Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 469/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. S.,

Advokátska kancelária S. a spol., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2 a a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. júna

2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a

(ďalej len ,,ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. februára 2011 ďalej len („rozsudok

najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2. Žalobou z 29. októbra 2009 podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Súdnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 613 z 8. septembra 2009, ktorým po

podaní návrhu na začatie disciplinárneho konania dočasne pozastavila výkon funkcie sudcu

sťažovateľovi. Krajský súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2010 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) konanie zastavil a účastníkom nepriznal náhradu trov

konania. Uznesenie o zastavení konania krajský súd odôvodnil predovšetkým tým, že

rozhodnutie súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu je rozhodnutím

predbežnej povahy s dočasnou účinnosťou, a ako také je preto vylúčené podľa § 248

písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) z preskúmavania súdom na základe žaloby podľa druhej hlavy a piatej

časti .

3. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie,

ktorým namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci v zmysle . Sťažovateľ v odvolaní vytýkal krajskému

súdu, že sa nemal na prvom mieste zaoberať formálnym vyhodnotením napadnutého

rozhodnutia ako rozhodnutia predbežnej povahy, ale naopak, postupom podľa čl. 152 ods. 4

sa mal vysporiadať s tým, či napadnuté rozhodnutie súdnej rady ako správneho

orgánu nezasiahlo do jeho základných práv v tom duchu, ako to predpokladá ústavno-

procesná záruka obsiahnutá v . Súčasne krajskému súdu vytýkal, že

nekonal a vôbec sa nezaoberal riešením otázky, či sa napadnuté rozhodnutie dotýka jeho

práv, ktorých porušenie v konaní namietal. Z dôvodu odôvodnenia svojich tvrdení poukázal

sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. .

4. Najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

krajského súdu, keďže dospel k záveru, že odvolanie v danej veci nie je dôvodné.

5. Podľa sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý mu predchádzal,

porušil jeho označené základné práva podľa a dohovoru. V ústavnej sťažnosti

sťažovateľ argumentoval, že rozhodnutie súdnej rady predstavuje právnu prekážku jeho

výkonu povolania sudcu a zároveň sa priamo týka aj jeho základného práva na voľbu

a výkon povolania i práva na odmenu, keďže v dôsledku rozhodnutia súdnej rady nemôže

ďalej vykonávať svoje povolanie a má nárok iba na výrazne znížený plat sudcu.

Z uvedených dôvodov a s poukazom na je preto nutné vykladať

ustanovenie tak, že rozhodnutie súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu

funkcie sudcu podlieha súdnemu preskúmaniu v správnom súdnictve. Napokon sťažovateľ v

sťažnosti namietal aj postup súdnej rady pred vydaním rozhodnutia a rovnako aj samotné

rozhodnutie súdnej rady, ktoré podľa jeho názoru v rozpore s § 47 ods. 1, 3 a 4 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

neobsahuje žiadne odôvodnenie a ani poučenie o opravnom prostriedku.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho označených základných práv podľa a 2 a

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý mu

predchádzal, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec na nové konanie.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

12. Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí posúdenie právnej otázky, či rozhodnutie

súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu podlieha alebo nepodlieha

súdnemu preskúmaniu v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy .

14. Najvyšší súd odôvodnil výrok sťažnosťou napadnutého uznesenia v podstatnom

takto: „Odvolací súd vychádzajúc z názoru Ústavného súdu SR vysloveného v uznesení

č. -55 z 24. 6. 2009, v ktorom ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba

dočasným a súvisí v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže

byť odvolaný z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch) a dotknutý sudca môže žiadať

súdnu radu zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí 4 mesiacov od posledného

rozhodnutia (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch), ako aj vychádzajúc z konkrétnych okolností

daného prípadu, z ktorých je zrejmé, že Súdna rada SR napadnutým rozhodnutím prvýkrát

rozhodovala vo veci dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu v prípade žalobcu

( ), dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej Súdnej rady

SR v danej veci treba považovať za rozhodnutie predbežnej povahy, s účinkami

nespôsobilými porušiť subjektívne práva žalobou, alebo jeho základné práva a slobody,

ktorých porušenie namietal v žalobe, majúc za to, že žalobca sa bude môcť domáhať

ochrany proti rozhodnutiu v merite veci.

Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu

jeho práva ustanoveného v , odvolací súd dospel k záveru, že porušenie

alebo neporušenie tohto práva môže byť predmetom posudzovania v disciplinárnom konaní

a napadnutým rozhodnutím nemohlo dôjsť k jeho porušeniu.

Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, týkajúcou sa porušenia čl. 48

ods. 1, veta prvá , v zmysle ktorej ústavnej úpravy nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi, pretože z obsahu citovaného článku priamo vyplýva, že v danom

prípade nejde o porušenie základného práva žalobou.

Odvolací súd taktiež nemohol prihliadnuť na tvrdenie žalobou, že pozastavenie

výkonu funkcie sudcu je v rozpore s v spojení s , s

poukazom na a na právo výkonu povolania, keďže z jeho tvrdenia

nevyplýva, akým spôsobom bolo porušené jeho právo podľa , v zmysle

ktorého občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným

funkciám, ako aj, akým spôsobom bolo porušené jeho právo podľa , v

zmysle ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom,

resp. právo na výkon povolania podľa čl. 35 ods. 1.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že pozastavenie výkonu

funkcie sudcu je v rozpore s , teda právo vlastniť majetok resp. jeho

prírastky, pretože preskúmavaným rozhodnutím nedošlo v konečnom dôsledku, k

pozastaveniu výkonu jeho funkcie sudcu, ale len k dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie

a jeho právo vlastniť majetok a prírastky z neho plynúce tým nebolo porušené, s

prihliadnutím aj na skutočnosť, že za predpokladu splnenia zákonných podmienok

ustanovených v § 22 ods. 9 zákona o sudcoch sa doplatí sudcovi rozdiel, o ktorý bol jeho

funkčný plat skrátený pominutím dôvodov.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu o porušení práva prezumpcie

neviny podľa , pretože preskúmavaným rozhodnutím žiadnym spôsobom

nebolo zasiahnuté do tohto práva, keďže otázka viny alebo neviny týmto rozhodnutím

nebola nijako podmienená a ani nebola predmetom konania mu predchádzajúceho.

Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky (, , ) a aj ako to vyplýva z nálezu ÚS SR III.

ÚS 138/03-29, ochrana základného práva podľa SR, odvolací súd

skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu,

ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého z namietaných

základných práv alebo slobôd žalobcu.

Senát odvolacieho súdu po preskúmaní danej veci vzhľadom k tomu, že na základe

vyššie uvedených dôvodov v danom prípade napadnutým rozhodnutím žalovanej nedošlo k

porušeniu základných práv žalobcu, ktoré namietal v žalobe, a vychádzajúc z princípu

generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, kedy odopretie súdnej ochrany vo veciach

preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví

zákon, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej nepodlieha súdnemu

prieskumu.“

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho

úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu iba v tom rozsahu, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych

predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok

porušenie práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

jasne a zrozumiteľne podáva výklad aplikovaných právnych predpisov a dostatočne

odôvodňuje svoj výrok. V uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie je

vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky

otázky, prečo nebolo vyhovené odvolaniu sťažovateľa.

18. Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súlade s odôvodnením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu pripomína, že o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sudcoch“) upravuje vo svojom piatom diele nazvanom „Dočasné pozastavenie výkonu

funkcie sudcu“ dočasné opatrenie vo vzťahu sudca k štátu, ako aj účinky vyplývajúce

z tohto opatrenia a zákonné podmienky ich zániku. Rozhodnutie o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí

v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný

z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu

zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného

rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch). Navyše dočasné pozastavenie výkonu funkcie

sudcu, ktorý je disciplinárne stíhaný, môže trvať ex lege maximálne po dobu dvoch rokov

(§ 22 ods. 4 zákona o sudcoch).

19. K námietkam sťažovateľa k rozhodnutiu súdnej rady ústavný súd ďalej uvádza,

že zákonom predpokladaná dočasnosť ako imanentný a základný znak napadnutého

rozhodnutia súdnej rady zároveň determinuje nemožnosť porušenia sťažovateľom

označených základných práv. V daných okolnostiach prípadu nemožno hovoriť o upretí

základného práva na voľbu a výkon povolania, pretože odvolať sťažovateľa z funkcie sudcu

možno iba meritórnym rozhodnutím, a nie napadnutým rozhodnutím dočasnej povahy, a ani

o porušení práva na odmenu, pretože v prípade splnenia zákonných podmienok bude

sťažovateľovi doplatený rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený (§ 22 ods. 9 zákona

o sudcoch).

20. Ústavný súd nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa garantovaného čl. 48

ods. 2 . Je pravdou, že sťažovateľ nebol prítomný pri prejednaní veci súdnou radou,

avšak neprítomnosť sťažovateľa nie je zákonnou prekážkou prijatia rozhodnutia

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, ktoré je dočasnej povahy. Základné právo

sťažovateľa byť prítomný pri prejednaní jeho veci podľa je zaručené

a bude realizované pri ústnom pojednávaní v rámci disciplinárneho konania voči

sťažovateľovi (§ 127 zákona o sudcoch).

21. Naostatok ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že napadnuté

rozhodnutie súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu „neobsahuje

žiadne odôvodnenie a ani poučenie“, poukazuje na svoje rozhodnutia vo viacerých

veciach (napr. , ), v ktorých zaujal konštantný názor, že výsledok

hlasovania v súdnej rade (ako samosprávnom orgáne sui generis, ktorý vykonáva pôsobnosť

aj orgánu verejnej správy, pretože sa podieľa na riadení a správe súdov – ,

pozn.) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť.

Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania

proti rozhodnutiu.

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

23. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva priama súvislosť medzi

označeným nekonaním súdnej rady a základnými právami sťažovateľa garantovanými

v , a ) , preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011