Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 551/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P.,

zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prezumpciu

neviny podľa a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu

Považská Bystrica sp. zn. zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 21. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011

(po doplnení 4. júla 2011 a 25. júla 2011) doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P. a T. Ď., P.

(ďalej len „sťažovateľ č. 1“, „sťažovateľ č. 2“, „sťažovateľ č. 3“, spolu aj „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1

písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. apríla

2011.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že potom, ako boli v trestnej veci, v rámci ktorej im

bolo vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189

ods. 1 a 4 písm. c) s poukazom na

v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa , prepustení z väzby, boli následne zadržaní a vzatí

do väzby v inej trestnej veci. Išlo o trestnú vec, v ktorej im bolo vznesené obvinenie

za prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa a iné,

pričom v tomto prípade boli prepustení z väzby 1. apríla 2011. Hneď po prepustení z väzby

došlo k ich ďalšiemu zadržaniu a vzatiu do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b)

a c) , a to na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2011. V danom prípade bolo sťažovateľom uznesením Prezídia Policajného

zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia

vyšetrovania v Trnave (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn.

ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011 z 30. marca 2011 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa a spáchaného v štádiu

pokusu podľa formou spolupáchateľstva podľa Trestného

zákona.

Sťažovatelia uviedli, že daná trestná vec na okresnom súde napadla zákonnému

sudcovi JUDr. M. Č., ktorý už bol vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.

vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, a to pre jeho nepriaznivý

pomer k sťažovateľovi č. 1.

Podľa vyjadrenia sťažovateľov aj napriek tomu, že vo veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. nevzniesli námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi JUDr. M.

Č., pred rozhodnutím o väzbe sa tento sám vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania.

Sudca pre prípravné konanie o svojom vylúčení rozhodol uznesením sp. zn.

zo 4. apríla 2011.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že sudca pre prípravné konanie potom rozhodol o ich

vzatí do väzby uznesením sp. zn. zo 4. apríla 2011, a to z dôvodov podľa

ods. 1 písm. a), b) a c) . Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť. V tejto

súvislosti sťažovatelia dodali: „Sťažnosťou zo 14. 04. 2011 bolo napadnuté aj uznesenie

okresného súdu o vylúčení zo 04. 04. 2011.“ Podľa ich vyjadrenia o sťažnostiach proti

uzneseniu okresného súdu, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o zákonnosti ich väzby,

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. apríla 2011 tak, že ich ako

nedôvodné zamietol.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že v ich prípade nerozhodol vo veci nezávislý

a nestranný súd, keďže o ich vzatí do väzby rozhodoval sudca JUDr. M. Č., ktorý podľa

nich sám uviedol, že sa cíti byť nepriateľom sťažovateľa č. 1, čo v konečnom dôsledku

znamená, že nemohol byť objektívne nestranný, a teda nemohol objektívne rozhodnúť ani

vo vzťahu k ďalším dvom sťažovateľom. Podľa názoru sťažovateľov mal krajský súd tento

nezákonný stav spôsobený súdom prvého stupňa odstrániť a prepustiť ich z väzby na

slobodu. Vzhľadom na to, že krajský súd tak neučinil, porušil ich základné právo podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5 a právo podľa a ods. 3 a 4 dohovoru. V súvislosti

s touto námietkou sťažovatelia argumentovali aj tým, že vzhľadom na to, že ich výsluch na

okresnom súde pred rozhodnutím o vzatí do väzby viedol vo veci zaujatý sudca pre

prípravné konanie, znamená, ako keby tento výsluch nebol vôbec realizovaný, a teda

rozhodnutie o ich vzatí do väzby je aj z tohto pohľadu nezákonné. Okrem toho sťažovatelia

tvrdili, že sudca pre prípravné konanie vzhľadom na to, že žiadna zo strán nevzniesla

námietku zaujatosti, nemal rozhodovať podľa , ale podľa

mal oznámiť svoju zaujatosť a o jeho vylúčení mal

rozhodnúť senát krajského súdu. Sťažovatelia taktiež namietali, že neobstojí tvrdenie

krajského súdu, že v čase rozhodovania o väzbe nebolo ešte rozhodnuté o vylúčení sudcu

pre prípravné konanie, a dodali, že rozhodnutie o väzbe nemožno považovať za neodkladný

úkon.

Sťažovatelia súčasne namietali, že v ich prípade rozhodol nepríslušný súd a že o ich

väzbe mal rozhodovať Špecializovaný trestný súd. Predmetnú námietku odôvodnili tým, že

skutok, za ktorý im bolo vznesené obvinenie uznesením úradu boja proti organizovanej

kriminalite z 30. marca 2011, je potrebné považovať za čiastkový útok pokračovacieho

trestného činu, za ktorý im bolo vznesené obvinenie skoršími rozhodnutiami vyšetrovateľa

a pre ktorý už boli vo väzbe v období od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010. Podľa ich

názoru krajský súd poprel účel a význam , keď ich konanie

posúdil ako opakovanie trestného činu, hoci v ich prípade malo ísť o pokračovací trestný

čin, ktorého definícia je obsiahnutá v . Sťažovatelia

vyslovili názor, že keďže ich skutok bol kvalifikovaný ako opakovaný trestný čin, a nie ako

pokračovací trestný čin, v dôsledku čoho o ich väzbe nekonal Špecializovaný trestný súd,

ale okresný súd a krajský súd, došlo k porušeniu ich práva podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia tvrdili, že keďže podľa nich išlo v danom

prípade o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, za ktorý už boli vo väzbe v období

od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010, okresný súd nemohol rozhodovať o prvoväzbe

podľa , ale v ich prípade išlo o opakovanú väzbu podľa

ods. 2 . Tu ale sťažovatelia podotkli, že na uvalenie opakovanej väzby

u nich neboli dané ani formálne, ani materiálne predpoklady. Z uvedeného dôvodu došlo

podľa ich názoru k porušeniu základného práva podľa , 2 a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

Sťažovatelia poukázali aj na to, že k vzneseniu obvinenia z 30. marca 2011 došlo

na základe trestného oznámenia D. V. z 18. septembra 2008, z čoho plynie jednoznačný

záver, že orgány činné v trestnom konaní odďaľovali vznesenie obvinenia za tento skutok

„s evidentným cieľom zneužitia inštitútu väzby na trestanie sťažovateľov“. Podľa ich názoru

krajský súd túto skutočnosť ignoroval, čím podľa nich porušil ich základné právo podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5 a právo podľa a ods. 3 a 4 dohovoru.

Nezákonnosť svojho väzobného stíhania videli sťažovatelia aj v tom, že orgány činné

v trestnom konaní nepostupovali v ich trestných veciach urýchlene a starostlivo, pretože

vo väzbe sa nachádzajú nepretržite od 27. septembra 2008, a len čo dôjde k ich prepusteniu

v jednej veci, sú zadržaní a vzatí do väzby v inej trestnej veci. Tak tomu bolo aj v tomto

prípade, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práva podľa dohovoru. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa

kumulovania dĺžky trvania rozdielnych väzobných stíhaní.

Sťažovatelia namietali aj nedostatočnosť a svojvôľu odôvodnenia uznesenia

krajského súdu, a to pokiaľ ide o všetky väzobné dôvody, ako aj o vysporiadanie sa

s námietkou o tom, že vo veci konal zaujatý a neobjektívny sudca. Podľa nich rozhodnutie

krajského súdu neobsahuje dostatočné a konkrétne dôvody na uvalenie útekovej, kolúznej

a preventívnej väzby, ale obsahuje len neprípustné a konkrétnymi okolnosťami nepodložené

dohady. Zároveň poukázali na to, že keďže vo väzbe sú nepretržite od 27. septembra 2008,

v ich prípade nejde o začiatočné štádium väzobného stíhania, a že skutočnosti, ktoré mohli

odôvodňovať ich väzbu v rannom štádiu, v súčasnej dobe už nie sú postačujúce.

Z uvedeného dôvodu sa domnievali, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich

základného práva podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru.

Sťažovatelia zároveň uviedli, že okresný súd v uznesení sp. zn.

zo 4. apríla 2011 „v rozpore so zásadou prezumpcie neviny prejudikoval, že sa skutok stal,

a že ho spáchali sťažovatelia“, pričom krajský súd toto pochybenie okresného súdu

nenapravil. Tým podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich základného práva

na prezumpciu neviny podľa a podľa dohovoru.

Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že v súvislosti s rozhodovaním o ich vzatí do väzby

ani okresný súd, ani krajský súd nedodržali požiadavku bezodkladnosti a urýchlenosti

rozhodovania o zákonnosti väzby, keďže návrh prokurátora na ich vzatie do väzby bol

okresnému súdu doručený 2. apríla 2011, ale druhostupňové rozhodnutie v tejto veci im

bolo doručené až 19. mája 2011. Podľa ich tvrdení konanie na oboch stupňoch súdov trvalo

dokopy takmer 7 týždňov, čím došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2

a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, základné právo podľa , právo podľa a ods. 3

a 4 a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského

súdu zrušil a krajskému súdu prikázal, aby ich prepustil z väzby na slobodu, okresnému

súdu uložil povinnosť zaplatiť každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť každému z nich primerané finančné

zadosťučinenie v sume 15 000 € a obom súdom uložil povinnosť zaplatiť im náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich práv

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2011, ktorým bolo rozhodnuté

o ich vzatí do väzby, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov

rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho

o zákonnosti väzby sťažovateľov, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(obdobne napr. , , , ,

, ).

V časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o zákonnosti väzby.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že návrh prokurátora Krajskej prokuratúry

v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie sťažovateľov do väzby bol doručený

okresnému súdu 2. apríla 2011 a 4. apríla 2011 sudca pre prípravné konanie o návrhu

rozhodol tak, že vzal sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti a následne

okresný súd 14. apríla 2011 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie. O sťažnostiach

sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2011

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. apríla 2011 tak, že ich

zamietol. Po písomnom vyhotovení uznesenia krajský súd 11. mája 2011 vrátil spis

okresnému súdu, ktorý druhostupňové uznesenie doručil sťažovateľom v priebehu

18. mája 2011 až 20. mája 2011.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. , ,

).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd o väzbe sťažovateľov celkovo konal 21 dní,

a to od 2. apríla 2011, keď mu bol predložený návrh krajskej prokuratúry, do

14. apríla 2011, keď po rozhodnutí a podaní sťažnosti proti jeho rozhodnutiu predložil spis

krajskému súdu; a od 11. mája 2011, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu,

do 20. mája 2011, keď zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľom.

Z uvedeného zároveň vyplýva, že krajský súd konal o zákonnosti väzby sťažovateľov

27 dní.

Ústavný súd je toho názoru, že tak okresný súd, ako aj krajský súd konali o väzbe

sťažovateľov v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2

, čo znamená, že konali urýchlene (speedily), a preto bolo potrebné túto časť

sťažnosti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základného práva na prezumpciu neviny podľa

a práva podľa dohovoru postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 21. apríla 2011.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa

úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011

z 2. marca 2011 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a 30. marca 2011 vyšetrovateľ vzniesol

obvinenie sťažovateľom za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3

písm. b) v štádiu pokusu podľa formou

spolupáchateľstva podľa za skutok, ku ktorému malo dôjsť

v priebehu mája až septembra 2008.

Dňa 1. apríla 2011 boli sťažovatelia zadržaní a vypočutí vyšetrovateľom a následne

2. apríla 2011 prokurátor krajskej prokuratúry podal na okresnom súde návrh na ich vzatie

do väzby z dôvodov podľa , a .

Na okresnom súde napadla táto vec sudcovi pre prípravné konanie JUDr. M. Č.,

ktorý sa pred výsluchom sťažovateľov uznesením podľa § 31 ods. 1 a § 32 ods. 3 Trestného

poriadku vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa č. 1 vedenej

na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011. Zo

zápisnice okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ č. 1 ani jeho obhajca nepodali proti tomuto

rozhodnutiu sťažnosť. Prítomný prokurátor sa k uzneseniu nevyjadril.

Po vyhlásení uznesenia sudca pre prípravné konanie vypočul sťažovateľov k návrhu

krajskej prokuratúry na ich vzatie do väzby. V priebehu výsluchu sťažovateľ č. 1 uviedol, že

vznesenie obvinenia považuje za výmysel a intrigy voči jeho osobe a spochybňoval

výpoveď svedka, ktorá bola podkladom pre vznesenie obvinenia. Súčasne namietal aj

právnu kvalifikáciu skutku a tvrdil, že v danej veci ide o pokračovací trestný čin. Ďalší

dvaja sťažovatelia v priebehu výsluchu zhodne popierali spáchanie skutku, ktorý sa im

kladie za vinu a žiadali o prepustenie zo zadržania.

Po výsluchu sťažovateľov sudca pre prípravné konanie JUDr. M. Č. rozhodol o vzatí

sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa , a .

Sudca pre prípravné konanie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolal na argumentáciu

krajskej prokuratúry a v celom rozsahu sa s ňou stotožnil. Z uznesenia okresného súdu

vyplýva, že krajská prokuratúra dôvod preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku] videla v tom, že skutku, ktorý sa kladie sťažovateľom za vinu, sa mali dopustiť

„v časovom rozpätí od jari 2008 do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po

ich prepustení z väzby dňa 29. 4. 2008, resp. 30. 4. 2008, a ktoré predchádzalo ich vzatiu do

väzby dňa 27. 9. 2008. Z týchto časových súvislostí je zrejmé, že svoj pobyt na slobode

obvinení okamžite využili k tomu, aby sa dopustili ďalšieho samostatného trestného činu

vydierania.“. Okrem toho prokurátor krajskej prokuratúry podrobne poukázal na trestnú

minulosť sťažovateľov (s výnimkou sťažovateľa č. 2) a zdôraznil povahu ich osobností,

v dôsledku čoho u nich nie je predpoklad, že by na slobode boli spôsobilí rešpektovať

spoločensky uznávané normy. Dôvod kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku] prokurátor krajskej prokuratúry odôvodnil tým, že je predpoklad, že prepustením

sťažovateľov na slobodu by títo ovplyvňovali svedkov v snahe pomôcť sťažovateľovi č. 1,

ktorý sa javí ako ústredná postava pri páchaní a organizovaní trestnej činnosti, pričom tieto

zistenia vyplynuli z výsledkov vyšetrovania inej trestnej činnosti týkajúcej sa sťažovateľov.

Napokon dôvod útekovej väzby podľa prokurátor

krajskej prokuratúry, s ktorého názorom sa stotožnil aj okresný súd, odôvodnil tým, že za

spáchanie skutku, ktorý sa kladie sťažovateľom za vinu, im hrozí vysoký trest a že v prípade

prepustenia na slobodu existuje dôvodná obava, že v dôsledku tejto okolnosti by sa mohli

skrývať, a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 21. apríla 2011 tak, že ich zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu vznesenia obvinenia,

uviedol okolnosti súvisiace so zadržaním sťažovateľov, ich výsluchom pred vyšetrovateľom

a pred sudcom pre prípravné konanie, uviedol podstatné vyjadrenia sťažovateľov, ktoré boli

súčasťou ich výpovedí, a konštatoval, že pred rozhodovaním o väzbe sa sudca pre prípravné

konanie vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci týkajúcej

sa sťažovateľa č. 1. Krajský súd súčasne predstavil rozsiahlu argumentáciu sťažovateľov

obsiahnutú v ich sťažnostiach, ktoré podali aj prostredníctvom obhajcu. V týchto

sťažnostiach sťažovatelia predostreli v podstate totožné argumenty, ako v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 21. apríla 2011 ďalej konštatoval:

„Na základe rozvrhu práce Okresného súdu v Považskej Bystrici a prílohy

o služobnej pohotovosti bol v dňoch 28. 03.- 04. 04. 2011 určený ako sudca pre prípravné

konanie v agende, ktorá mu v zmysle príslušných zákonných ustanovení prislúcha

rozhodovať a teda aj v zmysle , JUDr. M. Č. Na základe toho potom

možno povedať, že bol zákonným sudcom na rozhodovanie o väzbe obvinených

v prípravnom konaní. Vzhľadom na jeho postup pri vydaní uznesenia o svojom vylúčení

krajský súd na jednej strane skonštatoval, že je nutné súhlasiť s tým, že ak sa sudca pre

prípravné konanie cítil vo veci zaujatý, nesprávne postupoval podľa

Správne mal postupovať tak, že oznámi svoju zaujatosť a o jeho vylúčení, resp. nevylúčení

mal po predložení veci rozhodovať podľa predseda senátu Krajského

súdu v Trenčíne. Uvedené uznesenie sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení je preto

vydané v rozpore so zákonom. Na druhej strane však krajský súd dospel k záveru, že aj

napriek takémuto nesprávnemu postupu a vyhlásenému uzneseniu vo veci o návrhu

prokurátora na vzatie obvinených do väzby rozhodoval zákonný sudca. Je nutné uviesť, že

ak aj sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o návrhu prokurátora na vzatie obvineného

do väzby oznámi svoju zaujatosť, musí vzhľadom na lehoty uvádzané v ustanovení § 87

ods. 2 rozhodnúť o tomto návrhu, pretože až do rozhodnutia nadriadeného súdu je

zákonným sudcom. Vzhľadom na už spomínané lehoty, ktoré sú zákonom stanovené

v hodinách, by nebolo možné, aby do uplynutia týchto lehôt rozhodol o sudcom pre

prípravné konanie oznámenej zaujatosti nadriadený súd, zvlášť ak návrh prokurátora na

vzatie do väzby je doručený okresnému súdu v deň pracovného voľna tak, ako sa to stalo

v prejednávanom prípade... Preto krajský súd zaujal názor, že aj napriek nesprávnemu

rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie, ktorým rozhodol o svojom vylúčení, rozhodoval

o návrhu prokurátora na vzatie do väzby obvinených zákonný sudca, pretože v čase

rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o väzbe zákonným spôsobom nebolo rozhodnuté

o jeho vylúčení a teda neboli v tomto smere porušené práva obvinených.

Pri skúmaní či boli splnené formálne podmienky na vzatie obvinených do väzby

krajský súd nezistil žiadne pochybenie. Vo veci bolo riadne začaté trestné stíhanie

a obvineným bolo v súlade so zákonom vznesené obvinenie, pred rozhodovaním o väzbe boli

za prítomnosti obhajcu vypočutí a mohli sa vyjadriť k návrhu prokurátora. Pokiaľ ide

o splnenie materiálnych podmienok väzby, krajský súd konštatoval, že doteraz zistené

skutočnosti a zadovážené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné

stíhanie a vznesené obvinenie, boli spáchané, vykazujú znaky obzvlášť závažného zločinu

vydierania... Uvedenému v súčasnom štádiu konania nasvedčujú doposiaľ zadovážené

dôkazy a to výpoveď svedkov D. V. a L. K. a utajeného svedka...

K námietkam uvádzaným v sťažnostiach vo vzťahu k nedôveryhodnosti svedka V. s

poukazom na rozpory s jeho predošlými výpoveďami v iných trestných veciach krajský súd

podotýka, že v súčasnosti sa zmenilo jeho postavenie a vypovedá ako svedok, ktorý je

povinný vypovedať pravdu a v prípade krivého obvinenia by sa dopustil trestného činu.

Taktiež sa krajský súd zaoberal aj tvrdením uvádzaným v sťažnosti, že skutok pre

ktorý sú obvinení stíhaní v prejednávanej veci a je uvedený v uznesení vyšetrovateľa zo dňa

30.03.2011, je čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, pre ktorý sú obvinení

toho času stíhaní v inom prípravnom konaní... S takýmto názorom sa krajský súd

nestotožnil, nakoľko aktuálne prejednávaný skutok mali spáchať v období mesiacov máj

2008 až september 2008 a skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie vo veci vedenej na

Odbore justičnej a kriminálnej polície... kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný

zločin vydierania, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca roku 2006 až

do septembra roku 2007. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich

mesiacov pri jednotlivých konaniach absentuje časová súvislosť pre záver, že ide

o čiastkový úkon pokračovacieho trestného činu. V prejednávanej veci ide o samostatný

skutok a preto nie je na mieste ani tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobné stíhaní.

Pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle , , , tieto

aj podľa názoru krajského súdu sú v tomto štádiu konania u všetkých obvinených prítomné.

Dôvodnosť tzv. útekovej väzby ako správne uviedol súd prvého stupňa, je daná najmä tým,

že obvinení sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý im v prípade uznania viny hrozí

vysoký trest odňatia slobody, pričom spolu s prihliadnutím na skutočnosť, že všetci sú

stíhaní aj v inom konaní pre ďalšie závažné trestné činy, je dôvodná obava, že by v prípade

ponechania na slobode mohli ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu,

alebo trestu. Čo sa týka dôvodov väzby v zmysle , krajský súd

uvádza, že okolnosti, za akých malo dôjsť k vzájomnému stretnutiu poškodeného a všetkých

troch obvinených v motorovom vozidle pred hotelom M. tak, ako ich popísal poškodený, kde

si obvinený M. za prítomnosti Ď. a H. mal nahrávať na diktafón odpovede poškodeného

ohľadne podpaľovania motorových vozidiel, pričom na neho v prestávkach nahrávania mal

kričať čo má odpovedať, odôvodňujú spolu so snahou o ovplyvňovanie svedkov už v

predošlej trestnej veci, nachádzajúcej sa v súčasnosti v štádiu súdneho konania obavu, že

by pôsobili na svedkov, znalcov spoluobvinených alebo inak marili objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie. Napokon vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) je potrebné uviesť, že obvinený M. M. bol už v minulosti 6 krát súdne

trestaný prevažne za násilné trestné činy aj k nepodmienečným trestom odňatia slobody,

pričom okolnosť, že sa na neho hľadí akoby odsúdený nebol, nemá vplyv na záver, že sa

jedná o osobu so sklonom k páchaniu trestných činov. Taktiež Obvinený T. Ď. stál v

minulosti pred súdom pre úmyselný trestný čin, pričom Okresný súd Čadca sp. zn. 2

rozhodol zmierom o zastavení trestného stíhania. Obvinený H. súdne trestaný

nebol. Prejednávaného skutku sa obvinení mali dopustiť krátko po prepustení z väzby v inej

trestnej veci, pričom je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že sú všetci trestne stíhaní aj

za inú rozsiahlu trestnú činnosť ... Uvedené spolu so skutočnosťou, že obvinení sú v súčasne

prejednávanej veci stíhaní pre trestnú činnosť, ktorú mali páchať počas skoro piatich

mesiacov, pričom ani predošlý výkon väzby v inej veci ich od takéhoto konania neodradil,

taktiež s prihliadnutím na osoby, povahu a charakter trestnej činnosti, z ktorej sú podozriví,

odôvodňujú obavu, že by pokračovali v páchaní rovnakej, resp. obdobnej trestnej činnosti...

Záverom krajský súd uvádza, že aj keď sa musel z pohľadu rozhodnutia o väzbe

obvinených zaoberať tiež otázkou rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení,

vzhľadom na potrebu urýchleného rozhodnutia o väzbe neprejednával sťažnosť proti

uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení a nerozhodol o nej, nakoľko

sťažnosť nebola riadnym spôsobom krajskému súdu predložená a predmetné uznesenie

doposiaľ nebolo doručené všetkým osobám, ktorých sa týka. Zo spisu vyplýva, že uznesenie

o vylúčení nebolo doposiaľ doručené obvineným H. a Ď., čo bude nutné vykonať, a spis

spolu s predkladacou správou predložiť k rozhodnutiu o sťažnosti.“

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Sťažovatelia namietali, že v ich prípade nerozhodol nestranný sudca, a to z dôvodu,

že pred rozhodnutím okresného súdu o ich vzatí do väzby samotný sudca oznámil svoju

zaujatosť a sám sa vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci. Touto

námietkou sťažovateľov sa veľmi podrobne zaoberal aj krajský súd. Krajský súd dal za

pravdu sťažovateľom, že postup sudcu pre prípravné konanie v procese rozhodovania o jeho

zaujatosti nebol správny. S týmto názorom sa stotožňuje aj ústavný súd, ale zároveň dodáva,

že vzhľadom na to, že sťažovatelia nenamietali uznesenie týkajúce sa vylúčenia sudcu pre

prípravné konanie z rozhodovania v danej veci, ale namietali rozhodnutia súdov

rozhodujúcich o ich osobnej slobode, predmetom tohto konania nebolo skúmať procesný

postup okresného súdu, na ktorý sú aplikovateľné ustanovenia

o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb podľa § 31 a násl.

citovaného zákona, ale predmetom tohto konania bolo posúdiť závery krajského súdu, ktorý

zamietol sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby.

Ústavný súd je toho názoru, že rozhodovanie sudcu, ktorý je vo veci zaujatý, súvisí

s rozhodnutím, ktoré tento sudca prijíma. To znamená, že aj predmetná zaujatosť sudcu pre

prípravné konanie, ktorý sám vyhlásil, že sa vo veci cíti byť zaujatý, určite determinovala

jeho rozhodnutie o zákonnosti väzby. V nadväznosti na uvedené však považoval ústavný

súd za prvoradé zodpovedať otázku, do akej miery postup sudcu pre prípravné konanie

ovplyvnil rozhodovanie o vzatí sťažovateľov do väzby. Na tomto mieste je potrebné

poukázať na to, že na základe sťažností sťažovateľov rozhodoval o ich vzatí do väzby

v konečnom dôsledku krajský súd. Ten uznal nesprávnosť postupu sudcu pre prípravné

konanie v súvislosti s ním oznámenou zaujatosťou vo veci, na druhej strane zároveň uznal

opodstatnenosť všetkých väzobných dôvodov a v odôvodnení svojho rozhodnutia na ne

poukázal. Krajský súd zároveň argumentoval špecifickosťou, akú je potrebné pripísať

inštitútu väzby, keď o osobnej slobode dotknutej osoby je potrebné rozhodnúť

v predpísaných lehotách. V tejto súvislosti krajský súd naznačil, že ak by aj sudca pre

prípravné konanie postupoval podľa a oznámil by svoju

zaujatosť, musel by „vzhľadom na lehoty uvádzané v rozhodnúť o tomto

návrhu, pretože až do rozhodnutia nadriadeného súdu je zákonným sudcom“. Krajský súd

zároveň uviedol skutočnosti, na základe ktorých dosiaľ nerozhodol o sťažnosti, ktorá bola

podaná proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu bolo o vzatí

sťažovateľov do väzby rozhodnuté nestranným súdom, pretože tým bol napokon

druhostupňový (krajský) súd, ktorý preskúmal postup súdu prvého stupňa a vo svojom

rozhodnutí zhliadol všetky dôvody väzby sťažovateľov tak, ako ich navrhol prokurátor

krajskej prokuratúry.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovatelia súčasne namietali, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne

odôvodnené, pretože neobsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali uvalenie

väzby podľa , a , a zároveň namietali, že

nesprávna právna kvalifikácia skutku spôsobila to, že v ich veci rozhodol nepríslušný súd

a že pre daný skutok už raz boli vo väzbe. Súčasne tvrdili, že k vzneseniu obvinenia došlo

na základe výpovede nedôveryhodného svedka a dodali, že krajský súd svojím rozhodnutím

porušil ich základné právo na prezumpciu neviny a že vôbec neprihliadol na skutočnosť, že

v ich prípade nemožno uvažovať o počiatočnom štádiu väzby, pretože vo väzbe sú ohľadom

viacerých trestných vecí nepretržite od 27. septembra 2008.

K uvedeným námietkam ústavný súd uvádza, že podľa jeho zistení krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi podrobne popísal skutkové okolnosti, ktoré

dostatočným spôsobom kryjú zákonné ustanovenia upravujúce dôvody

útekovej, kolúznej a preventívnej väzby. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenia krajského

súdu sa nepohybujú v rovine dohadov, ale vychádzajú z konkrétnych skutočností, ktoré

ústavný súd nemá dôvod spochybňovať. Argumenty uvádzané krajským súdom vo vzťahu

k jednotlivým dôvodom väzby (hrozba vysokého trestu, iná závažná trestná činnosť

sťažovateľov, poznatky o ich snahe pôsobiť na svedkov vyplývajúce z dokumentovanej

trestnej činnosti, ako aj vyplývajúce z inej trestnej činnosti, trestná minulosť sťažovateľa

č. 1 a sťažovateľa č. 3, páchanie trestnej činnosti po prepustení z väzby, akcent na osobu

sťažovateľov, povahu a charakter ich protiprávneho konania a podobne) sa aj v danom

štádiu trestného konania (aj s prihliadnutím na to, že sťažovatelia sa vo väzbe v rámci

viacerých trestných konaní nachádzajú už dlhšiu dobu) javia ako celkom logické

a legitímne.

Krajský súd sa zaoberal aj právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bolo sťažovateľom

vznesené obvinenie vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite

z 30. marca 2011. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, v akom čase došlo

k spáchaniu uvedeného skutku a v akom období došlo k spáchaniu skutku, o ktorom sa

sťažovatelia domnievali, že súvisí s aktuálne vzneseným obvinením. Krajský súd pre

absenciu časovej súvislosti medzi uvedenými skutkami konštatoval, že nemôže ísť

o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ale že v danom prípade ide o samostatný

skutok vydierania. Podľa názoru ústavného súdu daná interpretácia krajského súdu

s použitím argumentum a contrario korešponduje so znením § 122 ods. 10 Trestného

poriadku, ktorý obsahuje definíciu pokračovacieho trestného činu. Tým v podstate krajský

súd zodpovedal aj otázku svojej príslušnosti a dal aj odpoveď na námietku sťažovateľov,

v rámci ktorej tvrdili, že v danej veci, keďže podľa ich názoru ide o čiastkový útok

pokračovacieho trestného činu, už boli vo väzbe.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), ktorá

vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade

rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: Po formálnej stránke

musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke musia existovať

skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa

mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať

niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v .

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

existenciu formálnych a materiálnych podmienok väzby, a vo vzťahu k dôvodnosti

podozrenia, že skutok mali spáchať sťažovatelia, druhostupňový súd vychádzal z dosiaľ

zadovážených dôkazov. Krajský súd pripomenul, že ide o dôkazy relevantné pre súčasné

štádium trestného konania, pričom priblížil obsah svedeckých výpovedí, ktoré mali naznačiť

modus operandi protiprávneho konania sťažovateľov.

S týmito závermi krajského súdu súvisí aj námietka sťažovateľov o tom, že vznesenie

obvinenia na základe výpovede nedôveryhodného svedka nemôže byť objektívnym

dôvodom na ich vzatie do väzby. K uvedenému však ústavný súd poznamenáva, že nebolo

jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“ a povahou dosiaľ zabezpečeného dôkazného materiálu,

ale jeho úlohou bolo posúdiť, či boli naplnené formálne a materiálne podmienky na vzatie

sťažovateľov do väzby. Keďže v namietanej veci existovalo uznesenie vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia, ako aj dostatočne odôvodnený záver, že konanie, ktorého sa mali

sťažovatelia dopustiť, má znaky trestného činu a zároveň krajský súd podrobne poukázal na

skutkové okolnosti opodstatňujúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

, ústavný súd konštatuje, že boli splnené formálne a materiálne

predpoklady väzby sťažovateľov. O tom, či zadovážené dôkazy potvrdia alebo vyvrátia vinu

sťažovateľov, rozhodne súd vo veci samej, keďže na sťažovateľov už v tejto trestnej veci

bola podaná obžaloba. Z tohto pohľadu je preto potrebné uznesenie krajského súdu označiť

za súladné s obsahom základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu, ako aj ich právom

na slobodu a bezpečnosť.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu ich základného práva na prezumpciu neviny, k tej ústavný súd uvádza, že

nezistil, aby druhostupňový súd tvrdil vinu sťažovateľov alebo že by vyslovil

nespochybniteľný záver o tom, že skutok spáchali sťažovatelia. Krajský súd sa na viacerých

miestach napadnutého rozhodnutia odvolával na dôvodnosť podozrenia zo spáchania

trestnej činnosti sťažovateľov a dosiaľ zadovážené dôkazy, pričom z jeho tvrdení nevyplýva

prejudikovanie ich viny, a preto v tomto kontexte nemožno uvažovať o porušení základného

práva sťažovateľov podľa a ich práva podľa dohovoru.

Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že krajský súd neprihliadol na skutočnosť, že v ich

prípade nejde o začiatočné štádium väzobného stíhania, keďže vo väzbe sa nachádzajú

v rámci viacerých trestných konaní nepretržite od 27. septembra 2008.

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď väzobné stíhanie sťažovateľov, ako to oni

samotní tvrdia, trvá od konca septembra 2008, predsa je potrebné zohľadniť aj skutočnosť,

že v namietanom prípade nejde o rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby

či rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby alebo o rozhodnutie o ponechaní

sťažovateľov vo väzbe, ale ide o rozhodnutie o vzatí do väzby. Pri zohľadnení tejto povahy

namietaného rozhodnutia, skutkových a právnych dôvodov uvádzaných v rozhodnutí

krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby v tejto konkrétnej veci

ústavný súd ešte stále zastáva názor, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2011 je potrebné považovať za ústavne konformné.

Ústavný súd zistil, že v danej veci prokurátor krajskej prokuratúry podal

27. septembra 2011 pod č. k. -136 na sťažovateľov obžalobu za uvedený trestný

čin. Predmetná trestná vec je na okresnom súde v súčasnej dobe vedená pod

sp. zn. . Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. októbra 2011

rozhodol o ponechaní sťažovateľov vo väzbe. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia

sťažnosti, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra

2011 napadnuté rozhodnutie zrušil a vzhľadom na to, že zistil, že lehota väzby sťažovateľov

uplynula 1. novembra 2011, príkazom sp. zn. z 15. novembra 2011 ich

prepustil z väzby na slobodu.

Ústavná požiadavka, aby väzba trvala iba nevyhnutnú dobu, je garantovaná

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať v každom období trestného

stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili ( ). V zmysle

ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej

trvanie ( a a ), musí byť obvinený ihneď prepustený

na slobodu.

Touto ústavnou požiadavkou sa riadil aj krajský súd, pričom jeho rozhodnutie

prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu je dôkazom toho, že skúmaniu zákonnosti ich

väzby bola venovaná náležitá pozornosť. Tým krajský súd prejavil starostlivý prístup k tak

citlivej otázke, akou je osobná sloboda sťažovateľov.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu už na

predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011