Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B., zastúpenej

advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a v spojení s porušením

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. septembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s porušením postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

28. februára 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo

120/2011 a jeho uznesením z 29. septembra 20117 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v postavení žalobkyne podala Okresnému

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia 2 000 €

s príslušenstvom proti žalovaným manželom P. (ďalej len „žalovaní“).

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. septembra 2010 bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2011 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd vo veci rozhodol v zmysle § 214

ods. 2 (ďalej len „OSP“) bez nariadenia pojednávania.

Potvrdzujúci rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pričom

prípustnosť dovolania odvodzovala z ustanovenia , keďže zastávala

názor, že postupom krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2011 dovolanie

sťažovateľky odmietol a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným trovy dovolacieho

konania v sume 106,12 € na účet ich právneho zástupcu.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd ustálil skutkový stav v predmetnej veci odlišne

od súdu prvého stupňa, v dôsledku čoho vec právne posúdil odlišne než okresný súd, a bolo

preto povinnosťou krajského súdu nariadiť odvolacie pojednávanie, na ktorom by bol

účastníkov oboznámil so svojím odlišným právnym názorom a dal im možnosť zaujať

k nemu stanovisko.

Sťažovateľka sa tiež domnieva, že „Súd nesmie dospieť k odlišným skutkovým

zisteniam bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní.“.

Sťažovateľka uvádza, že v jej právnej veci „ide o odopretie spravodlivosti

(denegatio iustitiae). Neboli splnené zákonné podmienky pre konanie KS v Nitre bez

nariadenia pojednávania ( ). Sťažovateľovi bola odňatá možnosť pred

odvolacím súdom relevantne konať.“.

Sťažovateľka tiež považuje rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné, keďže krajský

súd podľa jej názoru «nemá právo dezinterpretovať vôľu jednej sporovej strany – nemôže si

vymyslieť, že sporová strana niekomu niečo darovala, keď o dare v konaní všeobecného

súdu 1. inštancie vôbec nebola reč a v konaní pred odvolacím súdom ani jedna zo

sporových strán takto samozrejme neargumentovala a k „objavu“ súdu sa nemala možnosť

vyjadriť».

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.: a Najvyšší súd

SR v konaní vedenom pod sp. zn.: porušili právo sťažovateľa A. spol. s r.

o., zaručené v v spojení s ods. 4 a ,

aby sa jeho vec spravodlivo prerokovala,

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu

v Bratislave zo dňa 29. 09. 2011, sp. zn.: a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi A. spol. s r. o. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení

nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J.

F...“

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým

by odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. septembra

2010 v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí nesporne aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

).

1. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Kľúčová námietka sťažovateľky smerujúca k postupu krajského súdu spočívala

v tom, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom, keďže o jej odvolaní rozhodol

bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľka považuje takýto postup krajského súdu

za nezákonný, pričom v jeho dôsledku malo dôjsť k porušeniu ňou označených základných

práv.

Vzhľadom na takto formulovanú námietku mala sťažovateľka právo podať proti

namietanému postupu a rozsudku krajského súdu dovolanie (čo aj využila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o dovolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 29. septembra 2011

Z už uvedeného vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľky smerovala proti postupu

krajského súdu, ktorý o jej odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek

tomu, že podľa jej tvrdenia ustálil skutkový stav odlišne od súdu prvého stupňa, v dôsledku

čoho vec odlišne právne posúdil. V dôsledku takéhoto postupu krajského súdu mala byť

sťažovateľka zbavená možnosti zaujať stanovisko k odlišným právnym názorom, ku ktorým

krajský súd v namietanom rozsudku dospel. Toto sťažovateľkou namietané pochybenie

krajského súdu podľa jej tvrdenia nenapravil ani najvyšší súd, ktorý jej dovolanie odmietol.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnuté

rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo ( ) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ) s verejným vyhlásením rozhodnutia a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový

stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver, a preto ho podľa ako

vecne správny potvrdil.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že dňa 24. 7. 2007 uzavrel žalobca

(budúci predávajúci) so žalovanými (budúcimi kupujúcimi) zmluvu o uzavretí budúcej

zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok budúceho predávajúceho rezervovať budúcim

kupujúcim nehnuteľnosť evidovanú na liste vlastníctva č. 4606, kat. úz. Z., a to pozemok na

2

parc. č. 5984/1 záhrady o výmere 373 m, parc. č. 5984/9 zastavaná plocha o výmere 131

2

ma rodinný dom na parc. č. 5984/9, ktorý ku dňu uzavretia zmluvy nebol zapísaný na liste

vlastníctva. Nebolo sporné to, že dňa 14. 9. 2007 došlo k odovzdaniu predmetu kúpy

žalovaným, o čom bola spísaná zápisnica a od tohto dňa žalobca disponoval 50 % čiastkou

kúpnej ceny. Dňa 15. 11. 2007 bola medzi žalobcom (predávajúci) a žalovanými (kupujúci)

uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k uvedeným

nehnuteľnostiam. Ku kúpnej zmluve zo dňa 15. 11. 2007 bol dňa 14. 1. 2008 uzavretý

dodatok č. 1, predmetom ktorého bola oprava kúpnej zmluvy ohľadom nesprávne

uvedeného parcelného čísla a druhu pozemku. Žalovaní nadobudli vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam dňa 25. 1. 2008 a to vkladom vlastníckeho práva Správou

katastra N. Dňa 13. 10. 2009 podal žalobca žalobu, domáhajúc sa ňou uloženia povinnosti

žalovaným zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur spolu s 0,024 % denným úrokom z omeškania

od 12. 10. 2009 do zaplatenia, ako aj trovy konania. Dôvodom žaloby bolo užívanie

predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu žalovanými od dňa 14. 9. 2007 do dňa

25. 1. 2008.

Medzi účastníkmi sa viedol spor o to, či existuje povinnosť žalovaných zaplatiť

žalobcovi odplatu za užívanie predmetných nehnuteľnosti za obdobie ich užívania

žalovanými, pred nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam

žalovanými, t. j. od dňa 14. 9. 2007 do nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam žalovanými dňa 25. 1. 2008, bez existencie dohody medzi žalobcom

a žalovanými o odplatnosti užívania.

Z vyjadrení žalobcu v konaní mal súd prvého stupňa za to, že žalobca sa domáha od

žalovaných plnenia za užívanie nehnuteľností titulom nájomnej zmluvy, eventuálne titulom

bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa v tomto smere vec správne skúmal. Odvolací

súd v zmysle konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom

prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na argumentáciu žalobcu v

podanom odvolaní odvolací súd uvádza na ozrejmenie ďalšie dôvody...

Žalobca v odvolaní zdôraznil, že právne úkony vyjadrené inak než slovami sa

vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená, odvolával sa na ustálenú

prax a svoje postupy považoval za štandardné s tým, že očakával, že žalovaní zaplatia

obvyklé nájomné. Z uvedeného bolo odvolaciemu súdu zrejmé, že pred začiatkom užívania

predmetných nehnuteľností nebola medzi stranami sporu uzatvorená žiadna cenová dohoda,

resp. dohoda o odplatnosti užívania predmetných nehnuteľností a preto žalovaní legitímne

očakávali, že užívanie predmetných nehnuteľností je bezodplatné. Pokiaľ sa žalobca

odvoláva na ustálenú prax v tom zmysle, že je bežné, aby kupujúci platili nájomné, za

užívanie bytu predávajúcemu do doby nadobudnutia vlastníckeho práva kupujúcimi,

odvolací súd tvrdí, že v praxi je štandardné, že zmluvné strany si výslovne a najčastejšie

v písomnej forme dohodnú predmet nájmu, sumu nájomného a poprípade aj dobu trvania

nájmu. To znamená, že žalobca sa nemôže domáhať od žalovaných zaplatenia nájomného

s odôvodnením, že nájomné sa v praxi za takéto užívanie platí, pretože nebolo vopred medzi

účastníkmi dohodnuté, že sa jedná o odplatné užívanie predmetných nehnuteľností. Pokiaľ

mal žalobca úmysel uzatvoriť odplatnú nájomnú zmluvu mal konať tak, aby o odplatnosti

užívania predmetných nehnuteľností neboli pochybnosti...

Odvolací súd uvádza, že len zo samotnej skutočnosti, že sa žalovaní pred

nadobudnutím vlastníckeho práva nasťahovali do predmetných nehnuteľnosti, ktoré

nasťahovanie im žalobca dobrovoľne umožnil, nemožno odvodzovať právo žalobcu na

odplatu za užívanie nehnuteľností, pretože by to bolo jednostranné uloženie povinnosti

žalobcom žalovaným a to nad rámec zákona, bez existencie výslovnej dohody o odplate

a teda bez vedomia žalovaných. Právo žalovaných užívať predmetné nehnuteľnosti možno

odvodiť nie len z preberacieho a odovzdávacieho protokolu zo dňa 14. 9. 2007, ale aj

z vytvoreného faktického stavu, kedy žalobca umožnil žalovaným bezodplatne, resp. bez

dohody o odplatnosti užívať nehnuteľnosti od dňa 14. 9. 2007 do dňa 25. 1. 2008, pričom

žalovaní takúto ponuku prijali. Výrazom vôle jej objektivizácie, je jej prejav. Spolu

s okolnosťami, za ktorých bol urobený, umožňuje posúdenie skutočnej vôle subjektu.

Z povahy právneho styku vyplýva, že zisťovanie skutočnej vôle pri každom jej prejave nie je

možné. Preto Občianske právo vychádza z princípu dobromyseľnosti účastníkov a súlad

vôle s určitým prejavom predpokladá (§ 35 ods. 2 a 3). Prejav vôle žalobcu, t.j. odovzdanie

nehnuteľností do užívania žalovaných dňa 14. 9. 2007, možno (objektívne – navonok)

vyložiť ako úmysel obdarovať žalovaných vo forme darovania úžitku z nehnuteľnosti,

pričom žalovaní túto možnosť dobromyseľne prijali (, ).

K námietke žalobcu, že žalovaní nepostupovali náležité bdelo pri podpise kúpnej zmluvy,

odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách ( a nasl. ). V tomto prípade je silnejšou stranou kúpnej zmluvy zo dňa

20. 11. 2007 (s dodatkom č. 1 zo dňa 14. 1. 2008) žalobca ako dodávateľ, pričom žalovaní

sú ako spotrebitelia tou slabšou zmluvnou stranou. Preto sa práve od dodávateľa, (žalobcu)

a nie od spotrebiteľa (žalovaných) očakáva, že bude konať právne bezchybne.“

Ústavný súd poukazuje tiež na relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Žalobca v dovolaní namietal vadu v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia tých procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Pokiaľ žalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania je potrebné uviesť, že

v zmysle , na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s bez nariadenia

pojednávania. Rozsudok v súlade s a verejne vyhlásil. Odvolací súd

neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania (ako sa žalobca mylne domnieva),

pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného

prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, že by išlo o dôležitý verejný záujem

(Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP

nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne).

Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí

nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem

a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia

pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych

súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod.

Žalobca vo svojom dovolaní ďalej namietal porušenie (

písm. f/ ).

V danom prípade sa žalobca domáhal zaplatenia 2 000 € z dôvodu, že žalovaní

užívali nehnuteľnosti počas obdobia, v ktorom bol ich vlastníkom žalobca. V konaní na

základe vykonaného dokazovania súdy oboch stupňov dospeli k záveru, že medzi účastníkmi

konania nebola uzavretá nájomná zmluva, titulom ktorej by vznikla žalovaným povinnosť

uhradiť žalobcovi nájomné a nezistili ani dôvod, pre ktorý by bol žalobca oprávnený

požadovať plnenie od žalovaných titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pre úplnosť

odvolací súd dodal, že žalovaní neporušili zmluvnú a ani zákonnú povinnosť, čo by bolo

základným predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu. Zároveň vyjadril

názor na konanie žalobcu a v tej súvislosti posúdil prejav jeho vôle (nešlo o vykonanie,

resp. doplnenie dokazovania ako žalobca vo svojom dovolaní uviedol).

Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na to, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa Slovenskej

republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Navyše, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania, obsah

vyjadrenia k odvolaniu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru,

že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

ods. 1 v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Rozhodnutie v žiadnom prípade

nemožno pokladať ani za prekvapivé a to s poukazom na vyššie uvedené.

Vadu konania v zmysle dovolací súd nezistil (námietky žalobcu

v tejto súvislosti vyhodnotil ako nedôvodné), preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

ani z tohto ustanovenia.

Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol (vychádzajúc z jeho obsahu), že

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§

241 ods. 2 písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť,

že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)

je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav

správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli dovolacím

súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako

dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. z 29. septembra 2011 primeraným

spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľné a neudržateľné.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia ústavný súd

zastáva názor, že namietaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základných práv sťažovateľky. Namietané uznesenie je primeraným spôsobom odôvodnené

a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo bol v danom prípade postup krajského súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľky rozhodol

bez nariadenia pojednávania, správny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Ústavný súd

po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho

súdu dospel v zhode s najvyšším súdom k záveru, že v danom prípade krajský súd

nevykonával vo veci nijaké dokazovanie (teda ani opakované a ani nové), skutkový stav

posúdil rovnako ako súd prvého stupňa a vyvodil z neho rovnaké právne závery ako okresný

súd, teda že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá nájomná zmluva, z titulu ktorej by

vznikla žalovaným povinnosť uhradiť sťažovateľke nájomné, a neexistuje tu ani dôvod, pre

ktorý by bola sťažovateľka oprávnená požadovať plnenie od žalovaných z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu

nevykazuje nedostatky; je jasné, zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu

najvyššieho súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami, ktorých

porušenie namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd

rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým ona síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo

náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia najvyššieho

súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky (napr. návrhom na odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného

súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012