Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 547/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Š. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing.

I. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. Š. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2011 doručená sťažnosť RNDr. Š. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. augusta

2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „podal dňa 5. 11. 2004 na Okresnom súde

Bratislava IV návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. -128 zo dňa 4. 3. 2009 rozhodol

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva tak, že hnuteľné veci vyporiadal v súlade

so súhlasnými návrhmi účastníkov a odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi

na vyrovnanie podielov sumu 52 548 €, ktorú ustálil ako polovicu hodnoty členského

podielu viažuceho sa k bytu. Pri určení hodnoty členského podielu okresný súd vychádzal zo

záverov znaleckého posudku č. 43/2007 vypracovaného Ing. I. C. zo dňa 5. 11. 2007.

Na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Bratislave uznesením č.

161 zo dňa 17. 12. 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd totiž dospel k záveru, že vzhľadom na pomerne dlhý časový odstup medzi

vypracovaním znaleckého posudku a rozhodnutím prvostupňového súdu, hodnota členského

podielu stanovená znaleckým posudkom v čase rozhodovania súdu už nebola aktuálna.

Po vrátení veci na Okresný súd Bratislava IV došlo k opätovnému vypracovaniu

znaleckého posudku Ing. I. C. (posudok č. 32/2010 zo dňa 19. 9. 2010). Znalec bol následne

vypočutý aj na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2011. Prvostupňový súd sa stotožnil

so záverom znalca ohľadne hodnoty členského podielu v bytovom družstve. Následne

rozsudkom č. -257 zo dňa 8. 2. 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, pričom odporkyňu zaviazal, aby navrhovateľovi (sťažovateľovi)

vyplatila na vyrovnanie podielov sumu 42 755,- €.

Proti uvedenému rozsudku podala odporkyňa odvolanie, v ktorom namietala, že

hodnota členského podielu nebola určená správne, nakoľko súd vychádzal zo stanovenia

všeobecnej hodnoty bytu (ako nehnuteľnosti), pričom, podľa názoru odporkyne, táto je

výrazne vyššia než cena, ktorú by bolo možné dosiahnuť za prevod členského podielu. Ďalej

odporkyňa namietala neúplné zistenie skutkového stavu, ku ktorému malo dôjsť

nevykonaním výsluchov navrhovaných svedkov o údajných pôžičkách, ktoré si mala

odporkyňa zobrať ešte za trvania manželstva od dcér účastníkov. Napokon prvostupňovému

súdu vytkla aj to, že sa nezaoberal otázkou, kto z bývalých manželov sa viac zaslúžil

o udržanie spoločných vecí a kto sa vo väčšej miere staral o rodinu, či chod spoločnej

domácnosti.

Krajský súd v Bratislave následne uznesením č. -269 zo dňa 25. 8.

2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o určenie hodnoty členského podielu, navrhol prvostupňovému súdu, aby sa

pokúsil túto hodnotu zistiť náhradnou metodikou, napr. dopytom na bytové družstvo, pričom

ale zároveň pripustil, že pokiaľ sa mu ani týmto spôsobom nepodarí zistiť potrebné

informácie, bude musieť vychádzať zo znaleckého posudku Ing. C. Ďalej odvolací súd

uviedol, že bude potrebné v konaní zamerať pozornosť aj na zistenie, či nie sú dané

podmienky pre stanovenie iného než rovnakého pomeru podielov účastníkov pri

vyporiadaní. Predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave nadobudlo právoplatnosť

dňa 16.9.2011.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tvrdí, že „Krajský súd vydaním napadnutého uznesenia,

podľa nášho názoru, dopustil viacerých pochybení, a to najmä tým, že

- rozhodol o zrušení prvostupňového rozsudku hoci na to nebol žiadny z taxatívne

stanovených zákonných dôvodov podľa Občiansky súdny

poriadok,

- posúdil skutkový stav rozdielne ako súd prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie

sám zopakoval alebo doplnil a umožnil pritom sťažovateľovi realizáciu jeho procesných

práv,

- prihliadol na skutkové tvrdenie odporkyne uplatnené prvýkrát až v odvolacom

konaní bez tohto, aby bol na to daný dôvod podľa ,

- svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, pričom sa naviac vôbec nevysporiadal

s argumentáciou uvádzanou sťažovateľom v jeho vyjadrení k odvolaniu.“.

Z uvedených údajných pochybení sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyvodzuje

porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ považuje

napadnuté uznesenie krajského súdu za „natoľko nedostatočne odôvodnené, že je nutné ho

považovať za nepreskúmateľné. Krajský súd v ňom nevysvetlil na základe akých skutočností

sa rozhodol prvostupňový rozsudok zrušiť, v čom (ak vôbec) videl nesprávne právne

posúdenie veci, prečo neakceptoval skutkový stav tak ako bol zistený súdom prvého stupňa,

no pritom dokazovanie sám nezopakoval ani nedoplnil, ani na základe čoho sa zaoberal

novými skutočnosťami uvedenými odporkyňou až v odvolacom konaní a zaviazal

prvostupňový súd na ich dodatočné preskúmanie. Závery, ku ktorým krajský súd vo svojom

rozhodovaní dospel, sú tak, podľa nášho názoru, zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Navyše

sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s podrobnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou

v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne zo dňa 4. 5. 2011. Naopak, v odôvodnení len

jedinou vetou uviedol, že navrhovateľ žiadal prvostupňový rozsudok potvrdiť.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa RNDr. Š. R. podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. -269 z 25. 8. 2011 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3 Co

196/2011-269 z 25. 8. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovaleľovi RNDr. Š. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú je Krajský súd v Bratislave

povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. I. B. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského

súdu sp. zn. z 25. augusta 2011, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. februára 2011. Sťažovateľ

v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V kontexte argumentácie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu je

podľa názoru ústavného súdu významná aj tá skutočnosť, že krajský súd zrušil rozsudok

okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, čo bez akýchkoľvek

pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie neskončilo. V danom

prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie

veci, prípadne zastavenie súdneho konania, čo však nevylučuje možnosť vyslovenia

namietaného porušenia označených práv sťažovateľa (pozri ).

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím tým,

že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby

sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval a umožnil

sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Navyše, závery uvádzané v namietanom

rozhodnutí sú podľa sťažovateľa neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namieta, že

odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z dôvodov

taxatívne uvedených v

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia vidí

sťažovateľ aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení.

1. S námietkou sťažovateľa, že krajský súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam

ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakoval a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv, sa

ústavný súd nestotožňuje, pretože hlavným dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa

bola predovšetkým skutočnosť uvedená v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského

súdu, že „súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, ako sa každý

z účastníkov konania staral o rodinu a nato, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie

spoločných vecí“. Inými slovami, krajský súd vytýkal okresnému súdu nedostatočne zistený

skutkový stav, ktorý mohol mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zistenie skutkového

stavu v tomto smere podľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu mohlo mať vplyv na určenie iného než rovnakého pomeru

podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).

Krajský súd pritom vychádzal z tvrdení žalovanej, ktorá navrhovala dokazovanie týkajúce

sa pôžičiek poskytnutých od dcér. Sám sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu zo 4. mája 2011,

ktorého kópiu si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu, pripustil, že „údajná pôžička,

spomenula ju prvýkrát až po viac ako šiestich rokoch trvania sporu na poslednom

pojednávaní a jediným dôkazom o jej existencii mali byť výpovede dcér účastníkov“.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaná navrhovala vykonanie dokazovania ešte na súde prvého

stupňa, čo sa týka skutočností, z ktorých mohla vyplynúť odôvodnenosť určenia iného než

rovnakého pomeru podielov pri vyporiadaní BSM. V súvislosti s potrebou vykonať

dokazovanie v tomto smere krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že

„bude treba zamerať pozornosť na zistenie skutočností uvedených v druhej a tretej vete

§ 150 Obč. zák.“.

Podľa predmetného ustanovenia pri vyporiadaní sa

vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený

požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný

nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa

prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral

o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení

miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej

domácnosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení nedospel

k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, tak ako tvrdil sťažovateľ, ale

konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav v súvislosti s navrhnutým dokazovaním,

ktoré okresný súd nevykonal, pričom podľa názoru krajského súdu nevykonanie

dokazovania v tomto smere mohlo mať vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu.

Krajský súd, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa podľa písm.) h . Podľa uvedeného ustanovenia

súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne

vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil

skutkový stav. Keďže krajský súd, ako už bolo uvedené, v napadnutom uznesení spochybnil

úplnosť dokazovania a poukázal aj na aplikovateľnosť konkrétneho ustanovenia zákona

(druhá a tretia veta ) upravujúceho zásady vyporiadania,

ktoré vzhľadom na nevykonanie dokazovania neboli použité (pretože okresný súd vychádzal

z prvej vety , pozn.), ústavný súd konštatuje, že miera

interpretácie aplikovaných ustanovení právnych predpisov krajským súdom v napadnutom

uznesení nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa, preto

ústavný súd hodnotí túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

2. Z uvedených dôvodov preto neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa proti

namietanému rozhodnutiu o neexistencii zákonného dôvodu na zrušenie rozsudku krajského

súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, pretože krajský súd výslovne uviedol v odôvodnení

svojho rozhodnutia, že aplikoval ustanovenie písm.) h .

3. Čo sa týka ďalšej námietky arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu,

ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou pripomína, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

4. Z povahy tejto námietky sťažovateľa vyplýva, že táto súvisí s ďalšou jeho

námietkou o údajnej nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany (napr. , ).

Taktiež Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. tiež vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

K námietkam sťažovateľa v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné

alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných noriem hmotného a procesného práva, ktorých účel

a význam nepopierajú. Krajský súd konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený

skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Za týchto okolností tvrdenia sťažovateľa o nevysporiadaní sa s obsahom

jeho vyjadrenia k odvolaniu protistrany, ktoré obsahuje hypotetické závery a skutkové

tvrdenia, nepredstavujú zásah do jeho označených práv jednak preto, že napadnuté

uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, a jednak z dôvodu, že skutočnosti namietané sťažovateľom budú môcť byť

predmetom dokazovania v ďalšom konaní pred okresným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu

alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, ústavný súd považuje

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že

by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv najmä v nadväznosti na skutočnosť, že

nejde o právoplatne skončené konanie vo veci samej. Z uvedeného dôvodu sťažnosť

sťažovateľa v celom rozsahu odmietol podľa pre

zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011