Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 51/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K., zastúpenej

advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co

130/2010 z 15. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co

130/2010 z 15. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Krajský súd v Košiciach v konaní -300, 7206206321 vyniesol

dňa 15. 06. 2011 rozsudok… ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k.

zo dňa 05. 09. 2007 a dopĺňací rozsudok zo dňa 10. 03. 2008.

V konaní sa naša obchodná spoločnosť domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu –

dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavretej medzi už

rozvedeným manželom PaedDr. M. U. CSc. a Ing. K. U…

Rozsudkom Okresného súdu… bol PaedDr. M. U. zaviazaný zaplatiť Dr. J. P. sumu

1 686 425,70 Sk s úrokom z omeškania, zmluvnou pokutou a trovami konania. Tento

rozsudok sa stal právoplatným dňa 26. 07. 2005…

pohľadávku s príslušenstvom Dr. J. P. postúpil našej obchodnej spoločnosti…

Proti rozsudku Okresného súdu… sme podali odvolanie…

Prvostupňovému súdu bolo vytýkané, že nedostatočne, zistil skutkový stav, z ktorého

vyvodil nesprávny právny záver… Nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, neodstránil rozpory medzi dôkazmi navzájom a nevyporiadal sa

s rozpormi a protichodnosťami vo výpovedi žalovanej Ing. K. U., na výpovedi ktorej naopak

založil skutkové a právne hodnotenie v neprospech žaloby. Tak žalovaná ako aj žalobca sme

navrhli súdu vypočuť ako svedka hlavného aktéra z dohody o BSM PaedDr. M. U… a aj

keď súd nariadil jeho výsluch, nevedno prečo ho nevykonal. Uspokojil sa s akýmsi jeho

prehlásením, či vyjadrením, ktorým… ničím k zisteniu rozhodujúcich okolnosti neprispel...

Toto písomné vyjadrenie... nepredvolaného svedka... aj keď rozporuplné, pre žalobcu

neprijateľné, pretože súdne konanie je ústne a nie písomné, bolo konajúcimi súdmi

tolerované a považované za postačujúce.

Za najväčšiu chybu odvolacieho konania okrem paušálneho prevzatia skutkových

a právnych konštatovaní prvostupňového súdu v jeho rozsudku považujeme odopretie –

nevykonanie výsluchu PaedDr. M. U. ako svedka za prítomnosti účastníkov konania…

Tvrdenie odporkyne Ing. K. U. o tom, že nevedela o obchodoch a dlžobách svojho

manžela PaedDr. M. U. vôbec nie je pravdivé. Základným dôvodom návrhu na rozvod

manželstva z roku 2004, ktorý podávala odporkyňa Ing. K. U. bol jej strach z jeho

požičiavaní si peňazí, v dôsledku čoho sa cítila finančne ohrozená. Dostatočne výstižné je aj

tvrdenie Ing. K. U. v jej rozvodovom návrhu, že voči odporcovi – jej manželovi je začaté

občiansko-právne konanie, v ktorom ho jeho bývalý obchodný partner žaluje o veľmi vysokú

peňažnú čiastku. Jeho obchodným partnerom bol v tom čase Dr. J. P., ktorý manželovi

žalovanej Ing. K. U. poskytol v roku 2003 finančnú pôžičku vo výške 1 686 425,70 Sk...

Pri podrobnej analýze výpovede... Ing. K. U. je zistiteľné, že táto svoje podstatné

tvrdenia musela iba pod tlakom skutočností usvedčujúcich z klamstva pozmeniť a aj ich

zmenila. Žalovaná pôvodne tvrdila, že nemala žiadne vedomosti o aktivitách svojho

manžela a jeho pôžičkách, neskôr zmenila svoju vedomosť a uviedla, že spolu počas

manželstva mali viacero pôžičiek, jednalo sa o finančné prostriedky, ktoré použil PaedDr.

M. U. na podnikanie. Obdobne je to s vážnou okolnosťou preberania poštových zásielok.

Spočiatku tvrdila, že žiadne doporučené súdne zásielky adresované jej manželovi

nepreberala, neskôr si spomenula, že mala napr. v roku 2004 od manžela PaedDr. M. U.

splnomocnenie na preberanie pošty adresovanej jemu. Na doručenkách od súdu

nachádzajúcich sa v súdnom spise najprv tvrdila, že sa nejedná o jej podpis a až pri

konfrontácii pod hrozbou expertízy podpisu sa žalovaná Ing. K. U. priznala, že na viacerých

doručenkách je jej vlastnoručný podpis (Dôkaz – súdny spis OS KE II ,

zápisnica o pojednávaní zo dňa 20. 06. 2007 a ďalšie zápisnice).

Z uvedených skutočností sa javí výpoveď odporkyne nevierohodná a nepoužiteľná na

vytvorenie relevantného súdneho záveru.

Odvolací súd svojim právnym stanoviskom o nepotrebnosti vypočutia PaedDr. M. U.

ako svedka porušil závažným spôsobom viacero zásad súdneho procesu. Zásada ústnosti,

kontradiktórnosti, materiálnej pravdy, bezprostrednosti, zásada rovnosti účastníkov

konania. Akceptovanie týchto zásad prispieva k dôkladnejšiu zisteniu skutkového stavu ako

dôležitému predpokladu spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania…

Namietaný rozsudok… odvolacieho súdu v odôvodnení nereaguje na nami uplatnené

námietky v odvolaní a tým podľa vyššie uvedeného názoru nesplňuje požiadavky

vyplývajúce z , ods. 1 Dohovoru, ani z SR, keďže nedostatočným

a nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje odmietnutie vypočutia navrhovaného svedka

PaedDr. M. U. súdom…

Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyplýva: „Okresný súd nepovažoval

za potrebné a efektívne vykonať dôkaz výsluchom svedka dlžníka PaedDr. M. U. k otázke

prečo dlžník pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM uviedol, že nemá žiadne záväzky,

pretože akékoľvek objasnenie tejto skutočnosti nie je podstatné pre konanie a preukázanie

vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody veriteľa“.

Sme opačného názoru, lebo pre určenie neúčinnosti dohody o BSM vo vzťahu k našej

obchodnej spoločnosti je vedomosť odporkyne o uvedenom zámere rozhodujúca. Zvlášť keď

odvolací súd v rozsudku tvrdí, že dôkazné bremeno preukázať, že dlžník uzavrel dohodu

o vyporiadaní BSM a vedomosť odporkyne o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa – žalobcu

zaťažovalo žalobcu.

Paradoxné je na tom to, že žalobca má niečo významné dokázať v súdnom konaní

a súd mu to zámerne znemožní nevykonaním dôkazu.

Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku ústavne nekonformné vykladal

a aplikoval ustanovenie §-u 120, ods. 1 /aj okresný súd/,

keď nevykonal náš návrh na dokazovanie, ktorý spolu s iným vyhodnocovaním ostatných

dôkazov mohli privodiť náš úspech v uvedenom spore.»

Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie „Ústavného súdu SR vysloveného vo veci

sp. zn. v prípade, že súd odmieta vykonať účastníkom navrhovaný určitý

dôkaz, jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

navrhnuté dôkazy“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, „že svedok PaedDr. M. U… sa mal vyjadriť

nielen ku meritu veci… ale aj o svojom vzťahu ku odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach

(táto skutočnosť bola predmetom námietky zaujatosti voči odvolaciemu senátu…)“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo I. a. s. v likvidácií na súdnu ochranu podľa č1. 46, ods. 1

SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6, odd. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

300, 7206206321 zo dňa 15. 06. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.

-300, 7206206321 zo dňa 15. 06. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

3. I. a. s. v likvidácii priznáva trovy konania, ktoré Krajský súd v Košiciach je

povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. P. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozsudku.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. septembra 2007 a dopĺňací rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 10. marca 2008 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neúčinnosti

právneho úkonu.

Sťažovateľka ešte pred podaním sťažnosti napadla rozsudok krajského

súdu dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2011 tak, že dovolanie odmietol. Ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka postupovala v súlade s judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

), a preto je jej sťažnosť prípustná.

Podľa sťažovateľky krajský súd porušil ňou označené základné a iné právo tým, že

bezdôvodne nevykonal navrhnutý dôkaz – výsluch PaedDr. U. a nesprávne vyhodnotil

dôkaz – výsluch Ing. U.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd a následne

aj krajský súd nesprávne vykladali ustanovenie

(ďalej len „OSP“) a odmietnutie vykonania dôkazu – výsluchu PaedDr. U. nedostatočne

odôvodnili.

V odôvodnení rozhodnutia je všeobecný súd povinný odpovedať na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov

konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených, resp. navrhnutých dôkazov vykoná.

Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy

účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania

a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo

v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty

prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, v zmysle uvedie, prečo dôkaz nevykonal.

Ústavný súd posudzoval, či odôvodnenie krajského súdu je v súlade s ustanovením

a požiadavkami judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ktoré sú na

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov kladené. Ústavný súdu poukazuje na

nasledujúce relevantné časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu týkajúce sa nevykonania

dôkazu – výsluchu PaedDr. U.: „Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/

) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou

neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom

navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho

nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy

účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí

súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne

významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto,

že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy

uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú povinnosť uviesť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (procesná dôkazná povinnosť) a súd rozhoduje, ktoré

z označených dôkazov vykoná. Súd musí starostlivo zvažovať, ktoré navrhnuté dôkazy je

potrebné vykonať za účelom zistenia skutkového stavu veci ( ). Zásadne

nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samú. Nevykonanie dôkazu súd vysvetlí vo

svojom rozhodnutí.

Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav tým, že nevykonal

dôkaz – výsluch svedka PaedDr. M. ., CSc..

Výsluch svedka PeadDr. M. U. CSc. navrhla pôvodne iba žalovaná (vyjadrenie k

žalobe – č. l. 14, zápisnica o pojednávaní z 9. 5. 2007 – č. l. 60-63, stanovisko z 3. 5. 2007 –

č. l. 81). Žalobca výsluch svedka PeadDr. M. U. CSc. navrhol až na pojednávaní 5. 9. 2007

(zápisnica o pojednávaní – č. l. 86-88) a uviedol, že ho žiada vypočuť k otázkam, prečo

uviedol v dohode o vyporiadaní BSM, že nemá žiadne záväzky, čím ho ukrátil na uspokojení

záväzku, ako aj k tomu, či mal nejaké iné majetky, z ktorých by mohol byť záväzok (zrejme

pohľadávka) žalobcu uspokojená.

Súd prvého stupňa navrhnutý dôkaz nevykonal dôvodiac, že pre vec samú takýto

dôkaz nemá význam. Svoju úvahu o nevykonaní tohto dôkazu vysvetlil v odôvodnení

rozsudku. Odvolací súd akceptuje dôvody, pre ktoré súd tento dôkaz nevykonal a považuje

postup súdu za správny. Nevykonanie tohto dôkazu podľa názoru odvolacieho súdu nemá za

následok neúplné zistenie skutkového stavu veci.“

V súvislosti s nevykonaním výsluchu PaedDr. U. krajský súd tiež poukázal na tú časť

odôvodnenia rozsudku okresného súdu, z ktorej vyplýva, že okresný súd „Nepovažoval za

potrebné a efektívne vykonať navrhnutý dôkaz výsluchom dlžníka, ako svedka, k otázke,

prečo pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM uviedol, že nemá žiadne záväzky, pretože

akékoľvek objasnenie tejto skutočnosti nie je podstatné pre konanie a pre preukázanie

vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody veriteľa poukazujúc aj na

písomné vyhlásenie dlžníka k otázkam informovania žalovanej o svojich obchodných

aktivitách s tým, že nie je dôvodné predpokladať, že by prípadnou svedeckou výpoveďou

zmenil svoje stanovisko k tejto otázke.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že neakceptovanie návrhu

sťažovateľky na vykonanie dôkazu okresným súdom a následne aj krajským súdom nemôže

samo osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo

možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom

navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna

úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci,

či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne

nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej

veci sťažovateľky však takéto vady nevykazuje.

Okresný súd a následne aj krajský súd sa v odôvodnení svojich rozsudkov detailne

zaoberali vymedzením dôvodov, prečo nepovažovali za potrebné výsluch PaedDr. U.

vykonať. Úvaha okresného súdu o odmietnutí vykonania sťažovateľkou navrhovaného

dôkazu, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd a následne v zmysle doplnil na

zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu ďalšie dôvody, podľa názoru ústavného

súdu nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak, mala racionálny podklad, ktorý vychádzal

z predmetu sporu a obrany žalovanej smerom k zisťovaniu skutkového stavu veci.

V dôsledku uvedeného taktiež nemožno konštatovať, že by všeobecné súdy aplikovali

zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, že by tým popreli ich

účel a význam (), či tak, že táto interpretácia a aplikácia nebola v súlade

s a dohovorom.

Aj keď sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľky v tom, že občianske súdne

konanie je ovládané zásadou ústnosti a bezprostrednosti, ani takýto argument nemôže

spochybniť postup krajského súdu v súvislosti s nevypočutím svedka PaedDr. U., keďže

podstatným dôvodom, prečo krajský súd neakceptoval návrh sťažovateľky na vykonanie

dôkazu, boli dôvody, pre ktoré sťažovateľka navrhla PaedDr. U. vypočuť ako svedka.

Aj ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka žiadala vypočuť PaedDr. U.

k otázkam, ktoré nemali pre vec samú význam. Skutočnosť, že PaedDr. U. neuviedol

v dohode o vyporiadaní BSM, že nemá žiadne dlhy, iba podporuje tvrdenie odporkyne, že o

dlhoch svojho bývalého manžela nevedela. Dôvod, prečo PaedDr. U. svoje dlhy pred

bývalou manželkou zatajil, je irelevantný. Takisto skutočnosť, či má iný majetok, ktorým by

svoj záväzok voči sťažovateľke uhradil, nemá s meritom veci žiadny súvis.

Tvrdenie sťažovateľky, že PaedDr. U. mal byť vypočutý aj k svojmu vzťahu ku

krajskému súdu v súvislosti s podanou námietkou zaujatosti, ústavný súd uvádza, že vzťah

PaedDr. U. ku krajskému súdu, resp. jednému z členov odvolacieho senátu, nemá žiadnu

relevanciu vo vzťahu k možnému dokázaniu vedomosti Ing. U. o úmysle PaedDr. U.

uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM ukrátiť svojho veriteľa.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že výpoveď žalovanej Ing. U. o tom, že

nevedela o obchodoch a dlžobách svojho bývalého manžela PaedDr. U., pričom

argumentuje tým, že táto skutočnosť vyplýva jednak z jej návrhu na rozvod a tiež z toho, že

Ing. U. priznala, že mala vedomosť o pôžičkách manžela a že v roku 2004 preberala

zásielky, v tom čase ešte manžela PaedDr. U. na základe splnomocnenia, ktoré jej udelil,

vôbec nie je pravdivá.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

«Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú

účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú

aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu

vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Ani tento odvolací dôvod nie je daný.

Podľa veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne

úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú

voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi

z jeho odporovateľného právneho úkonu vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil

v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť

druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému

došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117)

alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď

druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla

poznať.

Zmyslom odporovacej žaloby (z hľadiska žalujúceho veriteľa) je docieliť rozhodnutie

súdu, ktorým by bolo určené, že voči nemu je dlžníkom urobený právny úkon neúčinný.

Rozhodnutie súdu, ktorým by bolo odporovacej žalobe vyhovené by predstavovalo podklad

k tomu, aby sa veriteľ mohol na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia

(exekučného titulu) vydaného proti dlžníkovi domáhať uspokojenia svojej pohľadávky

z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a to nie proti

dlžníkovi, ale voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. V prípade,

že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobré možné, musí sa veriteľ – namiesto

určenia neúčinnosti právneho úkonu – domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného

právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba

je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa

v konaní o výkon rozhodnutia (exekučnom konaní), a to postihnutím veci, práv alebo iných

majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku,

príp. vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému

z odporovateľného právneho úkonu. Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby

je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku a keď

odporovateľným právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu jeho majetku.

Prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že žalobca, na ktorého zmluvou

o postúpení pohľadávok z 19. 7. 2005 prešla pohľadávky PaedDr. J. P. voči dlžníkovi

PaedDr. M. U., CSc., bol aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby a disponoval

voči dlžníkovi vymáhateľnou pohľadávkou.

Pasívna legitimácia v takomto konaní je upravená v tak, že žaloba

o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy,

ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený.

Podmienky, za ktorých môže veriteľ odporovať právnemu úkonu dlžníka sú upravené

v cit. ust. pričom – vo vzťahu k tomu, kto je druhou stranou odporovaného

právneho úkonu, príp. v čí prospech bol právny úkon urobený – sú v tomto ustanovení (čo

do rozloženia dôkazného bremena) definované dva druhy odporovateľných právnych

úkonov. Oba druhy odporovateľných právnych úkonov sa vzájomne líšia skutkovou

podstatou a dôkazným bremenom. Prvý prípad odporovateľnosti sa týka právneho úkonu,

ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť veriteľa (animus fraudandi),

ak musel byť tento úmysel druhej strane známy. Úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany

právneho úkonu ukrátiť ktoréhokoľvek veriteľa musí byť veriteľom v tomto prípade tvrdený

a aj dokázaný. Druhým prípadom odporovateľnosti sú právne úkony, ktorými boli veritelia

dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou

jemu blízkou, alebo ktoré urobil dlžník v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou

prípadu, keď druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri

náležitej starostlivosti. V týchto prípadoch zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť

blízkej osoby o existencii tohto úmyslu priamo predpokladá. Blízka osoba preto musí

preukázať (ona znáša dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno), že úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľa nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti rozpoznať.

Súdnou praxou je už vyriešené, že úspešne možno odporovať aj dohode o

vyporiadaní BSM, pokiaľ by bývalí manželia síce postupovali podľa , ale

rozdelenie veci, príp. práv a záväzkov by úmyselne volili tak, aby stav po vyporiadaní

znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky voči nim, ako dlžníkom.

Podstatnou otázkou majúcou význam pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či

žalovanú vo vzťahu k dlžníkovi (PaedDr. M. U., CSc.) možno pokladať za osobu jemu

blízku.

Podľa blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel;

iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,

ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Citované ustanovenie rozlišuje osoby, ktoré sú navzájom blízke (príbuzný v priamom

rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa za určitých podmienok považujú za blízke (t. j.

iné osoby). Niektoré osoby sú teda blízkymi osobami ipso facto, t. j. už v dôsledku

príbuzenstva, resp. manželstva a ináč vtedy, ak budú splnené ďalšie podmienky. Blízkymi

osobami sú – nezávislé od akejkoľvek ďalšej podmienky – manželia po dobu trvania

manželstva, bez zreteľa na to, či žijú spoločne alebo nie. Žalovaná s PaedDr. M. U., CSc.,

(dlžník žalobcu) dohodu o vyporiadaní BSM uzavrela 29. 4. 2005. Rozsudok Okresného

súdu Košice II -21, ktorým bolo ich manželstvo rozvedené nadobudol

právoplatnosť 27. 4. 2005. V čase právneho úkonu, ktorému žalobca odporuje teda

žalovaná nebola manželkou jeho dlžníka.

Iné osoby sú blízkymi osobami, ak sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom

a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Či

jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu a či to pociťuje

dôvodne, prislúcha uvážiť a rozhodnúť súdu. Pri tomto posudzovaní nemôže súd vychádzať

z duševných stavov určitej osoby, ale predovšetkým z hľadiska objektívno-spoločenského,

preto posudzuje, či z hľadiska spoločenskej morálky – prihliadajúc na všetky dôležité

okolnosti prípadu – môže určitá osoba dôvodne pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako

vlastnú ujmu.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalovaná v čase uzavretia dohody

o vyporiadaní BSM nebola blízkou osobou PaedDr. M. U., CSc., dlžníka žalobcu, lebo s ním

nebola v pomere rodinnom alebo obdobnom pomere. Vzhľadom na okolnosti, ktoré

predchádzali rozvodu ich manželstva možno mať za dôvodné tiež, že by ujmu, ktorú utrpel

PaedDr. M. U., CSc., nepociťovala ako vlastnú. V konaní totiž nebolo sporné, že PaedDr.

M. U., CSc., so žalovanou dlhodobo pred rozvodom manželstva neviedol spoločnú

domácnosť, že žil na Ukrajine s družkou, s ktorou sa mu 16. 11. 2001 narodila dcéra K. Za

týchto okolností niet dôvodu považovať žalovanú v zmysle za osobu blízku

dlžníkovi žalobcu.

Nakoniec i zástupca žalobcu na pojednávaní pred odvolacím súdom (zápisnica

o pojednávaní z 15. 6. 2011 na č. l. 296-298) nespochybnil názor súdu prvého stupňa, že

žalovanú nemožno považovať voči PeadDr. M. U., CSc. za blízku osobu a uznal, že dôkazné

bremeno na preukázanie vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa je v tomto konaní na

žalobcovi. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom žalobcu, že otázku unesenia

dôkazného bremena žalobcom je treba vykladať „mäkkšie“ s poukazom na krátkosť času,

ktorý uplynul medzi právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva žalovanej s PeadDr.

M. U. CSc. a uzavretím dohody o vyporiadaní BSM. Opäť je potrebné poukázať na

dlhotrvajúci manželský rozvrat účastníkov odporujúceho právneho úkonu, predchádzajúci

rozvodu ich manželstva.

S prihliadnutím na uvedený záver žalobca musel v konaní preukázať, že PaedDr. M.

U., CSc. uzavrel dohodu o vyporiadaní BSM v úmysle ukrátiť veriteľa, a že tento úmysel

musel byť žalovanej známy. Občianske súdne konanie je konaním dôkazným, čo znamená,

že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia

dôkazy preukazujúce ich pravdivosť. Ak účastník v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia

alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenie dôkazy alebo navrhnuté dôkazy sa nevzťahujú

na jeho tvrdenie, dostáva sa do procesnej situácie dôkaznej núdze, kedy súdu nezostáva iné,

len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku, v rozhodnutí vo veci

samej, lebo tvrdená okolnosť nebola preukázaná.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jej dlžníka M.

U. ukrátiť veriteľa J. P., poukazujúc na vykonané dôkazy a ich správne vyhodnotenie. Z

výpovede svedka PaedDr. J. P. (č. l. 53) vyplynulo, že nevie, či PaedDr. U. informoval o

pôžičke svoju manželku. Ing. F. S. (č. l. 53-54), ktorý sa vyjadroval k svojej návšteve v byte

PaedDr. U. (v nešpecifikovanej dobe), pri ktorej s dlžníkom mal hovoriť o pôžičke si nebol

istý, či ženou, ktorú mu PaedDr. U. predstavil ako svoju manželku bola žalovaná, P. L. (č. l.

61-62) mal telefonicky hovoriť so žalovanou (na prelome júla – augusta, resp. v novembri)

a žiadať ju, aby urgovala manžela na zaplatenie pôžičky, čo však ona poprela, a iné dôkazy

na preukázanie telefonických hovorov tohto svedka so žalovanou s tvrdeným obsahom

hovorov ani neboli označené. Ani z výpovede Ing. Ľ. H. (č. l. 61-62), nie je vedomosť

žalovanej o úmysle jej bývalého manžela ukrátiť veriteľa bez akýchkoľvek pochybností

zrejmá. Ani z ďalších skutočností, na ktoré žalobca poukazuje (preberanie zásielok

žalovanou za jej bývalého manžela – bez preukázania toho, že sa oboznámila, s ich

obsahom, tvrdenie obsiahnuté v návrhu na rozvod manželstva, že „voči odporcovi je začaté

občiansko-právne konanie, v ktorom ho jeho bývalý obchodný partner žaluje b veľmi vysokú

peňažnú čiastku“ – bez konkretizácie, o akého partnera išlo) záver o takejto vedomosti

žalovanej nemožno vyvodiť.»

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa

v ňom zaoberal všetkými námietkami sťažovateľky obsiahnutými v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu vrátane námietok týkajúcich sa hodnotenia výpovede Ing. U., ktoré sú

predmetom sťažnosti, pričom ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa každou námietkou

sťažovateľky zaoberal mimoriadne podrobne. Je potrebné tiež konštatovať, že tvrdenia

sťažovateľky obsiahnuté v sťažnosti sú iba opakovaním a rozvádzaním námietok, ktoré už

sťažovateľka uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a s ktorými sa už

vysporiadal krajský súd. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej

inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124

, keďže podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom

ústavnosti. Nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť výpoveď akéhokoľvek svedka, v prípade

sťažovateľky výpoveď Ing. U., a na základe subjektívneho tvrdenia sťažovateľky o jej

nepravdivosti spochybňovať rozhodnutia všeobecných súdov. Vo všeobecnosti úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické

osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred

takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (, ).

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, má

oporu vo vykonanom dokazovaní, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný, s poukazom

na jeho postavenie, tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd podrobne odôvodnil svoj právny názor

týkajúci sa skutočnosti, že Ing. U. nie je možné považovať za osobu blízku PaedDr. U., a

preto dôkazné bremeno týkajúce sa vedomosti Ing. U. o úmysle PaedDr. U. ukrátiť

veriteľov uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM bolo na sťažovateľke. Vo svetle týchto

okolností sa napadnuté rozhodnutie krajského súdu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazu –

výpovede Ing. U. vecne nejaví ako zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo ústavne

neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľkou označených základných práv

zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore.

Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), ani to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci

sťažovateľky, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených

práv.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012