011
PDF · 221.08 KB
No categories available
I. ÚS 450/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2
C/116/2007 a jeho uznesením z 13. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/5/2011 a jeho uznesením z 26. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011
doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C/116/2007 a jeho uznesením z 13. decembra 2010, ako aj Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/5/2011 a jeho
uznesením z 26. mája 2011.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Od roku 2007 vediem dva rozdielne súdne spory na našich súdoch pod č. k.
2 C 116/07 a 2 C 120/07, ktoré sú skutkovo a vo svojej podstate tak odlišné, že ich nie je
možné na súdnej pôde v zmysle ods. 1, §-u 112 OSP spojiť. Navzdory tomu, nerešpektujúc
túto literu zákona, bardejovský prvostupňový súd svojím uznesením (hneď konečným) pod
č. k. 2 C/116/2007-101, zo dňa 13. XII. 2010, definitívne rozhodol, že toto súdne konanie sa
spája s konaním pod 2 C 120/07 a že ďalej sa bude viesť pod týmto súdnym konaním. Tento
súd to urobil napriek tomu, že neboli tu splnené zákonné podmienky na to, a to jak skutková
totožnosť, tak aj totožnosť účastníkov konania, keď napr. K. v P. i O. v B., nemajú nič
spoločné s bytovou záležitosťou a bytové družstvo s mojou pracovnoprávnou záležitosťou!
Preto sa obidve súdne konania musia viesť na súdnej pôde oddelene! Preto je pochopiteľné
a logické, že som sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal v zákonnej lehote dňa 3. I.
11, ale som nepochodil, lebo Kraj. Súd svojím právoplatným uznesením sp. zn. 9
Co/5/2011-108, zo dňa 26. V. 11, moje odvolanie z 2. I. 11 odmietol, ako neprípustné, s čím
sa ja vôbec nestotožňujem, a preto podávam túto ďalšiu ústavnú sťažnosť.“
3. Podľa názoru sťažovateľa „Konaním súdov (nezákonnými i neústavným) bola mi
odopretá spravodlivosť a právo na riadny a spravodlivý súdny proces podľa ods. 1/, čl. 6
Dohovoru a nie je to ani v súlade s princípom riadneho súdneho konania podľa čl. 46
Ústavy SR.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd SR:
1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení
s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove – jeho uznesením sp. zn. 9
Co/5/2011-108 z 26. V. 11, v právnej veci vedeného súdneho konania na prvostupňovom
súde pod č. k. 2 C 116/07-10 porušené boli.
2. Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co/5-2011-108, zo
dňa 26. V. 11, v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu v Bardejove pod č. k.
2 C 116/07-101, zo dňa 13. XII. 2010.
3. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2 tis. EUR (slovom
dvetisíceur)...
4. Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho
konania...“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k.
2 C/116/2007-101 z 13. decembra 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co/5/2011
z 26. mája 2011.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
II.A.
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu
9. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv uznesením okresného súdu
č. k. 2 C/116/2007-101 z 13. decembra 2010, v rámci ktorého okresný súd „spája na
spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 2 C 116/2007 a 2 C 20/2007, ktoré sa bude viesť
pod spisovou značkou 2 C 120/2007“. Predmetné rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:
„Žalobca podal v oboch konaniach návrhy na začatie konania proti žalovanej
Slovenskej republike.
Podľa § 112 ods. 1 O. s. p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkové spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Keďže obidve konania sa začali na Okresnom súde Bardejov a týkajú sa rovnakých
účastníkov, súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol o spojení týchto vecí na spoločné konanie.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/
O. s. p.)“
10. Sťažovateľ bol okresným súdom riadne poučený o neprípustnosti odvolania proti
tomuto uzneseniu, čo napokon potvrdil aj vo svojej sťažnosti „... bardejovský prvostupňový
súd svojím uznesením (hneď končeným) pod č. k. 2 C 116/2007-101, zo dňa 13. XII. 2010,
definitívne rozhodol, že toto súdne konanie sa spája s konaním pod 2 C 120/07...“ (pozri
bod 3), teda bol si už vopred vedomý neúspešnosti svojho odvolania proti tomuto uzneseniu
na krajskom súde.
11. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
12. Sťažovateľ „Dňa 3. 1. 2011 podal do podateľne prvostupňového súdu... podanie
označené ako odvolanie...“ (citované z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k.
9 Co/5/2011-108 z 26. mája 2011), z čoho vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu začala sťažovateľovi plynúť najneskôr v čase podaného odvolania.
Vzhľadom na dátum podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (21. júla 2011) nebolo treba
konkretizovať presný čas nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia.
13. Podľa názoru ústavného súdu procesný úkon účastníka konania, ktorý nemá
oporu v platnom procesnom poriadku, a nemôže teda vyvolať účastníkom očakávané
účinky, o čom je tento účastník riadne a včas (t. j. už pri jeho iniciovaní) poučený, je
procesným úkonom nadbytočným a ako taký nemôže mať vplyv na vznik právnych
následkov spojených s procesným úkonom súladným so všeobecne záväzným
procesnoprávnym predpisom. Inak povedané, ak účastníkovi konania bolo (i) riadne
doručené uznesenie o spojení veci, (ii) ktoré obsahovalo poučenie o tom, že proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné a (iii) toto poučenie je zákonne konformné
a zodpovedá aj stabilne judikovanej rozhodovacej praxi všeobecných súdov, potom
prípadne podané odvolanie týmto účastníkom nemôže mu zachovať lehotu na podanie
sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu nad rámec lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
14. Ak teda v tomto prípade sťažovateľ nepostupoval súladne s procesnoprávnym
predpisom [t. j. zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“, v citáciách aj „O. s. p.“)] a podal proti uzneseniu o spojení jeho
právnych vecí opravný prostriedok, ktorý nebol prípustný, o čom bol sťažovateľ súdom
vopred riadne poučený a vedel (resp. mohol vedieť) už v čase podania takéhoto opravného
prostriedku, že tento nevyvolá na odvolacom súde ním očakávaný výsledok (t. j. že jeho
podanie bude odvolacím súdom odmietnuté), nemôže spravodlivo očakávať, aby ústavný
súd akceptoval ním požadovaný začiatok plynutia zákonom ustanovenej dvojmesačnej
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti až doručením mu odmietavého druhostupňového
rozhodnutia (v danom prípade 24. júna 2011).
15. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie okresného súdu bolo doručené sťažovateľovi v čase pred 3. januárom 2011
(pozri bod 12) a jeho sťažnosť ústavnému súdu 21. júla 2011, teda dávno po uplynutí
dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný
súd preto po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú. Ústavný súd poznamenáva, že
predmetné uznesenie okresného súdu je procesným rozhodnutím, a nie rozhodnutím vo veci
samej, a teda sťažovateľ bude mať možnosť dožadovať sa zákonom ustanoveným spôsobom
nápravy eventuálneho porušovania ním označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru) počas ďalšieho priebehu konania o jeho právnej veci pred všeobecnými súdmi.
II.B.
K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím krajského súdu
16. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
9 Co/5/2011 z 26. mája 2011, ktorým odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
z 13. decembra 2010 v súlade z § 218 od. 1 písm. c) OSP odmietol.
17. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je Občiansky súdny poriadok.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
21. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
odvolacieho konania, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 201 až § 225
(t. j. prvá hlava štvrtej časti) OSP.
22. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP „odvolací súd odmietne odvolanie,
ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné“. Podľa
ustanovenia § 202 ods. 3 písm. a) OSP „odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým
sa upravuje vedenie konania“. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je napríklad
aj uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie alebo vylúčení veci na samostatné konanie
[§ 112 OSP (pozri vysvetlivky k citovanej právnej norme, s. 543 publikácie Občiansky
súdny poriadok, I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie, JUDr. J. Jurčo a kol., vydanej
vydavateľstvom EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava, máj 2006)].
23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
9 Co/5/2011 z 26. mája 2011, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd
uviedol:
«Prvostupňový súd napadnutým uznesením spojil na spoločné konanie veci vedené
pod sp. zn. 2 C/116/2007 a 2 C/120/2007, ktoré sa budú viesť pod sp. zn. 2 C/120/2007.
Ako dôvod uviedol, že žalobca podal v oboch konaniach návrhy na začatie konania
proti žalovanej Slovenskej republike. Keďže obe konania sa začali na Okresnom súde
Bardejov a týkajú sa rovnakých účastníkov, súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol podľa
§ 112 ods. 1 O. s. p. o spojení týchto vecí na spoločné konanie. Uznesenie obsahuje
poučenie, že proti nemu odvolanie nieje prípustné.
Dňa 3. 1. 2011 podal do podateľne prvostupňového súdu žalovaný podanie označené
ako odvolanie. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Ako dôvod uviedol, že uznesenie je
nereálne a absolútne neprichádza do úvahy. Skutkovo ide o úplne a diametrálne odlišné
2 veci, ktoré nemajú v sebe jediný spoločný znak. Jedna je pracovnoprávnej povahy a druhá
je bytového charakteru. Navyše nie je splnená ani ďalšia podmienka, a to totožnosti tých
istých účastníkov konania. V kauze pod č. k. 2 C 116/07 majú na strane žalovaného
vystupovať aj iné právne subjekty, ako je štát, resp. nielen za štát a v jeho mene, ale aj osve,
ako sú obvodný, či k., ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu. Pokiaľ ide o hospodárnosť v
konaní, tak mu nedá uviesť, že kde bol bardejovský súd a čo robil v takejto otázke, ako je
hospodárnosť, keď zavdával príčinu na podávanie ďalších jeho žalôb, ktorých je zatiaľ asi
viac ako 60. Aj tento manéver súdu je účelový, aby popri kauze č. k. 2 C 120/07, ktorá je
toho času akoby „v kóme“, mohol zniesť z tohto sveta ešte stále vysoko aktuálnu a živú vec
pod č. k. 2 C 116/07.
Pretože uznesenie o spojení veci na spoločné konanie nie je uznesením o veci samej,
preskúmal ho odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2 O. s. p.).
V tejto súvislosti sa musel odvolací súd v prvom rade vyporiadať s tým, či proti takémuto
uzneseniu súdu je prípustné odvolanie.
O spojení viacerých vecí k spoločnému konaniu rozhoduje súd uznesením, ktoré má
povahu uznesenia upravujúceho vedenie konania. Týmto uznesením nie je súd viazaný a nie
je voči nemu prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a) O. s. p.). Preto aj účastníkom sa
doručuje len vtedy, ak neboli prítomní pri jeho vyhlásení.
Preto odvolací súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol odvolanie
podané žalobcom, nakoľko odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie
nie je prípustné. Z týchto dôvodov odvolací súd nebol oprávnený preskúmavať, či sú
splnené podmienky pre spojenie oboch vecí na spoločné konanie.»
24. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup
a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co/5/2011 z 26. mája 2011 boli svojvoľné a že by
zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je
namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup
krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci
možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
III.
26. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011