Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika, vo veci

sťažnosti V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., pre namietané porušenie jeho práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava

I 3. septembra 2010 takto

rozhodol:

1. Právo V. Y. na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti

a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému

súdu Bratislava I 3. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. V. Y. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 305,84 € (slovom tristopäť eur

a osemdesiatštyri centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd Bratislava I na účet

jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 2. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. Y.m, t. č. vo

väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. B., pre namietané porušenie jeho

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s nedodržaním

požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru, pretože o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu

3. septembra 2010 rozhodol tamojší súd až 28. októbra 2010, čo podľa jeho názoru

nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti jeho

väzby.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010 porušil jeho právo

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,84 €.

K sťažnosti sa ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho podpredsedu, a to listom sp. zn. Spr 3055/2011 zo 14. februára

2011. V liste podpredseda okresného súdu poukázal na to, za akú trestnú činnosť je

sťažovateľ obžalovaný, kedy bol vzatý do väzby, pričom sa zároveň vyjadril k okolnostiam

týkajúcim sa rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorá bola

tamojšiemu súdu doručená 3. septembra 2010. V tejto súvislosti podpredseda okresného

súdu uviedol, že postup pri prerokovaní žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bol

poznačený tým, že spočiatku nebolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha a neskôr

(14. októbra 2010) obhajca sťažovateľa tamojšiemu súdu oznámil, že mu vypovedal plnú

moc, a preto mu okresný súd ustanovil iného obhajcu a o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby rozhodol na hlavnom pojednávaní 28. októbra 2010. Vzhľadom na uvedené

okolnosti sa podpredseda okresného súdu nedomnieva, aby naznačeným postupom došlo

k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Listom sp. zn. Spr 3055/2011 zo 7. apríla 2011 doručeným ústavnému súdu 13. apríla

2011 predsedníčka okresného súdu oznámila, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 4. apríla 2011

taktiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci

samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúceho sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté

aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. ,

, ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. , ).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“

(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru,

to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie

do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. októbra

1990, § 27).

Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6

znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom

konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne

a urýchlene.“

Podľa policajt, prokurátor, sudca pre prípravné

konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť

zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí

tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo

právoplatnosť.

S prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému

poriadku.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu, ako aj

z ďalších s vecou súvisiacich písomností ústavný súd zistil, že 3. septembra 2010 bolo

okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené „Návrh na konanie, v ktorom by

súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody a vzatia do väzby“.

V označenom podaní sťažovateľ okrem iného citoval ustanovenia čl. 5 ods. 4

dohovoru, a 5 , týkajúceho sa žiadosti

toho-ktorého obvineného o prepustenie z väzby či judikatúru ESĽP. Sťažovateľ ďalej

poukázal na okolnosti svojho vzatia do väzby, ku ktorému došlo rozhodnutím okresného

súdu zo 16. júla 2010 z dôvodu podľa . V podaní

sťažovateľ ďalej konštatoval: „V žiadnom prípade sa nemôže jednať o obavu z úteku,

pretože nie sú konkrétne skutočnosti, ktoré by tento väzobný dôvod podporili. Som bol

riadne predvolaný na verejné zasadnutie na 23. 7. 10, ale súd dal ma zatknúť a predviesť

kvôli tomu, že ma iný štátny orgán v súlade so zákonom vyhostil napriek tomu, že

nepochybne mal vedomosť o predvolaní na 23. 7. 2010... Dokonca aj keby došlo k môjmu

vyhosteniu, tak nie som bezdomovec a nebývam na U. pod mostom, mám vlastný dom

a presnú adresu, na ktorú by súd mohol poslať predvolanie... Mám za to, že som bol

pozbavený slobody a vzatý do väzby v úplnom rozpore so zákonom a že rozhodnutie sudcu

o mojej väzbe je nezákonné, preto podávam návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene

rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody.“

Dňa 16. septembra 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či jeho

podanie má považovať za žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd túto písomnosť

doručoval 27. septembra 2010, pričom sťažovateľovi bola doručená 1. októbra 2010, ale ten

na ňu nereagoval.

Dňa 6. októbra 2010 okresný súd určil termín neverejného zasadnutia na 15. október

2010, pričom jeho predmetom malo byť prerokovanie žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby.

Dňa 14. októbra 2010 obhajca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že mu

vypovedal plnú moc, na základe čoho okresný súd 15. októbra 2010 odročil neverejné

zasadnutie na 28. október 2010 a zároveň sťažovateľovi ustanovil nového a náhradného

obhajcu.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol okresný súd na hlavnom

pojednávaní 28. októbra 2010 tak, že ju zamietol. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T

106/09 nadobudlo právoplatnosť dňom vyhlásenia, pretože sťažovateľ po porade

s obhajcom sa vzdal práva podať proti nemu sťažnosť.

Ústavný súd konštatuje, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,

ktorá bola okresnému súdu doručená 3. septembra 2010, trvalo na súde prvého stupňa

1 mesiac a 25 dní. Ústavný súd nepochybuje o tom, že v priebehu tejto doby okresný súd

vykonal niektoré nevyhnutné úkony, ktoré si vyžiadala situácia a ktoré do určitej miery

predĺžili toto konanie (napr. odročenie neverejného zasadnutia určeného na 15. október

2010 z dôvodu vypovedania plnej moci obhajcu sťažovateľa a potreby ustanovenia nového

obhajcu), ale na strane druhej okresný súd nepostupoval promptne a urýchlene.

Dôkazom tohto tvrdenia ústavného súdu je zistenie, že okresný súd namiesto toho,

aby o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby konal, bezdôvodne ho vyzval na

vyjadrenie, či jeho podanie doručené okresnému súdu 3. septembra 2010 má považovať za

žiadosť o prepustenie z väzby. Ústavný súd je totiž toho názoru, že obsah tohto podania

jasne a určite vymedzil sťažovateľovu požiadavku, a teda že aj napriek tomu, že ho nazval

„Návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia

slobody a vzatia do väzby“, žiadal okresný súd o prepustenie z väzby. K takejto žiadosti

uviedol aj relevantné dôvody. Podľa názoru ústavného súdu nebolo potrebné sťažovateľa

vyzývať na vyjadrenie a vyčkávať na jeho odpoveď, pretože už samotný čl. 5 ods. 4

dohovoru, ktorý garantuje rýchlosť a bezodkladnosť rozhodovania o zákonnosti väzby,

nepoužíva pojem žiadosť o prepustenie z väzby, ale pojednáva o návrhu na konanie,

v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadil

prepustenie, ak je pozbavenie slobody tej-ktorej osoby nezákonné.

Pozornosti ústavného súdu navyše neuniklo, že aj napriek tomu, že sťažovateľ na túto

výzvu okresného súdu nereagoval, a teda mu podľa jeho inštrukcií neoznámil požadované

skutočnosti, ktoré podľa názoru ústavného súdu museli byť okresnému súdu známe,

6. októbra 2010 určil termín neverejného zasadnutia. Z uvedeného je potrebné vyvodiť

záver, ktorý spochybňuje dodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby a ktorý podľa názoru ústavného súdu svedčí pre záver

o tom, že okresný súd nekonal v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, že obsah podania

sťažovateľa bol v čase doručenia okresnému súdu 3. septembra 2010 pre tento súd neurčitý,

ale bez toho, aby ho sťažovateľ doplnil alebo upresnil, 6. októbra 2010 okresný súd určil

termín výsluchu sťažovateľa, predmetom ktorého mala byť práve jeho žiadosť o prepustenie

z väzby. Ústavný súd sa domnieva, že táto nerozhodnosť okresného súdu týkajúca sa

posúdenia podania podľa jeho obsahu v trvaní 1 mesiaca a 3 dní výraznou mierou prispela

k predĺženiu konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

K uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že pri posúdení

sťažovateľovho podania sa mal okresný súd riadiť jeho obsahom, ktorý podľa názoru

ústavného súdu jednoznačne znamenal, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu.

Ústavný súd konštatuje, že ďalšie obdobie konania okresného súdu o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby v trvaní 22 dní, a teda od 6. októbra 2010, keď okresný

súd určil termín výsluchu sťažovateľa do 28. októbra 2010, keď bolo právoplatne

rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, bolo skomplikované vypovedaním plnej

moci sťažovateľovi zo strany jeho obhajcu, potrebou odročiť termín výsluchu sťažovateľa

a nutnosťou ustanoviť mu nového a náhradného obhajcu. Aj napriek tomu, že vzniknutú

situáciu okresný súd nezapríčinil a po 6. októbri 2010 v konaní celkom plynulo konal, je

ústavný súd toho názoru, že tieto okolnosti nemohli byť dôvodom na to, aby okresný súd

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby právoplatne rozhodol až po uplynutí 1 mesiaca

a 25 dní.

Celková doba rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu a predovšetkým obdobie nečinnosti, respektíve neefektívnej činnosti

tamojšieho súdu v trvaní 1 mesiaca a 3 dní (od 3. septembra 2010 do 6. októbra 2010) podľa

názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, že postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010

bol neprimerane dlhý, a preto ústavný súd vyslovil, že označeným postupom okresného

súdu bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa a podľa ustanovenia

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Ústavný súd konštatuje, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľ nijako neodôvodnil, a preto mu ho ústavný súd s poukazom na nesplnenie

podmienok podľa nepriznal (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho

právny zástupca vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2011 v celkovej

sume 305,84 € (2 úkony právnej služby vykonané v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie

a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, 2 x režijný paušál po 7,21 €, to všetko zvýšené

o 20 % daň z pridanej hodnoty). Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal

z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu trov konania priznal v sume uplatnenej právnym

zástupcom sťažovateľa a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov za 2 uplatnené úkony právnej služby vykonané v roku

2010 vrátane režijného paušálu, to všetko zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty v celkovej

sume 305,84 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011