Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 30/2012
PDF · 202.33 KB
No categories available
IV. ÚS 30/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. C..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ndt 16/2011 a jeho uznesením
zo 16. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2011 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Ndt 16/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresnému súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) bola na sťažovateľa 16. augusta 2010 podaná obžaloba pre obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a), d) a e) Trestného zákona. Na hlavnom
pojednávaní uskutočnenom 30. septembra 2011 sťažovateľ podal návrh na odňatie
a prikázanie veci inému súdu a vyslovil tiež námietku zaujatosti celého okresného súdu
z dôvodu, že podľa jeho názoru došlo k manipulácii s jeho trestným spisom (pričom spôsob,
akým malo dôjsť k manipulácii so spisom, sťažovateľ podrobne opísal v sťažnosti
predloženej ústavnému súdu).
Okresný súd najprv rozhodol o tom, že ani senát prerokúvajúci trestnú vec
sťažovateľa, ani náhradná sudkyňa nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania
v jeho trestnej veci, a po vykonaní dokazovania odročil hlavné pojednávanie na neurčito
s tým, že ďalší termín bude nariadený bezodkladne potom, ako bude spisový materiál
vrátený z príslušných súdov po rozhodnutí o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol
o vznesenej námietke zaujatosti a o návrhu na odňatie a prikázanie veci.
Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 1 Tos/91/2011 z 25. októbra 2011 zrušil
uznesenie okresného súdu o nevylúčení senátu z vykonávania úkonov trestného konania
v trestnej veci sťažovateľa ako nadbytočné, pretože nebolo v súlade s § 32 ods. 6 Trestného
poriadku, podľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých
dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená
bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku, alebo ak je dôvodom námietky len
procesný postup súdu v konaní, sa nekoná, to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných
dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku.
Najvyšší súd uznesením zo 16. novembra 2011 rozhodol o návrhu sťažovateľa
na odňatie a prikázanie veci tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodňal
z dôvodu, že „v predmetnej trestnej veci neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 23
ods. 1 Tr. por.“.
Sťažovateľ považuje postup najvyššieho súdu, ktorý neodňal jeho trestnú vec
okresnému súdu, za taký, ktorým dochádza k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv,
a to z dôvodu, že „najvyšší súd sa vôbec nezaoberal samotnými tvrdeniami JUDr. P. kde
sama uvádza, že sa jedná o skutočnosť. Vôbec sa nezaoberal novo vytlačeným a zmeneným
spisovým prehľadom.
Celé svoje rozhodnutie stavia úmyselne na umelo vytvorenej domnienke krajským
súdom, že moju žiadosť o odňatie som založil na neautentickom zaprotokolovaní toho, čo
JUDr. P. diktovala zapisovateľke. A teda zahral to do autu, že namieta procesný postup
JUDr. Pilátovej. Ja som tvrdil a tvrdím, že to neautentické zaprotokolovanie ma viedlo
k tomu, aby som osobne šiel sa presvedčiť na OS ŽA, či došlo k manipulácii a to som urobil.
Moju žiadosť som podložil skutočnosťami prítomnými v spise, t. j. zmenený spisový
prehľad, novo vytlačené strany, moja vlastná výpoveď ako svedka, ktorý videl, že tie
prvopisy pôvodne chýbali a tiež samotným tvrdením predsedníčky senátu, že sa jedná
o skutočnosti!“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze
„prikázal Najvyššiemu súdu SR vo veci 1 Ndt 16/2011 znovu rozhodovať s tým, aby trestnú
vec vedenú na OS ŽA sp. zn. 36 T/29/2010 odňal a prikázal ju inému súdu toho istého druhu
a stupňa“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 51/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať
aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie
je arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať
za akceptovateľné a udržateľné.
Z priloženej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyššiemu
súdu bola vec predložená 14. novembra 2011 okresným súdom potom, ako sťažovateľ
uplatnil v konaní pred ním návrh na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 23 ods. 1
Trestného poriadku. Najvyšší súd v predmetnej veci namietaným uznesením rozhodol tak,
že trestnú vec sťažovateľa vedenú okresným súdom pod sp. zn. 36 T/29/2010 tomuto súdu
neodňal, pričom v odôvodnení tohto uznesenia konštatoval, že návrh na odňatie a prikázanie
veci nebol dôvodný.
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd poukázal
na § 23 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa, o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že „za dôležité dôvody je potrebné považovať také
okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie uplatnenie základných zásad
trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná. Dôležitými dôvodmi
sú okolnosti, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady
ústnosti a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného
i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne
a spravodlivé rozhodnutie súdu. Medzi dôležité dôvody patrí tiež vylúčenie všetkých sudcov
príslušného súdu. Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod,
čím sa zvýrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej
veci existujú dôležité dôvody na delegáciu, nemožno vychádzať len z jedného hľadiska, ale
vo vzájomnej súvislosti treba hodnotiť všetky okolnosti, ktoré prichádzajú do úvahy. Navyše,
delegácia nesmie byť nikdy prostriedkom k odňatiu obžalovaného jeho zákonnému
sudcovi.“.
Za dôležitý dôvod podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd považoval
najmä:
„- uskutočnenie spoločného konania, ak boli podané obžaloby na toho istého
obžalovaného na rôznych súdoch,
- poškodeným alebo blízkou osobou vo vzťahu k obžalovanému je sudca alebo iný
zamestnanec súdu, na ktorom bola podaná obžaloba,
- väčšina svedkov, ktorých treba v súdnom konaní vypočuť, má bydlisko v obvode
iného vzdialeného súdu, čím v prípade delegácie dôjde k urýchleniu konania
a zhospodárnenia konania a iné.“
Preskúmaním spisového materiálu najvyšší súd nezistil žiadne okolnosti, «ktoré by
odôvodňovali postup podľa § 23 ods. 1 Tr. por. Obžalovaný svoju žiadosť odôvodnil
v podstate nezákonnou manipuláciou so spisovým materiálom, ku ktorej malo dôjsť tým, že
„niektoré čísla listov boli vybraté a namiesto nich boli dosadené tieto prvopisy spísané
rukou na mieste“ a nesprávnym, resp. neúplným zaprotokolovaním toho, čo mala diktovať
predsedníčka senátu zapisovateľke, konkrétne, že v zápisnici pri príslušných listinných
dôkazoch – zápisniciach nie je uvedené, že „rukou spísanou zápisnicou na mieste“.
V závere, po vyhlásení uznesenia predsedníčkou senátu na hlavnom pojednávaní dňa
30. septembra 2011, kedy bolo rozhodnuté, že podľa § 32 ods. 3 Tr. por. sa predsedníčka
senátu JUDr. Z. P. a prísediaci P. L. a D. T., ako i náhradná sudkyňa JUDr. M. M.,
nevylučujú z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného R. C., obžalovaný uviedol, že
senát rozhoduje v jeho neprospech, a preto by chcel, aby túto jeho trestnú vec prejednával
„normálny“ súd. Dal na zváženie, či nemôže byť jeho vec jednoducho „odstúpená“.».
Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, „že už v uznesení Krajského súdu v Žiline
zo dňa 25. októbra 2011, sp. zn. 1 Tos/91/2011, je konštatované (s čím sa najvyšší súd
stotožňuje), že z prejavu obžalovaného je evidentné, že je ním namietaný procesný postup
konajúcej predsedníčky senátu (údajne neautentické zaprotokolovanie toho, čo diktovala
predsedníčka senátu zapisovateľke), ktorý má svedčiť v prospech tvrdenia obžalovaného
o nezákonnej manipulácii so spisom. Najvyšší súd len pripomína ustanovenie § 60 Tr. por.
V prípade, že dotknutá osoba nesúhlasí s obsahom zápisnice, má zákonom upravenú
možnosť podať námietku proti takejto zápisnici. Spisovanie zápisnice o hlavnom
pojednávaní patrí k procesným úkonom súdu, a preto nesúlad dotknutej osoby s obsahom
takejto zápisnice nie je dôvodom na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu, ale je
dôvodom pre podanie námietky proti takejto zápisnici.“.
Na základe uvedeného najvyšší súd preto rozhodol tak, že v predmetnej trestnej veci
neboli splnené zákonné podmienky podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, a preto trestnú
vec sťažovateľa vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 36 T/29/2010 okresnému súdu
neodňal.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd so zreteľom na § 23 ods. 1 Trestného
poriadku uvádza, že príslušný všeobecný súd môže rozhodnúť o odňatí a prikázaní veci
v rámci trestného konania na základe relevantného návrhu, pričom výsledok rozhodovacej
činnosti musí mať oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup
podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý umožňuje súdu z dôležitých dôvodov
delegovať vec inému súdu toho istého druhu a stupňa. Ústavný súd v týchto súvislostiach
upriamuje pozornosť na pojem „z dôležitých dôvodov“. Niet pochýb o tom, že Trestný
poriadok taxatívne nevymedzuje predpoklady, na základe ktorých možno realizovať daný
postup. Je preto na úvahe všeobecného súdu ustáliť, ktoré dôvody považuje za dôležité.
Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o ničím neodôvodnenú úvahu súdu, pretože
aj v rámci takejto úvahy je súd povinný rešpektovať princípy spravodlivého procesu
a v neposlednom rade aj ustálenú súdnu prax.
Ústavný súd ďalej zastáva názor, že v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší
súd uplatnil svoju právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom, keď citované ustanovenie
Trestného poriadku najprv ústavne konformným spôsobom interpretoval a následne
aplikoval na vec sťažovateľa s poukazom na to, že sťažovateľ neuviedol vo svojej námietke
relevantné dôvody, ktoré by mohli v danom prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť
sudcov, ktorí v predmetnej veci rozhodujú, a zároveň poučil sťažovateľa o možnosti
využitia § 60 Trestného poriadku, a to podania námietky proti zápisnici, s obsahom ktorej
nesúhlasí.
Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, a preto ním nemohlo
ani dôjsť k zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
Najvyšší súd preskúmal námietky sťažovateľa tvoriace obsah návrhu na „delegáciu“
jeho trestnej veci a logickým výkladom, aj keď stručným, ale náležitým odôvodnením
dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu nie sú dané dôvody na odňatie veci.
Prijatým záverom najvyššieho súdu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný
výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého
bol ustálený dôvod na nevyhovenie návrhu sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší
súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že námietka
sťažovateľa o porušení jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ndt 16/2011 a jeho
rozhodnutím zo 16. novembra 2011 je zjavne neopodstatnená.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2012