Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci

sťažnosti Mgr. V. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. J., B., pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. augusta 2008

takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. V. Š. na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 5. augusta 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 5. augusta 2008 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. V. Š. trovy

právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov)

na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. J., B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. marca 2009 prijal

na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. K. J., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 5. augusta 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 22. januára 2008 inicioval

na najvyššom súde konanie proti nečinnosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou (ďalej len „úrad“) podľa ustanovenia .

Úrad mal podľa sťažovateľa konať vo veci jeho odvolania proti platobnému výmeru

o zaplatení dlžného zdravotného poistenia s príslušenstvom. Najvyšší súd uznesením

z 5. augusta 2008 sp. zn. sťažovateľov návrh zamietol s odôvodnením,

že úrad nebol pasívne legitimovaný na konanie vo veci jeho odvolania. Toto rozhodnutie

najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa založené na takom výklade ustanovenia § 84 zákona

č. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon

č. “), „ktorý je v príkrom rozpore s jeho znením a bezdôvodne ignoruje jednu

z dvoch právnych noriem v ňom obsiahnutých. Hypotézou prvej právnej normy je získanie

nového povolenia na činnosť zdravotnej poisťovne doterajšou verejnoprávnou poisťovňou

a dispozíciou je prechod neprávoplatne skončených správnych konaní na ÚDZS. Druhou

úplne samostatnou hypotézou je nezaloženie akciovej spoločnosti doterajšou zdravotnou

poisťovňou, t. j. nevykonanie transformácie, do 31. 03 2005 a dispozíciou je prechod

správnych konaní neskončených do 30. 10. 2005 na ÚDZS dňom 01. 10. 2005. NS SR však

znenie ust. zredukoval iba na druhú hypotézu.“.

Najvyšší súd aplikoval podľa sťažovateľa príslušné normy tak, že úplne poprel

ich účel a význam. Dôsledkom tohto rozhodnutia je podľa neho porušenie práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , pretože správny orgán viazaný

rozhodnutím najvyššieho súdu zostane ďalej nečinný.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 05. 08. 2008, č. k. porušil

základné práva V. Š. zaručené v , 2 SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 08. 2008, č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Na základe výzvy ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania

zo 4. novembra 2008 doplnil sťažovateľ svoje podanie o plnú moc na zastupovanie

advokátom v konaní pred ústavným súdom. Jeho právna zástupkyňa JUDr. K. J. v podaní

doručenom ústavnému súdu 27. marca 2009 žiadala zároveň priznať sťažovateľovi

„náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 234,84 €, pozostávajúcu z odmeny advokáta

za jeden úkon á 105,65 € (prevzatie veci) a jeden úkon á 115,9 € (vyjadrenie z 25. 03. 2009)

a paušálnej náhrady nákladov 1 x 6,34 € a 1 x 6,95 €“.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. k. Snj. 5/09-1 doručeným ústavnému súdu 16. februára 2009, v ktorom predseda senátu

JUDr. I. R. uviedol: «Zo sťažnosti vyplýva, že existuje spor medzi sťažovateľom a Najvyšším

súdom o výklad ust. 84 o zdravotných poisťovniach, dohľade nad

zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení zákonov v znení účinnom k 31. 8. 2008.

Podľa začaté správne konania doterajšej zdravotnej

poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného povolenia na základe

tohto zákona dokončí úrad. Ak doterajšia zdravotná poisťovňa na základe schváleného

transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť do 31. marca 2005, začaté správne

konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005 prechádzajú na úrad 1. októbrom

2005.

V zmysle ustanovenia , druhá veta Všeobecná zdravotná

poisťovňa sa transformovala na akciovú spoločnosť „Všeobecná zdravotná poisťovňa,

a. s.“, ktorá podľa zápisu v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I (oddiel:

Sa, vložka číslo: 3602/B) bola založená dňa 22. marca 2005 a zapísaná do obchodného

registra bola dňa 01. 07. 2005.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že v zmysle ust. § 84, druhá veta zák.

č. neprešla právomoc konať v začatých konaniach Všeobecnou zdravotnou

poisťovňou, právoplatne neskončených do 30. 09. 2005 na sťažovateľom označeného

odporcu - Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Najvyšší súd poukazuje na to, že je nesporné, že predmetná vec bola Krajským súdom

v Bratislave vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Spis o začatom

konaní sa preto nachádza na Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ktorá ak by popierala

právomoc konať v tejto veci mala by vec postúpiť Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou . Najvyšší súd nerozhoduje spory o právomoc medzi orgánmi verejnej

správy navzájom.

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ mal sťažnosť smerovať v prvom rade

na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, ktorej bola vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa nášho

telefonického zistenia VšZP postúpila vec Úradu pre dohľad až po rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR. T. č. je konanie vo fáze rozhodovania o rozklade proti prvostupňovému

rozhodnutiu Úradu.»

Na vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. Snj 5/09-1 reagoval sťažovateľ v podaní

z 27. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol: „NS SR však uviedol nové skutkové

okolnosti, ktoré údajne zisti iba telefonicky, čo zrejme zapríčinilo, že okolnosti uvádzané

NS SR nie sú v súlade s realitou. Je pravdou, že ÚDZS začal konať vo veci údajného

nedoplatku na poistnom (č. ) a poplatku z omeškania

(č. ), začal však nové správne konania, a to dokonca dve, namiesto

pôvodného jedného. V oznámeniach o začatí správnych konaní ÚDZS výslovne uviedol,

že začína správne konanie na návrh VšZP, ktorá teda nepostúpila ÚDZS už začaté konanie,

ale podala úplne nové návrhy na začatie správneho konania. VšZP nielenže nepredložila

ÚDZS spis doterajšieho správneho konania, ale sa dokonca o tomto konaní ani nezmienila.

Že nejde o pokračovanie správneho konania, vo veci ktorého rozhodoval NS SR,

je zrejmé aj z toho, že doterajšie konanie je v štádiu odvolacieho konania, keďže KS BA

zrušil iba druhostupňové rozhodnutie a prikázal vo veci znovu konať. V konaní, ktoré

spomína vo svojom vyjadrení NS SR, však naopak ÚDZS vydal prvostupňové rozhodnutie –

platobný výmer, a nie rozhodnutie druhostupňové. Pred ÚDZS tak v súčasnosti prebieha

duplicitné konanie, naďalej je však nečinný v konaní, ktoré bolo predmetom rozhodovania

NS SR.“

Dňa 20. apríla 2009 predseda senátu najvyššieho súdu listom č. k. Snj 5/2009-1

opätovne doplnil svoje vyjadrenie, keď uviedol:

«Je nesporné, že uznesenie sp. zn. , ktorým podľa, sťažovateľa mali byť

porušené základné práva, bolo vydané v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy

podľa štvrtej hlavy piatej časti , ktoré je ovládané zásadou subsidiarity, ktorá

vyžaduje vyčerpanie prostriedkov nápravy v rámci orgánu verejnej správy, ktorý je nečinný.

Vec bola Krajským súdom v Bratislave zrušená a vrátená na ďalšie konanie Všeobecnej

zdravotnej poisťovni (nie UDZS) a navrhovateľ o tejto skutočnosti vedel a nevyvinul žiadnu

iniciatívu, aby Všeobecná zdravotná poisťovňa podala v právnej veci sťažovateľa návrh

a odovzdala vec UDZS.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“), ktorý bol žalovaný v konaní proti nečinnosti

sp. zn. , začal konať na základe návrhu a vydal na základe návrhu Všeobecnej

zdravotnej poisťovne zo dňa 10. 09. 2008 (doručený úradu dňa 24. 09. 2008) platobný

výmer č. PV101/03726/2008zo dňa 14. 11. 2008 a platobný výmer č. PV101/03714/2008

zo dňa 14. 11. 2008 a v súčasnosti rozhoduje o podanom rozklade proti prvostupňovému

rozhodnutiu.

V konaní proti nečinnosti súd rozhodnutím neurčuje existenciu stavu, že orgán

verejnej správy bol nečinný, ale materiálne poskytuje ochranu fyzickej osobe alebo

právnickej osobe, ak sa vyčerpali všetky prostriedky na nápravu a orgán verejnej správy

bol naďalej nečinný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej poukazuje na skutočnosť, že sa zmenili nielen

hmotnoprávne, ale aj procesné predpisy v oblasti zdravotného poistenia a dohľadu nad

zdravotnou starostlivosťou, podľa ktorých mala postupovať Všeobecná zdravotná poisťovňa

po tom, čo jej bola vec vrátená na ďalšie konanie rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

č. k. -24 zo dňa 17. 02. 2005. V zmysle § 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona

č. v znení účinnom do 31. 05. 2005 (v čase vrátenia veci Všeobecnej

zdravotnej poisťovni na ďalšie konanie) úrad vykonáva dohľad nad verejným zdravotným

poistením tým, že vydáva rozhodnutia o pohľadávkach na poistnom uplatnených zdravotnou

poisťovňou, poistencom alebo platiteľom poistného platobným výmerom.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že úrad mohol vydať platobný výmer len

na základe návrhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ale aj na základe návrhu poistenca,

alebo platiteľa poistného) na vydanie platobného výmeru, ktorá má právo na podanie

takéhoto návrhu a nie povinnosť. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne

poukazuje, že Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bol tento návrh zdravotnej

poisťovne doručený až dňa 24. 09. 2008 vo veci uplatnenia nároku na poistné na zdravotné

poistenie a vo veci uplatnenia nároku na poplatok z omeškania, teda po rozhodnutí

Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 05. 08. 2008. Navyše, ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola doručená Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 15. 10. 2008, a teda

po tom ako začal vo veci konať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý dňa

14. 11. 2008 vo veci rozhodol a v súčasnosti rozhoduje o podanom rozklade proti

prvostupňovému rozhodnutiu.

Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že ust.

podľa ktorého konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončia

podľa doterajších predpisov, nadobudlo účinnosť až 01. 01. 2009. Všeobecná zdravotná

poisťovňa, a. s. mohla preto postupovať do 31. 12. 2008 iba podľa procesných predpisov

účinných v čase jej konania, a preto podľa názoru najvyššieho súdu postupovala správne

ak podala dňa 24. 09. 2008 návrh Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

v právnej veci sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhoduje v konaní proti nečinnosti „vo veci

samej“, rozhodnutie súdu v tomto osobitnom druhu konania nenahrádza samotné konanie

a rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale súd rozhoduje na základe predložených listinných

dôkazov o uložení povinnosti orgánu verejnej správy konať, ak je orgán nečinný. Najvyšší

súd Slovenskej republiky postupoval v konaní proti nečinnosti sp. zn. v súlade

s príslušnými ustanoveniami , a rozhodol vecne správne ak zistil, že je v konaní

nedostatok pasívnej legitimácie odporcu. Ak teda podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vysloveného v odôvodnení predmetného uznesenia mal sťažovateľ

žalobu proti nečinnosti smerovať proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, nič mu nebránilo v

tom, aby v prvom rade podal sťažnosť Všeobecnej zdravotnej poisťovni, (ktorej vec bola

vrátená na ďalšie konanie a ktorá disponovala so spisom po začatom konaní) a v prípade

pretrvávajúcej nečinnosti podal proti nej žalobu proti nečinnosti.»

Sťažovateľ sa vyjadril, že súhlasí s prerokovaním a rozhodnutím jeho ústavnej

sťažnosti bez ústneho pojednávania. Najvyšší súd listom č. k. Snj 5/09-1 doručeným

ústavnému súdu 31. marca 2009 oznámil, že nesúhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, pretože od pojednávania možno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) nariadil vo veci ústne pojednávanie.

II.

Zo sťažnosti, z jej príloh a spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi začala 8. januára 2004

Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Bratislava (ďalej len „zdravotná poisťovňa“),

správne konanie podľa o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov a

Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov vo veci dlžného poistného na

zdravotné poistenie s príslušenstvom. Platobným výmerom z 9. januára 2004 č. 2003/6318

mu zdravotná poisťovňa uložila zaplatiť dlžné poistné s príslušenstvom a nahradiť trovy

konania.

Odvolanie sťažovateľa zdravotná poisťovňa rozhodnutím č. /OP-63

z 18. augusta 2004 zamietla a platobný výmer potvrdila. Toto rozhodnutie napadol

sťažovateľ žalobou na krajskom súde, ktorý uznesením sp. zn. zo 17. februára

2005 rozhodnutie zdravotnej poisťovne o odvolaní zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Keďže zdravotná poisťovňa vo veci nekonala, sťažovateľ požiadal 26. februára 2007 úrad

o odstránenie prieťahov v konaní. Pretože úrad nekonal a zostal ďalej nečinný,

podal sťažovateľ 22. januára 2008 na najvyššom súde návrh na začatie konania proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa ustanovenia .

Najvyšší súd uznesením z 5. augusta 2008 sp. zn. sťažovateľov návrh

zamietol s odôvodnením, že úrad nebol pasívne legitimovaný na konanie proti nečinnosti

správneho orgánu a že na neho neprešla povinnosť konať a rozhodnúť ani podľa § 84

, na ktorý poukazoval sťažovateľ.

Najvyšší súd tento právny záver v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí konania

objasnil takto:

„... je návrh navrhovateľa nedôvodný, pretože smeruje proti odporcovi, ktorý nie je

pasívne legitimovaný na konanie, pretože povinnosť platiť nezaplatené poistné a poplatok

z omeškania uložila navrhovateľovi Všeobecná zdravotná poisťovňa a nie odporca.

Na odporcu neprešla povinnosť konať a rozhodnúť vo veci, ktorá bola zrušená a vrátená

na ďalšie konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovni rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -24 zo dňa 17. 02. 2005 a to ani podľa ,

na ktorý poukázal navrhovateľ. Predmetné ustanovenie upravuje

právne vzťahy v súvislosti s transformáciou zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti,

konkrétne vo vzťahu k začatým správnym konaniam právoplatne neskončeným do 30. 09.

2005.

Spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., bola podľa výpisu z obchodného

registra založená zakladateľskou listinou zo dňa 22. 03. 2005 spísanou vo forme notárskej

zápisnice č. N 76/2005, NZ 12289/2005, NCRIs 12160/2005 v zmysle § 68 a nasl. zák.

č. a a nasl. v znení neskorších predpisov

transformáciou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, teda v lehote stanovenej v § 84 zákona

č. Z toho dôvodu odporca nie je povinnou osobou konať a rozhodnúť vo veci

navrhovateľa pretože na neho neprešla povinnosť konať v právoplatne neskončených

správnych konaniach začatých Všeobecnou zdravotnou poisťovňou.

Povinnosť konať a rozhodnúť má Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá však nie je

účastníkom konania. S poukazom na uvedené, súd návrh zamietol ako nedôvodný.“

Na tomto svojom právnom názore zotrval najvyšší súd aj vo vyjadrení k ústavnej

sťažnosti.

Na ústnom pojednávaní konanom 2. júna 2009 na otázku člena senátu JUDr. Jána

Auxta zástupca najvyššieho súdu uviedol:

„My súhlasíme s tým, my len, že to odôvodnenie rozhodnutia, áno, teda ten právny

názor, ktorý prezentuje sťažovateľ, áno, my sme si to následne zanalyzovali, áno, súhlasíme,

že je to v inom svetle, my len zdôrazňujeme jednu vec. Napriek nášmu odôvodneniu, tak ako

sme my rozhodli vo veci, áno, výrok rozhodnutia je vecne správny, je vecne správny výrok

nášho rozhodnutia a nedošlo k žiadnemu materiálnemu zásahu do jeho práv ani ústavných

práv. Napriek tomu všetkému ja len chcem zdôrazniť tú jednu vec, áno, nie všetko

prechádza, správne súdnictvo je s citom, áno, vady by som tu identifikoval, vady, ktoré majú

za následok nezákonnosť rozhodnutia. My v prvom rade vždy identifikujeme vady, ktoré

majú za následok nezákonnosť rozhodnutia. Pokiaľ vychádzame tuto, vady, ktoré majú

za následok vady ústavnosti, my netvrdíme, že ten náš výklad, ktorý tam bol prezentovaný,

áno, bol jeden pohľad, bol to prvý pohľad na vec, áno, a my sme ho riešili len ako

predbežnú otázku a tento výklad nie je všeobecne právne záväzný, sme nič neprejudikovali.

My sme riešili tú otázku nečinnosti, áno. Ja chcem len zdôrazniť, že tento zákon, áno,

priniesol toľko, je vnútorne rozporný, áno. I v právnej praxi sa to ukázalo. Pretože moja

otázka znie, áno, keď začaté konania prešli na úrad, áno, správny postup zrejme by bol

taký, že všeobecná zdravotná poisťovňa by bola odovzdala kompletnú dokumentáciu úradu,

áno, a úrad mal vo veci konať. Teda môžeme vychádzať z toho, že kto mal od koho vyžiadať,

že či Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, lebo k tomuto smeruje sťažovateľ,

ja mu plne rozumiem, on tvrdí, z právneho hľadiska prešlo konanie na úrad, áno, úrad teda

je subjektom, ktorý vedie konanie, úrad si mal ex offo vyžiadať spis, áno, a teda zabezpečiť

mi ochranu alebo zabezpečiť, aby to moje konanie riadne prebehlo. Ale ten zákon

je skutočne vnútorne rozporný, pretože sa ukázalo, že neboli doriešené prechodné

ustanovenia riadnym spôsobom a vec spadla do režimu zrejme priamej retroaktivity.

Tu už sa v celom rozsahu postupovalo podľa zákona nového a tam sa vyžadoval návrh, tam

sa vyžadovalo podanie návrhu. A skutočne aj Všeobecná zdravotná poisťovňa namiesto

toho, aby predložila spis, tak spracovala návrhy. Potom odstraňovali nejaké veci

ustanovením § 77a ods. 1. Ja chcem len zdôrazniť, vychádzam z toho, že v konaní

pred ústavným súdom sa kladie dôraz, aj my už na najvyššom súde kladieme dôraz

na materiálne chápanie práva. Nám nie je zrejmé. Môžeme tu rozoberať tie ustanovenia

toho zákona, ale nám nie je zrejmý ten materiálny zásah, v čom spočíva, keď sa koná

v tej veci jeho.“

Na ďalšiu otázku sudcu JUDr. Jána Auxta: „Čo mal ešte konať sťažovateľ vo veci?“

zástupca najvyššieho súdu uviedol:

„No len tá situácia je, konanie prechádza na úrad, ale ako hovorím, každý nový

zákon prináša, a najmä v správnom súdnictve je to úplne zrejmé, že je to len určitý

zákonodarcu, ako tento zákon bude pôsobiť v praxi. A tu sme videli základný právny

problém, ale dobre, konanie prešlo na úrad, ale nebol vyriešený vzťah k prechodným

a záverečným ustanoveniam a on spadol do toho priameho režimu toho zákona, vyžadovalo

sa návrhové konanie. Sa spýtam takto, mohol úrad i keď naňho prešla kompetencia, konať

bez návrhu zdravotnej poisťovne, keď mu ten návrh podali? Túto otázku si oni riešili

v rámci kompetencie a najskôr spracovali návrhy. Neskôr, ale to už boli, keď bolo začaté

konanie pred ústavným súdom, prijali § 77 myslím a, kde vyriešili, že tie konania sa

doriešia podľa tohto. Ide o princíp legality. Tie správne orgány. Jednoducho zákonodarca

vytvoril takúto právnu situáciu a z pohľadu bežného človeka, teda, že či sa nedostal do

osídiel, by som povedal týchto právnických neprehľadných situácií, nedostal sa. Pretože,

keby on bol ako bežný človek, áno, vedel, že je to na Všeobecnej zdravotnej poisťovni,

stačilo nám toľko, veď ten úrad tiež nemal zidentifikované to konanie. Podľa môjho názoru

mohol to vyčerpať na úrade, ale by som povedal ešte takto, i keby sme všetko pripustili, áno,

že sme teda mali prikázať Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aby konal

vo veci a rozhodol, ale my sme nevedeli zidentifikovať z praktických dôvodov, keď sme

nemali to číslo konania, to bolo na Všeobecnej zdravotnej poisťovni, tá vec, keď tá vec

fyzicky neprešla, nebolo identifikované to konanie, vychádzame z toho, že pri tomto

zamietavom rozhodnutí bolo vidieť, že sa vo veci začalo materiálne konať, áno. Úrad, mám

tu administratívny spis z úradu, úrad vydal, Všeobecná zdravotná poisťovňa spracovala

návrhy, predložila spis, úrad vydal prvostupňové rozhodnutia. Následne boli podané

rozklady. V druhostupňovom rozhodnutí však už úrad dospel k záveru, ale už to bolo

v režime novelizovaného ustanovenia § 77a, čo vtedy nebolo, že to treba dokončiť podľa

pôvodných predpisov, lebo tu išlo o jeden základný princíp, áno. Základný procesný princíp

je taký, že vždy môžem konať len podľa právneho predpisu, ktorý mám v čase rozhodovania.

Neviem.“

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon nestanoví inak...

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s tým,

ako najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenie

Z. z., z ktorého vyvodil nedostatok pasívnej právnej legitimácie odporcu a z toho dôvodu

zamietol návrh sťažovateľa na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy začína na základe žaloby, ktorej

obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho

dôvodu spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu

verejnej správy v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , )

treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené

na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny

orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať

predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom,

že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví

iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť

obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu,

a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí

byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny

orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Ústavný súd skúmal namietané porušenie sťažovateľom označených práv

interpretáciou a aplikáciou príslušných noriem

Zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti

individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých metód výkladu práva.

Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného textu, v rámci ktorého

sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení, pričom žiadna z nich

nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať

a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický výklad textu

právneho predpisu, interpret však musí tiež zohľadniť účel zákona, systematickú súvislosť

a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona. Jednou zo základných

interpretačných metód ústavného súdu je príkaz ústavne konformnej interpretácie

jednoduchého práva, najmä v prípade, ak ustanovenie právneho predpisu umožňuje

rozdielnu interpretáciu. Úlohou súdu v tomto prípade je interpretovať sporné ustanovenie

zákona ústavne konformným spôsobom.

Nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím najvyššieho súdu sa týka rozdielnej

interpretácie ustanovenia , ktoré znie: „Začaté správne konania

doterajšej zdravotnej poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného

povolenia na základe tohto zákona dokončí úrad. Ak doterajšia zdravotná poisťovňa

na základe schváleného transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť

do 31. marca 2005, začaté správne konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005

prechádzajú na úrad 1. októbrom 2005.“

upravuje postavenie zdravotných poisťovní a podmienky

na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, činnosť zdravotných poisťovní,

ich organizáciu a riadenie, zriaďuje úrad a upravuje jeho pôsobnosť, organizáciu, riadenie

a hospodárenie, upravuje tiež dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a transformáciu

doterajších zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti. V § 78 ods. 1 zákon

č. ustanovuje povinnosť pre Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a Spoločnú

zdravotnú poisťovňu založiť akciovú spoločnosť v lehote do 31. marca 2005 a požiadať

úrad o vydanie povolenia podľa tohto zákona. V prípade, ak zdravotná poisťovňa

vykonávajúca zdravotné poistenie na základe povolenia vydaného pred 1. novembrom 2004

nezaloží akciovú spoločnosť a nezíska povolenie podľa tohto zákona do 30. júna 2005,

jej povolenie v zmysle § 78 ods. 2 citovaného zákona zostáva v platnosti najneskôr

do 30. septembra 2005. Podľa potom oprávnenie

takejto zdravotnej poisťovne vykonávať zdravotné poistenie podľa doterajších predpisov

zaniká 30. septembra 2005. v ustanovuje, že dňom

zániku oprávnenia doterajšej zdravotnej poisťovne podľa § 80 ods. 1 a 2 sa doterajšia

zdravotná poisťovňa zrušuje likvidáciou.

V spornom ustanovení zákonodarca upravuje ďalší

priebeh správnych konaní, ktoré boli začaté pred transformáciou zdravotných poisťovní.

Zákon používa pre ne termín doterajšia zdravotná poisťovňa. V rámci tohto ustanovenia

rozlišuje ďalší priebeh konaní u zdravotnej poisťovne, ktorá prešla transformačným

procesom a založila akciovú spoločnosť, a medzi zdravotnou poisťovňou, ktorá tak

neurobila a v zmysle ustanovení tohto zákona dňom zániku jej oprávnenia, ktorým

je 30. september 2005, sa zrušuje likvidáciou. Prvá veta

vyjadruje imperatív, aby začaté a právoplatne neskončené správne konania doterajšej

zdravotnej poisťovne, ktorá v zmysle tohto zákona prešla transformačným procesom

a do 30. marca 2005 založila akciovú spoločnosť a požiadala úrad o vydanie povolenia,

dokončil úrad. Vo veci posudzovanej ústavnej sťažnosti ide o Všeobecnú zdravotnú

poisťovňu, ktorá zakladateľskou listinou založila 22. marca 2005 akciovú spoločnosť

a získala povolenie úradu. V prípade tejto poisťovne právoplatne neskončené správne

konanie dokončí úrad.

Podľa názoru ústavného súdu sa druhá veta , ktorú

najvyšší súd aplikoval pri posúdení pasívnej legitimácie odporcu, vzťahuje na tú zdravotnú

poisťovňu, ktorá nezaložila v zákonom ustanovenej lehote akciovú spoločnosť a ktorá

pôsobila podľa dovtedajších predpisov do 30. septembra 2005, kedy zaniká jej povolenie

a zrušuje sa likvidáciou. nerieši vzťah takejto doterajšej zdravotnej

poisťovne a úradu. V ustanoveniach upravujúcich pôsobnosť úradu, tento pri dohľade nad

zdravotnou starostlivosťou vykonáva svoje povinnosti a oprávnenia voči zdravotným

poisťovniam, ktoré vymedzuje v . (Podľa citovaného zákona

je zdravotná poisťovňa akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia

na vykonávanie verejného zdravotného poistenia). Začaté správne konania

nepretransformovanej zdravotnej poisťovne po zostávajúci čas jej pôsobenia až do jej

zániku prebiehajú u nej. Po jej zániku 30. septembra 2005 právoplatne neskončené správne

konania prechádzajú na úrad. Táto skutočnosť vyplýva podľa ústavného súdu nielen z lehôt

uvedených v tomto ustanovení a predovšetkým lehoty 30. september 2005, ktorá

sa vzťahuje na doterajšiu zdravotnú poisťovňu, ktorá neprešla transformáciou a k tomuto

dátumu zaniká jej oprávnenie, ale aj z účelu tohto zákona a úpravy postavenia a činnosti

pretransformovanej zdravotnej poisťovne a úradu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd interpretoval § 84 zákona

č. bez toho, aby zohľadnil súvisiace normy obsiahnuté v zákone a logické

väzby medzi nimi. Takáto interpretácia právnych noriem je nezlučiteľná s .

Ústavný súd už vo svojej judikatúre zdôraznil, že prípadné porušenie základných

práv sťažovateľa v konaní o sťažnosti podľa dôsledne vychádza

z podstaty materiálneho právneho štátu, keď na zásah do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou

je, že skutkové a právne závery konajúceho súdu musia byť zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a druhou je požiadavka, aby tieto závery mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

(bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. augusta 2008.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia

, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju

právomoc podľa , a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

Ústavný súd napokon podľa rozhodol

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho

právnym zastúpením advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľa požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 357,69 € pozostávajúcej z odmeny za jeden úkon (prevzatie veci) v sume 105,65 €,

dva úkony (podanie vyjadrení) po 115,90 € a paušálnych náhrad nákladov – raz 6,34 €

a dvakrát po 6,95 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2007, ktorá bola

19 056 Sk, keďže úkony právnej zástupkyne boli vykonané v roku 2008.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorých

predpisov, a to v sume 3 176 Sk za každý úkon právnej služby a 190 Sk režijný paušál

za každý úkon právnej služby, spolu 6 732 Sk, čo predstavuje sumu 223,46 €. Priznanú

úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009