Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 93/2011
PDF · 220.78 KB
No categories available
III. ÚS 93/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika, vo veci
sťažnosti V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., pre namietané porušenie jeho práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava
I 3. septembra 2010 takto
rozhodol:
1. Právo V. Y. na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti
a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému
súdu Bratislava I 3. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. V. Y. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 305,84 € (slovom tristopäť eur
a osemdesiatštyri centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd Bratislava I na účet
jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 93/2011-15 z 2. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. Y.m, t. č. vo
väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. B., pre namietané porušenie jeho
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním
požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru, pretože o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu
3. septembra 2010 rozhodol tamojší súd až 28. októbra 2010, čo podľa jeho názoru
nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti jeho
väzby.
Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/09 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010 porušil jeho právo
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,84 €.
K sťažnosti sa ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho podpredsedu, a to listom sp. zn. Spr 3055/2011 zo 14. februára
2011. V liste podpredseda okresného súdu poukázal na to, za akú trestnú činnosť je
sťažovateľ obžalovaný, kedy bol vzatý do väzby, pričom sa zároveň vyjadril k okolnostiam
týkajúcim sa rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorá bola
tamojšiemu súdu doručená 3. septembra 2010. V tejto súvislosti podpredseda okresného
súdu uviedol, že postup pri prerokovaní žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bol
poznačený tým, že spočiatku nebolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha a neskôr
(14. októbra 2010) obhajca sťažovateľa tamojšiemu súdu oznámil, že mu vypovedal plnú
moc, a preto mu okresný súd ustanovil iného obhajcu a o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby rozhodol na hlavnom pojednávaní 28. októbra 2010. Vzhľadom na uvedené
okolnosti sa podpredseda okresného súdu nedomnieva, aby naznačeným postupom došlo
k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Listom sp. zn. Spr 3055/2011 zo 7. apríla 2011 doručeným ústavnému súdu 13. apríla
2011 predsedníčka okresného súdu oznámila, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.
Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 4. apríla 2011
taktiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúceho sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté
aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5
ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).
Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“
(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru,
to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie
do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. októbra
1990, § 27).
Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6
Trestného poriadku znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom
konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne
a urýchlene.“
Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre prípravné
konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú, alebo či sa zmenili.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť
zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí
tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo
právoplatnosť.
S prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému
poriadku.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu, ako aj
z ďalších s vecou súvisiacich písomností ústavný súd zistil, že 3. septembra 2010 bolo
okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené „Návrh na konanie, v ktorom by
súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody a vzatia do väzby“.
V označenom podaní sťažovateľ okrem iného citoval ustanovenia čl. 5 ods. 4
dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, § 79 ods. 3 Trestného poriadku týkajúceho sa žiadosti
toho-ktorého obvineného o prepustenie z väzby či judikatúru ESĽP. Sťažovateľ ďalej
poukázal na okolnosti svojho vzatia do väzby, ku ktorému došlo rozhodnutím okresného
súdu zo 16. júla 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. V podaní
sťažovateľ ďalej konštatoval: „V žiadnom prípade sa nemôže jednať o obavu z úteku,
pretože nie sú konkrétne skutočnosti, ktoré by tento väzobný dôvod podporili. Som bol
riadne predvolaný na verejné zasadnutie na 23. 7. 10, ale súd dal ma zatknúť a predviesť
kvôli tomu, že ma iný štátny orgán v súlade so zákonom vyhostil napriek tomu, že
nepochybne mal vedomosť o predvolaní na 23. 7. 2010... Dokonca aj keby došlo k môjmu
vyhosteniu, tak nie som bezdomovec a nebývam na U. pod mostom, mám vlastný dom
a presnú adresu, na ktorú by súd mohol poslať predvolanie... Mám za to, že som bol
pozbavený slobody a vzatý do väzby v úplnom rozpore so zákonom a že rozhodnutie sudcu
o mojej väzbe je nezákonné, preto podávam návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody.“
Dňa 16. septembra 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či jeho
podanie má považovať za žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd túto písomnosť
doručoval 27. septembra 2010, pričom sťažovateľovi bola doručená 1. októbra 2010, ale ten
na ňu nereagoval.
Dňa 6. októbra 2010 okresný súd určil termín neverejného zasadnutia na 15. október
2010, pričom jeho predmetom malo byť prerokovanie žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby.
Dňa 14. októbra 2010 obhajca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že mu
vypovedal plnú moc, na základe čoho okresný súd 15. októbra 2010 odročil neverejné
zasadnutie na 28. október 2010 a zároveň sťažovateľovi ustanovil nového a náhradného
obhajcu.
O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol okresný súd na hlavnom
pojednávaní 28. októbra 2010 tak, že ju zamietol. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T
106/09 nadobudlo právoplatnosť dňom vyhlásenia, pretože sťažovateľ po porade
s obhajcom sa vzdal práva podať proti nemu sťažnosť.
Ústavný súd konštatuje, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,
ktorá bola okresnému súdu doručená 3. septembra 2010, trvalo na súde prvého stupňa
1 mesiac a 25 dní. Ústavný súd nepochybuje o tom, že v priebehu tejto doby okresný súd
vykonal niektoré nevyhnutné úkony, ktoré si vyžiadala situácia a ktoré do určitej miery
predĺžili toto konanie (napr. odročenie neverejného zasadnutia určeného na 15. október
2010 z dôvodu vypovedania plnej moci obhajcu sťažovateľa a potreby ustanovenia nového
obhajcu), ale na strane druhej okresný súd nepostupoval promptne a urýchlene.
Dôkazom tohto tvrdenia ústavného súdu je zistenie, že okresný súd namiesto toho,
aby o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby konal, bezdôvodne ho vyzval na
vyjadrenie, či jeho podanie doručené okresnému súdu 3. septembra 2010 má považovať za
žiadosť o prepustenie z väzby. Ústavný súd je totiž toho názoru, že obsah tohto podania
jasne a určite vymedzil sťažovateľovu požiadavku, a teda že aj napriek tomu, že ho nazval
„Návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia
slobody a vzatia do väzby“, žiadal okresný súd o prepustenie z väzby. K takejto žiadosti
uviedol aj relevantné dôvody. Podľa názoru ústavného súdu nebolo potrebné sťažovateľa
vyzývať na vyjadrenie a vyčkávať na jeho odpoveď, pretože už samotný čl. 5 ods. 4
dohovoru, ktorý garantuje rýchlosť a bezodkladnosť rozhodovania o zákonnosti väzby,
nepoužíva pojem žiadosť o prepustenie z väzby, ale pojednáva o návrhu na konanie,
v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadil
prepustenie, ak je pozbavenie slobody tej-ktorej osoby nezákonné.
Pozornosti ústavného súdu navyše neuniklo, že aj napriek tomu, že sťažovateľ na túto
výzvu okresného súdu nereagoval, a teda mu podľa jeho inštrukcií neoznámil požadované
skutočnosti, ktoré podľa názoru ústavného súdu museli byť okresnému súdu známe,
6. októbra 2010 určil termín neverejného zasadnutia. Z uvedeného je potrebné vyvodiť
záver, ktorý spochybňuje dodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby a ktorý podľa názoru ústavného súdu svedčí pre záver
o tom, že okresný súd nekonal v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, že obsah podania
sťažovateľa bol v čase doručenia okresnému súdu 3. septembra 2010 pre tento súd neurčitý,
ale bez toho, aby ho sťažovateľ doplnil alebo upresnil, 6. októbra 2010 okresný súd určil
termín výsluchu sťažovateľa, predmetom ktorého mala byť práve jeho žiadosť o prepustenie
z väzby. Ústavný súd sa domnieva, že táto nerozhodnosť okresného súdu týkajúca sa
posúdenia podania podľa jeho obsahu v trvaní 1 mesiaca a 3 dní výraznou mierou prispela
k predĺženiu konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
K uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že pri posúdení
sťažovateľovho podania sa mal okresný súd riadiť jeho obsahom, ktorý podľa názoru
ústavného súdu jednoznačne znamenal, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu.
Ústavný súd konštatuje, že ďalšie obdobie konania okresného súdu o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby v trvaní 22 dní, a teda od 6. októbra 2010, keď okresný
súd určil termín výsluchu sťažovateľa do 28. októbra 2010, keď bolo právoplatne
rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, bolo skomplikované vypovedaním plnej
moci sťažovateľovi zo strany jeho obhajcu, potrebou odročiť termín výsluchu sťažovateľa
a nutnosťou ustanoviť mu nového a náhradného obhajcu. Aj napriek tomu, že vzniknutú
situáciu okresný súd nezapríčinil a po 6. októbri 2010 v konaní celkom plynulo konal, je
ústavný súd toho názoru, že tieto okolnosti nemohli byť dôvodom na to, aby okresný súd
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby právoplatne rozhodol až po uplynutí 1 mesiaca
a 25 dní.
Celková doba rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu a predovšetkým obdobie nečinnosti, respektíve neefektívnej činnosti
tamojšieho súdu v trvaní 1 mesiaca a 3 dní (od 3. septembra 2010 do 6. októbra 2010) podľa
názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, že postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010
bol neprimerane dlhý, a preto ústavný súd vyslovil, že označeným postupom okresného
súdu bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Ústavný súd konštatuje, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľ nijako neodôvodnil, a preto mu ho ústavný súd s poukazom na nesplnenie
podmienok podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde nepriznal (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho
právny zástupca vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2011 v celkovej
sume 305,84 € (2 úkony právnej služby vykonané v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, 2 x režijný paušál po 7,21 €, to všetko zvýšené
o 20 % daň z pridanej hodnoty). Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal
z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu trov konania priznal v sume uplatnenej právnym
zástupcom sťažovateľa a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov za 2 uplatnené úkony právnej služby vykonané v roku
2010 vrátane režijného paušálu, to všetko zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty v celkovej
sume 305,84 € (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011