Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 518/2011
PDF · 213.69 KB
No categories available
IV. ÚS 518/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., a obchodnej
spoločnosti N., Britské panenské ostrovy, zastúpených advokátom JUDr. F. N., B., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia čl.
46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a
jeho uznesením z 23. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., a obchodnej spoločnosti N., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1.
rade“) a obchodnej spoločnosti N., Britské panenské ostrovy (ďalej len „sťažovateľka v 2.
rade“; spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. F. N., B., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
porušenia čl. 46 ods. 4 ústavy a § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej
len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením z 23.
júna 2011 (ďalej aj ,,namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na základe platobného
výmeru č. 861/2005 z 25. mája 2005 vydaného správcom konkurznej podstaty P. v
konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5601 026204 zo 6. augusta 2008 poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 579,90 €
s príslušenstvom ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení od
povinného – Ing. M. Š., B.
Sťažovateľka v 1. rade nadobudla predmetnú pohľadávku na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom č. k.
4 Obo 52/2009-350 z 21. júna 2011 vyslovil záver, že predmetná zmluva o postúpení
pohľadávok je platná, a teda (okrem iných) aj predmetná pohľadávka je spôsobilá
postúpenia, resp. jej postúpenie nie je v rozpore so zákonom.
Pred rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v 1. rade na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok z 27. apríla 2011 predmetnú pohľadávku postúpila sťažovateľke
v 2. rade.
Dňa 2. mája 2011 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal okresnému súdu
„návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného“, v ktorom „oznámil...
skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu práv a povinností vyplývajúcich
z exekučného titulu“.
Okresný súd uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 zmenu účastníka
konania na strane oprávneného nepripustil.
Sťažovateľky v sťažnosti namietajú, že okresný súd rozhodoval v rozpore
so zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu nimi označených práv. Podľa ich názoru
predmetná pohľadávka medzi pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom
rozhodnutia, nepatrí a je jednoznačne spôsobilá byť predmetom súdneho konania.
Sťažovateľky tvrdia, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s otázkou posúdenia
postúpiteľnosti pohľadávky, a napadnuté rozhodnutie okresného súdu považujú za
arbitrárne a ústavne neudržateľné.
Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
,,1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Er/1067/2008-240 zo dňa
23. 06. 2011 došlo k porušeniu práva Sťažovateľov na súdnu a inú ochranu, k porušeniu
práva Sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľov garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Er/1067/2008-240 zo dňa
23. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľom náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľov v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Okresný
súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľov.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna
2011 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľky podali sťažnosť
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podstatou námietok sťažovateliek bolo tvrdenie o porušení ich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a porušení čl. 46 ods. 4
ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu
účastníka konania na strane oprávneného (z dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou
v 1. rade sťažovateľke v 2. rade). Podľa ich názoru okresný súd rozhodol v rozpore
so zákonom a uvedené rozhodnutie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240
z 23. júna 2011
Predmetom namietaného postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er/1067/2008 a uznesenia okresného súdu č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 bolo
rozhodovanie o pripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného (z dôvodu
postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v 1. rade sťažovateľke v 2. rade).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný
poriadok“) účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej
časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon.
Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku exekúciu proti inému než tomu, kto je
v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí
označený ako oprávnený, možno vykonať len vtedy, ak sa preukázalo, že naňho prešla
povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosti,
na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinnosti vyplývajúcich
z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť
exekútorovi, pričom oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo
prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor
povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel.
Všeobecný súd rozhodne o zmene účastníka konania do 60 dní od doručenia návrhu
uznesením.
Podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku ak k prevodu alebo prechodu práv alebo
povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje
exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží
originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia.
Podľa § 37 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí,
pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.
Okresný súd svoje uznesenie č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011, ktorým
nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, odôvodnil takto:
«Písomným podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 02. 05. 2011 podal
právny zástupca oprávneného návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného.
Právny zástupca oprávneného (postupca) a postupníka (,,nového“ oprávneného) oznámil
súdu písomne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, ku ktorým priložil listinné podklady. ...
Za skutočnosť, na základe ktorej malo dôjsť k prevodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu označil právny zástupca oprávneného Zmluvu o postúpení
pohľadávky uzatvorenú dňa 27. 04. 2011 medzi postupcom, oprávneným v predmetnej
exekúcii a postupníkom, spoločnosťou N. podľa ustanovení § 524 až 530 a súvisiacich
ustanovení slovenského zákona číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Predmetom Zmluvy
o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorú eviduje postupca (oprávnený) voči dlžníkovi
povinnému vo výške 579,90 eura s príslušenstvom a je predmetom súdneho konania
vedeného Okresným sudom Banská Bystrica pod sp. zn. 4Er/1067/2008. Predmetná
postupovaná pohľadávka mala vzniknúť Platobným výmerom P. v konkurze, B., vydaného
JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu pod číslom 861/2005 dňa 25. 05. 2005.
Podľa uznesenia tunajšieho súdu č. k. 4Er/1067/2008-86 ide o pohľadávku nulitnú
(neexistujúcu), nakoľko vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty je
nulitný akt, keďže tento bol vydaný správcom konkurznej podstaty ako nepríslušným
orgánom na jeho vydanie. Správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať
individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 exekučného
poriadku. Nakoľko predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorá nemôže
byť postihnutá výkonom rozhodnutia (exekučným konaním), nemohlo dôjsť účinnému
postúpeniu pohľadávky, a teda k prevodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného
titulu. Z týchto dôvodov nedošlo Zmluvou o postúpení pohľadávky k prevodu práv a
povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na nového oprávneného, a prelo súd rozhodol
o nepripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného.
Súd okrem vyššie uvedeného poukazuje aj na ďalší dôvod pre ktorý nemožno návrhu
oprávneného vyhovieť. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, návrh
na pripustenie zmeny účastníkov podáva súdny exekútor a nie oprávnený či iný účastník
konania. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinný bez zbytočného odkladu
písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. V danom prípade bol návrh podaný
právnym zástupcom oprávneného a nie súdnym exekútorom.»
Ústavný súd zistil, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Er/1067/2008-61
z 31. marca 2011, ktorým bola exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu (t. j.
platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu) zastavená, podala
sťažovateľka v 1. rade 2. mája 2011 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.
Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. 3 MCdo 20/2008, 5 Cdo 109/2010,
4 Cdo 11/2011) vyplýva, že „Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda
postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou v zmysle právomocí
vydávať akty aplikácie práva, má iba právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné
a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme
uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť
správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto
právomoc správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny
poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať
individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41
Exekučného poriadku...
Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým,
či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je
vykonateľné po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým
súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol
vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto
právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania
neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie
nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt
nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.
Vychádzajúc z uvedeného treba aj na vydanie platobného výmeru správcom
konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že
v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne
dôsledky nulitného aktu, dovolací súd poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax
vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva
záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom.“.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v minulosti už viackrát rozhodoval
(napr. IV. ÚS 78/2011, I. ÚS 65/2010, III. ÚS 35/2010 a iné) o sťažnostiach sťažovateľky
v 1. rade smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bola exekúcia
z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu vyhlásená za neprípustnú a zastavená, preto
s odkazom na odôvodnenie svojich skorších uznesení konštatuje, že všeobecný súd v rámci
exekučného konania je oprávnený skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o nulitný správny akt, ktorý
nevyvoláva žiadne právne účinky. Bez existencie relevantného exekučného titulu nemožno
exekúciu vykonať, čo je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súdu o návrhu
sťažovateľky v 1. rade na zmenu účastníka (exekučného) konania na strane oprávneného za
stavu, keď okresný súd uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-61 z 31. marca 2011 (ktoré dosiaľ
nenadobudlo právoplatnosť) rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu zistenia nulity
exekučného titulu, a nie rozhodovanie o platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky. Ako
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, okresný súd zmenu účastníka konania na
strane oprávneného nepripustil jednak z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, a tiež
z dôvodu, že takýto návrh je v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku oprávnený podať
len súdny exekútor. Je nepochybné, že v danom prípade bolo exekučné konanie vedené
na základe exekučného titulu – platobného výmeru správcu konkurznej podstaty úpadcu,
a nie na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Z tejto skutočnosti podporenej
judikatúrou najvyššieho súdu (a ústavného súdu) vychádzal aj okresný súd, preto jeho
rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania z dôvodu zistenia nulity exekučného
titulu nemožno považovať za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup a uznesenie
okresného súdu nesignalizuje neprípustný zásah do základného práva sťažovateliek
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateliek vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 ústavný súd
pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu a jeho uznesením by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak
by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím
okresného súdu a porušením základného práva sťažovateliek upraveného v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateliek zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona, ako aj k porušeniu
čl. 46 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľky namietali aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona.
Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné
aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného
v listine. Keďže ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného interpretačného pravidla.
Pokiaľ sťažovateľky namietali porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4
ústavy, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné
právo, ale povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
zákona, a preto nemôže byť samostatným predmetom konania o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011