Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 463/2011
PDF · 167.47 KB
No categories available
I. ÚS 463/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou I., s.
r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. S., PhD., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 81/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2011 doručená sťažnosť JUDr. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Ivana Syrového, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v napadnutom konaní v postavení
žalovaného ako zamestnávateľa, ktorého žaluje bývalá zamestnankyňa Ing. Ľ. S. (ďalej len
„žalobkyňa“) o mzdové nároky za obdobie trvania jej pracovného pomeru, pričom moment
skončenia pracovného pomeru medzi sťažovateľom a jeho bývalou zamestnankyňou bol
určený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 56/2004 z 27. marca 2006 (právoplatným 24.
januára 2008). Konanie o mzdových nárokoch bolo vylúčené na samostatné konanie vedené
pod sp. zn. 7 C 81/2008 na základe protinávrhu podaného žalobkyňou.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v napadnutom konaní „mohol vychádzať
z výsledkov vykonaného dokazovania v konaní 7 C 56/2004, čo sa aj stalo, napriek tomu súd
duplicitne vykonával a opakoval úkony z pôvodného konania.
Okresný súd Bratislava III vo veci aj rozhodol dňa 20. 4. 2009 tak, že návrh Ing. S. v
celosti zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania, no na odvolanie krajský súd
napadnutý rozsudok uznesením 9 Co 341/2009 z 4. 11. 2010 zrušil a vec v celosti vrátil na
ďalšie konanie. V konaní odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu, že tento nerozlíšil
medzi samostatnými nárokmi, ktoré sa v konaní uplatňovali (náhrada mzdy, dovolenka,
mzda), pričom vyslovil svoj právny názor na jednotlivé nároky.
Následne okresný súd vo veci vytýčil viacero pojednávaní ale bez toho, že by došlo
k rozhodnutiu vo veci, čo nemožno akceptovať:
- na pojednávaní 30. 3. 2011 predniesli strany svoje stanoviská, súd pojednávanie
odročil a pritom už vtedy neexistoval žiaden dôvod na odročenie pojednávania a nie je ani
uvedený v zápisnici z pojednávania, čo potvrdil aj predseda okresného súdu pri vybavovaní
sťažnosti,
- pojednávanie vytýčené na 18. 4. 2011 bolo odročené z dôvodu čerpania riadnej
dovolenky sudcu. Tu podľa názoru sťažovateľa zas dochádza k prieťahom, keď súd vytýči
pojednávanie na deň, keď čerpá dovolenku,
- 1. 6. 2011 súd odročil pojednávanie z dôvodu PN zákonného sudcu, čo samozrejme
je ospravedlniteľný dôvod na odročenie pojednávania,
- 5. 9. 2011 sa pojednávalo, súd opakovane vykonal výsluch navrhovateľky, s tým, že
predvolá odporcu,
- 10. 10. 2011 sa pojednávalo, dostavil sa aj odporca, nakoľko súd ho predvolal, no
súd odporcu ani nevypočul a odročil pojednávanie, nakoľko navrhovateľka oznámila súdu,
že ešte predloží súdu listinný dôkaz, ktorý má k dispozícii od roku 2004 a do momentu
pojednávania ho ešte nepredložila. Súd návrhu na odročenie vyhovel a pojednávanie zas
odročil. Z uvedeného bolo zrejmé, že odročenie pojednávania dňa 5. 9. 2011 bolo zbytočné,
súd to odročil z dôvodu, že predvolá odporcu, no na najbližšom pojednávaní už nežiadal
odporcu vypočuť.“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd svojím postupom v napadnutom
konaní spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní, keď nariadené pojednávania odročuje bez
relevantného dôvodu, resp. na účely predloženia dôkazu, ktorý účastník konania mal
dlhodobo k dispozícii a nepredložil ho, ako aj duplicitným dokazovaním, ktoré už raz bolo
vykonané v konaní tých istých účastníkov v opačnom procesnom postavení vedenom pod
sp. zn. 7 C 56/2004.
Poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu aplikovanú pri posudzovaní
zbytočných prieťahov v konaní sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru v danom prípade
nejde o zložité konanie a tiež jeho správanie ako účastníka konania v postavení žalovaného
počas celého trvania napadnutého konania možno hodnotiť ako aktívne a súčinné. Jediným
dôvodom vzniku zbytočných prieťahov je tak neefektívny postup okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v konaní podľa príslušných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V odpovedi sp. zn.
Spr 2067/2011 z 20. októbra 2011 predseda okresného súdu kvalifikoval jeho sťažnosť ako
nedôvodnú.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
konanie a následne takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava III, pod sp. zn.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 7C 81/2008 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku.
Ústavný súd priznáva každému sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5.000 €. Okresnému súdu Bratislava III ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00,
III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).
Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa
postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Predmetom sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom je namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal
z týchto zistení:
1. pôvodné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 56/2004, ktorého
predmetom bolo ustálenie momentu skončenia pracovného pomeru medzi sťažovateľom
a žalobkyňou (v uvedenom konaní vystupovali v opačnom procesnom postavení) bolo
právoplatne skončené 24. januára 2008,
2. mzdové nároky žalobkyne uplatnené protinávrhom boli vylúčené na samostatné
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 81/2008,
3. okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 7 C 81/2008 z 20. apríla 2009
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh v celosti zamietol a sťažovateľovi
priznal náhradu trov konania,
4. spis bol odoslaný Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
30. septembra 2009,
5. krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 341/2009 zo 4. novembra 2010 zrušil rozsudok
okresného súdu,
6. spis bol vrátený okresnému súdu 22. novembra 2010, rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo okresným súdom doručované 10. januára 2011,
7. pojednávanie konané 30. marca 2011, na ktorom prebehol výsluch žalobkyne, bolo
odročené bez uvedenia vážneho dôvodu,
8. pojednávanie nariadené na 18. apríl 2011 bolo odročené z dôvodu čerpania
dovolenky zákonnej sudkyne,
9. pojednávanie nariadené na 1. jún 2011 bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti
zákonnej sudkyne a preložené na 5. september 2011,
10. pojednávania sa uskutočnili 5. septembra 2011, 10. októbra 2011 a 16. novembra
2011,
11. na pojednávaní 5. decembra 2011 bol vo veci vyhlásený rozsudok.
Z uvedeného priebehu doterajšieho konania vyplýva, že konanie v predmetnej veci
dosiaľ trvá takmer štyri roky. Z celkovej doby tohto konania nemožno na ťarchu
napadnutého okresného súdu započítať obdobie od 30. septembra 2009 do 22. novembra
2010 (14 mesiacov), v ktorom sa spis v tejto veci nachádzal na krajskom súde v dôsledku
rozhodovania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu podaného žalobkyňou. Ústavný súd
však v tejto súvislosti súčasne poznamenáva, že krajský súd zrušil rozhodnutie okresného
súdu.
Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 7 C 81/2008 opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu
hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)].
Ústavný súd zistil, že po odrátaní doby, počas ktorej sa súdny spis nachádzal na
krajskom súde, napadnuté konanie na okresnom súde prebieha dva a pol roka, pričom
okresný súd vo veci už raz meritórne rozhodol rozsudkom z 20. apríla 2009. V čase od
22. novembra 2010 (teda v čase po vrátení spisu z krajského súdu) okresný súd vykonal
doručovanie uznesenia krajského súdu zo 4. novembra 2010 účastníkom konania
a uskutočnil päť pojednávaní, na ktorých vykonal dokazovanie smerujúce k rozhodnutiu
vo veci samej, pričom na pojednávaní 5. decembra 2011 bolo konanie ukončené vyhlásením
rozsudku.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní preto prihliadol aj na to, že po doručení
sťažnosti ústavnému súdu (8. novembra 2011) a v čase jeho predbežného prerokovania bolo
konanie vedené okresným súdom skončené rozsudkom z 5. decembra 2011. Preto v čase
predbežného prerokovania sťažnosti nemohlo dochádzať objektívne k prieťahom
v predmetnom konaní zo strany okresného súdu.
Berúc do úvahy uvedené zistenia, ústavný súd rovnako ako predseda okresného súdu
v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 2067/2011 z 11. októbra 2011
nepovažoval postup okresného súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom
na vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa už nimi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011