Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 30/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. C..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2011 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresnému súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) bola na sťažovateľa 16. augusta 2010 podaná obžaloba pre obzvlášť závažný

zločin vraždy podľa a , a . Na hlavnom

pojednávaní uskutočnenom 30. septembra 2011 sťažovateľ podal návrh na odňatie

a prikázanie veci inému súdu a vyslovil tiež námietku zaujatosti celého okresného súdu

z dôvodu, že podľa jeho názoru došlo k manipulácii s jeho trestným spisom (pričom spôsob,

akým malo dôjsť k manipulácii so spisom, sťažovateľ podrobne opísal v sťažnosti

predloženej ústavnému súdu).

Okresný súd najprv rozhodol o tom, že ani senát prerokúvajúci trestnú vec

sťažovateľa, ani náhradná sudkyňa nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania

v jeho trestnej veci, a po vykonaní dokazovania odročil hlavné pojednávanie na neurčito

s tým, že ďalší termín bude nariadený bezodkladne potom, ako bude spisový materiál

vrátený z príslušných súdov po rozhodnutí o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol

o vznesenej námietke zaujatosti a o návrhu na odňatie a prikázanie veci.

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011 zrušil

uznesenie okresného súdu o nevylúčení senátu z vykonávania úkonov trestného konania

v trestnej veci sťažovateľa ako nadbytočné, pretože nebolo v súlade s § 32 ods. 6 Trestného

poriadku, podľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých

dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená

bezodkladne podľa , alebo ak je dôvodom námietky len

procesný postup súdu v konaní, sa nekoná, to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných

dôvodoch ako dôvodoch podľa .

Najvyšší súd uznesením zo 16. novembra 2011 rozhodol o návrhu sťažovateľa

na odňatie a prikázanie veci tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodňal

z dôvodu, že „v predmetnej trestnej veci neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 23

ods. 1 “.

Sťažovateľ považuje postup najvyššieho súdu, ktorý neodňal jeho trestnú vec

okresnému súdu, za taký, ktorým dochádza k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv,

a to z dôvodu, že „najvyšší súd sa vôbec nezaoberal samotnými tvrdeniami JUDr. P. kde

sama uvádza, že sa jedná o skutočnosť. Vôbec sa nezaoberal novo vytlačeným a zmeneným

spisovým prehľadom.

Celé svoje rozhodnutie stavia úmyselne na umelo vytvorenej domnienke krajským

súdom, že moju žiadosť o odňatie som založil na neautentickom zaprotokolovaní toho, čo

JUDr. P. diktovala zapisovateľke. A teda zahral to do autu, že namieta procesný postup

JUDr. Pilátovej. Ja som tvrdil a tvrdím, že to neautentické zaprotokolovanie ma viedlo

k tomu, aby som osobne šiel sa presvedčiť na OS ŽA, či došlo k manipulácii a to som urobil.

Moju žiadosť som podložil skutočnosťami prítomnými v spise, t. j. zmenený spisový

prehľad, novo vytlačené strany, moja vlastná výpoveď ako svedka, ktorý videl, že tie

prvopisy pôvodne chýbali a tiež samotným tvrdením predsedníčky senátu, že sa jedná

o skutočnosti!“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze

„prikázal Najvyššiemu súdu SR vo veci znovu rozhodovať s tým, aby trestnú

vec vedenú na OS ŽA sp. zn. odňal a prikázal ju inému súdu toho istého druhu

a stupňa“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie

je arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať

za akceptovateľné a udržateľné.

Z priloženej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyššiemu

súdu bola vec predložená 14. novembra 2011 okresným súdom potom, ako sťažovateľ

uplatnil v konaní pred ním návrh na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 23 ods. 1

. Najvyšší súd v predmetnej veci namietaným uznesením rozhodol tak,

že trestnú vec sťažovateľa vedenú okresným súdom pod sp. zn. tomuto súdu

neodňal, pričom v odôvodnení tohto uznesenia konštatoval, že návrh na odňatie a prikázanie

veci nebol dôvodný.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd poukázal

na , podľa ktorého z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa, o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „za dôležité dôvody je potrebné považovať také

okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie uplatnenie základných zásad

trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná. Dôležitými dôvodmi

sú okolnosti, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady

ústnosti a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného

i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne

a spravodlivé rozhodnutie súdu. Medzi dôležité dôvody patrí tiež vylúčenie všetkých sudcov

príslušného súdu. Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod,

čím sa zvýrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej

veci existujú dôležité dôvody na delegáciu, nemožno vychádzať len z jedného hľadiska, ale

vo vzájomnej súvislosti treba hodnotiť všetky okolnosti, ktoré prichádzajú do úvahy. Navyše,

delegácia nesmie byť nikdy prostriedkom k odňatiu obžalovaného jeho zákonnému

sudcovi.“.

Za dôležitý dôvod podľa najvyšší súd považoval

najmä:

„- uskutočnenie spoločného konania, ak boli podané obžaloby na toho istého

obžalovaného na rôznych súdoch,

- poškodeným alebo blízkou osobou vo vzťahu k obžalovanému je sudca alebo iný

zamestnanec súdu, na ktorom bola podaná obžaloba,

- väčšina svedkov, ktorých treba v súdnom konaní vypočuť, má bydlisko v obvode

iného vzdialeného súdu, čím v prípade delegácie dôjde k urýchleniu konania

a zhospodárnenia konania a iné.“

Preskúmaním spisového materiálu najvyšší súd nezistil žiadne okolnosti, «ktoré by

odôvodňovali postup podľa Obžalovaný svoju žiadosť odôvodnil

v podstate nezákonnou manipuláciou so spisovým materiálom, ku ktorej malo dôjsť tým, že

„niektoré čísla listov boli vybraté a namiesto nich boli dosadené tieto prvopisy spísané

rukou na mieste“ a nesprávnym, resp. neúplným zaprotokolovaním toho, čo mala diktovať

predsedníčka senátu zapisovateľke, konkrétne, že v zápisnici pri príslušných listinných

dôkazoch – zápisniciach nie je uvedené, že „rukou spísanou zápisnicou na mieste“.

V závere, po vyhlásení uznesenia predsedníčkou senátu na hlavnom pojednávaní dňa

30. septembra 2011, kedy bolo rozhodnuté, že podľa sa predsedníčka

senátu JUDr. Z. P. a prísediaci P. L. a D. T., ako i náhradná sudkyňa JUDr. M. M.,

nevylučujú z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného R. C., obžalovaný uviedol, že

senát rozhoduje v jeho neprospech, a preto by chcel, aby túto jeho trestnú vec prejednával

„normálny“ súd. Dal na zváženie, či nemôže byť jeho vec jednoducho „odstúpená“.».

Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, „že už v uznesení Krajského súdu v Žiline

zo dňa 25. októbra 2011, sp. zn. , je konštatované (s čím sa najvyšší súd

stotožňuje), že z prejavu obžalovaného je evidentné, že je ním namietaný procesný postup

konajúcej predsedníčky senátu (údajne neautentické zaprotokolovanie toho, čo diktovala

predsedníčka senátu zapisovateľke), ktorý má svedčiť v prospech tvrdenia obžalovaného

o nezákonnej manipulácii so spisom. Najvyšší súd len pripomína ustanovenie

V prípade, že dotknutá osoba nesúhlasí s obsahom zápisnice, má zákonom upravenú

možnosť podať námietku proti takejto zápisnici. Spisovanie zápisnice o hlavnom

pojednávaní patrí k procesným úkonom súdu, a preto nesúlad dotknutej osoby s obsahom

takejto zápisnice nie je dôvodom na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu, ale je

dôvodom pre podanie námietky proti takejto zápisnici.“.

Na základe uvedeného najvyšší súd preto rozhodol tak, že v predmetnej trestnej veci

neboli splnené zákonné podmienky podľa , a preto trestnú

vec sťažovateľa vedenú na okresnom súde pod sp. zn. okresnému súdu

neodňal.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd so zreteľom na § 23 ods. 1 Trestného

poriadku uvádza, že príslušný všeobecný súd môže rozhodnúť o odňatí a prikázaní veci

v rámci trestného konania na základe relevantného návrhu, pričom výsledok rozhodovacej

činnosti musí mať oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup

podľa , ktorý umožňuje súdu z dôležitých dôvodov

delegovať vec inému súdu toho istého druhu a stupňa. Ústavný súd v týchto súvislostiach

upriamuje pozornosť na pojem „z dôležitých dôvodov“. Niet pochýb o tom, že Trestný

poriadok taxatívne nevymedzuje predpoklady, na základe ktorých možno realizovať daný

postup. Je preto na úvahe všeobecného súdu ustáliť, ktoré dôvody považuje za dôležité.

Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o ničím neodôvodnenú úvahu súdu, pretože

aj v rámci takejto úvahy je súd povinný rešpektovať princípy spravodlivého procesu

a v neposlednom rade aj ustálenú súdnu prax.

Ústavný súd ďalej zastáva názor, že v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší

súd uplatnil svoju právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom, keď citované ustanovenie

najprv ústavne konformným spôsobom interpretoval a následne

aplikoval na vec sťažovateľa s poukazom na to, že sťažovateľ neuviedol vo svojej námietke

relevantné dôvody, ktoré by mohli v danom prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť

sudcov, ktorí v predmetnej veci rozhodujú, a zároveň poučil sťažovateľa o možnosti

využitia , a to podania námietky proti zápisnici, s obsahom ktorej

nesúhlasí.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, a preto ním nemohlo

ani dôjsť k zásahu do garantovaných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd preskúmal námietky sťažovateľa tvoriace obsah návrhu na „delegáciu“

jeho trestnej veci a logickým výkladom, aj keď stručným, ale náležitým odôvodnením

dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu nie sú dané dôvody na odňatie veci.

Prijatým záverom najvyššieho súdu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný

výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého

bol ustálený dôvod na nevyhovenie návrhu sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší

súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že námietka

sťažovateľa o porušení jeho práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím zo 16. novembra 2011 je zjavne neopodstatnená.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012