Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 509/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. K., B., a F. K., B., zastúpených advokátkou

JUDr. J. F., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

sp. zn. zo 16. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 8. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. M. K. a F. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2011 doručená sťažnosť MUDr. M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), a F. K., B. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. decembra 2010.

Dňa 22. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľov e-mailovou správou doplnila

sťažnosť, keď doručila ústavnému súdu oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 359/11-7 z 15. júna 2011

o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti

namietaným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Ing. K. K., B. (ďalej len

„navrhovateľka“), sa návrhom doručeným okresnému súdu 3. decembra 2008 domáhala

proti sťažovateľovi ako odporcovi (manželovi navrhovateľky) za účasti sťažovateľky ako

vedľajšej účastníčky na strane odporcu (matky sťažovateľa) určenia neplatnosti právneho

úkonu – uznania dlhu v sume 5 710 000 Sk s príslušenstvom a zmluvnej pokuty v sume

1 000 000 Sk (ďalej len „uznanie dlhu“) v notárskej zápisnici č. N 465/2008, Nz

37291/2008, NCRIs 36924/2008 z 5. septembra 2008 spísanej na Notárskom úrade v

Bratislave notárkou JUDr. D. Š. (ďalej len „notárska zápisnica“). Vec bola okresným súdom

vedená pod sp. zn. .

V sťažnosti sa uvádza, že sťažovateľka «postupne poskytla väčšiu sumu peňazí, aby

si jej syn mohol postaviť v B. rodinný dom pre seba a svoju rodinu. Situácia sa „zauzlila“,

keď medzi manželmi K. prišlo k istým nezhodám a manželka MUDr. M. K. sa dosť netaktne

vyjadrila, že syna p. F. K. jej pošle do bytu na ... v B. „s igelitkou“. Je zbytočné rozširovať

sa o tom, ako také vety vníma 85-ročná matka.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2010 určil, že uznanie

dlhu a jeho príslušenstva vrátane zmluvnej pokuty v notárskej zápisnici z 5. septembra 2008

je neplatné. Na základe odvolania sťažovateľa, ku ktorému sa pripojila aj sťažovateľka ako

vedľajšia účastníčka na jeho strane, krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 8. decembra 2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia poukazujú na rozpor argumentácie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu v ich rozhodnutiach, ktorý vidia najmä v tom, že

«• OS Ba IV žalobe proti sťažovateľom vyhovel, lebo: „odporca (MUDr. M. K.)

mohol aj sám bez vedomia a súhlasu navrhovateľky (jeho manželky Ing. K. K.) uznať dlh,

avšak len v neveľkej výške... v danom prípade odporca konal pri právnom úkone – uznaní

dlhu bez navrhovateľky ako svojej manželky, pričom tento úkon nie je bežnou záležitosťou

týkajúcou sa spoločnej veci...“,

• Krajský súd v Bratislave samozrejme videl, že táto argumentácia OS BA IV je

právne neudržateľná, a preto „zvolil náhradné riešenie“ : „je nesporné, že ustálená súdna

prax nepožaduje v prípade uzavretia pôžičky manželom počas trvania manželstva

a bezpodielového spoluvlastníctva, súhlas druhého manžela, a to ani v prípade, ak nešlo

o bežnú vec, nakoľko z takejto zmluvy je zaviazaný len dlžník, teda len ten manžel, ktorý

zmluvu uzavrel, a to i s tým následkom, že veriteľ by mohol uspokojenie svojej pohľadávky

v zmysle dosiahnuť pri výkone rozhodnutia

uspokojenie i z majetku patriaceho do BSM.“

Aplikovať pri rozhodovaní o návrhu na určenie

neplatnosti uznania dlhu jedným z manželov voči tretej osobe by neprichádzala do úvahy,

ak by sa tento právny úkon odporcu nijako nedotýkal spoločných vecí manželov a v takomto

prípade by sa dalo stotožniť s obhajobou odporcu a vedľajšej účastníčky konania, že

predmetné uznanie dlhu je jeho právnym úkonom a skutočnosť, že navrhovateľka o tomto

nevedela a nedala naň súhlas, nerobí tento jeho právny úkon neplatným.».

Podľa názoru sťažovateľov «ak by zákonodarca mal zámer „neohrozovať“ majetok

v BSM exekúciami na základe záväzkov jedného z manželov, musel by k tomu prijať právnu

normu. Taká v platnom právnom poriadku neexistuje!».

Sťažovatelia zdôrazňujú, že „na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu,

spísaného výlučne jedným z manželov ako dlžníkom, je právne prípustné viesť exekúciu voči

dlžníkovi, ktorý sa platne k splateniu dlhu zaviazal, a to vo vzťahu k jeho celému majetku –

teda k majetku, ktorý vlastní výlučne i ktorý vlastní v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov.

Platné právo len neumožňuje viesť exekúciu priamo voči druhému manželovi (ktorý

nie je dlžníkom) a to vo vzťahu k jeho výlučnému majetku.“.

Sťažovatelia namietajú, že «konformne s platným právom a konzistentne

s požiadavkami ústavnosti nebolo vôbec možné v danom konaní pred všeobecnými súdmi

rozhodnúť tak, že:

- nárok veriteľa (sťažovateľky 2/) je síce platný, resp. jemu zodpovedajúca povinnosť

žalovaného MUDr. M. K. ako dlžníka (sťažovateľa 1/) existuje - avšak len vo forme uznania

dlhu. Podčiarkujeme, že Krajský súd v Ba výslovne uviedol, že MUDr. M. K. má pravdu v

tom, že mu zákon umožňuje samotnému uzatvoriť zmluvu o pôžičke, z ktorej bude zaviazaný

len on sám.

- Krajský súd v Ba však „spozoroval akúsi bariéru“ v tom, že notárska zápisnica

spísaná o uznaní dlhu sa už dotýka spoločných vecí manželov. Vo vzťahu k tomu použil

ojedinelú (samozrejme absolútne neprípustnú a právne irelevantnú) formuláciu. KS v Ba

vidí možnosť (sic!), že by sa dalo stotožniť s obhajobou odporcu a vedľajšej účastníčky

konania, že uznanie je jeho právnym úkonom a to že navrhovateľka o tom nevedela a nedala

naň súhlas, nerobí tento jeho právny úkon neplatným.

- Súd pritom ale vnímal „riziko“, že odporca ako dlžník podpísal exekučný titul

a takto sa priamo dotkol vecí spoločne nadobudnutých počas manželstva s navrhovateľkou

(manželkou Ing. K. K.). Teda predmetom exekúcie by sa stali aj veci patriace do BSM, a to

sa podľa súdu prieči .

- KS Ba ako kritérium platnosti úkonu v rozpore s platným právom (ktoré také

kritérium vôbec nepozná) zvolil formu úkonu – „klasické“ uznanie dlhu je platné, ale pred

notárom uskutočnené uznanie dlhu je neplatné.

- KS Ba ako svojské kritérium platnosti úkonu - v rozpore s platným právom, ktoré

také kritérium samozrejme vôbec nepozná - zvolil aj majetkovú hodnotu, ktorej by sa úkon

týkal (teda majetok, ktorý dlžník vlastní v rámci v BSM). Pritom ostalo nezodpovedané,

prečo by sa mal skúmať dosah na práve túto časť majetku dlžníka a v akom čase by to bolo

rozhodujúce - v čase uskutočnenia úkonu alebo v čase začatia či priebehu exekúcie? Chcel

teda KS Ba skutočne povedať, že nemajetný dlžník by sa mohol platne zaviazať dlh splatiť,

ale majetný tak už urobiť nemôže? Uznanie dlhu pred notárom by bolo platné, len ak sa

zaviaže dlh zaplatiť nemajetný dlžník? Exekúcia iniciovaná voči následne nadobudnutému

majetku dlžníka do BSM by bola „v poriadku“? Veď pri akceptovaní „svojrázneho“ názoru

KS Ba by mohla nastať aj situácia, že osoba pred uzatvorením manželstva uzná dlh voči

svojmu veriteľovi. Potom uzatvorí manželstvo. Podľa „úvahy“ KS Ba by ale veriteľom

nemohla byť iniciovaná exekúcia, lebo exekučný titul by „mal dosah“ aj na novo vzniknutý

majetok v BSM a tým by „staré“ uznanie dlhu stratilo platnosť? KS Ba skutočne nevníma,

že jeho „konštrukcie“ robia právo veriteľa iluzórnym. Nevníma, že by bola porušená

právna istota? Dlžník by sa predsa mohol zbaviť svojho záväzku napr. uzavretím

manželstva, resp. nadobudnutím majetku do BSM. Takýto výklad je eklatantne absurdný.

V praxi je nepredstaviteľné, ak by rozhodnutie v našej veci malo znamenať

prielom do platnej judikatúry, ako by veritelia uplatňovali svoje pohľadávky voči dlžníkom,

ktorí uzavreli manželstvo.».

V nadväznosti na citované sťažovatelia tvrdia, že „celý záväzok MUDr. M. K. je

platný. KS Ba skutočne nevie, že desiatky rokov všeobecné súdy rutinne zaväzujú fyzické

osoby k plneniu, bez ohľadu na to či sú alebo nie sú v manželstve a následne sú takéto

rozhodnutia ako exekučné tituly podkladom pre vykonanie exekúcie? Pritom sa neskúma či

s tým druhý manžel súhlasí a neskúmajú sa ani majetkové pomery manželov. Ak záväzok

existuje, bez ohľadu na ostatné okolnosti, súd nesmie veriteľovi znemožniť uplatnenie

nároku.“.

Na podporu uvedených názorov poukazujú sťažovatelia v sťažnosti aj na právne

názory Najvyššieho súdu ČSSR (rozsudok sp. zn. z 18. mája 1973),

Najvyššieho súdu Českej republiky (obsiahnuté v rozsudkoch sp. zn.

zo 16. júla 2008, sp. zn. z 20. augusta 2009, sp. zn.

z 24. septembra 2008) vyjadrené v obdobných veciach.

Napriek tomu, že argumentáciu sťažovateľov si neosvojila ani generálna prokuratúra,

ktorá medzičasom aj opakovaný podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania

odložila prípisom č. k. VI/2 Pz 359/11-7 z 15. júna 2011, sťažovatelia opakovane

zdôrazňujú, že «ide o zásadnú vec – ak platné právo umožňuje exekvovať pohľadávku

veriteľa, ktorá vznikla na základe samostatného záväzku len jedného z manželov (§ 147

), a to na základe uznesenia o zmieri, rozsudku pre uznanie, resp.

„klasického“ rozsudku a platný právny poriadok pritom nevylučuje používanie notárskej

zápisnice (obsahujúcej právny záväzok a vyznačenie oprávnenej osoby, povinnej osoby,

právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, ako aj súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou), nemá všeobecný súd kompetenciu rozhodnúť, že veci patriace do BSM

sú z exekúcie vylúčené.

V tomto kontexte treba aj povedať, že Krajskému súdu v Bratislave v rámci daného

konania vôbec neprichodilo zaoberať sa otázkou spôsobu realizácie práva oprávnenej

osoby (in concreto vedľajšej účastníčky F. K.). Teoreticky by to bolo možné riešiť postupom

podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) v exekučnom konaní.

Pri svojom rozhodovaní KS Ba však dokonca vyhlásil celý exekučný titul (cit.

notársku zápisnicu) za neplatný. Teda oprávnená osoba (sťažovateľka F. K. ako veriteľka)

nemôže voči dlžníkovi (sťažovateľovi 1/ MUDr. M. K.) postupovať ani len v rozsahu

majetku, ktorý je alebo bude v jeho výlučnom vlastníctve. A to už je vrchol absurdnosti!».

Podľa názoru sťažovateľov rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 16. marca 2010, ktorým tento súd určil neplatnosť uznania dlhu sťažovateľom v sume

5 710 000 Sk s príslušenstvom a zmluvnej pokuty v sume 1 000 000 voči oprávnenej

(sťažovateľke), ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2010

potvrdzujúcim rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej veci došlo k porušeniu ich

základných práv podľa a , pretože „súdy zaujali

protiprávnu pozíciu a nemienia ju korigovať. Tým spôsobujú najmä sťažovateľke 2/ - s

ohľadom na jej vek, ide o 85 ročnú osobu - traumu trvajúcu už tretí rok a prehlbuje jej

problém“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Bratislave IV v konaní vedenom pod č. a Krajský

súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. porušili právo MUDr. M. K. a

právo F. K., zaručené v a , aby sa ich vec

prerokovala efektívne a spravodlivo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. zo dňa 08. 12. 2010 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV

č. zo dňa 16. 03. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

3. MUDr. M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré sú Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave

spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. F. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré sú Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave spoločne a

nerozdielne povinní vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne

povinní uhradiť MUDr. M. K. a F. K. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom

vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne

JUDr. J. F. č. ú.: ..., vedený vo ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K porušeniu základných práv sťažovateľov podľa a

v predmetnej veci malo podľa ich tvrdenia dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 16. marca 2010, ako aj rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. decembra 2010.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. marca 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 16. marca 2010 ústavný

súd zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Z totiž vyplýva, že systém ústavnej

ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu

sťažovatelia namietajú v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe uplatnenia im dostupných opravných prostriedkov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatoval, že sťažovatelia mali možnosť

domáhať sa preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu zo 16. marca 2010

využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovatelia napokon (ako

to vyplýva aj zo sťažnosti) aj podali. O odvolaní sťažovateľov bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti

sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2010

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní ďalej zameral na preskúmanie

opodstatnenosti tej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie nimi

označených základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle

ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že

jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. základného práva podľa ) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj základné právo podľa neznamenajú právo na úspech

v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je

len víťazstvo v takomto spore (, ).

Aplikujúc uvedené právne názory ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu zo 16. marca 2010, ktorým tento súd

rozhodol o neplatnosti uznania dlhu s príslušenstvom (vykonaného sťažovateľom

v notárskej zápisnici z 5. septembra 2008), pričom okrem iného v ňom uviedol, že ako súd

prvého stupňa vychádzal z a

a ods. 2 a dospel k záveru, že „návrh na určenie neplatnosti

predmetného uznania dlhu, je dôvodný. Vyhlásenie odporcu, manžela navrhovateľky, pred

notárkou dňa 5. 9. 2008, že uznáva dlh voči vedľajšej účastníčke konania (svojej matke),

vo výške 5.710.000,- Sk s príslušenstvom a zmluvnou pokutou 1.000.000,- Sk, ktorý vznikol

postupnými pôžičkami od roku 1991 a záväzok, že tento dlh splatí najneskôr do 15. 9. 2008,

považoval za neplatné pre rozpor s ustanovením § 145 Obč. zák., podľa ktorého je na

právny úkon v iných ako bežných veciach, potrebný súhlas oboch manželov. Mal za to, že

uznanie dlhu 5.700.000,. Sk s príslušenstvom a dohodnutá zmluvná pokuta 1.000.000,- Sk

nie sú bežnou záležitosťou a že odporca predmetný dlh uznal a zmluvnú pokutu dohodol bez

navrhovateľky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka sa o uznaní dlhu

odporcom dozvedela až v exekučnom konaní, vedenom súdnym exekútorom JUDr. Ing. Š. H.

pod č. k. na vykonanie predmetnej notárskej zápisnice predajom

rodinného domu patriaceho do jej bezpodielového spoluvlastníctva s odporcom, v ktorom

bývajú aj s deťmi. To, že navrhovateľka nevedela o predmetnom právnom úkone odporcu

vyvodil z toho, že uznanie dlhu, spolu skoro 14.000.000,- Sk nepodpísala. Tvrdenie odporcu,

že uznanie dlhu spísané do notárskej zápisnice 5. 9. 2008 nie je novým právnym úkonom,

ale len potvrdením uznania dlhu zo dňa 7. 10. 1998, pripojenom k zápisnici, a preto je toto

uznanie premlčané, považoval za účelové a špekulatívne, keďže uznanie dlhu zo dňa

7. 10. 1998 je podpísané len odporcom a uveril navrhovateľke, že o tomto nevedela napriek

tomu, že v uznaní je uvedená aj ona. Uznanie dlhu zo dňa 5. 9. 2008 odporcom považoval

za nový právny úkon, od ktorého začala plynúť nová premlčacia lehota a navrhovateľka sa

teda domáhala určenia jeho neplatnosti v zákonnej lehote. Vzhľadom k takto zistenému

skutkovému stavu, s prihliadnutím na odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Bratislava IV

z 24. 3. 2009 v uvádzanom exekučnom konaní, že vykonanie exekúcie stavia ju a jej tri

maloleté deti do neistého postavenia, keďže by prišli o nehnuteľnosť, v ktorej bývajú,

vyvodil, že je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uznania dlhu - právneho

úkonu odporcu ( ).“.

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľov vyjadreným v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Určovací návrh ( ) je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie

ochrany právnemu postaveniu navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené,

jeho cieľom je teda poskytnutie preventívnej ochrany. Podmienka naliehavého právneho

záujmu na rozhodnutí súdu je splnená, ak požadované určenie odstráni stav ohrozenia

práva alebo zabezpečí efektívne istotu v dotknutom právnom vzťahu. Odvolací súd zhodne

so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci je daný naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti daného úkonu. Pri reálnej hrozbe straty spoluvlastníctva

navrhovateľky k rodinnému domu v B., , ním zastavaného pozemku a priľahlej záhrady v

exekúcii, vedenej na návrh vedľajšej účastníčky konania súdnym exekútorom nemá

navrhovateľka inú právnu možnosť brániť sa proti zásahu do jej vlastníckeho práva ako

žalobu podľa a práve určovacia žaloba je prostriedkom umožňujúcim

ochranu jej právnemu postaveniu skôr, ako by toto bolo zmenené predajom predmetných

nehnuteľností exekútorom. Odporca a vedľajšia účastníčka konania v odvolaniach ani

neuvádzajú žiadne argumenty, ktoré by neuplatnili v priebehu prvostupňového konania a

ktoré by mohli tento záver zmeniť. Zo zistení v konaní nevyplynulo, že by právna otázka

(platnosť uznania dlhu), o ktorej navrhovateľka žiadala rozhodnúť určovacím výrokom,

mala povahu predbežnej otázky vo vzťahu k existencii nejakého práva alebo právneho

vzťahu, čo by spôsobovalo, že na určení neplatnosti tohto právneho úkonu by nebol daný

naliehavý právny záujem. Záver o existencii naliehavého právneho záujmu na danom určení

je odpoveďou aj na otázku, či navrhovateľka je legitimovaná domáhať sa predmetného

určenia, keď nie je účastníčkou tohto vzťahu. Oprávnenie navrhovateľky domáhať sa na

súde určenia neplatnosti tohto právneho úkonu je dané jeho dôsledkami na jej majetok a

hroziacou reálnou ujmou, čo preukazuje predovšetkým konanie súdneho

exekútora JUDr. Ing. Š. H. vedené pod sp. zn. EX 00816/08, sp. zn. Okresného súdu

Bratislava IV . Súdny exekútor v tomto konaní práve na základe sporného

právneho úkonu odporcu, spísaného do notárskej zápisnice dňa 30. 10. 2008 nariadil na

vymoženie dlhu vedľajšej účastníčky konania, spolu s predbežnými trovami exekučného

konania, vo výške 14.967.711,- Sk (496.836,99 Eur) exekúciu predajom nehnuteľností v B.,

patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky s odporcom. Žalobný návrh a

konanie súdu o danom návrhu zodpovedá ustanoveniu § 126 ods. 1 prvá časť vety Obč.

zák., podľa ktorej má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva

zasahuje, ktorého aplikácia nie je vylúčená ani pri vlastníkovi veci patriacej do

bezpodielového spoluvlastníctva. To platí aj vedľa zásady, že manžel, ktorý nesúhlasil s

právnym úkonom druhého manžela preberajúcim záväzok voči inej osobe, ak sa tento

netýka spoločného majetku a ani jeho, sa nemôže domáhať určenia neplatnosti tohto úkonu

podľa § 145 ods. 1 Obč. zák. Odvolací súd vo veci považoval za rozhodné, že navrhovateľke

hrozí zásah do jej vlastníctva (bezpodielového spoluvlastníctva) a ona nemá inú právnu

možnosť na odvrátenie tejto hrozby ako domáhať sa určenia neplatnosti predmetného úkonu

odporcu podľa ustanovenia “

V odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sa ďalej uvádza:

„Vzťahy manželov s tretími osobami pre prípad dispozície s majetkom patriacim do

bezpodielového spoluvlastníctva upravuje ustanovenie § 145 Obč. zák. Na nakladanie

s majetkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú oprávnení obidvaja

manželia. V prípade, že ide o bežné veci, môže ktorýkoľvek z manželov konať samostatne.

Ak nakladanie s majetkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov

presahuje rámec bežných záležitostí, je potrebný súhlas druhého manžela k takémuto

právnemu úkonu.

Pri posudzovaní, či ide o bežnú vec treba vychádzať vždy z okolností konkrétneho

prípadu s prihliadnutím na povahu, hodnotu, účel, ktorému vec slúži, ako aj na konkrétne

majetkové pomery manželov. Ak manžel vykonal právny úkon presahujúci bežné záležitosti

bez súhlasu druhého manžela, je právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a Obč. zák.

postihnutý relatívnou neplatnosťou právneho úkonu, ktorej sa musí dotknutá strana

dovolať.

Je nesporné, že ustálená súdna prax nepožaduje v prípade uzavretia pôžičky

manželom počas trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva, súhlas druhého

manžela a to ani v prípade, ak nešlo o bežnú vec, nakoľko z takejto zmluvy je zaviazaný len

dlžník, teda len ten manžel, ktorý zmluvu uzavrel, a to i s tým následkom, že veriteľ by

mohol uspokojenie svojej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 147 ods. 1 Obč. zák.

dosiahnuť pri výkone rozhodnutia uspokojenie i z majetku patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Z tohto pohľadu možno dať odporcovi za pravdu v tom, že mu

zákon umožňuje samému uzavrieť zmluvu o pôžičke, z ktorej bude zaviazaný len on sám. V

danej veci však nebola predmetom posudzovania platnosť odporcom tvrdených viacerých

pôžičiek, uzavretých s vedľajšou účastníčkou, ale konkrétne uznanie dlhu v notárskej

zápisnici. Aplikovať ustanovenie § 145 Obč. zák. pri rozhodovaní o návrhu na určenie

neplatnosti uznania dlhu jedným z manželov voči tretej osobe by neprichádzalo do úvahy,

ak by sa tento právny úkon odporcu nijako nedotýkal spoločných vecí manželov a v takomto

prípade, by sa dalo stotožniť s obhajobou odporcu a vedľajšej účastníčky konania, že

predmetné uznanie dlhu je jeho právnym úkonom a skutočnosť, že navrhovateľka o tomto

nevedela a nedala naň súhlas, nerobí tento jeho právny úkon neplatným.

Odvolací súd k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti považuje

za potrebné zdôrazniť, že súhlas odporcu s vymáhaním dlhu exekúciou jeho majetku,

vrátane majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý bol

pripojený k uznaniu jeho dlhu a tvorí jeho súčasť, sa priamo dotýka jeho vecí spoločne

nadobudnutých počas manželstva s navrhovateľkou, a v dôsledku tohto spojenia uznania

dlhu so súhlasom odporcu, aby sa notárska zápisnica spísaná o uznaní dlhu stala

vykonateľným exekučným titulom podľa ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) na celý jeho majetok,

podriaďuje predmetný úkon uvádzanému ustanoveniu Obč. zák. Tu odvolací súd poukazuje

na prehlásenie odporcu v notárskej zápisnici v prvom odseku druhej strany zápisnice

(č. l. 15 spisu), že uznanie dlhu tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto notárskej zápisnice, čo

možno logicky vyjadriť i tak, že uznanie dlhu a súhlas s predajom všetkých vecí patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva odporcu s navrhovateľkou tvoria celok, ktorý sa nemá

(nedá) rozdeľovať a nemožnosť tohto oddelenia vyplýva aj z ustanovenia § 41 ods. 2

S ohľadom na uvádzané spojenie predmetného uznania dlhu so súhlasom odporcu

s exekúciou, predmetnom ktorej mali byť aj veci patriace do bezpodielového

spoluvlastníctva s navrhovateľkou, bolo potrebné predmetný právny úkon považovať za

taký, ktorý nebol vykonaný mimo sféru spoločných manželských vecí. Konanie odporcu,

ktorý uznal dlh, jeho príslušenstvo a zmluvnú pokutu, ktoré mali vzniknúť zo zmlúv

o pôžičkách, uzavretých medzi ním a navrhovateľkou a jeho matkou, a ktorý sa dohodol na

jeho splácaní a pre prípad nesplnenia dohody aj na možnosti predaja spoločného

rodinného domu, v ktorom bývala celá rodina (navrhovateľka, odporca a ich deti)

považoval aj odvolací súd za priečiaci sa ustanoveniu § 145 ods. 1 Obč. zák. a teda za

neplatný. Vychádzal z toho, že odporca sa zaviazal vrátiť matke požičané peniaze

(5.710.000,- Sk), 7,1 % úrok z omeškania za dobu viac ako 17 rokov a pokutu 1.000.000,-

Sk, do 10 dní od uznania dlhu (do 15. 9. 2008), čo predpokladalo, že pri uznávaní dlhu buď

mal tieto peniaze, resp. prinajmenej sľúbené do 10 dní, alebo už vtedy namiesto peňazí

mienil dlh uhradiť exekúciou jeho majetku a majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve

s navrhovateľkou. S ohľadom na to, že odporca matke peniaze nevrátil a táto už dva dni po

uplynutí lehoty, v ktorej sa odporca zaviazal vrátiť jej dlh, 17. 9. 2008 napísala návrh na

vykonanie exekúcie na základe predmetného uznania dlhu (podala ho exekútorovi

13. 10. 2008) mal za to, že odporca už pri uznávaní dlhu mienil vrátiť matke dlh z peňazí

získaných predajom majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve s navrhovateľkou v exekúcii

a exekúcie nebola nechceným dôsledkom jeho konania. Konanie jedného z manželov,

ktorým tento priamo prenecháva nehnuteľností patriace do bezpodielového

spoluvlastníctva, aby boli bez ďalšieho predané v exekúcii, považoval odvolací súd za

dispozíciu v rozpore s ustanovením § 145 ods. 1 Obč. zák., ktorý obmedzuje manželov

samostatne disponovať s nehnuteľnosťami patriacimi do ich bezpodielového

spoluvlastníctva. Uvádzané skutkové okolnosti nepotvrdzovali tvrdenia odporcu a vedľajšej

účastníčky konania, že predmetné uznanie dlhu sa nijako nedotýka vecí patriacich do

spoločného majetku odporcu s navrhovateľkou a neumožňovali vyvodiť záver, že predmetný

právny úkon odporcu bol vykonaný mimo sféru spoločných veci patriacich do

bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu a že pri jeho posudzovaní treba

vylúčiť ustanovenie § 145 ods. 1 Obč. zák. kde v danom prípade taký úkon, ktorý presahoval

rámec bežných záležitostí manželov a bez súhlasu druhého manžela je neplatný.

Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa

a napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil.“

Podstatou sťažnosti je právny názor sťažovateľov na interpretáciu a aplikáciu § 145

ods. 1 („Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať

každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny

úkon neplatný.“) na ich vec; sťažovatelia na rozdiel od krajského súdu tvrdia, že v ich

prípade nebol na právny úkon sťažovateľa (uznanie dlhu a súhlas s exekúciou v notárskej

zápisnici) potrebný súhlas navrhovateľky (manželky sťažovateľa).

Ústavný súd považuje za prirodzené a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci,

o ktorej má rozhodnúť všeobecný súd, treba vychádzať z individuálnych okolností každého

jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je

povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej

veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu

s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah právneho

úkonu aj z hľadiska rozporu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju

účastník konania výslovne namieta.

Ústavný súd zohľadňujúc citované právne závery krajského súdu v spojení

s právnymi závermi okresného súdu zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v príslušnom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho

zákonníka) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty

a zmyslu ().

v ustanovuje, že bežné veci týkajúce sa spoločných

vecí môže vybavovať každý z manželov. Čo sú bežné veci, je v rozhodovaní všeobecných

súdov relatívne stabilizovaná otázka, pričom aj tu platí, že sa skúma vždy s ohľadom na

konkrétne (najmä majetkové) pomery manželov. V ostatných veciach (teda nie bežných),

ktoré sa týkajú spoločných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon

neplatný. V súdenej právnej veci sťažovateľov a navrhovateľky však nešlo o spor, či ide

o bežnú vec alebo inú vec, ale predovšetkým o to, či uznanie dlhu v notárskej zápisnici

a súhlas s exekúciou sa vôbec dotýka spoločných vecí, pričom krajský súd (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) dospel k záveru, že sa dotýka spoločných vecí, a preto nie je

v danom prípade aplikácia vylúčená.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku zaujal

k sťažovateľmi nastolenému problému ústavne konformný právny názor, pričom poukázal

na to, akými ustanoveniami zákona () sa riadil a aké skutkové

zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia

posúdil konanie sťažovateľa (uznanie dlhu a jeho príslušenstva v notárskej zápisnici

z 5. septembra 2008, súčasťou ktorej bol tiež jeho súhlas s exekúciou) z hľadiska jeho

rozporu s , objasnil svoje úvahy o potrebe (zákonnej

podmienke) súhlasu oboch manželov na vybavovanie nie bežných spoločných vecí.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na

dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad

a aplikáciu ustanovení (predovšetkým ) krajským

súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s .

Závery vyslovené v namietanom rozsudku krajského súdu (aj s prihliadnutím na

odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. marca 2010), podľa

ktorých uznanie dlhu s príslušenstvom v sume takmer 464 715 € (14 000 000 Sk) nie je

v danom prípade ani bežnou vecou, ani vecou, ktorá by sa netýkala spoločných vecí

manželov (sťažovateľa a navrhovateľky), a takúto dispozíciu sťažovateľa so spoločným

majetkom (sťažovateľ súhlasil s vymáhaním dlhu exekúciou majetku patriaceho

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov na základe exekučného titulu, ktorým bola

notárska zápisnica z 5. septembra 2008, súčasťou ktorej bolo aj uznanie dlhu) považoval za

rozpornú s , ústavný súd kvalifikuje z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Podľa názoru ústavného súdu pri interpretácii ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho

zákonníka súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným

veciam, ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére

spoločných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov ().

Závery vyslovené v namietanom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. decembra 2010 preto nesignalizujú existenciu takej príčinnej súvislosti s obsahom

základného práva podľa , ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie záveru

o jeho porušení po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia tiež namietali, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj

k porušeniu ich základného práva podľa . Prostredníctvom

sa garantuje jednak právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Z textu sťažnosti možno usudzovať, že

sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom. V sťažnosti však neuviedli, k akým vykonávaným dôkazom sa nemohli vyjadriť

a nedostatky v tomto smere nezistil ani ústavný súd z príloh priložených k sťažnosti. Práve

naopak, zo sťažnosti aj z pripojených príloh vyplýva, že vo veci určenia neplatnosti

právneho úkonu sa riadne konalo so sťažovateľom ako odporcom a sťažovateľkou ako

vedľajšou účastníčkou na strane odporcu a vo veci konajúci krajský súd postupoval v súlade

s procesnými pravidlami vyplývajúcimi z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov vyjadriť

sa ku všetkým vykonaným dôkazom upraveným v , ktorá by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru, že toto

ich základné právo bolo porušené.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa aj v časti, ktorou namietali

porušenie svojho základného práva podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011