Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 518/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., a obchodnej

spoločnosti N., Britské panenské ostrovy, zastúpených advokátom JUDr. F. N., B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia čl.

46 ods. 4 a ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 23. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., a obchodnej spoločnosti N., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1.

rade“) a obchodnej spoločnosti N., Britské panenské ostrovy (ďalej len „sťažovateľka v 2.

rade“; spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. F. N., B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

porušenia a ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej

len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23.

júna 2011 (ďalej aj ,,namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na základe platobného

výmeru č. 861/2005 z 25. mája 2005 vydaného správcom konkurznej podstaty P. v

konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5601 026204 zo 6. augusta 2008 poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 579,90 €

s príslušenstvom ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení od

povinného – Ing. M. Š., B.

Sťažovateľka v 1. rade nadobudla predmetnú pohľadávku na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom č. k.

-350 z 21. júna 2011 vyslovil záver, že predmetná zmluva o postúpení

pohľadávok je platná, a teda (okrem iných) aj predmetná pohľadávka je spôsobilá

postúpenia, resp. jej postúpenie nie je v rozpore so zákonom.

Pred rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v 1. rade na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok z 27. apríla 2011 predmetnú pohľadávku postúpila sťažovateľke

v 2. rade.

Dňa 2. mája 2011 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal okresnému súdu

„návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného“, v ktorom „oznámil...

skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu práv a povinností vyplývajúcich

z exekučného titulu“.

Okresný súd uznesením č. k. -240 z 23. júna 2011 zmenu účastníka

konania na strane oprávneného nepripustil.

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú, že okresný súd rozhodoval v rozpore

so zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu nimi označených práv. Podľa ich názoru

predmetná pohľadávka medzi pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom

rozhodnutia, nepatrí a je jednoznačne spôsobilá byť predmetom súdneho konania.

Sťažovateľky tvrdia, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s otázkou posúdenia

postúpiteľnosti pohľadávky, a napadnuté rozhodnutie okresného súdu považujú za

arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

,,1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -240 zo dňa

23. 06. 2011 došlo k porušeniu práva Sťažovateľov na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľov garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -240 zo dňa

23. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľom náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľov v zmysle ust. . Okresný

súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľov.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -240 z 23. júna

2011 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľky podali sťažnosť

v lehote ustanovenej v .

Podstatou námietok sťažovateliek bolo tvrdenie o porušení ich základných práv

podľa a a podľa listiny, a porušení

, ústavného zákona, ako aj práva podľa dohovoru uznesením

okresného súdu č. k. -240 z 23. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu

účastníka konania na strane oprávneného (z dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou

v 1. rade sťažovateľke v 2. rade). Podľa ich názoru okresný súd rozhodol v rozpore

so zákonom a uvedené rozhodnutie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -240

z 23. júna 2011

Predmetom namietaného postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesenia okresného súdu č. k. -240 z 23. júna 2011 bolo

rozhodovanie o pripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného (z dôvodu

postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v 1. rade sťažovateľke v 2. rade).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný

poriadok“) účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej

časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku exekúciu proti inému než tomu, kto je

v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí

označený ako oprávnený, možno vykonať len vtedy, ak sa preukázalo, že naňho prešla

povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosti,

na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinnosti vyplývajúcich

z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť

exekútorovi, pričom oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo

prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor

povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel.

Všeobecný súd rozhodne o zmene účastníka konania do 60 dní od doručenia návrhu

uznesením.

Podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku ak k prevodu alebo prechodu práv alebo

povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje

exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží

originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia.

Podľa § 37 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí,

pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.

Okresný súd svoje uznesenie č. k. -240 z 23. júna 2011, ktorým

nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, odôvodnil takto:

«Písomným podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 02. 05. 2011 podal

právny zástupca oprávneného návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného.

Právny zástupca oprávneného (postupca) a postupníka (,,nového“ oprávneného) oznámil

súdu písomne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu práv a povinností

vyplývajúcich z exekučného titulu, ku ktorým priložil listinné podklady. ...

Za skutočnosť, na základe ktorej malo dôjsť k prevodu práv a povinností

vyplývajúcich z exekučného titulu označil právny zástupca oprávneného Zmluvu o postúpení

pohľadávky uzatvorenú dňa 27. 04. 2011 medzi postupcom, oprávneným v predmetnej

exekúcii a postupníkom, spoločnosťou N. podľa ustanovení § 524 až 530 a súvisiacich

ustanovení slovenského zákona číslo . Predmetom Zmluvy

o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorú eviduje postupca (oprávnený) voči dlžníkovi

povinnému vo výške 579,90 eura s príslušenstvom a je predmetom súdneho konania

vedeného Okresným sudom Banská Bystrica pod sp. zn. . Predmetná

postupovaná pohľadávka mala vzniknúť Platobným výmerom P. v konkurze, B., vydaného

JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu pod číslom 861/2005 dňa 25. 05. 2005.

Podľa uznesenia tunajšieho súdu č. k. -86 ide o pohľadávku nulitnú

(neexistujúcu), nakoľko vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty je

nulitný akt, keďže tento bol vydaný správcom konkurznej podstaty ako nepríslušným

orgánom na jeho vydanie. Správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 exekučného

poriadku. Nakoľko predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorá nemôže

byť postihnutá výkonom rozhodnutia (exekučným konaním), nemohlo dôjsť účinnému

postúpeniu pohľadávky, a teda k prevodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného

titulu. Z týchto dôvodov nedošlo Zmluvou o postúpení pohľadávky k prevodu práv a

povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na nového oprávneného, a prelo súd rozhodol

o nepripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného.

Súd okrem vyššie uvedeného poukazuje aj na ďalší dôvod pre ktorý nemožno návrhu

oprávneného vyhovieť. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, návrh

na pripustenie zmeny účastníkov podáva súdny exekútor a nie oprávnený či iný účastník

konania. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu práv a povinností

vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinný bez zbytočného odkladu

písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. V danom prípade bol návrh podaný

právnym zástupcom oprávneného a nie súdnym exekútorom.»

Ústavný súd zistil, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. -61

z 31. marca 2011, ktorým bola exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu (t. j.

platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu) zastavená, podala

sťažovateľka v 1. rade 2. mája 2011 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. , ,

) vyplýva, že „Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda

postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou v zmysle právomocí

vydávať akty aplikácie práva, má iba právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné

a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme

uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto

právomoc správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny

poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41

Exekučného poriadku...

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým,

či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je

vykonateľné po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým

súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol

vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto

právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania

neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie

nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt

nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.

Vychádzajúc z uvedeného treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne

dôsledky nulitného aktu, dovolací súd poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax

vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva

záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v minulosti už viackrát rozhodoval

(napr. , , a iné) o sťažnostiach sťažovateľky

v 1. rade smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bola exekúcia

z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu vyhlásená za neprípustnú a zastavená, preto

s odkazom na odôvodnenie svojich skorších uznesení konštatuje, že všeobecný súd v rámci

exekučného konania je oprávnený skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o nulitný správny akt, ktorý

nevyvoláva žiadne právne účinky. Bez existencie relevantného exekučného titulu nemožno

exekúciu vykonať, čo je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súdu o návrhu

sťažovateľky v 1. rade na zmenu účastníka (exekučného) konania na strane oprávneného za

stavu, keď okresný súd uznesením č. k. -61 z 31. marca 2011 (ktoré dosiaľ

nenadobudlo právoplatnosť) rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, a nie rozhodovanie o platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky. Ako

vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, okresný súd zmenu účastníka konania na

strane oprávneného nepripustil jednak z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, a tiež

z dôvodu, že takýto návrh je v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku oprávnený podať

len súdny exekútor. Je nepochybné, že v danom prípade bolo exekučné konanie vedené

na základe exekučného titulu – platobného výmeru správcu konkurznej podstaty úpadcu,

a nie na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Z tejto skutočnosti podporenej

judikatúrou najvyššieho súdu (a ústavného súdu) vychádzal aj okresný súd, preto jeho

rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania z dôvodu zistenia nulity exekučného

titulu nemožno považovať za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup a uznesenie

okresného súdu nesignalizuje neprípustný zásah do základného práva sťažovateliek

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek vlastniť

majetok podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením č. k. -240 z 23. júna 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateliek vlastniť

majetok podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -240 z 23. júna 2011 ústavný súd

pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo podľa , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

postupom okresného súdu a jeho uznesením by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím

okresného súdu a porušením základného práva sťažovateliek upraveného v čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateliek zaručeného v .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona, ako aj k porušeniu

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -240 z 23. júna 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľky namietali aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona.

Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné

aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného

v listine. Keďže ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného interpretačného pravidla.

Pokiaľ sťažovateľky namietali porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia nie je základné

právo, ale povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

zákona, a preto nemôže byť samostatným predmetom konania o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011