Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 461/2011
PDF · 181.7 KB
No categories available
I. ÚS 461/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P., k. s., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu –
spoločnosti S., s. r. o., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoKR 6/2011 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P., k. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2011 doručená sťažnosť P., k. s., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu – spoločnosti S.,
s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 3 CoKR 6/2011 z 31. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva: «Okresný súd Košice I, rozsudkom zo dňa 8. 10. 2010, sp. zn.
32Cbi/3/2010-45 (ďalej len „rozsudok OS KE I“ alebo „prvostupňový rozsudok“) v právnej
veci žalobcu: Sociálna poisťovňa... proti žalovanému v 1. rade S., s. r. o. K... a žalovanému
v 2. rade: P., k. s... v konaní o určenie uznania pohľadávok proti podstate žalobu zamietol a
žalovanému v 2. rade priznal trovy konania vo výške 188,10 €.
Proti... rozsudku podal žalovaný v 2. rade... odvolanie, ktorým napadol... rozsudok
v rozsahu nepriznanej náhrady trov právneho zastúpenia... pričom podľa jeho názoru mal
správne aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky a priznať náhradu trov prvostupňového
konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 932,85 €.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z... 31. mája 2011, sp. zn. 3CoKR/6/2011 (ďalej
len „rozsudok KS KE“)... zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov
konania tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal. Súčasne nepriznal ani náhradu trov
odvolacieho konania...
Krajský súd náhradu trov prvostupňového konania nepriznal poukazujúc na § 150
ods. 1 OSP, pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že: v danej
veci išlo o zaplatenie poistného tesne pred vyhlásením konkurzu a úpadca ani správca
nepredložili v dostatočne primeranej lehote doklady potrebné pre výpočet poistného...
Sťažovateľ považuje závery Krajského súdu v Košiciach v časti nepriznania náhrady
trov prvostupňového konania za zjavne neodôvodnené, z hľadiska celého kontextu
odôvodnenia vo vzťahu k dôvodom a relevantným skutočnostiam k nepriznaniu náhrady
trov prvostupňového konania si odôvodnenie rozsudku KS KE dokonca vnútorne odporuje,
je arbitrárne, v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného sudu a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce zároveň za následok porušenie základného
práva a slobody...
Podľa ustálenej súdnej praxe nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP
nemožno odôvodniť iba všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom
nároku (R 34/1982).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri
rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (Nález ÚS SR sp. zn. I ÚS 109/09 z 24. júna 2009),
resp. odôvodnenie rozhodnutia v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo byť
precízne, pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané
skutočnosti, na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované (Nález ÚS SR sp. zn.
I. ÚS 248/2010 z 21. októbra 2010), prípadne (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08, mutatis mutandis
Podľa sťažovateľa dôvod, pre ktorý mu krajský súd nepriznal náhradu trov konania,
«... nie je a nemôže byť v žiadnom prípade skutočnosťou výnimočného charakteru
odôvodňujúcou dôvod hodný osobitný zreteľa a umožňujúcou všeobecnému súdu náhradu
trov konania úspešnému účastníkovi konania o určenie uznania pohľadávok proti podstate
nepriznať. KS KE nijako neodôvodnil, z akého dôvodu nepovažuje 15 dní za dostatočne
primeranú dobu na uplatnenie pohľadávok prihláškou. Odôvodnenie rozhodnutia KS KE
si dokonca vzájomne odporuje, nakoľko na jednej strane v ňom odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že správca ani úpadca nepredložil v dostatočne primeranej lehote doklady
potrebné pre výpočet poistného, pričom v inej časti na tej istej strane uvádza, že ak aj
niektorý z poistných subjektov nesplnil svoju povinnosť predložiť poklady potrebné na
zistenie správnej sumy poistného, mala žalobkyňa možnosť predpísať poistné podľa § 144
zákona o sociálnom poistení. Rovnako sa žiada doplniť i to, že ak by ho žalobkyňa
(Sociálna poisťovňa) takto predpísala, mala dostatok času (nie „len“ 15 dní) uplatniť ho
riadne prihláškou ako uplatnila iné pohľadávky, ktoré si riadne a včas prihlásila (ako si
riadne a včas prihlásila ostatné pohľadávky vzniknuté za mesiace január až marec 2009 –
bližšie pozri odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu na str. 8).».
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti polemizuje s právnym názorom Okresného súdu
Košice I týkajúcim sa sumy trov konania, ktorý vyjadril v rozsudku sp. zn. 32 Cbi 3/2010
z 8. októbra 2010.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo P., k. s., správcu konkurznej podstaty úpadcu – spoločnosti S., s.
r. o. K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoKR/6/2011 zo dňa
31. mája 2011.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoKR/6/20U zo dňa 31. mája 2011
v časti jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho
konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť P., správcovi konkurznej podstaty
úpadcu – spoločnosti S., s. r. o. K. trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiat jeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr.
V. K. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že výrokom rozsudku krajského súdu,
ktorým zmenil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o uložení povinnosti
žalobcu nahradiť mu trovy konania tak, že mu nepriznal náhradu trov prvostupňového
konania a tiež nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v
súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno
domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie
(čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia
celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu
účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia
môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok)
neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu
súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na
osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na
obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom
medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej
nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na
každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský
súd ako súd odvolací preskúmal vec, a ako už bolo uvedené, namietaným uznesením zmenil
rozsudok Okresného súdu Košice I z 8. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
vo výroku o uložení povinnosti žalobcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania tak, že
sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a taktiež mu nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania.
V časti týkajúcej sa výroku o zmene rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania
a nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania sťažovateľovi v odôvodnení namietaného
rozsudku krajský súd uviedol: „Odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania a ich náhradu nepriznal
ani žalovanému v 2. rade a to podľa § 150 ods. 1 O. s. p.
Dôvodom hodným osobitného zreteľa je skutočnosť, že v danej veci išlo o zaplatenie
poistného tesne pred vyhlásením konkurzu a úpadca ani správca nepredložili v dostatočne
primeranej lehote doklady potrebné pre výpočet poistného.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí
zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také je
prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov
preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto
problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých
by boli zjavné znaky arbitrárnosti.
Ustanovenie § 150 OSP obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“
všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to
reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom,
ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým
na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré zistil krajský súd, na základe ktorých
nepriznal náhradu trov prvostupňového a ani odvolacieho konania sťažovateľovi, považuje
ústavný súd hlavne vo vzťahu ku skutočnosti, že úpadca a ani správca nepredložili
v dostatočne primeranej lehote doklady potrebné pre výpočet poistného, za ústavne
akceptovateľné. Túto skutočnosť nepopiera ani samotný sťažovateľ. Svojou nečinnosťou
sťažovateľ prispel ku stavu, keď žalobkyňa neprihlásila pohľadávku do konkurzu
v dostatočnej lehote.
Aplikácia ustanovenia § 150 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo
pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom. Krajský súd v napadnutom rozsudku, pokiaľ
ide o zmeňujúci výrok o náhrade trov prvostupňového konania a výrok o nepriznaní
náhrady trov odvolacieho konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočne odôvodnil
ozrejmiac, ktoré okolnosti týkajúce sa veci považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa
na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby
vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.
Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu
týkajúce sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania a trov odvolacieho konania
sťažovateľovi nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania,
a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru.
Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za
svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a ústavný súd ich preto
nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež
konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo
možné pripísať ústavnoprávny rozmer, a z toho dôvodu nezistil medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie
v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3
zákon o ústavnom súde), a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr.
III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).
Ústavný súd vo vzťahu k rozsiahlej argumentácii sťažovateľa, ktorá tvorí podstatnú
časť sťažnosti týkajúcej sa nesprávneho výpočtu trov právneho zastúpenia v rozsudku
okresného súdu, uvádza, že touto časťou sťažnosti sa vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
nemal dôvod zaoberať, navyše, sťažnosť ani nesmerovala proti rozsudku okresného súdu
(vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý sa v rozhodovaní ústavného súdu aplikuje, ani
smerovať nemohla).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011