Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 547/2011
PDF · 236.53 KB
No categories available
III. ÚS 547/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
-
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Š. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing.
I. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 196/2011 z 25. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť RNDr. Š. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2011 doručená sťažnosť RNDr. Š. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 196/2011 z 25. augusta
2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „podal dňa 5. 11. 2004 na Okresnom súde
Bratislava IV návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. 8C 391/2004-128 zo dňa 4. 3. 2009 rozhodol
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva tak, že hnuteľné veci vyporiadal v súlade
so súhlasnými návrhmi účastníkov a odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
na vyrovnanie podielov sumu 52 548 €, ktorú ustálil ako polovicu hodnoty členského
podielu viažuceho sa k bytu. Pri určení hodnoty členského podielu okresný súd vychádzal zo
záverov znaleckého posudku č. 43/2007 vypracovaného Ing. I. C. zo dňa 5. 11. 2007.
Na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Bratislave uznesením č. 6Co 329/09-
161 zo dňa 17. 12. 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd totiž dospel k záveru, že vzhľadom na pomerne dlhý časový odstup medzi
vypracovaním znaleckého posudku a rozhodnutím prvostupňového súdu, hodnota členského
podielu stanovená znaleckým posudkom v čase rozhodovania súdu už nebola aktuálna.
Po vrátení veci na Okresný súd Bratislava IV došlo k opätovnému vypracovaniu
znaleckého posudku Ing. I. C. (posudok č. 32/2010 zo dňa 19. 9. 2010). Znalec bol následne
vypočutý aj na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2011. Prvostupňový súd sa stotožnil
so záverom znalca ohľadne hodnoty členského podielu v bytovom družstve. Následne
rozsudkom č. 8C 391/2004-257 zo dňa 8. 2. 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, pričom odporkyňu zaviazal, aby navrhovateľovi (sťažovateľovi)
vyplatila na vyrovnanie podielov sumu 42 755,- €.
Proti uvedenému rozsudku podala odporkyňa odvolanie, v ktorom namietala, že
hodnota členského podielu nebola určená správne, nakoľko súd vychádzal zo stanovenia
všeobecnej hodnoty bytu (ako nehnuteľnosti), pričom, podľa názoru odporkyne, táto je
výrazne vyššia než cena, ktorú by bolo možné dosiahnuť za prevod členského podielu. Ďalej
odporkyňa namietala neúplné zistenie skutkového stavu, ku ktorému malo dôjsť
nevykonaním výsluchov navrhovaných svedkov o údajných pôžičkách, ktoré si mala
odporkyňa zobrať ešte za trvania manželstva od dcér účastníkov. Napokon prvostupňovému
súdu vytkla aj to, že sa nezaoberal otázkou, kto z bývalých manželov sa viac zaslúžil
o udržanie spoločných vecí a kto sa vo väčšej miere staral o rodinu, či chod spoločnej
domácnosti.
Krajský súd v Bratislave následne uznesením č. 3 Co 196/2011-269 zo dňa 25. 8.
2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide o určenie hodnoty členského podielu, navrhol prvostupňovému súdu, aby sa
pokúsil túto hodnotu zistiť náhradnou metodikou, napr. dopytom na bytové družstvo, pričom
ale zároveň pripustil, že pokiaľ sa mu ani týmto spôsobom nepodarí zistiť potrebné
informácie, bude musieť vychádzať zo znaleckého posudku Ing. C. Ďalej odvolací súd
uviedol, že bude potrebné v konaní zamerať pozornosť aj na zistenie, či nie sú dané
podmienky pre stanovenie iného než rovnakého pomeru podielov účastníkov pri
vyporiadaní. Predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave nadobudlo právoplatnosť
dňa 16.9.2011.“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tvrdí, že „Krajský súd vydaním napadnutého uznesenia,
podľa nášho názoru, dopustil viacerých pochybení, a to najmä tým, že
- rozhodol o zrušení prvostupňového rozsudku hoci na to nebol žiadny z taxatívne
stanovených zákonných dôvodov podľa § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok,
- posúdil skutkový stav rozdielne ako súd prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie
sám zopakoval alebo doplnil a umožnil pritom sťažovateľovi realizáciu jeho procesných
práv,
- prihliadol na skutkové tvrdenie odporkyne uplatnené prvýkrát až v odvolacom
konaní bez tohto, aby bol na to daný dôvod podľa § 205a OSP,
- svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, pričom sa naviac vôbec nevysporiadal
s argumentáciou uvádzanou sťažovateľom v jeho vyjadrení k odvolaniu.“.
Z uvedených údajných pochybení sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyvodzuje
porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ považuje
napadnuté uznesenie krajského súdu za „natoľko nedostatočne odôvodnené, že je nutné ho
považovať za nepreskúmateľné. Krajský súd v ňom nevysvetlil na základe akých skutočností
sa rozhodol prvostupňový rozsudok zrušiť, v čom (ak vôbec) videl nesprávne právne
posúdenie veci, prečo neakceptoval skutkový stav tak ako bol zistený súdom prvého stupňa,
no pritom dokazovanie sám nezopakoval ani nedoplnil, ani na základe čoho sa zaoberal
novými skutočnosťami uvedenými odporkyňou až v odvolacom konaní a zaviazal
prvostupňový súd na ich dodatočné preskúmanie. Závery, ku ktorým krajský súd vo svojom
rozhodovaní dospel, sú tak, podľa nášho názoru, zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Navyše
sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s podrobnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou
v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne zo dňa 4. 5. 2011. Naopak, v odôvodnení len
jedinou vetou uviedol, že navrhovateľ žiadal prvostupňový rozsudok potvrdiť.“.
Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa RNDr. Š. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 3 Co 196/2011-269 z 25. 8. 2011 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3 Co
196/2011-269 z 25. 8. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovaleľovi RNDr. Š. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. I. B. do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Co 196/2011 z 25. augusta 2011, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 391/2004 z 8. februára 2011. Sťažovateľ
v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V kontexte argumentácie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu je
podľa názoru ústavného súdu významná aj tá skutočnosť, že krajský súd zrušil rozsudok
okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, čo bez akýchkoľvek
pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie neskončilo. V danom
prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie
veci, prípadne zastavenie súdneho konania, čo však nevylučuje možnosť vyslovenia
namietaného porušenia označených práv sťažovateľa (pozri II. ÚS 387/2010).
Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím tým,
že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby
sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval a umožnil
sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Navyše, závery uvádzané v namietanom
rozhodnutí sú podľa sťažovateľa neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namieta, že
odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z dôvodov
taxatívne uvedených v § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia vidí
sťažovateľ aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení.
1. S námietkou sťažovateľa, že krajský súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam
ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakoval a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv, sa
ústavný súd nestotožňuje, pretože hlavným dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa
bola predovšetkým skutočnosť uvedená v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského
súdu, že „súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, ako sa každý
z účastníkov konania staral o rodinu a nato, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie
spoločných vecí“. Inými slovami, krajský súd vytýkal okresnému súdu nedostatočne zistený
skutkový stav, ktorý mohol mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zistenie skutkového
stavu v tomto smere podľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého
uznesenia krajského súdu mohlo mať vplyv na určenie iného než rovnakého pomeru
podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).
Krajský súd pritom vychádzal z tvrdení žalovanej, ktorá navrhovala dokazovanie týkajúce
sa pôžičiek poskytnutých od dcér. Sám sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu zo 4. mája 2011,
ktorého kópiu si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu, pripustil, že „údajná pôžička,
spomenula ju prvýkrát až po viac ako šiestich rokoch trvania sporu na poslednom
pojednávaní a jediným dôkazom o jej existencii mali byť výpovede dcér účastníkov“.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná navrhovala vykonanie dokazovania ešte na súde prvého
stupňa, čo sa týka skutočností, z ktorých mohla vyplynúť odôvodnenosť určenia iného než
rovnakého pomeru podielov pri vyporiadaní BSM. V súvislosti s potrebou vykonať
dokazovanie v tomto smere krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že
„bude treba zamerať pozornosť na zistenie skutočností uvedených v druhej a tretej vete
§ 150 Obč. zák.“.
Podľa predmetného ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa
vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený
požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný
nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa
prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral
o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení
miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej
domácnosti.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení nedospel
k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, tak ako tvrdil sťažovateľ, ale
konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav v súvislosti s navrhnutým dokazovaním,
ktoré okresný súd nevykonal, pričom podľa názoru krajského súdu nevykonanie
dokazovania v tomto smere mohlo mať vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu.
Krajský súd, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.) h OSP. Podľa uvedeného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne
vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav. Keďže krajský súd, ako už bolo uvedené, v napadnutom uznesení spochybnil
úplnosť dokazovania a poukázal aj na aplikovateľnosť konkrétneho ustanovenia zákona
(druhá a tretia veta § 150 Občianskeho zákonníka) upravujúceho zásady vyporiadania,
ktoré vzhľadom na nevykonanie dokazovania neboli použité (pretože okresný súd vychádzal
z prvej vety § 150 Občianskeho zákonníka, pozn.), ústavný súd konštatuje, že miera
interpretácie aplikovaných ustanovení právnych predpisov krajským súdom v napadnutom
uznesení nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa, preto
ústavný súd hodnotí túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.
2. Z uvedených dôvodov preto neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa proti
namietanému rozhodnutiu o neexistencii zákonného dôvodu na zrušenie rozsudku krajského
súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, pretože krajský súd výslovne uviedol v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že aplikoval ustanovenie § 221 ods. 1 písm.) h OSP.
3. Čo sa týka ďalšej námietky arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu,
ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou pripomína, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
4. Z povahy tejto námietky sťažovateľa vyplýva, že táto súvisí s ďalšou jeho
námietkou o údajnej nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).
Taktiež Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP
vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 tiež vyslovil, že „Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.
K námietkam sťažovateľa v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné
alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.
Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných noriem hmotného a procesného práva, ktorých účel
a význam nepopierajú. Krajský súd konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený
skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03). Za týchto okolností tvrdenia sťažovateľa o nevysporiadaní sa s obsahom
jeho vyjadrenia k odvolaniu protistrany, ktoré obsahuje hypotetické závery a skutkové
tvrdenia, nepredstavujú zásah do jeho označených práv jednak preto, že napadnuté
uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, a jednak z dôvodu, že skutočnosti namietané sťažovateľom budú môcť byť
predmetom dokazovania v ďalšom konaní pred okresným súdom.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu
alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,
t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, ústavný súd považuje
napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že
by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv najmä v nadväznosti na skutočnosť, že
nejde o právoplatne skončené konanie vo veci samej. Z uvedeného dôvodu sťažnosť
sťažovateľa v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011