Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 551/2011
PDF · 374.54 KB
No categories available
III. ÚS 551/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P.,
zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prezumpciu
neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011
(po doplnení 4. júla 2011 a 25. júla 2011) doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P. a T. Ď., P.
(ďalej len „sťažovateľ č. 1“, „sťažovateľ č. 2“, „sťažovateľ č. 3“, spolu aj „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla
2011.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že potom, ako boli v trestnej veci, v rámci ktorej im
bolo vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189
ods. 1 a 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona, prepustení z väzby, boli následne zadržaní a vzatí
do väzby v inej trestnej veci. Išlo o trestnú vec, v ktorej im bolo vznesené obvinenie
za prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona a iné,
pričom v tomto prípade boli prepustení z väzby 1. apríla 2011. Hneď po prepustení z väzby
došlo k ich ďalšiemu zadržaniu a vzatiu do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b)
a c) Trestného poriadku, a to na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011
zo 4. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011
z 21. apríla 2011. V danom prípade bolo sťažovateľom uznesením Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia
vyšetrovania v Trnave (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn.
ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011 z 30. marca 2011 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona spáchaného v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona.
Sťažovatelia uviedli, že daná trestná vec na okresnom súde napadla zákonnému
sudcovi JUDr. M. Č., ktorý už bol vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.
2 T 248/2010 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, a to pre jeho nepriaznivý
pomer k sťažovateľovi č. 1.
Podľa vyjadrenia sťažovateľov aj napriek tomu, že vo veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 0 Tp 17/2011 nevzniesli námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi JUDr. M.
Č., pred rozhodnutím o väzbe sa tento sám vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania.
Sudca pre prípravné konanie o svojom vylúčení rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 17/2011
zo 4. apríla 2011.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že sudca pre prípravné konanie potom rozhodol o ich
vzatí do väzby uznesením sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011, a to z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť. V tejto
súvislosti sťažovatelia dodali: „Sťažnosťou zo 14. 04. 2011 bolo napadnuté aj uznesenie
okresného súdu o vylúčení zo 04. 04. 2011.“ Podľa ich vyjadrenia o sťažnostiach proti
uzneseniu okresného súdu, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o zákonnosti ich väzby,
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 tak, že ich ako
nedôvodné zamietol.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že v ich prípade nerozhodol vo veci nezávislý
a nestranný súd, keďže o ich vzatí do väzby rozhodoval sudca JUDr. M. Č., ktorý podľa
nich sám uviedol, že sa cíti byť nepriateľom sťažovateľa č. 1, čo v konečnom dôsledku
znamená, že nemohol byť objektívne nestranný, a teda nemohol objektívne rozhodnúť ani
vo vzťahu k ďalším dvom sťažovateľom. Podľa názoru sťažovateľov mal krajský súd tento
nezákonný stav spôsobený súdom prvého stupňa odstrániť a prepustiť ich z väzby na
slobodu. Vzhľadom na to, že krajský súd tak neučinil, porušil ich základné právo podľa čl.
17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru. V súvislosti
s touto námietkou sťažovatelia argumentovali aj tým, že vzhľadom na to, že ich výsluch na
okresnom súde pred rozhodnutím o vzatí do väzby viedol vo veci zaujatý sudca pre
prípravné konanie, znamená, ako keby tento výsluch nebol vôbec realizovaný, a teda
rozhodnutie o ich vzatí do väzby je aj z tohto pohľadu nezákonné. Okrem toho sťažovatelia
tvrdili, že sudca pre prípravné konanie vzhľadom na to, že žiadna zo strán nevzniesla
námietku zaujatosti, nemal rozhodovať podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, ale podľa
§ 32 ods. 1 Trestného poriadku mal oznámiť svoju zaujatosť a o jeho vylúčení mal
rozhodnúť senát krajského súdu. Sťažovatelia taktiež namietali, že neobstojí tvrdenie
krajského súdu, že v čase rozhodovania o väzbe nebolo ešte rozhodnuté o vylúčení sudcu
pre prípravné konanie, a dodali, že rozhodnutie o väzbe nemožno považovať za neodkladný
úkon.
Sťažovatelia súčasne namietali, že v ich prípade rozhodol nepríslušný súd a že o ich
väzbe mal rozhodovať Špecializovaný trestný súd. Predmetnú námietku odôvodnili tým, že
skutok, za ktorý im bolo vznesené obvinenie uznesením úradu boja proti organizovanej
kriminalite z 30. marca 2011, je potrebné považovať za čiastkový útok pokračovacieho
trestného činu, za ktorý im bolo vznesené obvinenie skoršími rozhodnutiami vyšetrovateľa
a pre ktorý už boli vo väzbe v období od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010. Podľa ich
názoru krajský súd poprel účel a význam § 122 ods. 9 Trestného zákona, keď ich konanie
posúdil ako opakovanie trestného činu, hoci v ich prípade malo ísť o pokračovací trestný
čin, ktorého definícia je obsiahnutá v § 122 ods. 10 Trestného zákona. Sťažovatelia
vyslovili názor, že keďže ich skutok bol kvalifikovaný ako opakovaný trestný čin, a nie ako
pokračovací trestný čin, v dôsledku čoho o ich väzbe nekonal Špecializovaný trestný súd,
ale okresný súd a krajský súd, došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.
V nadväznosti na uvedené sťažovatelia tvrdili, že keďže podľa nich išlo v danom
prípade o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, za ktorý už boli vo väzbe v období
od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010, okresný súd nemohol rozhodovať o prvoväzbe
podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, ale v ich prípade išlo o opakovanú väzbu podľa § 71
ods. 2 Trestného poriadku. Tu ale sťažovatelia podotkli, že na uvalenie opakovanej väzby
u nich neboli dané ani formálne, ani materiálne predpoklady. Z uvedeného dôvodu došlo
podľa ich názoru k porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.
Sťažovatelia poukázali aj na to, že k vzneseniu obvinenia z 30. marca 2011 došlo
na základe trestného oznámenia D. V. z 18. septembra 2008, z čoho plynie jednoznačný
záver, že orgány činné v trestnom konaní odďaľovali vznesenie obvinenia za tento skutok
„s evidentným cieľom zneužitia inštitútu väzby na trestanie sťažovateľov“. Podľa ich názoru
krajský súd túto skutočnosť ignoroval, čím podľa nich porušil ich základné právo podľa čl.
17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.
Nezákonnosť svojho väzobného stíhania videli sťažovatelia aj v tom, že orgány činné
v trestnom konaní nepostupovali v ich trestných veciach urýchlene a starostlivo, pretože
vo väzbe sa nachádzajú nepretržite od 27. septembra 2008, a len čo dôjde k ich prepusteniu
v jednej veci, sú zadržaní a vzatí do väzby v inej trestnej veci. Tak tomu bolo aj v tomto
prípade, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa
kumulovania dĺžky trvania rozdielnych väzobných stíhaní.
Sťažovatelia namietali aj nedostatočnosť a svojvôľu odôvodnenia uznesenia
krajského súdu, a to pokiaľ ide o všetky väzobné dôvody, ako aj o vysporiadanie sa
s námietkou o tom, že vo veci konal zaujatý a neobjektívny sudca. Podľa nich rozhodnutie
krajského súdu neobsahuje dostatočné a konkrétne dôvody na uvalenie útekovej, kolúznej
a preventívnej väzby, ale obsahuje len neprípustné a konkrétnymi okolnosťami nepodložené
dohady. Zároveň poukázali na to, že keďže vo väzbe sú nepretržite od 27. septembra 2008,
v ich prípade nejde o začiatočné štádium väzobného stíhania, a že skutočnosti, ktoré mohli
odôvodňovať ich väzbu v rannom štádiu, v súčasnej dobe už nie sú postačujúce.
Z uvedeného dôvodu sa domnievali, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich
základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Sťažovatelia zároveň uviedli, že okresný súd v uznesení sp. zn. 0 Tp 17/2011
zo 4. apríla 2011 „v rozpore so zásadou prezumpcie neviny prejudikoval, že sa skutok stal,
a že ho spáchali sťažovatelia“, pričom krajský súd toto pochybenie okresného súdu
nenapravil. Tým podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že v súvislosti s rozhodovaním o ich vzatí do väzby
ani okresný súd, ani krajský súd nedodržali požiadavku bezodkladnosti a urýchlenosti
rozhodovania o zákonnosti väzby, keďže návrh prokurátora na ich vzatie do väzby bol
okresnému súdu doručený 2. apríla 2011, ale druhostupňové rozhodnutie v tejto veci im
bolo doručené až 19. mája 2011. Podľa ich tvrdení konanie na oboch stupňoch súdov trvalo
dokopy takmer 7 týždňov, čím došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, základné právo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3
a 4 a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského
súdu zrušil a krajskému súdu prikázal, aby ich prepustil z väzby na slobodu, okresnému
súdu uložil povinnosť zaplatiť každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť každému z nich primerané finančné
zadosťučinenie v sume 15 000 € a obom súdom uložil povinnosť zaplatiť im náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich práv
uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011, ktorým bolo rozhodnuté
o ich vzatí do väzby, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov
rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,
ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný
súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho
o zákonnosti väzby sťažovateľov, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
V časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 17/2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tpo 19/2011 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o zákonnosti väzby.
V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že návrh prokurátora Krajskej prokuratúry
v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie sťažovateľov do väzby bol doručený
okresnému súdu 2. apríla 2011 a 4. apríla 2011 sudca pre prípravné konanie o návrhu
rozhodol tak, že vzal sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)
Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti a následne
okresný súd 14. apríla 2011 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie. O sťažnostiach
sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 tak, že ich
zamietol. Po písomnom vyhotovení uznesenia krajský súd 11. mája 2011 vrátil spis
okresnému súdu, ktorý druhostupňové uznesenie doručil sťažovateľom v priebehu
18. mája 2011 až 20. mája 2011.
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5
ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07,
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd o väzbe sťažovateľov celkovo konal 21 dní,
a to od 2. apríla 2011, keď mu bol predložený návrh krajskej prokuratúry, do
14. apríla 2011, keď po rozhodnutí a podaní sťažnosti proti jeho rozhodnutiu predložil spis
krajskému súdu; a od 11. mája 2011, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu,
do 20. mája 2011, keď zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľom.
Z uvedeného zároveň vyplýva, že krajský súd konal o zákonnosti väzby sťažovateľov
27 dní.
Ústavný súd je toho názoru, že tak okresný súd, ako aj krajský súd konali o väzbe
sťažovateľov v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2
ústavy, čo znamená, že konali urýchlene (speedily), a preto bolo potrebné túto časť
sťažnosti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základného práva na prezumpciu neviny podľa
čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom a uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa
úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011
z 2. marca 2011 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a 30. marca 2011 vyšetrovateľ vzniesol
obvinenie sťažovateľom za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona za skutok, ku ktorému malo dôjsť
v priebehu mája až septembra 2008.
Dňa 1. apríla 2011 boli sťažovatelia zadržaní a vypočutí vyšetrovateľom a následne
2. apríla 2011 prokurátor krajskej prokuratúry podal na okresnom súde návrh na ich vzatie
do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Na okresnom súde napadla táto vec sudcovi pre prípravné konanie JUDr. M. Č.,
ktorý sa pred výsluchom sťažovateľov uznesením podľa § 31 ods. 1 a § 32 ods. 3 Trestného
poriadku vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa č. 1 vedenej
na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011. Zo
zápisnice okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ č. 1 ani jeho obhajca nepodali proti tomuto
rozhodnutiu sťažnosť. Prítomný prokurátor sa k uzneseniu nevyjadril.
Po vyhlásení uznesenia sudca pre prípravné konanie vypočul sťažovateľov k návrhu
krajskej prokuratúry na ich vzatie do väzby. V priebehu výsluchu sťažovateľ č. 1 uviedol, že
vznesenie obvinenia považuje za výmysel a intrigy voči jeho osobe a spochybňoval
výpoveď svedka, ktorá bola podkladom pre vznesenie obvinenia. Súčasne namietal aj
právnu kvalifikáciu skutku a tvrdil, že v danej veci ide o pokračovací trestný čin. Ďalší
dvaja sťažovatelia v priebehu výsluchu zhodne popierali spáchanie skutku, ktorý sa im
kladie za vinu a žiadali o prepustenie zo zadržania.
Po výsluchu sťažovateľov sudca pre prípravné konanie JUDr. M. Č. rozhodol o vzatí
sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Sudca pre prípravné konanie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolal na argumentáciu
krajskej prokuratúry a v celom rozsahu sa s ňou stotožnil. Z uznesenia okresného súdu
vyplýva, že krajská prokuratúra dôvod preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku] videla v tom, že skutku, ktorý sa kladie sťažovateľom za vinu, sa mali dopustiť
„v časovom rozpätí od jari 2008 do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po
ich prepustení z väzby dňa 29. 4. 2008, resp. 30. 4. 2008, a ktoré predchádzalo ich vzatiu do
väzby dňa 27. 9. 2008. Z týchto časových súvislostí je zrejmé, že svoj pobyt na slobode
obvinení okamžite využili k tomu, aby sa dopustili ďalšieho samostatného trestného činu
vydierania.“. Okrem toho prokurátor krajskej prokuratúry podrobne poukázal na trestnú
minulosť sťažovateľov (s výnimkou sťažovateľa č. 2) a zdôraznil povahu ich osobností,
v dôsledku čoho u nich nie je predpoklad, že by na slobode boli spôsobilí rešpektovať
spoločensky uznávané normy. Dôvod kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku] prokurátor krajskej prokuratúry odôvodnil tým, že je predpoklad, že prepustením
sťažovateľov na slobodu by títo ovplyvňovali svedkov v snahe pomôcť sťažovateľovi č. 1,
ktorý sa javí ako ústredná postava pri páchaní a organizovaní trestnej činnosti, pričom tieto
zistenia vyplynuli z výsledkov vyšetrovania inej trestnej činnosti týkajúcej sa sťažovateľov.
Napokon dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prokurátor
krajskej prokuratúry, s ktorého názorom sa stotožnil aj okresný súd, odôvodnil tým, že za
spáchanie skutku, ktorý sa kladie sťažovateľom za vinu, im hrozí vysoký trest a že v prípade
prepustenia na slobodu existuje dôvodná obava, že v dôsledku tejto okolnosti by sa mohli
skrývať, a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu.
Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 tak, že ich zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu vznesenia obvinenia,
uviedol okolnosti súvisiace so zadržaním sťažovateľov, ich výsluchom pred vyšetrovateľom
a pred sudcom pre prípravné konanie, uviedol podstatné vyjadrenia sťažovateľov, ktoré boli
súčasťou ich výpovedí, a konštatoval, že pred rozhodovaním o väzbe sa sudca pre prípravné
konanie vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci týkajúcej
sa sťažovateľa č. 1. Krajský súd súčasne predstavil rozsiahlu argumentáciu sťažovateľov
obsiahnutú v ich sťažnostiach, ktoré podali aj prostredníctvom obhajcu. V týchto
sťažnostiach sťažovatelia predostreli v podstate totožné argumenty, ako v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 ďalej konštatoval:
„Na základe rozvrhu práce Okresného súdu v Považskej Bystrici a prílohy
o služobnej pohotovosti bol v dňoch 28. 03.- 04. 04. 2011 určený ako sudca pre prípravné
konanie v agende, ktorá mu v zmysle príslušných zákonných ustanovení prislúcha
rozhodovať a teda aj v zmysle § 10 ods. 3 Tr. por., JUDr. M. Č. Na základe toho potom
možno povedať, že bol zákonným sudcom na rozhodovanie o väzbe obvinených
v prípravnom konaní. Vzhľadom na jeho postup pri vydaní uznesenia o svojom vylúčení
krajský súd na jednej strane skonštatoval, že je nutné súhlasiť s tým, že ak sa sudca pre
prípravné konanie cítil vo veci zaujatý, nesprávne postupoval podľa § 32 ods. 3 Tr. por.
Správne mal postupovať tak, že oznámi svoju zaujatosť a o jeho vylúčení, resp. nevylúčení
mal po predložení veci rozhodovať podľa § 32 ods. 1 Tr. por. predseda senátu Krajského
súdu v Trenčíne. Uvedené uznesenie sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení je preto
vydané v rozpore so zákonom. Na druhej strane však krajský súd dospel k záveru, že aj
napriek takémuto nesprávnemu postupu a vyhlásenému uzneseniu vo veci o návrhu
prokurátora na vzatie obvinených do väzby rozhodoval zákonný sudca. Je nutné uviesť, že
ak aj sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o návrhu prokurátora na vzatie obvineného
do väzby oznámi svoju zaujatosť, musí vzhľadom na lehoty uvádzané v ustanovení § 87
ods. 2 Tr. por. rozhodnúť o tomto návrhu, pretože až do rozhodnutia nadriadeného súdu je
zákonným sudcom. Vzhľadom na už spomínané lehoty, ktoré sú zákonom stanovené
v hodinách, by nebolo možné, aby do uplynutia týchto lehôt rozhodol o sudcom pre
prípravné konanie oznámenej zaujatosti nadriadený súd, zvlášť ak návrh prokurátora na
vzatie do väzby je doručený okresnému súdu v deň pracovného voľna tak, ako sa to stalo
v prejednávanom prípade... Preto krajský súd zaujal názor, že aj napriek nesprávnemu
rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie, ktorým rozhodol o svojom vylúčení, rozhodoval
o návrhu prokurátora na vzatie do väzby obvinených zákonný sudca, pretože v čase
rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o väzbe zákonným spôsobom nebolo rozhodnuté
o jeho vylúčení a teda neboli v tomto smere porušené práva obvinených.
Pri skúmaní či boli splnené formálne podmienky na vzatie obvinených do väzby
krajský súd nezistil žiadne pochybenie. Vo veci bolo riadne začaté trestné stíhanie
a obvineným bolo v súlade so zákonom vznesené obvinenie, pred rozhodovaním o väzbe boli
za prítomnosti obhajcu vypočutí a mohli sa vyjadriť k návrhu prokurátora. Pokiaľ ide
o splnenie materiálnych podmienok väzby, krajský súd konštatoval, že doteraz zistené
skutočnosti a zadovážené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie, boli spáchané, vykazujú znaky obzvlášť závažného zločinu
vydierania... Uvedenému v súčasnom štádiu konania nasvedčujú doposiaľ zadovážené
dôkazy a to výpoveď svedkov D. V. a L. K. a utajeného svedka...
K námietkam uvádzaným v sťažnostiach vo vzťahu k nedôveryhodnosti svedka V. s
poukazom na rozpory s jeho predošlými výpoveďami v iných trestných veciach krajský súd
podotýka, že v súčasnosti sa zmenilo jeho postavenie a vypovedá ako svedok, ktorý je
povinný vypovedať pravdu a v prípade krivého obvinenia by sa dopustil trestného činu.
Taktiež sa krajský súd zaoberal aj tvrdením uvádzaným v sťažnosti, že skutok pre
ktorý sú obvinení stíhaní v prejednávanej veci a je uvedený v uznesení vyšetrovateľa zo dňa
30.03.2011, je čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, pre ktorý sú obvinení
toho času stíhaní v inom prípravnom konaní... S takýmto názorom sa krajský súd
nestotožnil, nakoľko aktuálne prejednávaný skutok mali spáchať v období mesiacov máj
2008 až september 2008 a skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie vo veci vedenej na
Odbore justičnej a kriminálnej polície... kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný
zločin vydierania, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca roku 2006 až
do septembra roku 2007. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich
mesiacov pri jednotlivých konaniach absentuje časová súvislosť pre záver, že ide
o čiastkový úkon pokračovacieho trestného činu. V prejednávanej veci ide o samostatný
skutok a preto nie je na mieste ani tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobné stíhaní.
Pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por., tieto
aj podľa názoru krajského súdu sú v tomto štádiu konania u všetkých obvinených prítomné.
Dôvodnosť tzv. útekovej väzby ako správne uviedol súd prvého stupňa, je daná najmä tým,
že obvinení sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý im v prípade uznania viny hrozí
vysoký trest odňatia slobody, pričom spolu s prihliadnutím na skutočnosť, že všetci sú
stíhaní aj v inom konaní pre ďalšie závažné trestné činy, je dôvodná obava, že by v prípade
ponechania na slobode mohli ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu,
alebo trestu. Čo sa týka dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., krajský súd
uvádza, že okolnosti, za akých malo dôjsť k vzájomnému stretnutiu poškodeného a všetkých
troch obvinených v motorovom vozidle pred hotelom M. tak, ako ich popísal poškodený, kde
si obvinený M. za prítomnosti Ď. a H. mal nahrávať na diktafón odpovede poškodeného
ohľadne podpaľovania motorových vozidiel, pričom na neho v prestávkach nahrávania mal
kričať čo má odpovedať, odôvodňujú spolu so snahou o ovplyvňovanie svedkov už v
predošlej trestnej veci, nachádzajúcej sa v súčasnosti v štádiu súdneho konania obavu, že
by pôsobili na svedkov, znalcov spoluobvinených alebo inak marili objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie. Napokon vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné uviesť, že obvinený M. M. bol už v minulosti 6 krát súdne
trestaný prevažne za násilné trestné činy aj k nepodmienečným trestom odňatia slobody,
pričom okolnosť, že sa na neho hľadí akoby odsúdený nebol, nemá vplyv na záver, že sa
jedná o osobu so sklonom k páchaniu trestných činov. Taktiež Obvinený T. Ď. stál v
minulosti pred súdom pre úmyselný trestný čin, pričom Okresný súd Čadca sp. zn. 2
T/64/2008 rozhodol zmierom o zastavení trestného stíhania. Obvinený H. súdne trestaný
nebol. Prejednávaného skutku sa obvinení mali dopustiť krátko po prepustení z väzby v inej
trestnej veci, pričom je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že sú všetci trestne stíhaní aj
za inú rozsiahlu trestnú činnosť ... Uvedené spolu so skutočnosťou, že obvinení sú v súčasne
prejednávanej veci stíhaní pre trestnú činnosť, ktorú mali páchať počas skoro piatich
mesiacov, pričom ani predošlý výkon väzby v inej veci ich od takéhoto konania neodradil,
taktiež s prihliadnutím na osoby, povahu a charakter trestnej činnosti, z ktorej sú podozriví,
odôvodňujú obavu, že by pokračovali v páchaní rovnakej, resp. obdobnej trestnej činnosti...
Záverom krajský súd uvádza, že aj keď sa musel z pohľadu rozhodnutia o väzbe
obvinených zaoberať tiež otázkou rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení,
vzhľadom na potrebu urýchleného rozhodnutia o väzbe neprejednával sťažnosť proti
uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení a nerozhodol o nej, nakoľko
sťažnosť nebola riadnym spôsobom krajskému súdu predložená a predmetné uznesenie
doposiaľ nebolo doručené všetkým osobám, ktorých sa týka. Zo spisu vyplýva, že uznesenie
o vylúčení nebolo doposiaľ doručené obvineným H. a Ď., čo bude nutné vykonať, a spis
spolu s predkladacou správou predložiť k rozhodnutiu o sťažnosti.“
Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Sťažovatelia namietali, že v ich prípade nerozhodol nestranný sudca, a to z dôvodu,
že pred rozhodnutím okresného súdu o ich vzatí do väzby samotný sudca oznámil svoju
zaujatosť a sám sa vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci. Touto
námietkou sťažovateľov sa veľmi podrobne zaoberal aj krajský súd. Krajský súd dal za
pravdu sťažovateľom, že postup sudcu pre prípravné konanie v procese rozhodovania o jeho
zaujatosti nebol správny. S týmto názorom sa stotožňuje aj ústavný súd, ale zároveň dodáva,
že vzhľadom na to, že sťažovatelia nenamietali uznesenie týkajúce sa vylúčenia sudcu pre
prípravné konanie z rozhodovania v danej veci, ale namietali rozhodnutia súdov
rozhodujúcich o ich osobnej slobode, predmetom tohto konania nebolo skúmať procesný
postup okresného súdu, na ktorý sú aplikovateľné ustanovenia Trestného poriadku
o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb podľa § 31 a násl.
citovaného zákona, ale predmetom tohto konania bolo posúdiť závery krajského súdu, ktorý
zamietol sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby.
Ústavný súd je toho názoru, že rozhodovanie sudcu, ktorý je vo veci zaujatý, súvisí
s rozhodnutím, ktoré tento sudca prijíma. To znamená, že aj predmetná zaujatosť sudcu pre
prípravné konanie, ktorý sám vyhlásil, že sa vo veci cíti byť zaujatý, určite determinovala
jeho rozhodnutie o zákonnosti väzby. V nadväznosti na uvedené však považoval ústavný
súd za prvoradé zodpovedať otázku, do akej miery postup sudcu pre prípravné konanie
ovplyvnil rozhodovanie o vzatí sťažovateľov do väzby. Na tomto mieste je potrebné
poukázať na to, že na základe sťažností sťažovateľov rozhodoval o ich vzatí do väzby
v konečnom dôsledku krajský súd. Ten uznal nesprávnosť postupu sudcu pre prípravné
konanie v súvislosti s ním oznámenou zaujatosťou vo veci, na druhej strane zároveň uznal
opodstatnenosť všetkých väzobných dôvodov a v odôvodnení svojho rozhodnutia na ne
poukázal. Krajský súd zároveň argumentoval špecifickosťou, akú je potrebné pripísať
inštitútu väzby, keď o osobnej slobode dotknutej osoby je potrebné rozhodnúť
v predpísaných lehotách. V tejto súvislosti krajský súd naznačil, že ak by aj sudca pre
prípravné konanie postupoval podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku a oznámil by svoju
zaujatosť, musel by „vzhľadom na lehoty uvádzané v § 87 ods. 2 Tr. por. rozhodnúť o tomto
návrhu, pretože až do rozhodnutia nadriadeného súdu je zákonným sudcom“. Krajský súd
zároveň uviedol skutočnosti, na základe ktorých dosiaľ nerozhodol o sťažnosti, ktorá bola
podaná proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu bolo o vzatí
sťažovateľov do väzby rozhodnuté nestranným súdom, pretože tým bol napokon
druhostupňový (krajský) súd, ktorý preskúmal postup súdu prvého stupňa a vo svojom
rozhodnutí zhliadol všetky dôvody väzby sťažovateľov tak, ako ich navrhol prokurátor
krajskej prokuratúry.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovatelia súčasne namietali, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne
odôvodnené, pretože neobsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali uvalenie
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, a zároveň namietali, že
nesprávna právna kvalifikácia skutku spôsobila to, že v ich veci rozhodol nepríslušný súd
a že pre daný skutok už raz boli vo väzbe. Súčasne tvrdili, že k vzneseniu obvinenia došlo
na základe výpovede nedôveryhodného svedka a dodali, že krajský súd svojím rozhodnutím
porušil ich základné právo na prezumpciu neviny a že vôbec neprihliadol na skutočnosť, že
v ich prípade nemožno uvažovať o počiatočnom štádiu väzby, pretože vo väzbe sú ohľadom
viacerých trestných vecí nepretržite od 27. septembra 2008.
K uvedeným námietkam ústavný súd uvádza, že podľa jeho zistení krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi podrobne popísal skutkové okolnosti, ktoré
dostatočným spôsobom kryjú zákonné ustanovenia Trestného poriadku upravujúce dôvody
útekovej, kolúznej a preventívnej väzby. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenia krajského
súdu sa nepohybujú v rovine dohadov, ale vychádzajú z konkrétnych skutočností, ktoré
ústavný súd nemá dôvod spochybňovať. Argumenty uvádzané krajským súdom vo vzťahu
k jednotlivým dôvodom väzby (hrozba vysokého trestu, iná závažná trestná činnosť
sťažovateľov, poznatky o ich snahe pôsobiť na svedkov vyplývajúce z dokumentovanej
trestnej činnosti, ako aj vyplývajúce z inej trestnej činnosti, trestná minulosť sťažovateľa
č. 1 a sťažovateľa č. 3, páchanie trestnej činnosti po prepustení z väzby, akcent na osobu
sťažovateľov, povahu a charakter ich protiprávneho konania a podobne) sa aj v danom
štádiu trestného konania (aj s prihliadnutím na to, že sťažovatelia sa vo väzbe v rámci
viacerých trestných konaní nachádzajú už dlhšiu dobu) javia ako celkom logické
a legitímne.
Krajský súd sa zaoberal aj právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bolo sťažovateľom
vznesené obvinenie vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite
z 30. marca 2011. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, v akom čase došlo
k spáchaniu uvedeného skutku a v akom období došlo k spáchaniu skutku, o ktorom sa
sťažovatelia domnievali, že súvisí s aktuálne vzneseným obvinením. Krajský súd pre
absenciu časovej súvislosti medzi uvedenými skutkami konštatoval, že nemôže ísť
o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ale že v danom prípade ide o samostatný
skutok vydierania. Podľa názoru ústavného súdu daná interpretácia krajského súdu
s použitím argumentum a contrario korešponduje so znením § 122 ods. 10 Trestného
poriadku, ktorý obsahuje definíciu pokračovacieho trestného činu. Tým v podstate krajský
súd zodpovedal aj otázku svojej príslušnosti a dal aj odpoveď na námietku sťažovateľov,
v rámci ktorej tvrdili, že v danej veci, keďže podľa ich názoru ide o čiastkový útok
pokračovacieho trestného činu, už boli vo väzbe.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá
vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade
rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: Po formálnej stránke
musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke musia existovať
skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa
mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať
niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 71 Trestného poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
existenciu formálnych a materiálnych podmienok väzby, a vo vzťahu k dôvodnosti
podozrenia, že skutok mali spáchať sťažovatelia, druhostupňový súd vychádzal z dosiaľ
zadovážených dôkazov. Krajský súd pripomenul, že ide o dôkazy relevantné pre súčasné
štádium trestného konania, pričom priblížil obsah svedeckých výpovedí, ktoré mali naznačiť
modus operandi protiprávneho konania sťažovateľov.
S týmito závermi krajského súdu súvisí aj námietka sťažovateľov o tom, že vznesenie
obvinenia na základe výpovede nedôveryhodného svedka nemôže byť objektívnym
dôvodom na ich vzatie do väzby. K uvedenému však ústavný súd poznamenáva, že nebolo
jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“ a povahou dosiaľ zabezpečeného dôkazného materiálu,
ale jeho úlohou bolo posúdiť, či boli naplnené formálne a materiálne podmienky na vzatie
sťažovateľov do väzby. Keďže v namietanej veci existovalo uznesenie vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia, ako aj dostatočne odôvodnený záver, že konanie, ktorého sa mali
sťažovatelia dopustiť, má znaky trestného činu a zároveň krajský súd podrobne poukázal na
skutkové okolnosti opodstatňujúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)
Trestného poriadku, ústavný súd konštatuje, že boli splnené formálne a materiálne
predpoklady väzby sťažovateľov. O tom, či zadovážené dôkazy potvrdia alebo vyvrátia vinu
sťažovateľov, rozhodne súd vo veci samej, keďže na sťažovateľov už v tejto trestnej veci
bola podaná obžaloba. Z tohto pohľadu je preto potrebné uznesenie krajského súdu označiť
za súladné s obsahom základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu, ako aj ich právom
na slobodu a bezpečnosť.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že uznesením krajského súdu došlo aj
k porušeniu ich základného práva na prezumpciu neviny, k tej ústavný súd uvádza, že
nezistil, aby druhostupňový súd tvrdil vinu sťažovateľov alebo že by vyslovil
nespochybniteľný záver o tom, že skutok spáchali sťažovatelia. Krajský súd sa na viacerých
miestach napadnutého rozhodnutia odvolával na dôvodnosť podozrenia zo spáchania
trestnej činnosti sťažovateľov a dosiaľ zadovážené dôkazy, pričom z jeho tvrdení nevyplýva
prejudikovanie ich viny, a preto v tomto kontexte nemožno uvažovať o porušení základného
práva sťažovateľov podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že krajský súd neprihliadol na skutočnosť, že v ich
prípade nejde o začiatočné štádium väzobného stíhania, keďže vo väzbe sa nachádzajú
v rámci viacerých trestných konaní nepretržite od 27. septembra 2008.
Ústavný súd je toho názoru, že aj keď väzobné stíhanie sťažovateľov, ako to oni
samotní tvrdia, trvá od konca septembra 2008, predsa je potrebné zohľadniť aj skutočnosť,
že v namietanom prípade nejde o rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby
či rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby alebo o rozhodnutie o ponechaní
sťažovateľov vo väzbe, ale ide o rozhodnutie o vzatí do väzby. Pri zohľadnení tejto povahy
namietaného rozhodnutia, skutkových a právnych dôvodov uvádzaných v rozhodnutí
krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby v tejto konkrétnej veci
ústavný súd ešte stále zastáva názor, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011
z 21. apríla 2011 je potrebné považovať za ústavne konformné.
Ústavný súd zistil, že v danej veci prokurátor krajskej prokuratúry podal
27. septembra 2011 pod č. k. 1 Kv 8/11-136 na sťažovateľov obžalobu za uvedený trestný
čin. Predmetná trestná vec je na okresnom súde v súčasnej dobe vedená pod
sp. zn. 1 T 101/2011. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 101/2011 z 10. októbra 2011
rozhodol o ponechaní sťažovateľov vo väzbe. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia
sťažnosti, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 98/2011 zo 16. novembra
2011 napadnuté rozhodnutie zrušil a vzhľadom na to, že zistil, že lehota väzby sťažovateľov
uplynula 1. novembra 2011, príkazom sp. zn. 2 Tos 98/2011 z 15. novembra 2011 ich
prepustil z väzby na slobodu.
Ústavná požiadavka, aby väzba trvala iba nevyhnutnú dobu, je garantovaná
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať v každom období trestného
stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili (§ 79 Trestného poriadku). V zmysle
§ 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej
trvanie (§ 76 ods. 6 a 7 a § 78 Trestného poriadku), musí byť obvinený ihneď prepustený
na slobodu.
Touto ústavnou požiadavkou sa riadil aj krajský súd, pričom jeho rozhodnutie
prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu je dôkazom toho, že skúmaniu zákonnosti ich
väzby bola venovaná náležitá pozornosť. Tým krajský súd prejavil starostlivý prístup k tak
citlivej otázke, akou je osobná sloboda sťažovateľov.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je
aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu už na
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov vyplývajúcimi zo sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011