Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/120/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., so sídlom v B.,

zastúpeného JUDr. J. F., advokátkou v B., proti žalovaným 1/ J. P., bývajúcemu v N.,

2/ M. P., bývajúcej v N., obaja zastúpení JUDr. M. S., advokátom v B., o zaplatenie

2 000 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/ trovy dovolacieho konania v sume

106,12 € na účet JUDr. M. S. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom zo 16. septembra 2010 č.k. -99 zamietol

návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia 2 000 € s príslušenstvom. Vyslovil, že o trovách

konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že 24. júla 2007 uzavrel žalobca ako budúci predávajúci

so žalovanými 1/, 2/ ako budúcimi kupujúcimi zmluvu o budúcej zmluve. Predmetom tejto

zmluvy bol záväzok budúceho predávajúceho rezervovať budúcim kupujúcim nehnuteľnosti

zapísané na LV č. X. pre k. ú. Z. – parc. č. X. a parc. č. X. a rodinný dom, ktorý ku dňu

uzavretia zmluvy nebol ešte zapísaný na liste vlastníctva. Budúci predávajúci sa ďalej

zaviazal, že s budúcimi kupujúcimi uzavrie kúpnu zmluvu do 30. septembra 2007. Kúpna

zmluva bola medzi účastníkmi uzavretá 20. novembra 2007 a predmet kúpy bol odovzdaný

14. septembra 2007, čo vyplýva z čl. III kúpnej zmluvy. O odovzdaní a prevzatí predmetu

2

kúpy bola medzi zmluvnými stranami spísaná zápisnica. Ďalej je v článku III kúpnej zmluvy

uvedené, že užívanie nehnuteľností kupujúcimi nie je žiadnym spôsobom obmedzené. Dňa

15. januára 2008 bol uzavretý dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve, predmetom ktorého bola oprava

nesprávne uvedeného čísla parcely ako i druhu pozemku. Vklad bol Správou katastra N.

povolený 25. januára 2008. Žalobca tvrdil, že od odovzdania až po povolenie vkladu

vlastníckeho práva žalovaní 1/, 2/ užívali nehnuteľnosti, hoci neboli jej vlastníkmi. Súd nemal

za preukázané, že by žalovaným vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu, a to ani

titulom nájomného, ani titulom vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo nesporné,

že 14. septembra 2007 došlo k odovzdaniu nehnuteľností žalovaným. Súd podotkol, že sa

javí ako prinajmenšom nelogická tá skutočnosť, že vzhľadom na existujúci zmluvný vzťah

medzi účastníkmi na základe zmluvy o budúcej zmluve a následne kúpnej zmluvy,

žalobcom tvrdená existencia nájomnej zmluvy nie je zachytená v písomnej forme. Ďalej súd

dospel k záveru, že žalobca nie je oprávnený požadovať plnenie od žalovaných ani titulom

bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že o trovách konania súd rozhodne samostatným

uznesením v zmysle

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 28. februára 2011 sp. zn. rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dostatočne

zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver. V konaní bolo preukázané,

že ku dňu odovzdania predmetu kúpy žalobca disponoval 50 % čiastkou kúpnej ceny. Medzi

účastníkmi sa viedol spor o to, či existuje povinnosť žalovaných 1/, 2/ zaplatiť žalobcovi

odplatu za užívanie predmetných nehnuteľností za obdobie od 14. septembra 2007

do nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalovanými (25. januára

2008). Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaní sa ako nevlastníci nasťahovali

do nehnuteľnosti žalobcu na základe osobitnej dohody, pričom mal za to, že ak sa niekto ako

nevlastník nasťahuje do cudzej nehnuteľnosti, nemôžu byť pochybnosti o tom, že za svoje

bývanie musí zaplatiť, resp. vlastníka musí odškodniť. Žalobca situáciu chápal tak, že

žalovaní zaplatia obvyklé nájomné. Avšak keď žalobca uzatvorenie nájomnej zmluvy tvrdil,

mal dôkaznú povinnosť uzatvorenie nájomnej zmluvy preukázať, čo však neurobil. Pokiaľ

mal žalobca úmysel uzatvoriť odplatnú dohodu o užívaní predmetných nehnuteľností, bolo

potrebné o tom žalovaných vyslovene oboznámiť. Na základe preberacieho a odovzdávacieho

protokolu zo 14. septembra 2007 mal odvolací súd za to, že žalobca prejavil vôľu predmetné

nehnuteľnosti žalovaným odovzdať do užívania a žalovaní toto prijali, pričom odplata

za užívanie nebola dohodnutá. Záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán,

3

pokiaľ neustanovuje inak ( ). Žalobca

v odvolaní namietal, že žalovaní sa slobodne rozhodli nasťahovať do nehnuteľnosti v čase,

keď ju nevlastnili a súdu položil otázku prečo by v nej mali žalovaní bývať zadarmo? Žalobca

uviedol, že je stavebnou a obchodnou firmou, je podnikajúcim subjektom a nie je inštitúciou

„riešiacou bytové problémy občanov“. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené poukázal

na to, že len zo samotnej skutočnosti, že sa žalovaní pred nadobudnutím vlastníckeho práva

nasťahovali do predmetných nehnuteľností, čo im žalobca dobrovoľne umožnil, nemožno

odvodzovať právo žalobcu na odplatu za užívanie nehnuteľností. Konanie žalobcu považuje

odvolací súd za špekulatívne. Pre úplnosť uviedol, že občianske právo vychádza z princípu

dobromyseľnosti účastníkov a súlad vôle s určitým prejavom predpokladá (§ 35 ods. 2 a 3).

Prejav vôle žalobcu, t.j. odovzdanie nehnuteľností do užívania žalovaných 14. septembra

2007, vyložil ako úmysel žalobcu obdarovať žalovaných vo forme darovania úžitku

z nehnuteľnosti (, ). Odvolací súd ďalej

uzavrel, že žalovaní 1/, 2/ sa bezdôvodne ani neobohatili. Žalovaní vykonávali svoje užívacie

právo k nehnuteľnostiam a pre úplnosť uviedol, že títo neporušili ani zmluvnú a ani zákonnú

povinnosť, čo by bolo základným predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol zrušiť

rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, prípadne zrušiť len rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania žalobca vyvodzoval z Uviedol, že odvolací súd

bol povinný nariadiť pojednávanie. Zdôraznil, že odvolací súd bez nariadenia pojednávania

a bez akéhokoľvek vypočutia stanovísk sporových strán dospel k záveru, že žalobca sa

rozhodol obdarovať žalovaných. Kým prvostupňový súd vykonal aké-také dokazovanie,

odvolací súd vec jednoducho prekrútil. Nič nezisťoval, ničím sa meritórne nezaoberal. Ak súd

dospel k názoru, že žalobca niečo žalovaným v danej súvislosti daroval, mal najprv zistiť

postoje sporových strán k svojmu „výmyslu o darovaní‘ a potom sa opýtať žalobcu, prečo

požaduje vrátenie daru. V tomto kontexte je zrejmé, že odvolací súd videl „hnevlivosť“

podanej žaloby. Odvolací súd podľa názoru žalobcu pochybil – išlo pritom o základnú právnu

vadu konania krajského súdu a o chybné interpretovanie vôle žalobcu. Poukázal na porušenie

princípu právnej istoty ako možnosti do určitej rozumnej miery predvídať ako bude orgán

štátu, osobitne orgán súdnej moci rozhodovať. Musí byť daná možnosť spoľahnúť sa, že

v podobných veciach bude rozhodované rovnako a v rôznych veciach bude rozhodované

rôzne. Je potrebné vždy si uvedomovať, že povinnosťou súdu je poskytnúť jeho účastníkom

4

súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok stanovených platným právom a to spôsobom

rešpektujúcim základné ústavno-procesné princípy zakotvené v až 48 SR. Ďalej

namietal porušenie Vyhlásené právne závery sú podľa žalobcu

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Závery zo skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú.

Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie zamietnuť a žalovaným priznať

voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania. Uviedli, že dovolanie je navyše neurčité

a zmätočné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátkou (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

V danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie

uvedených rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť ( )

skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného

rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v až g/ V zmysle je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Žalobca vady v zmysle až e/, nenamietal

a tieto vady nezistil ani dovolací súd.

Žalobca v dovolaní namietal vadu v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia tých procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Pokiaľ žalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania je potrebné uviesť, že

v zmysle , na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s bez nariadenia

pojednávania. Rozsudok v súlade s a verejne vyhlásil. Odvolací súd

neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania (ako sa žalobca mylne domnieva),

pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného

prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, že by išlo o dôležitý verejný záujem

(Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP

6

nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne).

Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí

nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem

a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia

pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych

súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod.

Žalobca vo svojom dovolaní ďalej namietal porušenie (

písm. f/ ).

V danom prípade sa žalobca domáhal zaplatenia 2 000 € z dôvodu, že žalovaní užívali

nehnuteľnosti počas obdobia, v ktorom bol ich vlastníkom žalobca. V konaní na základe

vykonaného dokazovania súdy oboch stupňov dospeli k záveru, že medzi účastníkmi konania

nebola uzavretá nájomná zmluva, titulom ktorej by vznikla žalovaným povinnosť uhradiť

žalobcovi nájomné a nezistili ani dôvod, pre ktorý by bol žalobca oprávnený požadovať

plnenie od žalovaných titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pre úplnosť odvolací súd

dodal, že žalovaní neporušili zmluvnú a ani zákonnú povinnosť, čo by bolo základným

predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu. Zároveň vyjadril názor na konanie

žalobcu a v tej súvislosti posúdil prejav jeho vôle (nešlo o vykonanie, resp. doplnenie

dokazovania ako žalobca vo svojom dovolaní uviedol).

Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na to, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa Slovenskej

republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Navyše, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania, obsah

vyjadrenia k odvolaniu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Rozhodnutie v žiadnom prípade nemožno pokladať

ani za prekvapivé a to s poukazom na vyššie uvedené.

Vadu konania v zmysle dovolací súd nezistil (námietky žalobcu

v tejto súvislosti vyhodnotil ako nedôvodné), preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

ani z tohto ustanovenia.

Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol (vychádzajúc z jeho obsahu), že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že

nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav

správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli dovolacím súdom

zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1

písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s a

ods. 1 ). Dovolací súd priznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania, ktorá

spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu z 30. mája

2011, doručené súdu 3. júna 2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento spoločný úkon právnej služby

určil podľa § 10 ods. 1 a po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky vo výške 45,65 €, čo

s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)] predstavuje

sumu 53,06 € (pre každého žalovaného), pri zastupovaní 2 osôb sumu 106,12 €. Náhradu trov

konania je žalobca povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaných 1/, 2/ (§ 149 ods. 1

v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

9