Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 66 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (74)III. ÚS 70/09
PDF · 330.53 KB
No categories available
III. ÚS 70/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. júna 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci
sťažnosti Mgr. V. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. J., B., pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008
takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. V. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. V. Š. trovy
právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov)
na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. J., B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. marca 2009 prijal
na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. K. J., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 1/2008
z 5. augusta 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 22. januára 2008 inicioval
na najvyššom súde konanie proti nečinnosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou (ďalej len „úrad“) podľa ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku.
Úrad mal podľa sťažovateľa konať vo veci jeho odvolania proti platobnému výmeru
o zaplatení dlžného zdravotného poistenia s príslušenstvom. Najvyšší súd uznesením
z 5. augusta 2008 sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 sťažovateľov návrh zamietol s odôvodnením,
že úrad nebol pasívne legitimovaný na konanie vo veci jeho odvolania. Toto rozhodnutie
najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa založené na takom výklade ustanovenia § 84 zákona
č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
č. 581/2004 Z. z.“), „ktorý je v príkrom rozpore s jeho znením a bezdôvodne ignoruje jednu
z dvoch právnych noriem v ňom obsiahnutých. Hypotézou prvej právnej normy je získanie
nového povolenia na činnosť zdravotnej poisťovne doterajšou verejnoprávnou poisťovňou
a dispozíciou je prechod neprávoplatne skončených správnych konaní na ÚDZS. Druhou
úplne samostatnou hypotézou je nezaloženie akciovej spoločnosti doterajšou zdravotnou
poisťovňou, t. j. nevykonanie transformácie, do 31. 03 2005 a dispozíciou je prechod
správnych konaní neskončených do 30. 10. 2005 na ÚDZS dňom 01. 10. 2005. NS SR však
znenie ust. § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. zredukoval iba na druhú hypotézu.“.
Najvyšší súd aplikoval podľa sťažovateľa príslušné normy tak, že úplne poprel
ich účel a význam. Dôsledkom tohto rozhodnutia je podľa neho porušenie práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože správny orgán viazaný
rozhodnutím najvyššieho súdu zostane ďalej nečinný.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález:
„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 05. 08. 2008, č. k. 3 Sžnč 1/2008 porušil
základné práva V. Š. zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 08. 2008, č. k. 3 Sžnč 1/2008 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
Na základe výzvy ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania
zo 4. novembra 2008 doplnil sťažovateľ svoje podanie o plnú moc na zastupovanie
advokátom v konaní pred ústavným súdom. Jeho právna zástupkyňa JUDr. K. J. v podaní
doručenom ústavnému súdu 27. marca 2009 žiadala zároveň priznať sťažovateľovi
„náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 234,84 €, pozostávajúcu z odmeny advokáta
za jeden úkon á 105,65 € (prevzatie veci) a jeden úkon á 115,9 € (vyjadrenie z 25. 03. 2009)
a paušálnej náhrady nákladov 1 x 6,34 € a 1 x 6,95 €“.
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
č. k. Snj. 5/09-1 doručeným ústavnému súdu 16. februára 2009, v ktorom predseda senátu
JUDr. I. R. uviedol: «Zo sťažnosti vyplýva, že existuje spor medzi sťažovateľom a Najvyšším
súdom o výklad ust. 84 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení zákonov v znení účinnom k 31. 8. 2008.
Podľa § 84 zák. č. 581/2004 Z. z. začaté správne konania doterajšej zdravotnej
poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného povolenia na základe
tohto zákona dokončí úrad. Ak doterajšia zdravotná poisťovňa na základe schváleného
transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť do 31. marca 2005, začaté správne
konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005 prechádzajú na úrad 1. októbrom
2005.
V zmysle ustanovenia § 84, druhá veta zák. č. 581/2004 Z. z. Všeobecná zdravotná
poisťovňa sa transformovala na akciovú spoločnosť „Všeobecná zdravotná poisťovňa,
a. s.“, ktorá podľa zápisu v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I (oddiel:
Sa, vložka číslo: 3602/B) bola založená dňa 22. marca 2005 a zapísaná do obchodného
registra bola dňa 01. 07. 2005.
Najvyšší súd preto dospel k záveru, že v zmysle ust. § 84, druhá veta zák.
č. 581/2004 Z. z. neprešla právomoc konať v začatých konaniach Všeobecnou zdravotnou
poisťovňou, právoplatne neskončených do 30. 09. 2005 na sťažovateľom označeného
odporcu - Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Najvyšší súd poukazuje na to, že je nesporné, že predmetná vec bola Krajským súdom
v Bratislave vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Spis o začatom
konaní sa preto nachádza na Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ktorá ak by popierala
právomoc konať v tejto veci mala by vec postúpiť Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou . Najvyšší súd nerozhoduje spory o právomoc medzi orgánmi verejnej
správy navzájom.
Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ mal sťažnosť smerovať v prvom rade
na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, ktorej bola vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa nášho
telefonického zistenia VšZP postúpila vec Úradu pre dohľad až po rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR. T. č. je konanie vo fáze rozhodovania o rozklade proti prvostupňovému
rozhodnutiu Úradu.»
Na vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. Snj 5/09-1 reagoval sťažovateľ v podaní
z 27. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol: „NS SR však uviedol nové skutkové
okolnosti, ktoré údajne zisti iba telefonicky, čo zrejme zapríčinilo, že okolnosti uvádzané
NS SR nie sú v súlade s realitou. Je pravdou, že ÚDZS začal konať vo veci údajného
nedoplatku na poistnom (č. PV 101/03726/2008) a poplatku z omeškania
(č. PV 101/03714/2008), začal však nové správne konania, a to dokonca dve, namiesto
pôvodného jedného. V oznámeniach o začatí správnych konaní ÚDZS výslovne uviedol,
že začína správne konanie na návrh VšZP, ktorá teda nepostúpila ÚDZS už začaté konanie,
ale podala úplne nové návrhy na začatie správneho konania. VšZP nielenže nepredložila
ÚDZS spis doterajšieho správneho konania, ale sa dokonca o tomto konaní ani nezmienila.
Že nejde o pokračovanie správneho konania, vo veci ktorého rozhodoval NS SR,
je zrejmé aj z toho, že doterajšie konanie je v štádiu odvolacieho konania, keďže KS BA
zrušil iba druhostupňové rozhodnutie a prikázal vo veci znovu konať. V konaní, ktoré
spomína vo svojom vyjadrení NS SR, však naopak ÚDZS vydal prvostupňové rozhodnutie –
platobný výmer, a nie rozhodnutie druhostupňové. Pred ÚDZS tak v súčasnosti prebieha
duplicitné konanie, naďalej je však nečinný v konaní, ktoré bolo predmetom rozhodovania
NS SR.“
Dňa 20. apríla 2009 predseda senátu najvyššieho súdu listom č. k. Snj 5/2009-1
opätovne doplnil svoje vyjadrenie, keď uviedol:
«Je nesporné, že uznesenie sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 , ktorým podľa, sťažovateľa mali byť
porušené základné práva, bolo vydané v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy
podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p., ktoré je ovládané zásadou subsidiarity, ktorá
vyžaduje vyčerpanie prostriedkov nápravy v rámci orgánu verejnej správy, ktorý je nečinný.
Vec bola Krajským súdom v Bratislave zrušená a vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej
zdravotnej poisťovni (nie UDZS) a navrhovateľ o tejto skutočnosti vedel a nevyvinul žiadnu
iniciatívu, aby Všeobecná zdravotná poisťovňa podala v právnej veci sťažovateľa návrh
a odovzdala vec UDZS.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“), ktorý bol žalovaný v konaní proti nečinnosti
sp. zn. 3 Sžnč 1/2008, začal konať na základe návrhu a vydal na základe návrhu Všeobecnej
zdravotnej poisťovne zo dňa 10. 09. 2008 (doručený úradu dňa 24. 09. 2008) platobný
výmer č. PV101/03726/2008zo dňa 14. 11. 2008 a platobný výmer č. PV101/03714/2008
zo dňa 14. 11. 2008 a v súčasnosti rozhoduje o podanom rozklade proti prvostupňovému
rozhodnutiu.
V konaní proti nečinnosti súd rozhodnutím neurčuje existenciu stavu, že orgán
verejnej správy bol nečinný, ale materiálne poskytuje ochranu fyzickej osobe alebo
právnickej osobe, ak sa vyčerpali všetky prostriedky na nápravu a orgán verejnej správy
bol naďalej nečinný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej poukazuje na skutočnosť, že sa zmenili nielen
hmotnoprávne, ale aj procesné predpisy v oblasti zdravotného poistenia a dohľadu nad
zdravotnou starostlivosťou, podľa ktorých mala postupovať Všeobecná zdravotná poisťovňa
po tom, čo jej bola vec vrátená na ďalšie konanie rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S/351/04-24 zo dňa 17. 02. 2005. V zmysle § 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona
č. 581/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2005 (v čase vrátenia veci Všeobecnej
zdravotnej poisťovni na ďalšie konanie) úrad vykonáva dohľad nad verejným zdravotným
poistením tým, že vydáva rozhodnutia o pohľadávkach na poistnom uplatnených zdravotnou
poisťovňou, poistencom alebo platiteľom poistného platobným výmerom.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že úrad mohol vydať platobný výmer len
na základe návrhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ale aj na základe návrhu poistenca,
alebo platiteľa poistného) na vydanie platobného výmeru, ktorá má právo na podanie
takéhoto návrhu a nie povinnosť. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne
poukazuje, že Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bol tento návrh zdravotnej
poisťovne doručený až dňa 24. 09. 2008 vo veci uplatnenia nároku na poistné na zdravotné
poistenie a vo veci uplatnenia nároku na poplatok z omeškania, teda po rozhodnutí
Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 zo dňa 05. 08. 2008. Navyše, ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola doručená Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 15. 10. 2008, a teda
po tom ako začal vo veci konať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý dňa
14. 11. 2008 vo veci rozhodol a v súčasnosti rozhoduje o podanom rozklade proti
prvostupňovému rozhodnutiu.
Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že ust. § 77a ods. 9 zák. č. 581/2004 Z. z.
podľa ktorého konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov, nadobudlo účinnosť až 01. 01. 2009. Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a. s. mohla preto postupovať do 31. 12. 2008 iba podľa procesných predpisov
účinných v čase jej konania, a preto podľa názoru najvyššieho súdu postupovala správne
ak podala dňa 24. 09. 2008 návrh Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
v právnej veci sťažovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhoduje v konaní proti nečinnosti „vo veci
samej“, rozhodnutie súdu v tomto osobitnom druhu konania nenahrádza samotné konanie
a rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale súd rozhoduje na základe predložených listinných
dôkazov o uložení povinnosti orgánu verejnej správy konať, ak je orgán nečinný. Najvyšší
súd Slovenskej republiky postupoval v konaní proti nečinnosti sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 v súlade
s príslušnými ustanoveniami O. s. p., a rozhodol vecne správne ak zistil, že je v konaní
nedostatok pasívnej legitimácie odporcu. Ak teda podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vysloveného v odôvodnení predmetného uznesenia mal sťažovateľ
žalobu proti nečinnosti smerovať proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, nič mu nebránilo v
tom, aby v prvom rade podal sťažnosť Všeobecnej zdravotnej poisťovni, (ktorej vec bola
vrátená na ďalšie konanie a ktorá disponovala so spisom po začatom konaní) a v prípade
pretrvávajúcej nečinnosti podal proti nej žalobu proti nečinnosti.»
Sťažovateľ sa vyjadril, že súhlasí s prerokovaním a rozhodnutím jeho ústavnej
sťažnosti bez ústneho pojednávania. Najvyšší súd listom č. k. Snj 5/09-1 doručeným
ústavnému súdu 31. marca 2009 oznámil, že nesúhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, pretože od pojednávania možno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) nariadil vo veci ústne pojednávanie.
II.
Zo sťažnosti, z jej príloh a spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 S 351/04 ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi začala 8. januára 2004
Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Bratislava (ďalej len „zdravotná poisťovňa“),
správne konanie podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov vo veci dlžného poistného na
zdravotné poistenie s príslušenstvom. Platobným výmerom z 9. januára 2004 č. 2003/6318
mu zdravotná poisťovňa uložila zaplatiť dlžné poistné s príslušenstvom a nahradiť trovy
konania.
Odvolanie sťažovateľa zdravotná poisťovňa rozhodnutím č. 2004/3311/567/OP-63
z 18. augusta 2004 zamietla a platobný výmer potvrdila. Toto rozhodnutie napadol
sťažovateľ žalobou na krajskom súde, ktorý uznesením sp. zn. 1 S 351/04 zo 17. februára
2005 rozhodnutie zdravotnej poisťovne o odvolaní zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Keďže zdravotná poisťovňa vo veci nekonala, sťažovateľ požiadal 26. februára 2007 úrad
o odstránenie prieťahov v konaní. Pretože úrad nekonal a zostal ďalej nečinný,
podal sťažovateľ 22. januára 2008 na najvyššom súde návrh na začatie konania proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku.
Najvyšší súd uznesením z 5. augusta 2008 sp. zn. 3 Sžnč 1/2008 sťažovateľov návrh
zamietol s odôvodnením, že úrad nebol pasívne legitimovaný na konanie proti nečinnosti
správneho orgánu a že na neho neprešla povinnosť konať a rozhodnúť ani podľa § 84
zákona č. 581/2004 Z. z., na ktorý poukazoval sťažovateľ.
Najvyšší súd tento právny záver v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí konania
objasnil takto:
„... je návrh navrhovateľa nedôvodný, pretože smeruje proti odporcovi, ktorý nie je
pasívne legitimovaný na konanie, pretože povinnosť platiť nezaplatené poistné a poplatok
z omeškania uložila navrhovateľovi Všeobecná zdravotná poisťovňa a nie odporca.
Na odporcu neprešla povinnosť konať a rozhodnúť vo veci, ktorá bola zrušená a vrátená
na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S/351/04-24 zo dňa 17. 02. 2005 a to ani podľa § 84 zákona č. 581/2004 Z. z.,
na ktorý poukázal navrhovateľ. Predmetné ustanovenie zákona č. 581/2004 Z. z. upravuje
právne vzťahy v súvislosti s transformáciou zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti,
konkrétne vo vzťahu k začatým správnym konaniam právoplatne neskončeným do 30. 09.
2005.
Spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., bola podľa výpisu z obchodného
registra založená zakladateľskou listinou zo dňa 22. 03. 2005 spísanou vo forme notárskej
zápisnice č. N 76/2005, NZ 12289/2005, NCRIs 12160/2005 v zmysle § 68 a nasl. zák.
č. 581/2004 Z. z. a § 154 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
transformáciou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, teda v lehote stanovenej v § 84 zákona
č. 581/2004 Z. z. Z toho dôvodu odporca nie je povinnou osobou konať a rozhodnúť vo veci
navrhovateľa pretože na neho neprešla povinnosť konať v právoplatne neskončených
správnych konaniach začatých Všeobecnou zdravotnou poisťovňou.
Povinnosť konať a rozhodnúť má Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá však nie je
účastníkom konania. S poukazom na uvedené, súd návrh zamietol ako nedôvodný.“
Na tomto svojom právnom názore zotrval najvyšší súd aj vo vyjadrení k ústavnej
sťažnosti.
Na ústnom pojednávaní konanom 2. júna 2009 na otázku člena senátu JUDr. Jána
Auxta zástupca najvyššieho súdu uviedol:
„My súhlasíme s tým, my len, že to odôvodnenie rozhodnutia, áno, teda ten právny
názor, ktorý prezentuje sťažovateľ, áno, my sme si to následne zanalyzovali, áno, súhlasíme,
že je to v inom svetle, my len zdôrazňujeme jednu vec. Napriek nášmu odôvodneniu, tak ako
sme my rozhodli vo veci, áno, výrok rozhodnutia je vecne správny, je vecne správny výrok
nášho rozhodnutia a nedošlo k žiadnemu materiálnemu zásahu do jeho práv ani ústavných
práv. Napriek tomu všetkému ja len chcem zdôrazniť tú jednu vec, áno, nie všetko
prechádza, správne súdnictvo je s citom, áno, vady by som tu identifikoval, vady, ktoré majú
za následok nezákonnosť rozhodnutia. My v prvom rade vždy identifikujeme vady, ktoré
majú za následok nezákonnosť rozhodnutia. Pokiaľ vychádzame tuto, vady, ktoré majú
za následok vady ústavnosti, my netvrdíme, že ten náš výklad, ktorý tam bol prezentovaný,
áno, bol jeden pohľad, bol to prvý pohľad na vec, áno, a my sme ho riešili len ako
predbežnú otázku a tento výklad nie je všeobecne právne záväzný, sme nič neprejudikovali.
My sme riešili tú otázku nečinnosti, áno. Ja chcem len zdôrazniť, že tento zákon, áno,
priniesol toľko, je vnútorne rozporný, áno. I v právnej praxi sa to ukázalo. Pretože moja
otázka znie, áno, keď začaté konania prešli na úrad, áno, správny postup zrejme by bol
taký, že všeobecná zdravotná poisťovňa by bola odovzdala kompletnú dokumentáciu úradu,
áno, a úrad mal vo veci konať. Teda môžeme vychádzať z toho, že kto mal od koho vyžiadať,
že či Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, lebo k tomuto smeruje sťažovateľ,
ja mu plne rozumiem, on tvrdí, z právneho hľadiska prešlo konanie na úrad, áno, úrad teda
je subjektom, ktorý vedie konanie, úrad si mal ex offo vyžiadať spis, áno, a teda zabezpečiť
mi ochranu alebo zabezpečiť, aby to moje konanie riadne prebehlo. Ale ten zákon
je skutočne vnútorne rozporný, pretože sa ukázalo, že neboli doriešené prechodné
ustanovenia riadnym spôsobom a vec spadla do režimu zrejme priamej retroaktivity.
Tu už sa v celom rozsahu postupovalo podľa zákona nového a tam sa vyžadoval návrh, tam
sa vyžadovalo podanie návrhu. A skutočne aj Všeobecná zdravotná poisťovňa namiesto
toho, aby predložila spis, tak spracovala návrhy. Potom odstraňovali nejaké veci
ustanovením § 77a ods. 1. Ja chcem len zdôrazniť, vychádzam z toho, že v konaní
pred ústavným súdom sa kladie dôraz, aj my už na najvyššom súde kladieme dôraz
na materiálne chápanie práva. Nám nie je zrejmé. Môžeme tu rozoberať tie ustanovenia
toho zákona, ale nám nie je zrejmý ten materiálny zásah, v čom spočíva, keď sa koná
v tej veci jeho.“
Na ďalšiu otázku sudcu JUDr. Jána Auxta: „Čo mal ešte konať sťažovateľ vo veci?“
zástupca najvyššieho súdu uviedol:
„No len tá situácia je, konanie prechádza na úrad, ale ako hovorím, každý nový
zákon prináša, a najmä v správnom súdnictve je to úplne zrejmé, že je to len určitý
zákonodarcu, ako tento zákon bude pôsobiť v praxi. A tu sme videli základný právny
problém, ale dobre, konanie prešlo na úrad, ale nebol vyriešený vzťah k prechodným
a záverečným ustanoveniam a on spadol do toho priameho režimu toho zákona, vyžadovalo
sa návrhové konanie. Sa spýtam takto, mohol úrad i keď naňho prešla kompetencia, konať
bez návrhu zdravotnej poisťovne, keď mu ten návrh podali? Túto otázku si oni riešili
v rámci kompetencie a najskôr spracovali návrhy. Neskôr, ale to už boli, keď bolo začaté
konanie pred ústavným súdom, prijali § 77 myslím a, kde vyriešili, že tie konania sa
doriešia podľa tohto. Ide o princíp legality. Tie správne orgány. Jednoducho zákonodarca
vytvoril takúto právnu situáciu a z pohľadu bežného človeka, teda, že či sa nedostal do
osídiel, by som povedal týchto právnických neprehľadných situácií, nedostal sa. Pretože,
keby on bol ako bežný človek, áno, vedel, že je to na Všeobecnej zdravotnej poisťovni,
stačilo nám toľko, veď ten úrad tiež nemal zidentifikované to konanie. Podľa môjho názoru
mohol to vyčerpať na úrade, ale by som povedal ešte takto, i keby sme všetko pripustili, áno,
že sme teda mali prikázať Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aby konal
vo veci a rozhodol, ale my sme nevedeli zidentifikovať z praktických dôvodov, keď sme
nemali to číslo konania, to bolo na Všeobecnej zdravotnej poisťovni, tá vec, keď tá vec
fyzicky neprešla, nebolo identifikované to konanie, vychádzame z toho, že pri tomto
zamietavom rozhodnutí bolo vidieť, že sa vo veci začalo materiálne konať, áno. Úrad, mám
tu administratívny spis z úradu, úrad vydal, Všeobecná zdravotná poisťovňa spracovala
návrhy, predložila spis, úrad vydal prvostupňové rozhodnutia. Následne boli podané
rozklady. V druhostupňovom rozhodnutí však už úrad dospel k záveru, ale už to bolo
v režime novelizovaného ustanovenia § 77a, čo vtedy nebolo, že to treba dokončiť podľa
pôvodných predpisov, lebo tu išlo o jeden základný princíp, áno. Základný procesný princíp
je taký, že vždy môžem konať len podľa právneho predpisu, ktorý mám v čase rozhodovania.
Neviem.“
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
aj na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon nestanoví inak...
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s tým,
ako najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenie § 84 zákona č. 581/2004
Z. z., z ktorého vyvodil nedostatok pasívnej právnej legitimácie odporcu a z toho dôvodu
zamietol návrh sťažovateľa na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy začína na základe žaloby, ktorej
obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho
dôvodu spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu
verejnej správy v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 282/08, I. ÚS 225/08)
treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené
na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny
orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať
predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom,
že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví
iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť
obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu,
a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí
byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny
orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.
Ústavný súd skúmal namietané porušenie sťažovateľom označených práv
interpretáciou a aplikáciou príslušných noriem zákona č. 581/2004 Z. z.
Zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých metód výkladu práva.
Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného textu, v rámci ktorého
sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení, pričom žiadna z nich
nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať
a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický výklad textu
právneho predpisu, interpret však musí tiež zohľadniť účel zákona, systematickú súvislosť
a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona. Jednou zo základných
interpretačných metód ústavného súdu je príkaz ústavne konformnej interpretácie
jednoduchého práva, najmä v prípade, ak ustanovenie právneho predpisu umožňuje
rozdielnu interpretáciu. Úlohou súdu v tomto prípade je interpretovať sporné ustanovenie
zákona ústavne konformným spôsobom.
Nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím najvyššieho súdu sa týka rozdielnej
interpretácie ustanovenia § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., ktoré znie: „Začaté správne konania
doterajšej zdravotnej poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného
povolenia na základe tohto zákona dokončí úrad. Ak doterajšia zdravotná poisťovňa
na základe schváleného transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť
do 31. marca 2005, začaté správne konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005
prechádzajú na úrad 1. októbrom 2005.“
Zákon č. 581/2004 Z. z. upravuje postavenie zdravotných poisťovní a podmienky
na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, činnosť zdravotných poisťovní,
ich organizáciu a riadenie, zriaďuje úrad a upravuje jeho pôsobnosť, organizáciu, riadenie
a hospodárenie, upravuje tiež dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a transformáciu
doterajších zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti. V § 78 ods. 1 zákon
č. 581/2004 Z. z. ustanovuje povinnosť pre Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a Spoločnú
zdravotnú poisťovňu založiť akciovú spoločnosť v lehote do 31. marca 2005 a požiadať
úrad o vydanie povolenia podľa tohto zákona. V prípade, ak zdravotná poisťovňa
vykonávajúca zdravotné poistenie na základe povolenia vydaného pred 1. novembrom 2004
nezaloží akciovú spoločnosť a nezíska povolenie podľa tohto zákona do 30. júna 2005,
jej povolenie v zmysle § 78 ods. 2 citovaného zákona zostáva v platnosti najneskôr
do 30. septembra 2005. Podľa § 80 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. potom oprávnenie
takejto zdravotnej poisťovne vykonávať zdravotné poistenie podľa doterajších predpisov
zaniká 30. septembra 2005. Zákon č. 581/2004 Z. z. v § 80 ods. 3 ustanovuje, že dňom
zániku oprávnenia doterajšej zdravotnej poisťovne podľa § 80 ods. 1 a 2 sa doterajšia
zdravotná poisťovňa zrušuje likvidáciou.
V spornom ustanovení § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. zákonodarca upravuje ďalší
priebeh správnych konaní, ktoré boli začaté pred transformáciou zdravotných poisťovní.
Zákon používa pre ne termín doterajšia zdravotná poisťovňa. V rámci tohto ustanovenia
rozlišuje ďalší priebeh konaní u zdravotnej poisťovne, ktorá prešla transformačným
procesom a založila akciovú spoločnosť, a medzi zdravotnou poisťovňou, ktorá tak
neurobila a v zmysle ustanovení tohto zákona dňom zániku jej oprávnenia, ktorým
je 30. september 2005, sa zrušuje likvidáciou. Prvá veta § 84 zákona č. 581/2004 Z. z.
vyjadruje imperatív, aby začaté a právoplatne neskončené správne konania doterajšej
zdravotnej poisťovne, ktorá v zmysle tohto zákona prešla transformačným procesom
a do 30. marca 2005 založila akciovú spoločnosť a požiadala úrad o vydanie povolenia,
dokončil úrad. Vo veci posudzovanej ústavnej sťažnosti ide o Všeobecnú zdravotnú
poisťovňu, ktorá zakladateľskou listinou založila 22. marca 2005 akciovú spoločnosť
a získala povolenie úradu. V prípade tejto poisťovne právoplatne neskončené správne
konanie dokončí úrad.
Podľa názoru ústavného súdu sa druhá veta § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., ktorú
najvyšší súd aplikoval pri posúdení pasívnej legitimácie odporcu, vzťahuje na tú zdravotnú
poisťovňu, ktorá nezaložila v zákonom ustanovenej lehote akciovú spoločnosť a ktorá
pôsobila podľa dovtedajších predpisov do 30. septembra 2005, kedy zaniká jej povolenie
a zrušuje sa likvidáciou. Zákon č. 581/2004 Z. z. nerieši vzťah takejto doterajšej zdravotnej
poisťovne a úradu. V ustanoveniach upravujúcich pôsobnosť úradu, tento pri dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou vykonáva svoje povinnosti a oprávnenia voči zdravotným
poisťovniam, ktoré zákon č. 581/2004 Z. z. vymedzuje v § 2. (Podľa § 2 citovaného zákona
je zdravotná poisťovňa akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia
na vykonávanie verejného zdravotného poistenia). Začaté správne konania
nepretransformovanej zdravotnej poisťovne po zostávajúci čas jej pôsobenia až do jej
zániku prebiehajú u nej. Po jej zániku 30. septembra 2005 právoplatne neskončené správne
konania prechádzajú na úrad. Táto skutočnosť vyplýva podľa ústavného súdu nielen z lehôt
uvedených v tomto ustanovení a predovšetkým lehoty 30. september 2005, ktorá
sa vzťahuje na doterajšiu zdravotnú poisťovňu, ktorá neprešla transformáciou a k tomuto
dátumu zaniká jej oprávnenie, ale aj z účelu tohto zákona a úpravy postavenia a činnosti
pretransformovanej zdravotnej poisťovne a úradu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd interpretoval § 84 zákona
č. 581/2004 Z. z. bez toho, aby zohľadnil súvisiace normy obsiahnuté v zákone a logické
väzby medzi nimi. Takáto interpretácia právnych noriem je nezlučiteľná s ústavou.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre zdôraznil, že prípadné porušenie základných
práv sťažovateľa v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dôsledne vychádza
z podstaty materiálneho právneho štátu, keď na zásah do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou
je, že skutkové a právne závery konajúceho súdu musia byť zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a druhou je požiadavka, aby tieto závery mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Vzhľadom na uvedené napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ústavy (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžnč 1/2008 z 5. augusta 2008.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia
čl. 46 ústavy, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju
právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho
právnym zastúpením advokátkou v konaní pred ústavným súdom.
Právna zástupkyňa sťažovateľa požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 357,69 € pozostávajúcej z odmeny za jeden úkon (prevzatie veci) v sume 105,65 €,
dva úkony (podanie vyjadrení) po 115,90 € a paušálnych náhrad nákladov – raz 6,34 €
a dvakrát po 6,95 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2007, ktorá bola
19 056 Sk, keďže úkony právnej zástupkyne boli vykonané v roku 2008.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorých
predpisov, a to v sume 3 176 Sk za každý úkon právnej služby a 190 Sk režijný paušál
za každý úkon právnej služby, spolu 6 732 Sk, čo predstavuje sumu 223,46 €. Priznanú
úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2009