Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 505/2011
PDF · 271.4 KB
No categories available
III. ÚS 505/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Ing. I. S., K., zastúpenej JUDr. M. Š., Advokátska kancelária, K.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
25 P/13/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. I. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3 . Ing. I. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur),
ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť Ing. I. S. trovy konania v sume
396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. M. Š., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 505/2011-22 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. S.,
K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom podaným okresnému
súdu 8. septembra 2009 domáhala zvýšenia výživného pre maloleté dieťa. Okresný súd však
vo veci sťažovateľky nariadil jediné pojednávanie, a to na 17. marec 2010. Z tohto dôvodu
adresovala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá
bola z jeho strany posúdená ako dôvodná.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že uznesením zo 7. marca 2011 bol pre účely
zistenia finančnej situácie odporcu vo veci ustanovený znalec, ktorý proti vydanému
uzneseniu z dôvodu svojej pracovnej zaťaženosti podal opravný prostriedok a žiadal, aby
súd ustanovil v predmetnom konaní iného znalca. Okresný súd však námietkam
ustanoveného znalca v rámci autoremedúry nevyhovel a postúpil podaný opravný
prostriedok na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Podľa
vyjadrenia sťažovateľky nadriadený súd vo veci nekonal, preto podala sťažnosť na prieťahy
v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu, ktorý sťažovateľku informoval, že „veci
v odvolacom konaní sa vybavujú zásadne podľa poradia doručenia a vzhľadom k značnému
počtu skôr došlých vecí sa vec sťažovateľky k dnešnému dňu ešte nedostala na rad“.
Podľa názoru sťažovateľky doterajší postup súdov vo veci, v ktorej sa rieši
„existenčná otázka“ vyžadujúca si „mimoriadnu pozornosť“, vykazuje zbytočné prieťahy
v konaní, a teda porušenie jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Cop 119/2011, prikázal okresnému súdu a krajskému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako
aj trovy právneho zastúpenia.
Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 505/2011-22 z 22. novembra 2011 bola
sťažnosť sťažovateľky prijatá v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom okresného súdu a v časti námietok
týkajúcich sa postupu krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu
13. decembra 2011 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov
konania a bola v ňom konštatovaná skutková náročnosť prerokúvanej veci daná podľa
názoru okresného súdu potrebou znaleckého dokazovania. Okresný súd za obdobie
poznačené prieťahmi vo svojom postupe označil úsek konania od 26. mája 2010
do 20. decembra 2010 a argumentoval takto: „Z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť
prieťahy vzniknuté v tomto konaní ako subjektívne zbytočné len za predpokladu vytvorenia
objektívne priaznivých podmienok na rozhodovaciu činnosť sudcov tunajšieho súdu,
spočívajúcich v takom množstve pridelených vecí, v ktorých by aspoň pri vynaložení
maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach. Na vznik
vyššie uvedených prieťahov v danom konaní má vplyv predovšetkým skutočnosť, že zákonná
sudkyňa JUDr. G. T. bola dlhodobo práceneschopná, a to v období od 11.1.2010
do 8.12.2010. Keďže počet sudcov tunajšieho súdu nebol v tomto období navýšený
a situáciu nebolo možné vzhľadom aj na zaťaženosť v iných súdnych oddeleniach riešiť
presunom sudcov, došlo k takej zaťaženosti sudkýň príslušného úseku, ktorá neumožňovala
vykonávať úkony, vytyčovať pojednávania a rozhodovať veci v lehotách pre účastníkov
priaznivejších.“
V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 9. januára 2012 súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku
okresného súdu sťažovateľka predostrela túto argumentáciu:
«Pre sťažovateľku a jej maloleté dieťa je neakceptovateľný stav, že sa v roku 2012
ocitá v situácii, že vo veci nie je stále meritórne rozhodnuté t.j. po 2 rokoch a 4 mesiacoch
súdneho konania doteraz nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, napriek tomu, že
určenie výšky výživného má priamy vplyv na zabezpečovanie každodenných potrieb dieťaťa.
V danom prípade je nutné pre posúdenie nečinnosti súdov prihliadať i na jedno
z najdôležitejších kritérií a to samotný predmet návrhu na začatie konania.
S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka sa svojím návrhom zo dňa 8.septembra
2009 domáha úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu (konanie vedené Okresným
súdom Košice II pod sp.zn. 25P/13/2010), do dnešného dňa právna neistota sťažovateľky a
jej maloletého dieťaťa nie je odstránená.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživné, resp. sa vymáha
výživné pre maloleté dieťa, ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých,
kde sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu. Tomu
nezodpovedá postup okresného súdu (ako ani krajského súdu) pri rozhodovaní o návrhu
na určenie práv a povinností k maloletému dieťaťu, kde sa vo veci bez akéhokoľvek dôvodu
konali od podania návrhu na začatie konania do dnešného dňa len dve pojednávania, ktoré
boli navyše obe odročené.
V zmysle ustanovenia § 176 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak zákon
neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného
odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť,
len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd začne
vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania.
Sťažovateľka zároveň poukazuje na čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa: „záujem
dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už
uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi“.
Berúc do úvahy vyššie uvedené sťažovateľka nevidí žiadny vážny dôvod ani
objektívnu príčinu na to, aby súd v predmetnej veci nerozhodol v zmysle vyššie uvedenej 6-
mesačnej lehoty. Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná i z toho dôvodu, že
vo veci, v ktorej sa namietajú prieťahy, sa rieši existenčná otázka pre sťažovateľku a jej
maloleté dieťa.
Vzhľadom na vyššie uvedené je sťažovateľka nútená zopakovať dôvody, pre ktoré
bola návrh na začatie konania nútená podať, a uvádza:
- dôvodom na podanie návrhu na úpravu práv a povinností k mal. dieťaťu bol stav, pre
ktorý sťažovateľka nevedela a nevie zabezpečiť pre svoje maloleté dieťa to, čo mu podľa
veku prináležalo a prináleží, uvedený stav zvláda len vďaka pomoci jej najbližšej rodiny
- maloletá mala v čase určenia výživného dva roky, v súčasnej dobe je mal. už na strednej
škole, pričom niet pochýb o tom, že toto výživné nepostačuje na zabezpečenie všetkých
potrieb maloletej
- odhliadnuc od uvedeného, príjem sťažovateľky nedokáže pokryť potreby jej dieťaťa a ešte
aj svoje, keďže výdavky na domácnosť od roku 1996, kedy bola naposledy stanovená výška
výživného na dieťa, neporovnateľne stúpli
- počnúc januárom 2009 je tak sťažovateľka v prípade zabezpečovania potrieb svojho
dieťaťa sťažovateľka odkázaná na pomoc svojej najbližšej rodiny.
Rýchlosť, účinnosť a výsledok (odstránenie právnej neistoty účastníka) každého
súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou
a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania,
ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa sťažovateľky nejde o konanie,
ktoré je právne zložité. Hmotnoprávna a procesná úprava postupu súdu vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení
neskorších predpisov a v Občianskom súdnom poriadku. Výklad a používanie týchto
zákonov sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov. V danej veci sa nejde
o otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej
predošlého riešenia v stabilizovanej judikatúre.
Určitý stupeň skutkovej zložitosti možno pripísať tomu, že ide o konanie starostlivosti
súdu o maloletých, a keďže rozhodovanie závisí od skutočností, na ktoré sú potrebné
odborné znalosti, musel okresný súd ustanoviť znalca. Napriek uvedenému však má
sťažovateľka za to, že pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie
urýchlilo. Z hľadiska povahy veci ide pritom a takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu
pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania
v procesnom postavení navrhovateľky neprispelo k namietaným zbytočným prieťahom a ani
k doterajšej dĺžke súdneho konania, naopak sťažovateľka urgovala konanie súdov
prostredníctvom podávania svojich sťažností na prieťahy v konaní, uvedené potvrdzuje
i Okresný súd Košice II, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 7.12.2011 uvádza, že: „ - zo spisu
neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou“.
Vzhľadom na vyššie uvedené, celkovú dĺžku konania pred okresným ako aj krajským
súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho priebeh doteraz dosiahnuté výsledky
nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou veci.
Sťažovateľku ako matku zaujíma s ohľadom na jej maloleté dieťa a jeho potreby
výsledok konania, keďže výživné na mal. dieťa nebolo zvýšené od roku 1996, t. j. 16 rokov
od posledného určenia.
Povedané inak, sťažovateľka má naliehavý záujem na tom, aby bolo vo veci čo
najskôr rozhodnuté, keďže uvedená neistota, v ktorej sa nečinnosťou súdov ocitá pre ňu
a jej mal. dieťa znamená v konečnom dôsledku prežívanie z dňa na deň, čo sa týka
materiálneho dopadu, o psychických následkoch nehovoriac, kedy je táto vystavená
neustálemu tlaku, či dokáže zabezpečiť základné životné potreby pre svoje maloleté dieťa
a tento stav pretrváva len vďaka nečinnosti súdov už od roku 2009.
Berúc do úvahy všetko uvedené má sťažovateľka jednoznačne za to, že v tomto
prípade došlo k porušeniu jej základných práv a ľudských slobôd, kedy nečinnosť súdu, t.j.
jeho liknavý postup v konaní, má veľmi ťaživé následky pre zabezpečenie základných
životných potrieb detí, uvedené sa prieči cieľom, ktoré sú kladené súdom v rámci ich
starostlivosti o maloletých.»
Aj sťažovateľka v závere svojho vyjadrenia uviedla, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis a dospel k týmto
pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľka podala 8. septembra 2009 okresnému súdu návrh „o úpravu
rodičovských práv a povinností k mal.dieťaťu“, okresný súd však 15. októbra 2009 vyslovil
svoju nepríslušnosť a vec sťažovateľky postúpil Okresnému súdu Trebišov. Sťažovateľka
adresovala Okresnému súdu Trebišov 19. novembra 2009 podanie, v ktorom prezentovala
svoj nesúhlas s postúpením veci z dôvodov narušenia hospodárnosti konania. Okresný súd
Trebišov vykonal vo veci 25. novembra 2009 pojednávanie, na ktorom prijal uznesenie
o „prenesení svojej miestnej príslušnosti na Okresný súd Košice II“ a následne 14. januára
2010 postúpil vec sťažovateľky okresnému súdu.
Okresný súd vykonal 17. marca 2010 pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa
sťažovateľky navrhla pojednávanie odročiť pre účely podania návrhov na doplnenie
dokazovania. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito a účastníkom poskytol
na doplnenie návrhov lehotu 7 dní. Sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh
na doplnenie dokazovania 22. marca 2010, odporcu okresný súd 6. apríla 2010 vyzval
na predloženie relevantných podkladov, pričom tento reagoval podaním doručeným
23. apríla 2010. Sťažovateľka 26. mája 2010 predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie a
podaním z 10. septembra 2010 žiadala pokračovať v konaní. Žiadosť sťažovateľka
opakovala 6. októbra 2010 a následne 14. decembra 2010 podala sťažnosť na prieťahy
v konaní.
Okresný súd 5. januára 2011 vyzval odporcu na predloženie relevantných podkladov
a žiadal o poskytnutie súčinnosti kompetentné subjekty.
Okresný súd uznesením zo 7. marca 2011 nariadil znalecké dokazovanie, avšak
29. marca 2011 ustanovený znalec požiadal o ustanovenie iného znalca z dôvodu, že
v splnení uloženej povinnosti mu bránia iné pracovné úlohy. Okresný súd predložil
14. apríla 2011 spisový materiál nadriadenému súdu spolu s opravným prostriedkom znalca.
Krajský súd uznesením z 26. septembra 2011 vrátil okresnému súdu spisový materiál
ako vec predčasne predloženú s odôvodnením, že dotknuté uznesenie o nariadení
znaleckého dokazovania vydal vyšší súdny úradník, preto na základe podaného odvolania
odporcu malo byť uznesenie zrušené a o veci mal rozhodnúť zákonný sudca okresného
súdu.
Okresný súd predmetné rozhodnutie svojím uznesením z 26. októbra 2011 zrušil
a ďalším uznesením z 26. októbra 2011 ustanovil iného znalca, ktorému uložil povinnosť
predloženia znaleckého posudku v lehote 60 dní od doručenia spisového materiálu.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec pred okresným súdom meritórne
skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľky (1), ďalej
správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky
na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa. Z obsahu predloženého na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by
odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu, ktorý určitú skutkovú náročnosť veci
odôvodnil potrebou znaleckého dokazovania, ústavný súd uvádza, že sa síce
s daným tvrdením možno stotožniť, no zároveň treba konštatovať, že táto
okolnosť vo vzťahu k doterajšiemu postupu okresného súdu posudzovanému
ústavným súdom nemala a ani nemohla mať vplyv na jeho plynulosť, pretože
k vypracovaniu znaleckého posudku sa pristúpilo až v decembri 2011, teda
bezprostredne pred samotným rozhodovaním ústavného súdu.
Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní
dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom
z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov
maloletého dieťaťa a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu
s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto konania preto
podmieňovala prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či
v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by
signalizovali nedostatočnú aktivitu sťažovateľky ako účastníčky konania. Napokon ani
samotný okresný súd nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené
na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom
konaní k zbytočným prieťahom.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania okresného súdu bol
jeho neefektívny a nesústredený postup a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom okresný súd
nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.
Už v prvotnej fáze konania okresného súdu sa vyskytlo obdobie, v rámci ktorého
ústavný súd zistil nedostatky v postupe okresného súdu zapríčinené jeho neefektívnym
prístupom nerešpektujúcim zásady hospodárnosti konania (postúpenie veci inému súdu a jej
následné postúpenie okresnému súdu).
Okresný súd postupoval nesústredene a neefektívne aj v súvislosti s nariadeným
znaleckým dokazovaním. Jednak predložil uplatnený opravný prostriedok znalca
nadriadenému súdu predčasne, v rozpore s právnou úpravou vyžadujúcou preskúmanie
podaného opravného prostriedku smerujúceho voči rozhodnutiu povereného zamestnanca
súdu zásadne zákonným sudcom. A navyše postupoval neefektívne v situácii, keď
existujúce okolnosti jednoznačne indikovali podmienky na uplatnenie časovo
nenáročnejšieho, a teda efektívnejšieho postupu – autoremedúry (ktorú okresný súd
následne aj realizoval), čím okresný súd zbytočne predĺžil v danej etape súdne konanie.
Pasivitou okresného súdu bolo poznačené obdobie od 26. mája 2010, keď bolo
okresnému súdu predložené relevantné vyjadrenie sťažovateľky, do 5. januára 2011, keď
okresný súd vyzval odporcu na predloženie relevantných podkladov. Vymedzenému
obdobiu kvantitatívne zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu takmer 7 mesiacov.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti (v celkovej
dĺžke 7 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.
Ústavný súd sa na tomto mieste vyrovnal aj s argumentáciou predostretou
v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami
súvisiacimi s nepriaznivým personálnym obsadením okresného súdu. Ústavný súd
zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko,
podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú
v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní
(III. ÚS 14/00), argumenty okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí
a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať
nemohol.
S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania
a tomu zodpovedajúcu inštruktívnu lehotu 6 mesiacov limitujúcu rozhodovania vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“) nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným
súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani
za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jej práva
na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci,
nachádza.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila
sťažovateľka takto: „Prieťahy v tomto konaní len umocňujú a zhoršujú už beztak ťažkú
situáciu sťažovateľky. V zmysle vyššie uvedených je možné mať dôvodne za to, že
za terajšieho stavu vecí v konečnom dôsledku ani nedošlo k súdnej ochrane práv a právom
chránených záujmov sťažovateľky a jej dieťaťa. Za takýchto podmienok však sťažovateľka
úplne stratila vieru v spravodlivé (rozumej účinné) rozhodnutie súdu vo veci.“ Vychádzajúc
z uvedeného považovala sťažovateľka za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu
7 000 €, k zaplateniu ktorej žiadala zaviazať okresný súd a krajský súd.
Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke čl. 48 ods. 2 ústavy
a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť
obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,
priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu
1 300 €, ktorá zohľadňuje najmä:
a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,
b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je citlivá oblasť starostlivosti
o maloletých v zmysle § 176 a nasl. OSP a
c) s okolnosťami uvedenými v a) a b) spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky
spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 489,50 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala
sumu 741 €, a to pokiaľ ide o prvé dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011.
Pokiaľ ide o tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2012, treba vychádzať
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2011, ktorá predstavovala sumu 763 €.
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011 a vyjadrenie k stanovisku
okresného súdu ako úkon vykonaný v roku 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál
7,41 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 €,
k tomu režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania
v celkovej sume 396,61 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2012