Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 17/2012
PDF · 198.76 KB
No categories available
I. ÚS 17/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu D. B.,
štátny podnik v likvidácii, B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. A. V., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2011 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 11. novembra 2011) JUDr. M. K., správcu
konkurznej podstaty úpadcu D. B., štátny podnik v likvidácii, B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 6 Co
156/2011 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania proti
odporcovi Slovenskej republike – M. (ďalej len „odporca), ktoré bolo vedené Okresným
súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 119/2010, domáhala určenia
vlastníckeho práva k pozemkovej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území
obce T. Ku skutkovému stavu predmetného sporu v podstatnom uviedla:
„Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu D., štátny podnik v likvidácii
počas vykonávania svojej funkcie zistil, že nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne evidovaná vo
vlastníctve úpadcu, je zaevidovaná ako vlastníctvo odporcu, pričom nemal vedomosť o
právnom dôvode, ktorý by odôvodňoval zmenu vlastníckeho práva úpadcu... Listom zo dňa
05. 05. 2010 vyzval odporcu k súčinnosti a to k poskytnutiu vyjadrenia ohľadom zmeny
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti z úpadcu na odporcu, ako aj k zdržaniu sa
akéhokoľvek nakladania s uvedenou nehnuteľnosťou. Odporca bol v liste vyzvaný na
poskytnutie súčinnosti bez zbytočného odkladu... Následne medzi sťažovateľom a odporcom
prebiehala komunikácia, v ktorej odporca priznal svoje pochybenie pri zisťovaní vlastníka
dotknutej nehnuteľnosti a následných úkonoch a snažil sa vzniknutú situáciu riešiť.
Výsledkom rokovaní medzi sťažovateľom a odporcom bolo uzavretie dohody o urovnaní, v
ktorej odporca uznal, že nie je vlastníkom ani správcom spornej nehnuteľnosti a že nikdy
nebol ani nemohol byť jej vlastníkom. Na základe tejto dohody bol návrh na začatie konania
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 28. 04. 2011 vzatý späť... Na základe
späťvzatia návrhu bolo Uznesením Okresného súdu... zo dňa 05. 05. 2011 konanie
zastavené a odporca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi náhradu trov
konania vo výške 450,34 EUR... Odporca podal voči vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie
v časti trov konania... O odvolaní rozhodol porušovateľ Uznesením zo dňa 30. 06. 2011... a
to tak, že Uznesenie zo dňa 05. 05. 2011... v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania
zmenil a sťažovateľovi ako navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Porušovateľ svoje rozhodnutie odôvodnil argumentáciou, že sťažovateľ ako
navrhovateľ nedal možnosť odporcovi vyjadriť sa k výzve zo dňa 05. 05. 2011 a žalobu
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podal predčasne a neodôvodnene.
Porušovateľ sa tak úplne stotožnil s názorom odporcu v odvolaní.“
3. Sťažovateľka v sťažnosti svoje námietky proti rozhodnutiu krajského súdu
formulovala v podstatnom takto:
„... sťažovateľ dôrazne odmieta závery porušovateľa v odôvodnení jeho rozhodnutia
o tom, že podanie žaloby zo strany sťažovateľa bolo predčasné. Zdôrazňujeme, že celá
situácia okolo nehnuteľnosti bola veľmi nejasná a teda sťažovateľ nemohol pripustiť, aby
odporca mal naďalej možnosť previesť pozemok na inú osobu, čím by sa opäť sťažilo
domáhanie sa práv úpadcu.“
4. Podľa názoru sťažovateľky „na rozhodnutie porušovateľa o náhrade trov konania
podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP neboli dané podmienky a porušovateľ tak rozhodol
v rozpore so zákonom, čím zároveň porušil aj ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú
právnu ochranu“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Uznesením Krajského súdu... v konaní č. 6 Co/156/2011, v časti o nepriznaní
náhrady trov konania sťažovateľovi, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 30. 06. 2011 č. k. 6 Co/156/2011 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
306,34 EUR....“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna 2011.
Jej podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení miery jej
(spolu)zavinenia na zastavení súdneho konania a následne nesprávnej aplikácii ustanovenia
„§ 146 ods. 2 prvá veta OSP“ (pozri tiež bod 4) pri rozhodovaní o náhrade trov konania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu (a tiež právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako
aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Tohto základného práva
(podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy
(a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že
jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6 Co 156/2011 z 30. júna
2011 po oboznámení výsledku prvostupňového konania, odvolacej argumentácie odporkyne
a stanovisku sťažovateľky k nej v podstatnom uviedol:
„Krajský súd... preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, konanie, ktoré
mu predchádzalo, a odvolanie odporcu... bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné, a preto uznesenie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zmenil podľa § 220 OSP tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Podľa druhej vety § 146 ods. 2 OSP ak sa
však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť
trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo
všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, teda žiaden z účastníkov konania nemá
právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky,
ktoré sa nachádzajú v ustanovení § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách
zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky pre použitie
§ 146 ods. 2 OSP, teda či sa nejedná o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade,
že tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP.
Ustanovenie § 146 ods. 2 prvá veta OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov
konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.
Vždy bude zavinenie na strane žalobcu, a teda aj povinnosť uhradiť vzniknuté trovy
konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie návrhu a súčasne nejde
o situáciu, ktorú predpokladá § 146 ods. 2 druhá veta OSP, teda že späťvzatie návrhu, ktorý
bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo
spôsobené správaním odporcu, napríklad odporca by plnil navrhovateľovi po podaní
žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhá veta.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že odporkyňu zaviazal na ich zaplatenie
navrhovateľke, nie je správne. Podľa zhodných vyjadrení účastníkov konania navrhovateľka
zaslala odporkyni list zo dňa 5. 5. 2010, ktorým ju žiadala o súčinnosť spočívajúcu v
zdržaní sa nakladania s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom sporu. Podľa vyjadrení
odporkyne výzva navrhovateľky jej bola doručená 12. 5. 2010, odporkyňa obratom
reagovala listom zo dňa 17. 5. 2010, v ktorom okrem iného uviedla, že súhlasí aj s
prevodom správy tejto nehnuteľnosti na úpadcu. Navrhovateľka však nečakajúc na odpoveď
odporkyne podala žalobu na súd podľa jej tvrdení vo vyjadrení k odvolaniu ešte dňa 13. 5.
2010 (súdu došla 14. 5. 2010). Lehotu na vyjadrenie v takomto trvaní nemožno za žiadnych
okolností považovať za dostatočnú a to ani pod vplyvom argumentov navrhovateľky, že
odporkyňu vyzvala na bezodkladnú odpoveď a konala tak v záujme úpadcu. Následne po
podaní žaloby navrhovateľka súdu oznámila, že s odporkyňou rokuje o mimosúdnej dohode,
ktorá aj bola uzatvorená a v dôsledku tejto skutočnosti vzala navrhovateľka návrh v celom
rozsahu späť. Odvolací súd teda vzhľadom na všetky okolnosti dospel k záveru, že návrh na
začatie konania podaný navrhovateľkou (doručený súdu 14. 5. 2010) je nevyhnutné
považovať za podaný predčasne a teda bezdôvodne. Navrhovateľka nevyčkala na vyjadrenie
odporkyne, pričom lehota, ktorú odporkyni nechala na vyjadrenie, vzhľadom na to, že jej
bola výzva doručená 12. 5. 2010 a návrh na začatie konania navrhovateľka doručila súdu
14. 5. 2010, bola tak krátka a odporkyňa nemala žiadnu možnosť navrhovateľke odpovedať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti na daný prípad nemožno aplikovať § 146 ods. 2 druhá
veta OSP, pretože návrh podaný navrhovateľkou nemožno považovať za dôvodný, pretože
nedala odporkyni možnosť vyjadriť sa k danej záležitosti a mimosúdne sa dohodnúť ešte
pred podaním žaloby na súd. Naopak v danom prípade sú naplnené predpoklady na použitie
§ 146 ods. 2 prvá veta, pretože tým, že navrhovateľka vzala späť návrh na začatie konania,
zavinila zastavenie konania, a teda je povinná nahradiť odporkyni trovy konania. Nakoľko
odporkyňa si však náhradu trov konania neuplatnila a v zmysle § 151 ods. 1 OSP o trovách
konania rozhoduje súd len na návrh, súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodol tak, že zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania tak, že odporkyňa nemá
právo na náhradu trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1,
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu
trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila.“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Podstatná argumentácia sťažovateľky sa koncentrovala (bod 3 a 4) k arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu a absencii relevantného zdôvodnenia jeho
právnych záverov:
„Porušovateľ sa nestotožnil s právnym názorom Okresného súdu Topoľčany, ktorý
priznal náhradu trov konania sťažovateľovi na základe ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta
OSP a spochybnil dôvodnosť podania žaloby zo strany sťažovateľa (z rovnakých dôvodov
ako odporca, pričom aj samotné odôvodnenie vychádzalo z odôvodnenia a názorov odporcu
prezentovaných v jeho odvolaní). Porušovateľ navyše poukázal na predpoklady použitia
ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta OSP a to zastavenie konania na základe zavinenia
sťažovateľa... Takéto odôvodnenie a výklad považujeme za nepodložené a nesprávne,
pričom k takémuto rozhodnutiu podľa jeho názoru nedošlo len preto, že odporca si náhradu
trov voči sťažovateľovi neuplatnil... má sťažovateľ za to, že na rozhodnutie porušovateľa
o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP neboli dané podmienky
a porušovateľ tak rozhodol v rozpore so zákonom, čím zároveň porušil aj ústavné právo
sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu.“
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných
ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
15. V súvislosti so sťažovateľkou prejavenou nespokojnosťou s namietaným
rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označeným právom (čl. 46 ods. 1 ústavy),
a preto bolo potrebné ňou podanú sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia krajského súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2012