Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 17/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu D. B.,

štátny podnik v likvidácii, B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. A. V., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. júna

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2011 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 11. novembra 2011) JUDr. M. K., správcu

konkurznej podstaty úpadcu D. B., štátny podnik v likvidácii, B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 6 Co

156/2011 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania proti

odporcovi Slovenskej republike – M. (ďalej len „odporca), ktoré bolo vedené Okresným

súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , domáhala určenia

vlastníckeho práva k pozemkovej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území

obce T. Ku skutkovému stavu predmetného sporu v podstatnom uviedla:

„Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu D., štátny podnik v likvidácii

počas vykonávania svojej funkcie zistil, že nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne evidovaná vo

vlastníctve úpadcu, je zaevidovaná ako vlastníctvo odporcu, pričom nemal vedomosť o

právnom dôvode, ktorý by odôvodňoval zmenu vlastníckeho práva úpadcu... Listom zo dňa

05. 05. 2010 vyzval odporcu k súčinnosti a to k poskytnutiu vyjadrenia ohľadom zmeny

vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti z úpadcu na odporcu, ako aj k zdržaniu sa

akéhokoľvek nakladania s uvedenou nehnuteľnosťou. Odporca bol v liste vyzvaný na

poskytnutie súčinnosti bez zbytočného odkladu... Následne medzi sťažovateľom a odporcom

prebiehala komunikácia, v ktorej odporca priznal svoje pochybenie pri zisťovaní vlastníka

dotknutej nehnuteľnosti a následných úkonoch a snažil sa vzniknutú situáciu riešiť.

Výsledkom rokovaní medzi sťažovateľom a odporcom bolo uzavretie dohody o urovnaní, v

ktorej odporca uznal, že nie je vlastníkom ani správcom spornej nehnuteľnosti a že nikdy

nebol ani nemohol byť jej vlastníkom. Na základe tejto dohody bol návrh na začatie konania

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 28. 04. 2011 vzatý späť... Na základe

späťvzatia návrhu bolo Uznesením Okresného súdu... zo dňa 05. 05. 2011 konanie

zastavené a odporca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi náhradu trov

konania vo výške 450,34 EUR... Odporca podal voči vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie

v časti trov konania... O odvolaní rozhodol porušovateľ Uznesením zo dňa 30. 06. 2011... a

to tak, že Uznesenie zo dňa 05. 05. 2011... v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania

zmenil a sťažovateľovi ako navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Porušovateľ svoje rozhodnutie odôvodnil argumentáciou, že sťažovateľ ako

navrhovateľ nedal možnosť odporcovi vyjadriť sa k výzve zo dňa 05. 05. 2011 a žalobu

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podal predčasne a neodôvodnene.

Porušovateľ sa tak úplne stotožnil s názorom odporcu v odvolaní.“

3. Sťažovateľka v sťažnosti svoje námietky proti rozhodnutiu krajského súdu

formulovala v podstatnom takto:

„... sťažovateľ dôrazne odmieta závery porušovateľa v odôvodnení jeho rozhodnutia

o tom, že podanie žaloby zo strany sťažovateľa bolo predčasné. Zdôrazňujeme, že celá

situácia okolo nehnuteľnosti bola veľmi nejasná a teda sťažovateľ nemohol pripustiť, aby

odporca mal naďalej možnosť previesť pozemok na inú osobu, čím by sa opäť sťažilo

domáhanie sa práv úpadcu.“

4. Podľa názoru sťažovateľky „na rozhodnutie porušovateľa o náhrade trov konania

podľa prvá veta neboli dané podmienky a porušovateľ tak rozhodol

v rozpore so zákonom, čím zároveň porušil aj ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú

právnu ochranu“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Uznesením Krajského súdu... v konaní č. , v časti o nepriznaní

náhrady trov konania sťažovateľovi, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 .

II. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 30. 06. 2011 č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

306,34 EUR....“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2011.

Jej podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení miery jej

(spolu)zavinenia na zastavení súdneho konania a následne nesprávnej aplikácii ustanovenia

„ prvá veta “ (pozri tiež bod 4) pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.

, , , , , ).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu (a tiež právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako

aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Tohto základného práva

(podľa , resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

(a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že

jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

11. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. z 30. júna

2011 po oboznámení výsledku prvostupňového konania, odvolacej argumentácie odporkyne

a stanovisku sťažovateľky k nej v podstatnom uviedol:

„Krajský súd... preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, konanie, ktoré

mu predchádzalo, a odvolanie odporcu... bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 ) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné, a preto uznesenie súdu

prvého stupňa v napadnutej časti zmenil podľa tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa prvá veta ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Podľa druhej vety ak sa

však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť

trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo

všeobecnosti postupuje podľa , teda žiaden z účastníkov konania nemá

právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky,

ktoré sa nachádzajú v ustanovení . Súd pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky pre použitie

, teda či sa nejedná o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade,

že tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa .

Ustanovenie prvá veta predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov

konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

Vždy bude zavinenie na strane žalobcu, a teda aj povinnosť uhradiť vzniknuté trovy

konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie návrhu a súčasne nejde

o situáciu, ktorú predpokladá druhá veta , teda že späťvzatie návrhu, ktorý

bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo

spôsobené správaním odporcu, napríklad odporca by plnil navrhovateľovi po podaní

žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhá veta.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že odporkyňu zaviazal na ich zaplatenie

navrhovateľke, nie je správne. Podľa zhodných vyjadrení účastníkov konania navrhovateľka

zaslala odporkyni list zo dňa 5. 5. 2010, ktorým ju žiadala o súčinnosť spočívajúcu v

zdržaní sa nakladania s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom sporu. Podľa vyjadrení

odporkyne výzva navrhovateľky jej bola doručená 12. 5. 2010, odporkyňa obratom

reagovala listom zo dňa 17. 5. 2010, v ktorom okrem iného uviedla, že súhlasí aj s

prevodom správy tejto nehnuteľnosti na úpadcu. Navrhovateľka však nečakajúc na odpoveď

odporkyne podala žalobu na súd podľa jej tvrdení vo vyjadrení k odvolaniu ešte dňa 13. 5.

2010 (súdu došla 14. 5. 2010). Lehotu na vyjadrenie v takomto trvaní nemožno za žiadnych

okolností považovať za dostatočnú a to ani pod vplyvom argumentov navrhovateľky, že

odporkyňu vyzvala na bezodkladnú odpoveď a konala tak v záujme úpadcu. Následne po

podaní žaloby navrhovateľka súdu oznámila, že s odporkyňou rokuje o mimosúdnej dohode,

ktorá aj bola uzatvorená a v dôsledku tejto skutočnosti vzala navrhovateľka návrh v celom

rozsahu späť. Odvolací súd teda vzhľadom na všetky okolnosti dospel k záveru, že návrh na

začatie konania podaný navrhovateľkou (doručený súdu 14. 5. 2010) je nevyhnutné

považovať za podaný predčasne a teda bezdôvodne. Navrhovateľka nevyčkala na vyjadrenie

odporkyne, pričom lehota, ktorú odporkyni nechala na vyjadrenie, vzhľadom na to, že jej

bola výzva doručená 12. 5. 2010 a návrh na začatie konania navrhovateľka doručila súdu

14. 5. 2010, bola tak krátka a odporkyňa nemala žiadnu možnosť navrhovateľke odpovedať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti na daný prípad nemožno aplikovať § 146 ods. 2 druhá

veta , pretože návrh podaný navrhovateľkou nemožno považovať za dôvodný, pretože

nedala odporkyni možnosť vyjadriť sa k danej záležitosti a mimosúdne sa dohodnúť ešte

pred podaním žaloby na súd. Naopak v danom prípade sú naplnené predpoklady na použitie

§ 146 ods. 2 prvá veta, pretože tým, že navrhovateľka vzala späť návrh na začatie konania,

zavinila zastavenie konania, a teda je povinná nahradiť odporkyni trovy konania. Nakoľko

odporkyňa si však náhradu trov konania neuplatnila a v zmysle o trovách

konania rozhoduje súd len na návrh, súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodol tak, že zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania tak, že odporkyňa nemá

právo na náhradu trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1,

a tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu

trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľky sa koncentrovala (bod 3 a 4) k arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a absencii relevantného zdôvodnenia jeho

právnych záverov:

„Porušovateľ sa nestotožnil s právnym názorom Okresného súdu Topoľčany, ktorý

priznal náhradu trov konania sťažovateľovi na základe ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta

a spochybnil dôvodnosť podania žaloby zo strany sťažovateľa (z rovnakých dôvodov

ako odporca, pričom aj samotné odôvodnenie vychádzalo z odôvodnenia a názorov odporcu

prezentovaných v jeho odvolaní). Porušovateľ navyše poukázal na predpoklady použitia

ustanovenia prvá veta a to zastavenie konania na základe zavinenia

sťažovateľa... Takéto odôvodnenie a výklad považujeme za nepodložené a nesprávne,

pričom k takémuto rozhodnutiu podľa jeho názoru nedošlo len preto, že odporca si náhradu

trov voči sťažovateľovi neuplatnil... má sťažovateľ za to, že na rozhodnutie porušovateľa

o náhrade trov konania podľa prvá veta neboli dané podmienky

a porušovateľ tak rozhodol v rozpore so zákonom, čím zároveň porušil aj ústavné právo

sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu.“

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných

ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti so sťažovateľkou prejavenou nespokojnosťou s namietaným

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa (ani práva podľa dohovoru) nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označeným právom ( ),

a preto bolo potrebné ňou podanú sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia krajského súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012