Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 515/2011
PDF · 311.64 KB
No categories available
IV. ÚS 515/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. K.,
P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov
č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. marca 2011
doručené podanie JUDr. A. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná
sťažnosť“, ktorým namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 P
20/2010-198 zo 7. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa (v konaní pred všeobecnými súdmi
v procesnom postavení navrhovateľa) s výsledkom súdneho konania o jeho návrhu
na zníženie výživného, na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti, resp. do striedavej
starostlivosti rodičov a na úpravu styku otca s maloletým, pričom postupy, ako
aj rozhodnutia všeobecných súdov o jeho návrhoch na úpravu styku s maloletým, ako aj
vo veci návrhu na zníženie výživného považuje za arbitrárne a svojvoľné.
Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ je otcom maloletého M. B., a pochádzajúceho zo vzťahu s JUDr. D. B.
Na základe návrhu sťažovateľa bola Okresným súdom v Prešove dňa 6. 11. 2008
schválená rodičovská dohoda, sp. zn. 25 P 318/08-38, podľa ktorej je sťažovateľ oprávnený
stýkať sa s mal. M. každý prvý a tretí piatok v mesiaci po dobu troch hodín od 16,00h do
19,00h, ďalej prvý víkend v mesiaci od soboty 8,30h do nasledujúcej nedele 18,00h, ďalej
každý tretí víkend v mesiaci v sobotu a v nedeľu s tým, že otec je povinný mal. M. tento tretí
víkend vrátiť matke na noc a ráno opäť vyzdvihnúť, ďalej po dobu 7 dní počas leta a 2 dni
počas Vianoc (mimo Štedrý deň) a 2 dni počas Veľkej noci. K takejto úprave styku došlo
najmä na základe aktívnej roly súdu a jeho snahy o dohodu rodičov. Takúto úpravu,
sťažovateľ rešpektoval predovšetkým vzhľadom na vtedajší vek maloletého M. (13
mesiacov).
Otec sa v tejto dohode zaviazal platiť mesačné výživné vo výške 7. 000,- Sk (dnes
232,35 EUR). K dohode o výživnom došlo na základe tvrdenia matky, že počas rodičovskej
dovolenky je jej jediným príjmom rodičovský príspevok. Sťažovateľ súhlasil aj
zo zohľadnením zvýšených nákladov vo výživnom, a to v súvislosti s kožným problémom
mal. M. (seboroická dermatitída), najmä prospešný pobyt pri mori.
Sťažovateľ momentálne pracuje od 1. 2. 2009 v P., pritom od 2. 11. 2009 ako
advokátsky koncipient. Za mal. M. od schválenia uvedenej rodičovskej dohody vždy
pravidelne dochádza.
Dňa 18. 1. 2010 sťažovateľ žiadal svojím návrhom na Okresný súd v Prešove
o rozšírenie styku s mal. M. tak, že bude oprávnený stýkať sa s maloletým počas roka každý
nepárny víkend s možnosťou prespávania u sťažovateľa. Toto rozšírenie navrhoval
sťažovateľ vzhľadom na vyšší vek mal. M. ale predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že
podľa platnej rodičovskej dohody - styk počas 1. a 3. víkendu - má sťažovateľ možnosť
stýkať sa s maloletým 5 až 6 krát v roku až po období 3 týždňov, nakoľko toľkokrát v roku
má kalendárny mesiac 5 víkendov. Takéto odlúčenie je pridlhé a úprava styku je už dnes
vzhľadom na vek mal. M. už nedostačujúca. ...
Hlavným dôvodom návrhu na zmenu úpravy bola skutočnosť, že mal. M. sa posledné
obdobie dožadoval častejšieho styku s otcom - sťažovateľom, jeho silné citové väzby aj k
otcovi a dobré výchovné predpoklady sťažovateľa.
Sťažovateľ zároveň žiadal o zníženie výživného pre mal. M. na 100 EUR mesačne z
dôvodu svojej širšej osobnej účasti pri výchove mal. M., z dôvodu zníženia jeho príjmu a z
dôvodu zistenia nových príjmových pomerov matky.“
Okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010
zamietol návrh sťažovateľa (otca maloletého dieťaťa) na zníženie výživného, na zmenu
úpravu styku s maloletým, pričom vzal do úvahy aj to, že na pojednávaní 5. mája 2010
podal nový návrh na zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti a na pojednávaní
7. júla 2010 zmenil svoj návrh – po novele zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)
účinnej od 1. júla 2010 – tak, že žiadal zveriť maloletého do striedavej starostlivosti rodičov
v súlade so svojím písomným návrhom. V konaní bolo preukázané, že maloletý je
v starostlivosti matky, ktorá je s ním na materskej dovolenke, pričom jej starostlivosť bola
hodnotená ako príkladná. Aj keď má maloletý zdravotné problémy (má atopický ekzém a je
alergik), matka sa snaží vytvoriť mu nealergizujúce bytové podmienky a eliminovať
negatívne vplyvy na jeho zdravie.
V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd vo vzťahu k návrhu sťažovateľa
na zníženie výživného uviedol, že pokles jeho príjmu je len čiastočný, keď mal
za preukázané, že pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa skončil na vlastnú
žiadosť a našiel si nové zamestnanie; okresný súd preto konanie sťažovateľa považoval
v súlade s § 75 ods. 1 zákona o rodine za vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, resp.
zárobku bez dôležitého dôvodu. Uvedené zárobkové možnosti a schopnosti sťažovateľa
(otca) podľa názoru okresného súdu odôvodňujú, aby naďalej platil výživné v rovnakej
sume ako dosiaľ.
Okresný súd mal preukázané, že matka pre prípad, že by otec žiadal prevziať
maloletého na stretnutie aj mimo rodičovskej dohody schválenej súdom týkajúcej sa úpravy
styku, má pripravené všetky veci pre maloletého a nebráni tomu, aby sa otec s maloletým
stretával aj mimo termínov určených súdnymi rozhodnutiami, o čom ako dôkazy svedčia
kópie odobratia a prevzatia maloletého, ktoré sťažovateľ vždy podpisuje. Pokiaľ ide
o zmenený návrh otca na striedavú osobnú starostlivosť, podľa názoru okresného súdu
v súčasnom období nie je vhodné, aby k nej došlo z viacerých dôvodov: vzdialenosť otca od
bydliska maloletého, skutočnosť, že maloletý s ním nikdy nebol v jeho domácnosti,
zdravotný stav maloletého a potreba zabezpečiť stabilné rodinné prostredie. Okresný súd
súčasne nevylučuje túto možnosť starostlivosti o maloletého do budúcna. Zároveň okresný
súd zamietol návrh matky na zvýšenie výživného, keďže v súčasnej dobe považuje sumu
výživného za primeranú najmä veku maloletého.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla
2010 (okrem výroku o zamietnutí návrhu matky na zvýšenie výživného) v zákonnej lehote
odvolanie.
Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil potom, ako sa v celom
rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa prekračuje v pozitívnom zmysle minimálny, resp. bežný rámec odôvodnenia a je
z neho poznateľný správny právny základ vytvorený použitím príslušných právnych noriem.
Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010 doplnil aj
ďalšie dôvody potvrdzujúce správnosť prvostupňového rozhodnutia.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 CoP/21/2010-243 zo dňa 26. 10. 2010
a rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 27 P/20/2010-198 zo dňa 7. 7. 2010 porušené
bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5 CoP/21/2010-243 zo dňa 26. 10. 2010
a rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. 27 P/20/2010-198 zo dňa 7. 7. 2010 sa zrušujú
a vec sa vracia Okresnému súdu v Prešove ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Podľa sťažovateľa ujma spôsobená takýmto postupom všeobecných súdov je
nemateriálna, nevratná, ale predovšetkým nevyčísliteľná. O finančné zadosťučinenie však
sťažovateľ v sťažnosti nežiadal.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavnú neopodstatnenosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po priajtí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010
Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne
nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd
(čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo
nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti v sťažnosti namietanému
rozsudku okresného súdu č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010 riadny opravný prostriedok
– odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod
na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010
Ústavný súd preskúmal sťažnosť aj vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie práv označeným rozsudkom krajského súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto
hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie
skúma spoločne.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa stotožnil
s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010, pričom
ďalšie odôvodnenie doplnené krajským súdom možno považovať za argumentáciu
na zvýraznenie správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku v zmysle § 219
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudku krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto
potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj
napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už bolo uvedené, sa
krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou sa
stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku a ktorú tento súd prevzal
z prvostupňového rozsudku, sa okrem iného uvádza:
„Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že v predmetnom konaní
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že maloletý je v starostlivosti svojej matky, ktorá
je s ním toho času na materskej dovolenke, pričom starostlivosť zo strany matky je
príkladná. Matka v plnej miere zabezpečuje všetky nevyhnutné, ale aj nadštandardné
potreby maloletého, čo mal súd preukázané jednak ohliadkou bytu, v ktorom matka
s maloletým býva, ako aj lekárskymi správami odborných lekárov z ambulancií, ktoré
maloletý navštevuje. Aj keď má maloletý zdravotné problémy, a to v dôsledku atopického
exému a alergie, matka sa snaží v plnej miere vytvoriť mu také bytové podmienky, ktoré nie
sú pre neho alergizujúce. Aj keď ide o chronické, celoživotné ochorenie, snaží sa eliminovať
negatívne vplyvy na jeho zdravie, čo však v súčasnej dobe nie je možné v plnej miere,
pretože rodičia nedokážu komunikovať ohľadom starostlivosti a potrieb o maloletého, a tým
je vystavovaný neustálym stresom. ...
Od úpravy styku otca s maloletým uplynula doba roka a pol, počas celej tejto doby
dochádza k pravidelným stretnutiam otca s maloletým, otec javí záujem sa s ním stretávať,
pravidelne za ním prichádza z P., kde v súčasnej dobe žije a pracuje, preto je aj do budúcna
vhodné, aby sa naďalej s maloletým stretával, aby nebol prerušený kontakt medzi ním a
synom. Najpodstatnejšie je však, aby rodičia dokázali vzájomne komunikovať pri
odovzdávaní a preberaní dieťaťa, nakoľko práve tento moment je pre maloletého najviac
stresujúci.
Aj keď otec ďalšou zmenou návrhu žiadal zmeniť osobnú starostlivosť u maloletého
na striedavú osobnú starostlivosť, v súčasnom období podľa názoru súdu nie je vhodné, aby
k takejto došlo, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade je to vzdialenosť bydliska otca od
bydliska matky, ktorý žije a pracuje v P., býva v 1-izbovom byte, kde sa doposiaľ súdu
nepodarilo prešetriť jeho rodinné a výchovné pomery. Súd zistil prostredníctvom Obecného
úradu H., že otec sa zdržiaval na adrese H. na prechodnom pobyte, avšak na tejto adrese už
viac ako rok nebýva. Pri ďalšom šetrení prostredníctvom Obvodného súdu bolo zistené, že
otec nie je vedený v centrálnej evidencii osôb v Českej republike. Ak by sa aj súd pokúsil
prešetriť pomery v 1-izbovom byte otca, kde v súčasnej dobe býva podľa zmluvy, ktorú
založil do spisu, uvedené výchovné pomery by neboli aktuálne, nakoľko sám otec na
pojednávaní uviedol, že v tomto byte by s maloletým nebýval, ale snažil by sa zohnať pre
maloletého väčšie bývanie.
Ďalším dôvodom, prečo súd nesúhlasil so striedavou starostlivosťou u maloletého je
jeho zdravotný stav. Maloletý je v útlom veku, od narodenia má vážne zdravotné problémy,
pravidelne navštevuje alergologickú a kožnú ambulanciu, pravidelne užíva lieky, krémy, má
špeciálnu stravu... Vážnou indikáciou na zhoršenie jeho zdravotného stavu je stres, zmena
prostredia a zmena režimu. Uvedené mal súd potvrdené aj správou odborných lekárov.
V súčasnej dobe je nevyhnutne potrebné zabezpečiť maloletému stabilné rodinné
prostredie, kde budú eliminované všetky alergizujúce podnety preňho, a ktoré má v súčasnej
dobe zabezpečené u matky, čo súd prešetril ohliadkou bydliska matky.
Tvrdenia otca, že matka nevytvára vhodné prostredie pre maloletého najmä tým, že
dostatočne nezabezpečuje prostredie bez prachu a roztočov, ako aj tvrdenie, že maloletý je
vo výchove a starostlivosti iných ľudí, je nedôvodné, nakoľko matka má zabezpečený
priestor na hranie pre maloletého bez kobercov, s hračkami, ktoré nevyvolávajú
u maloletého alergiu (nie plyšové hračky), má zabezpečený protialergický matrac,
protialergickú prikrývku, vankúš aj podložku.
Vo vzťahu k tretím osobám, ktoré zabezpečujú starostlivosť o maloletého bolo súdom
zistené, že matke pri starostlivosti vypomáhajú jej rodičia, hlavne jej matka, teda stará
matka maloletého, pričom je to v nevyhnutnej miere. Sú to skôr prechádzky s maloletým tak,
aby si matka mohla zabezpečiť riadny chod domácnosti. Priateľka matky, ktorá býva
v spoločnej domácnosti sa tam v podstate nezdržiava. Pokiaľ sa v byte nachádza, vypomáha
matke pri starostlivosti o maloletého, čo podľa názoru súdu nie je pre maloletého nevhodné.
Naopak je vhodné, ak matka má osobu, ktorá jej dokáže pomôcť s dieťaťom, keďže s otcom
nežijú v spoločnej domácnosti a tento pravidelne a denne nemôže matke pri starostlivosti
o maloletého pomáhať.
Ďalším dôvodom, pre ktorý súd nesúhlasil so striedavou starostlivosťou oboch
rodičov o maloletého je skutočnosť, že otec sa v podstate od narodenia s maloletým stretáva
v pravidelných intervaloch, avšak M. s ním nikdy nebol v jeho domácnosti. Pre maloletého
je toto prostredie cudzie. V súčasnej dobe je skôr zvyknutý tráviť čas s otcom u starej matky
z otcovej strany, kde si ho otec pravidelne berie na styk.
Na základe uvedeného podľa názoru súdu prvého stupňa nie je v súčasnej dobe
vhodné meniť osobnú starostlivosť z matky na striedavú osobnú starostlivosť u oboch
rodičov. Súd nevylučuje túto možnosť do budúcna v prípade, že kontakty otca so synom
nebudú prerušené, styk bude častejší, avšak jednoznačne dôležitým kritériom je pre
rozhodnutie o striedavej starostlivosti to, aby rodičia dokázali spolu vzájomne
komunikovať, aby sa pri každom odovzdávaní syna vzájomne neosočovali, neubližovali si,
aby sa vedeli dohodnúť na podstatných veciach o zdravotnom stave maloletého, aby otec
permanentne matke nevyčítal zlú starostlivosť o syna, zlé ošatenie, obuv, s poukazom na
výšku výživného, ktorou maloletému prispieva. Okrem toho by otec musel zabezpečiť v
budúcnosti stabilné rodinné prostredie pre maloletého, ktoré by spočiatku M. navštevoval
spolu s matkou, pretože je veľmi citovo na ňu viazaný od narodenia. Žije v spoločnej
domácnosti iba s matkou, kde ich občasne navštevujú starí rodičia. Matka je jedinou
vzťahovou osobou maloletého v súčasnom období, čo je prirodzené aj vzhľadom na vek,
ktorý má a skutočnosť, že matka je s ním na materskej dovolenke.
Zároveň súd zamietol návrh otca na zníženie výživného. Aj keď otec takýto návrh
podal z dôvodu, že došlo k poklesu jeho príjmu z dôvodu zmeny jeho zamestnávateľa, súd
mal preukázané, že pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa ukončil na vlastnú
žiadosť tým, že si našiel nové zamestnanie. Preto konanie otca súd považoval v súlade
s ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine za vzdanie sa bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, alebo majetkové prospechu. Pokles príjmu otca je len
čiastočný, pričom novým zamestnávateľom otca bolo potvrdené, že má nárok na
nenárokovú zložku mzdy (osobné ohodnotenie), čím sa mu v podstate zvyšuje jeho
priemerný čistý mesačný príjem a dosahuje výšku toho predošlého.
Zatiaľ čo u posledného zamestnávateľa mal súd potvrdený jeho čistý mesačný príjem
v sume 30.608,- Kč za r. 2008 a 31.526,- Kč za r. 2009 do októbra, v súčasnej dobe mal súd
preukázaný jeho čistý mesačný príjem v sume 28.158,40 eur, čo je pokles o necelých 3.000,-
Kč, ktorý je zvýšený osobným ohodnotením. Okrem toho vlastní nehnuteľnosť, ako uviedol
vo svojej výpovedi a tiež má na účte 300.000,- Kč. Uvedené zárobkové možnosti
a schopnosti otca, ale aj jeho majetkové pomery odôvodňujú, aby aj naďalej platil výživné
v sume 7.000,-Sk mesačne tak, ako platil doposiaľ.
Zároveň súd poukázal na čistý mesačný príjem matky, ktorým je iba rodičovský
príspevok v sume 164,22 eur a rodinné prídavky na jedno dieťa. ...
Čo sa. týka úpravy zmeny styku otca, ako uviedol vo svojom pôvodnom návrhu
podanom na tunajší súd dňa 18. 1. 2010, súd je názoru, že v súčasnej dobe nie je potrebné
meniť tento styk, pretože matka umožňuje stretnutie otca aj nad rámec tejto úpravy,
kedykoľvek otec o to požiada, so zabezpečením všetkých potrebných vecí a vybavenia
na toto stretnutie s ním. Vzhľadom na vek maloletého, jeho zdravotné problémy, považoval
súd takúto úpravy styku za primeranú a aj v tejto časti návrh otca zamietol ako
nedôvodný.“
Krajský súd v odôvodnení rozsudku zaujal stanovisko aj k otázke dokazovania
navrhovaného sťažovateľom (svedecké výpovede), ako aj k námietke o tom, že všeobecné
súdy sa nevyrovnali s kritériami v zmysle § 24 zákona o rodine:
„.... Súd sa návrhom otca na striedavú starostlivosť zaoberal. Súd poskytol otcovi
dostatočný čas na pojednávaní, kde otec zdôvodňoval svoj návrh a samotný petit návrhu
a jeho zmena bola zaznamenaná. ...
Súd mal dobrú až príkladnú starostlivosť matky preukázanú ohliadkou bytu,
niekoľkými návštevami pracovníkov ÚPSVaR a lekárskymi správami, a to aj bez výpovede
svedkov, ktorí s matkou aj tak nežijú v spoločnej domácnosti a ani sa s matkou nestýkajú.
Preto je nepodstatné tvrdenie otca, že nevypočutím ním navrhovaných svedkov nebol úplne
zistený skutkový stav. Otec svedkov obťažoval, tajne a bez ich vedomia si ich výpovede
nahrával, zastrašoval ich, že budú súdom predvolaní, a to ešte pred prvým pojednávaním.
Dokonca e-mailom zaslal p. S. ním spracovanú výpoveď, ktorú mala táto ako vlastnú vo
svojom mene iba podpísať a zaslať súdu ako vlastnú.
Prvostupňový súd sa dostatočne riadil ustanovením § 24 Zákona o rodine, na ktoré
otec opakovane v odvolaní poukazoval. Súd prihliadol na záujmy maloletého dieťaťa, najmä
na jeho citové väzby. Citový vzťah maloletého k otcovi, ako sa o nich otec vyjadroval, sú len
jeho želaním a nie skutočnosťou. Pokiaľ súd zamietol návrh otca na zníženie výživného,
urobil tak správne. Súd v dostatočnej miere zistil rozhodujúce skutočnosti, v dostatočnej
miere vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu a po ich zhodnotení dospel
k správnemu právnemu posúdeniu veci.
Vzhľadom na uvedené matka žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny v prvom výroku potvrdil.“
Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho potvrdzovacieho uznesenia uviedol:
„Odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich mu z ustanovenia § 10
ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. vo veci nenariadil
odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že
miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 26. 10. 2010
a zistil, že odvolanie otca nie je dôvodné.
Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav v prejednávanej veci a zo zistených
skutočností vyvodil aj správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo
k zmene v týchto skutkových zisteniach. Odvolací súd preto v celom rozsahu poukazuje
na správne zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje.
V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa prekračuje (v pozitívnom zmysle) minimálny resp. bežný
rámec odôvodnenia a je z neho poznateľný správny právny základ vytvorený použitím
príslušných právnych noriem, pod ktoré súd prvého stupňa správne subsumoval zistený
skutkový stav a zároveň poskytol taký výklad, ktorý bezpochyby potvrdzuje aplikovateľnosť
použitých právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je v súlade
so základnou požiadavkou na jeho preskúmateľnosť. Súd prvého stupňa dostatočne jasne
a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z akých skutočností pri
svojom rozhodovaní vychádzal a akými úvahami sa pri dokazovaní riadil a ako vec právne
posúdil.“
Odvolací súd sa zaoberal aj druhou zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala
zamietnutia jeho návrhu na zníženie výživného, keď uviedol:
„Vo vzťahu k návrhu otca na zníženie výživného odvolací súd poukazuje na to, že pri
hodnotení možností a schopností je potrebné vždy vychádzať z preukázaných príjmov
povinného rodiča, v danom prípade otca maloletého. Súd zároveň vychádza z tých nárokov,
ktoré sú dané na strane oprávnenej osoby, v tomto prípade maloletého.
Aj keď otec maloletého namietal, že na jeho strane došlo k poklesu príjmu z dôvodu
zmeny zamestnávateľa, správne v tomto smere ustálil súd súčasný čistý mesačný príjem za
nezmenený oproti príjmu, z ktorého vychádzal pri určení výšky doterajšieho výživného.
Možno prisvedčiť otcovi, že za daného stavu sa nejedná o vzdanie sa bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania tak, ako to má na mysli ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona
o rodine.
V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné dodať, že plnenie vyživovacej
povinnosti má byť predovšetkým dobrovoľné, motivované skutočnosťou, že jej plnenie
umožňuje zabezpečiť odkázanej osobe jej relevantné odôvodnené potreby. Povinný rodič
musí mať na zreteli, že maloleté dieťa, vo vzťahu ku ktorému mu vzniká zákonná povinnosť
spolupodieľať sa na jeho výžive, má právo na uspokojenie svojich oprávnených potrieb,
s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča.
Prvostupňový súd postupoval zákonne, pri zisťovaní majetkových pomerov otca vychádzal
z relevantných dokladov a pomery na strane povinnej a potreby oprávnenej osoby
vyhodnotil správne. Preto odvolacie námietky otca o nedostatočne zistenom skutkovom
stave považoval odvolací súd za nedôvodné a účelové.“
Krajský súd sa podrobne vyjadril aj k otázke striedavej starostlivosti, ktorej sa
sťažovateľ domáhal vo svojom zmenenom návrhu priamo na pojednávaní 7. júla 2010,
pričom už v prvej časti odôvodnenia konštatoval, že aj prvostupňový súd sa touto otázkou
zaoberal:
„Na pojednávaní dna 07. 07. 2010 otec zmenil svoj návrh tak, že žiadal zveriť
maloletého do striedavej starostlivosti v zmysle jeho vyjadrenia na tomto pojednávaní. ...
Vo svojom odvolaní predložil otec maloletého pomerne podrobnú štúdiu otázky
striedavej výchovy. Okrem iného namietal, že nemožnosť vyššej intenzity styku vedie logicky
k nebezpečnému a spoločensky nežiaducemu odcudzeniu a uviedol ďalšie svoje dôvody
i názory, ktoré majú svedčiť v prospech jeho návrhu.
V tejto súvislosti však odvolací súd dáva do pozornosti fakt, že zákonodarca
koncipuje striedavú starostlivosť ako možnosť, pričom obligatórne stanovuje podmienky, pri
splnení ktorých k nej možno pristúpiť, čo vyplýva zo samotného znenia ustanovenia § 24
ods. 2 Zákona o rodine. To znamená, že v každom konkrétnom prípade musí byť posúdené,
či sú dané okolnosti určené hypotézou tejto právnej normy. Konkrétne, či je takéto zverenie
v záujme maloletého dieťaťa (prvá podmienka) a zároveň (druhá podmienka), či budú takto
lepšie zaistené potreby dieťaťa.“
K tejto otázke krajský súd navyše doplnil podrobnejšiu argumentáciu (pričom sa
vyjadril aj k otázke striedavej starostlivosti rodičov):
„Rozhodnutím súdu prvého stupňa nie je spochybnený samotný inštitút striedavej
výchovy. Súd prvého stupňa výstižne a presvedčivo odôvodnil, prečo návrhu otca v tomto
smere nevyhovel. Pri svojom rozhodovaní prihliadal na všetky relevantné okolnosti.
Za zásadnú prekážku takéhoto výkonu rodičovských práv u maloletého M. považoval
predovšetkým veľkú vzdialenosť bydliska matky a otca, ďalej nemožnosť prešetriť rodinné
a výchovné pomery otca a tiež vek a zdravotný stav maloletého. V priebehu konania mal súd
za preukázané, že matka vytvára maloletému vhodné prostredie, dostatočne zabezpečuje
jeho potreby s ohľadom na jeho vek a zdravotné potreby, otcovi umožňuje s maloletým styk
aj nad rámec súdom schválenej rodičovskej dohody.
V súvislosti so striedavou starostlivosťou odvolací súd uvádza, že v odbornej
verejnosti nie je vo vzťahu k nej ustálený názor, či takáto je alebo nie je v prospech dieťaťa
a v prospech vytvárania stabilného prostredia preň. Aj zákonodarca vo všeobecnej časti
dôvodovej správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa,
ani pre každého rodiča. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vzdialenosť
bydliska matky v P. a otca v P., by nebola v záujme maloletého striedavá výchova. Takáto
by mohla byť skôr negatívnym zásahom do jeho psychického života a pocitu istoty, ktorý má
domov poskytovať.
K námietke otca, že súd zamietavým rozsudkom vytvoreniu iného prostredia bráni,
odvolací súd poukazuje na to, že tradičné chápanie prípravy na príchod dieťaťa (nielen
v zmysle jeho narodenia) predpokladá prípravu a existenciu prostredia i v materiálnom
zmysle slova, teda miesta, ktoré má byť pre dieťa domovom. Chápanie domova v takom
zúženom zmysle, že to nie je miesto, ale len pocit a prostredie, v ktorom maloletý trávi čas
a nie je preňho cudzie, by bolo v rozpore so zmyslom a účelom starostlivosti súdu
o maloletého a jeho povinnosti sledovať záujem dieťaťa. Z obsahu spisu vyplýva, že súd
nemohol prešetriť rodinné a výchovné pomery u otca. V tejto súvislosti sa javí ako
nelogický záver otca, že súd nezverením maloletého do striedavej starostlivosti zabránil
vytvoreniu zdravého prostredia pre dieťa, a že tým vlastne nie sú dané možnosti na jeho
vytvorenie. U matky takéto prostredie už existuje, otec jeho vytvorenie podmieňuje zverením
do striedavej starostlivosti.
Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov vyplýva, že matka nebráni otcovi v styku aj
nad rámec súdom určeného styku. Otec namietal, že súd má nabádať oboch rodičov
k rodičovstvu. V tejto súvislosti však platí, že súd autoritatívne vstupuje do vzťahu rodičov
a detí len v tom prípade, ak komunikácia medzi rodičmi zlyhala a má byť prvoradým
záujmom rodičov, aby vzájomné vzťahy riešili dohodou tak, aby v konečnom dôsledku
vzťahy medzi nimi nevyhasli. To, aký vzťah bude mať dieťa k jednému alebo druhému
z rodičov, je výsledkom komplexného postoja každého rodiča k nemu a výsledkom
prostredia, v ktorom sa formuje jeho osobnosť. Absencia právnej úpravy striedavej výchovy
v predchádzajúcom Zákone o rodine sama osebe nemôže predsa znamenať, že by sociálny
svet dieťaťa a jeho vzťahová sféra museli byť nevyhnutne ochudobnené v neprospech
rodiča, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Je len na postoji tohto rodiča, ako
pozitívne bude ovplyvňovať a obohacovať citový život dieťaťa a brať na ňom účasť za
súčasného rešpektovania jeho potrieb.“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii právnych predpisov vo veci
odvolací súd uviedol:
„Pokiaľ sa týka námietky otca, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci
platí, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sa vyvodzuje
právny záver a aplikuje konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ako už
odvolací súd uviedol, považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a právne
posúdenie za správne.
So zreteľom na uvedené preto odvolací Krajský súd v Prešove ustálil, že výrok
napadnutého rozsudku o zamietnutí návrhu otca, ako aj výrok o trovách konania sú
správne, preto postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil.“
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd (ako aj pred ním okresný súd) sa
dostatočne vyrovnali so základnými námietkami sťažovateľa, teda s námietkou vo vzťahu
k úprave styku s maloletým a námietkou vo vzťahu k návrhu na zníženie výživného. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnutý rozsudok krajského
súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny ani vo vzťahu
k jednej, ani vo vzťahu k druhej námietke. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu
vyložiť príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako
nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť
k porušeniu niektorého zo sťažovateľom označených práv. Krajský súd sa postupne
a presvedčivo vyrovnal s návrhom sťažovateľa vo všetkých jeho bodoch, ako aj so všetkými
jeho námietkami, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde;
toto posúdenie je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.
V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri
interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či
rozhodnutie o odvolaní spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú
kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc pritom svoj
ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k.
5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010 a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľa
uplatnených v jeho sťažnosti už stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011