Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 38/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný

právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Od r. 2005 až do dňa 26. V. 2011 som zúfale viedol pre mňa životne nadmieru

dôležitý súdny statusový spor, ale márne, lebo naše nespravodlivé súdy opäť rozhodli

svojvoľne a tak, ako len chceli... V tejto kauze išlo o neoprávnené pozastavenie výkonu

pracovnej činnosti, resp. nepripustenie ma k nej vôbec, napriek tomu, že za mnou stál

kladný rozsudok v môj prospech pod č. k.. ... Ale dôvodom tejto mojej ústavnej

sťažnosti sú tentokrát kuriózne trovy konania pripísané na môj účet neprávom, k čomu

nemalo vôbec dôjsť. Preto je ešte bezočivejšie, ako je u nás bežne zvykom, aby náš štát na

jednej strane žiadal trovy konania a na druhej si nesplnil svoju zákonnú povinnosť, ako aj

v tomto prípade! Len včera mi došla písomná výstraha od MPSVaR SR č. 6635/11-

IV/6;31098/2011, zo dňa 19. VII. 11, od JUDr. G., že pokiaľ na základe rozsudku

Okresného súdu v Bardejove pod č. k. -169 zo dňa 21. X. 2010, nezaplatím im

trovy tohto súdneho konania vo výške 59,54 EUR, uvalia na mňa exekučne konanie! A to ma

vyprovokovalo k podaniu tejto ústavnej sťažnosti, lebo je to vrchol!

Okresný súd v Bardejove svojím predom uvedeným rozsudkom ...-169 dňa 21. X. 10

vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol moju žalobu vo veci samej/!/, a to prvým jeho výrokom.

V druhom výroku, uložil mi ako žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému v druhom rade

trovy konania vo výške 59,54 EUR /t. j. MPSVaR SR za štát-pozn./, a to do 3-och dní od

právoplatnosti rozsudku na účet jeho zástupcu! Proti tomuto rozsudku som sa dňa 2. XII. 10

odvolal, a to nielen proti zamietnutiu mojej žaloby vo veci samej, ale na jeho konci

špeciálne pod bodom 13./ som napadol aj tieto trovy základného konania, o ktorých však

v konečnom rozsudku odvolacieho Kraj. súdu v Prešove sp. zn. -199, zo dňa

28. IV. 11, sa nielen v jeho výroku, ale ani odôvodnení nepíše celkom nič! Pritom aj ja, ako

laik viem, že o akýchkoľvek trovách súdneho konania sa rozhoduje vždy osobitným

výrokom, ktoré sa nemôžu implicitne subsumovať do verdiktu súdu o merite sporu a vo veci

samej! A z toho vyplýva záver, že o trovách základného konania nebolo voči mne

rozhodnuté zákonne a právoplatne a teda aj ústavne a že nie som ich povinný platiť!“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby nálezom ústavný súd

rozhodol že „... základné a ľudské práva I. K. podľa SR a ods. 1/,

Dohovoru v spojení s jeho čl. 13, postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní

vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. porušené boli, a preto

sťažovateľ nie je povinný znášať súdne trovy základného konania v sume 59,54 EUR na

základe 2 .výroku prvostupňového súdu v jeho rozsudku, zo dňa 21. X. 2010.

... Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR /slovom

tritisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove zaplatiť najneskôr do 2-och

mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

... Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania,

a to v lehote do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľ návrh na priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia odôvodnil

ako «náhradu... za nezákonnosť a neústavnosť /viď judikát I. ÚS 26/94/ hoci aj

z nedbanlivosti odvolacieho prešovského súdu podľa hesla: Za chyby sa pyká, čo má platiť

v demokracii a právnom štáte pre všetkých, kto prekročí alebo zneužije na úkor iného

zákon! Ja mám dôchodok, ktorý patrí do kategórie nízkych, a preto vážiac si každý cent je

pre mňa aj necelých 60.- EUR privysoká suma, už nehovoriac, že za čo a prečo by som ju

mal platiť, či za tie klamstvá a hlúposti, ktoré tu prišli na súd natárať „veľkomožní“ páni až

z Bratislavy.».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu

z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ). Z judikatúry ústavného

súdu (napr. ), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997) zároveň vyplýva, že splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad,

a preto právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na

každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci

(rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia súdu je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) s tým, že toto ustanovenie sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak ( ). Odlišnú úpravu

k pre odvolacie konanie obsahuje , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní. Uvedené ustanovenie zamedzuje, aby v odôvodnení

rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahu podaní

a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje,

aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej

literatúry a judikatúry.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011. Z

obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ za porušenie označených práv považuje

skutočnosť, že krajský súd osobitne nerozhodol aj o vecnej správnosti výroku rozsudku

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“), ktorým mu bola uložená povinnosť

nahradiť trovy konania Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo práce“) ako žalovanému v 2. rade. Zároveň sťažovateľ namieta

vecnú správnosť rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým bol zaviazaný na náhradu

trov konania. Výšku uloženej náhrady nenamieta, v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti,

ktoré by spochybňovali oprávnenosť vyúčtovania trov ministerstvom práce.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom č. k.

-199 z 28. apríla 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu

prvého stupňa. Žalovaným v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny

záver.

Odvolací súd v zmysle sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, na ktoré aj vo svojom rozhodnutí

poukazuje.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd na zdôraznenie

správnosti rozsudku okresného súdu doplnil ďalšie dôvody týkajúce sa veci samej.

V záverečnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol:

„Z týchto dôvodov odvolací súd podľa potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny.

V odvolacom konaní boli žalovaní v 1. až 3. rade úspešní, avšak trovy si neuplatnili,

preto im ich náhrada nemohla byť priznaná.“

V súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu a jeho odôvodnením ústavný

súd poukazuje na právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (). Z týchto dôvodov je ústavne relevantné hodnotiť postup krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok z 28. apríla 2011

v spojení s rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. -169 z 21. októbra

2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy žalovaného

v 2. rade v sume 59,54 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalovanému v 1. rade právo

na náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd výrok o trovách konania odôvodnil takto:

„Žalovaným v 1. a 2. rade bola vo vyhlásenom rozsudku (dňa 21. 10. 2010) priznaná

náhrada trov konania v zmysle v spojení s . Keďže

žalovaný v 1. rade si trovy konania nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozsudku (vyčíslenie trov konania a ich výška nevyplýva ani zo spisu), súd mu v súlade

s náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v 2. rade bola priznaná

náhrada trov konania vo výške 59,54 eur, ktorá predstavuje náhradu za spotrebované

pohonné hmoty pri pracovnej ceste motorovým vozidlom na pojednávanie konané dňa

14. 09. 2009, ktorého sa zúčastnil zástupca žalovaného v 2. rade (1012 km x 5,3 L/100 km x

1,11 eur/L - cena zistená prostredníctvom Štatistického úradu SR, keďže súdu nebol

predložený dôkaz o zakúpení pohonných hmôt). Ostatné vyčíslené trovy konania

(v prevyšujúcej časti vyčíslená náhrada za spotrebované pohonné hmoty, parkovné,

cestovné náhrady zamestnancov, ktorí sa zúčastnili pojednávania) neboli priznané

vzhľadom k tomu, že neboli žiadnym spôsobom preukázané. Žalovaný v 3. rade si náhradu

trov konania neuplatnil návrhom na ich náhradu podľa , preto súd

nerozhodoval výrokom o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 3. rade.“

Z citovaného je zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného

súdu ako súdu prvého stupňa s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením jeho rozsudku.

Pokiaľ ide o dôvody týkajúce sa veci samej, krajský súd na zdôraznenie správnosti rozsudku

okresného súdu doplnil ďalšie dôvody. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v časti

týkajúcej sa trov konania krajský súd nepovažoval za potrebné doplniť ďalšími dôvodmi,

stotožnil sa s odôvodnením, ktoré uviedol okresný súd vo svojom rozsudku. Okresný súd

rozhodol o náhrade trov konania podľa z dôvodu, že žalovaný v 2. rade

mal vo veci plný úspech, pričom tomuto účastníkovi priznal náhradu v rozsahu

preukázateľne vynaložených trov, ktorých náhradu si v konaní uplatnil. Odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne ( ), pričom z tohto

ustanovenia nemožno vyvodiť záver, že odvolací súd je povinný osobitným výrokom

rozhodnúť o každom výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Postup

odvolacieho súdu, ktorý jediným výrokom potvrdí napadnutý rozsudok okresného súdu

vo všetkých jeho výrokoch, je v súlade s . Rovnako tak, ak odvolací súd

dospeje k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je dostatočné a v celom

rozsahu sa s ním stotožňuje, v súlade s postačuje konštatovanie správnosti

tohto odôvodnenia. Krajský súd v namietanom konaní a vo svojom rozsudku uvedené

ustanovenia rešpektoval a postupoval v súlade s nimi.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku je tiež zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd sa

odvolaním sťažovateľa riadne zaoberal a o ňom zákonom ustanoveným spôsobom rozhodol.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu ako

odvolacieho súdu v namietanom konaní nebol svojvoľný, teda arbitrárny, krajský súd svoje

závery v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu v časti týkajúcej sa

trov konania primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej konštatuje, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu

(prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (, ). Ústavný

súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom krajského

súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení krajským

súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 v napadnutej časti a namietaným

porušením základného práva podľa a práva podľa a

dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012