Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 505/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. I. S., K., zastúpenej JUDr. M. Š., Advokátska kancelária, K.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. I. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3 . Ing. I. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur),

ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť Ing. I. S. trovy konania v sume

396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. M. Š., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. S.,

K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom podaným okresnému

súdu 8. septembra 2009 domáhala zvýšenia výživného pre maloleté dieťa. Okresný súd však

vo veci sťažovateľky nariadil jediné pojednávanie, a to na 17. marec 2010. Z tohto dôvodu

adresovala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá

bola z jeho strany posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že uznesením zo 7. marca 2011 bol pre účely

zistenia finančnej situácie odporcu vo veci ustanovený znalec, ktorý proti vydanému

uzneseniu z dôvodu svojej pracovnej zaťaženosti podal opravný prostriedok a žiadal, aby

súd ustanovil v predmetnom konaní iného znalca. Okresný súd však námietkam

ustanoveného znalca v rámci autoremedúry nevyhovel a postúpil podaný opravný

prostriedok na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Podľa

vyjadrenia sťažovateľky nadriadený súd vo veci nekonal, preto podala sťažnosť na prieťahy

v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu, ktorý sťažovateľku informoval, že „veci

v odvolacom konaní sa vybavujú zásadne podľa poradia doručenia a vzhľadom k značnému

počtu skôr došlých vecí sa vec sťažovateľky k dnešnému dňu ešte nedostala na rad“.

Podľa názoru sťažovateľky doterajší postup súdov vo veci, v ktorej sa rieši

„existenčná otázka“ vyžadujúca si „mimoriadnu pozornosť“, vykazuje zbytočné prieťahy

v konaní, a teda porušenie jej základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu a krajskému súdu konať vo veci bez

zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako

aj trovy právneho zastúpenia.

Uznesením ústavného súdu č. k. -22 z 22. novembra 2011 bola

sťažnosť sťažovateľky prijatá v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 2

a dohovoru označeným postupom okresného súdu a v časti námietok

týkajúcich sa postupu krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

13. decembra 2011 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov

konania a bola v ňom konštatovaná skutková náročnosť prerokúvanej veci daná podľa

názoru okresného súdu potrebou znaleckého dokazovania. Okresný súd za obdobie

poznačené prieťahmi vo svojom postupe označil úsek konania od 26. mája 2010

do 20. decembra 2010 a argumentoval takto: „Z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť

prieťahy vzniknuté v tomto konaní ako subjektívne zbytočné len za predpokladu vytvorenia

objektívne priaznivých podmienok na rozhodovaciu činnosť sudcov tunajšieho súdu,

spočívajúcich v takom množstve pridelených vecí, v ktorých by aspoň pri vynaložení

maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach. Na vznik

vyššie uvedených prieťahov v danom konaní má vplyv predovšetkým skutočnosť, že zákonná

sudkyňa JUDr. G. T. bola dlhodobo práceneschopná, a to v období od 11.1.2010

do 8.12.2010. Keďže počet sudcov tunajšieho súdu nebol v tomto období navýšený

a situáciu nebolo možné vzhľadom aj na zaťaženosť v iných súdnych oddeleniach riešiť

presunom sudcov, došlo k takej zaťaženosti sudkýň príslušného úseku, ktorá neumožňovala

vykonávať úkony, vytyčovať pojednávania a rozhodovať veci v lehotách pre účastníkov

priaznivejších.“

V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. januára 2012 súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku

okresného súdu sťažovateľka predostrela túto argumentáciu:

«Pre sťažovateľku a jej maloleté dieťa je neakceptovateľný stav, že sa v roku 2012

ocitá v situácii, že vo veci nie je stále meritórne rozhodnuté t.j. po 2 rokoch a 4 mesiacoch

súdneho konania doteraz nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, napriek tomu, že

určenie výšky výživného má priamy vplyv na zabezpečovanie každodenných potrieb dieťaťa.

V danom prípade je nutné pre posúdenie nečinnosti súdov prihliadať i na jedno

z najdôležitejších kritérií a to samotný predmet návrhu na začatie konania.

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka sa svojím návrhom zo dňa 8.septembra

2009 domáha úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu (konanie vedené Okresným

súdom Košice II pod sp.zn. ), do dnešného dňa právna neistota sťažovateľky a

jej maloletého dieťaťa nie je odstránená.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživné, resp. sa vymáha

výživné pre maloleté dieťa, ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých,

kde sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu. Tomu

nezodpovedá postup okresného súdu (ako ani krajského súdu) pri rozhodovaní o návrhu

na určenie práv a povinností k maloletému dieťaťu, kde sa vo veci bez akéhokoľvek dôvodu

konali od podania návrhu na začatie konania do dnešného dňa len dve pojednávania, ktoré

boli navyše obe odročené.

V zmysle ustanovenia ak zákon

neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného

odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť,

len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd začne

vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania.

Sťažovateľka zároveň poukazuje na čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa: „záujem

dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už

uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,

správnymi alebo zákonodarnými orgánmi“.

Berúc do úvahy vyššie uvedené sťažovateľka nevidí žiadny vážny dôvod ani

objektívnu príčinu na to, aby súd v predmetnej veci nerozhodol v zmysle vyššie uvedenej 6-

mesačnej lehoty. Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná i z toho dôvodu, že

vo veci, v ktorej sa namietajú prieťahy, sa rieši existenčná otázka pre sťažovateľku a jej

maloleté dieťa.

Vzhľadom na vyššie uvedené je sťažovateľka nútená zopakovať dôvody, pre ktoré

bola návrh na začatie konania nútená podať, a uvádza:

- dôvodom na podanie návrhu na úpravu práv a povinností k mal. dieťaťu bol stav, pre

ktorý sťažovateľka nevedela a nevie zabezpečiť pre svoje maloleté dieťa to, čo mu podľa

veku prináležalo a prináleží, uvedený stav zvláda len vďaka pomoci jej najbližšej rodiny

- maloletá mala v čase určenia výživného dva roky, v súčasnej dobe je mal. už na strednej

škole, pričom niet pochýb o tom, že toto výživné nepostačuje na zabezpečenie všetkých

potrieb maloletej

- odhliadnuc od uvedeného, príjem sťažovateľky nedokáže pokryť potreby jej dieťaťa a ešte

aj svoje, keďže výdavky na domácnosť od roku 1996, kedy bola naposledy stanovená výška

výživného na dieťa, neporovnateľne stúpli

- počnúc januárom 2009 je tak sťažovateľka v prípade zabezpečovania potrieb svojho

dieťaťa sťažovateľka odkázaná na pomoc svojej najbližšej rodiny.

Rýchlosť, účinnosť a výsledok (odstránenie právnej neistoty účastníka) každého

súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou

a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania,

ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa sťažovateľky nejde o konanie,

ktoré je právne zložité. Hmotnoprávna a procesná úprava postupu súdu vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých je obsiahnutá v o rodine v znení

neskorších predpisov a v . Výklad a používanie týchto

zákonov sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov. V danej veci sa nejde

o otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej

predošlého riešenia v stabilizovanej judikatúre.

Určitý stupeň skutkovej zložitosti možno pripísať tomu, že ide o konanie starostlivosti

súdu o maloletých, a keďže rozhodovanie závisí od skutočností, na ktoré sú potrebné

odborné znalosti, musel okresný súd ustanoviť znalca. Napriek uvedenému však má

sťažovateľka za to, že pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie

urýchlilo. Z hľadiska povahy veci ide pritom a takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu

pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania

v procesnom postavení navrhovateľky neprispelo k namietaným zbytočným prieťahom a ani

k doterajšej dĺžke súdneho konania, naopak sťažovateľka urgovala konanie súdov

prostredníctvom podávania svojich sťažností na prieťahy v konaní, uvedené potvrdzuje

i Okresný súd Košice II, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 7.12.2011 uvádza, že: „ - zo spisu

neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou“.

Vzhľadom na vyššie uvedené, celkovú dĺžku konania pred okresným ako aj krajským

súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho priebeh doteraz dosiahnuté výsledky

nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

Sťažovateľku ako matku zaujíma s ohľadom na jej maloleté dieťa a jeho potreby

výsledok konania, keďže výživné na mal. dieťa nebolo zvýšené od roku 1996, t. j. 16 rokov

od posledného určenia.

Povedané inak, sťažovateľka má naliehavý záujem na tom, aby bolo vo veci čo

najskôr rozhodnuté, keďže uvedená neistota, v ktorej sa nečinnosťou súdov ocitá pre ňu

a jej mal. dieťa znamená v konečnom dôsledku prežívanie z dňa na deň, čo sa týka

materiálneho dopadu, o psychických následkoch nehovoriac, kedy je táto vystavená

neustálemu tlaku, či dokáže zabezpečiť základné životné potreby pre svoje maloleté dieťa

a tento stav pretrváva len vďaka nečinnosti súdov už od roku 2009.

Berúc do úvahy všetko uvedené má sťažovateľka jednoznačne za to, že v tomto

prípade došlo k porušeniu jej základných práv a ľudských slobôd, kedy nečinnosť súdu, t.j.

jeho liknavý postup v konaní, má veľmi ťaživé následky pre zabezpečenie základných

životných potrieb detí, uvedené sa prieči cieľom, ktoré sú kladené súdom v rámci ich

starostlivosti o maloletých.»

Aj sťažovateľka v závere svojho vyjadrenia uviedla, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis a dospel k týmto

pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľka podala 8. septembra 2009 okresnému súdu návrh „o úpravu

rodičovských práv a povinností k mal.dieťaťu“, okresný súd však 15. októbra 2009 vyslovil

svoju nepríslušnosť a vec sťažovateľky postúpil Okresnému súdu Trebišov. Sťažovateľka

adresovala Okresnému súdu Trebišov 19. novembra 2009 podanie, v ktorom prezentovala

svoj nesúhlas s postúpením veci z dôvodov narušenia hospodárnosti konania. Okresný súd

Trebišov vykonal vo veci 25. novembra 2009 pojednávanie, na ktorom prijal uznesenie

o „prenesení svojej miestnej príslušnosti na Okresný súd Košice II“ a následne 14. januára

2010 postúpil vec sťažovateľky okresnému súdu.

Okresný súd vykonal 17. marca 2010 pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa

sťažovateľky navrhla pojednávanie odročiť pre účely podania návrhov na doplnenie

dokazovania. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito a účastníkom poskytol

na doplnenie návrhov lehotu 7 dní. Sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh

na doplnenie dokazovania 22. marca 2010, odporcu okresný súd 6. apríla 2010 vyzval

na predloženie relevantných podkladov, pričom tento reagoval podaním doručeným

23. apríla 2010. Sťažovateľka 26. mája 2010 predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie a

podaním z 10. septembra 2010 žiadala pokračovať v konaní. Žiadosť sťažovateľka

opakovala 6. októbra 2010 a následne 14. decembra 2010 podala sťažnosť na prieťahy

v konaní.

Okresný súd 5. januára 2011 vyzval odporcu na predloženie relevantných podkladov

a žiadal o poskytnutie súčinnosti kompetentné subjekty.

Okresný súd uznesením zo 7. marca 2011 nariadil znalecké dokazovanie, avšak

29. marca 2011 ustanovený znalec požiadal o ustanovenie iného znalca z dôvodu, že

v splnení uloženej povinnosti mu bránia iné pracovné úlohy. Okresný súd predložil

14. apríla 2011 spisový materiál nadriadenému súdu spolu s opravným prostriedkom znalca.

Krajský súd uznesením z 26. septembra 2011 vrátil okresnému súdu spisový materiál

ako vec predčasne predloženú s odôvodnením, že dotknuté uznesenie o nariadení

znaleckého dokazovania vydal vyšší súdny úradník, preto na základe podaného odvolania

odporcu malo byť uznesenie zrušené a o veci mal rozhodnúť zákonný sudca okresného

súdu.

Okresný súd predmetné rozhodnutie svojím uznesením z 26. októbra 2011 zrušil

a ďalším uznesením z 26. októbra 2011 ustanovil iného znalca, ktorému uložil povinnosť

predloženia znaleckého posudku v lehote 60 dní od doručenia spisového materiálu.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec pred okresným súdom meritórne

skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľky (1), ďalej

správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky

na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa. Z obsahu predloženého na vec sa

vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by

odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Vo

vzťahu k argumentácii okresného súdu, ktorý určitú skutkovú náročnosť veci

odôvodnil potrebou znaleckého dokazovania, ústavný súd uvádza, že sa síce

s daným tvrdením možno stotožniť, no zároveň treba konštatovať, že táto

okolnosť vo vzťahu k doterajšiemu postupu okresného súdu posudzovanému

ústavným súdom nemala a ani nemohla mať vplyv na jeho plynulosť, pretože

k vypracovaniu znaleckého posudku sa pristúpilo až v decembri 2011, teda

bezprostredne pred samotným rozhodovaním ústavného súdu.

Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní

dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom

z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov

maloletého dieťaťa a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu

s osobitnou starostlivosťou (m. m. , ). Povaha tohto konania preto

podmieňovala prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či

v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by

signalizovali nedostatočnú aktivitu sťažovateľky ako účastníčky konania. Napokon ani

samotný okresný súd nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené

na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom

konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania okresného súdu bol

jeho neefektívny a nesústredený postup a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom okresný súd

nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania okresného súdu sa vyskytlo obdobie, v rámci ktorého

ústavný súd zistil nedostatky v postupe okresného súdu zapríčinené jeho neefektívnym

prístupom nerešpektujúcim zásady hospodárnosti konania (postúpenie veci inému súdu a jej

následné postúpenie okresnému súdu).

Okresný súd postupoval nesústredene a neefektívne aj v súvislosti s nariadeným

znaleckým dokazovaním. Jednak predložil uplatnený opravný prostriedok znalca

nadriadenému súdu predčasne, v rozpore s právnou úpravou vyžadujúcou preskúmanie

podaného opravného prostriedku smerujúceho voči rozhodnutiu povereného zamestnanca

súdu zásadne zákonným sudcom. A navyše postupoval neefektívne v situácii, keď

existujúce okolnosti jednoznačne indikovali podmienky na uplatnenie časovo

nenáročnejšieho, a teda efektívnejšieho postupu – autoremedúry (ktorú okresný súd

následne aj realizoval), čím okresný súd zbytočne predĺžil v danej etape súdne konanie.

Pasivitou okresného súdu bolo poznačené obdobie od 26. mája 2010, keď bolo

okresnému súdu predložené relevantné vyjadrenie sťažovateľky, do 5. januára 2011, keď

okresný súd vyzval odporcu na predloženie relevantných podkladov. Vymedzenému

obdobiu kvantitatívne zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu takmer 7 mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti (v celkovej

dĺžke 7 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

Ústavný súd sa na tomto mieste vyrovnal aj s argumentáciou predostretou

v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami

súvisiacimi s nepriaznivým personálnym obsadením okresného súdu. Ústavný súd

zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko,

podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú

v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní

(), argumenty okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí

a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať

nemohol.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania

a tomu zodpovedajúcu inštruktívnu lehotu 6 mesiacov limitujúcu rozhodovania vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých podľa Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“) nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným

súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani

za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu zaručenému .

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie jej práva

na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci,

nachádza.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila

sťažovateľka takto: „Prieťahy v tomto konaní len umocňujú a zhoršujú už beztak ťažkú

situáciu sťažovateľky. V zmysle vyššie uvedených je možné mať dôvodne za to, že

za terajšieho stavu vecí v konečnom dôsledku ani nedošlo k súdnej ochrane práv a právom

chránených záujmov sťažovateľky a jej dieťaťa. Za takýchto podmienok však sťažovateľka

úplne stratila vieru v spravodlivé (rozumej účinné) rozhodnutie súdu vo veci.“ Vychádzajúc

z uvedeného považovala sťažovateľka za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu

7 000 €, k zaplateniu ktorej žiadala zaviazať okresný súd a krajský súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke

a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu

1 300 €, ktorá zohľadňuje najmä:

a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je citlivá oblasť starostlivosti

o maloletých v zmysle a nasl. a

c) s okolnosťami uvedenými v a) a b) spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky

spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 489,50 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala

sumu 741 €, a to pokiaľ ide o prvé dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011.

Pokiaľ ide o tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2012, treba vychádzať

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá predstavovala sumu 763 €.

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011 a vyjadrenie k stanovisku

okresného súdu ako úkon vykonaný v roku 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál

7,41 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 €,

k tomu režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania

v celkovej sume 396,61 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012