Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 43/2012
PDF · 271.05 KB
No categories available
I. ÚS 43/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára
2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. K., M., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 6 C 299/2001-737 z 30.
apríla 2007, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 85/2007-835, 25 Co 115/2007,
25 Co 116/2007 z 5. decembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 113/2011 z 29. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2012 doručená sťažnosť E. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
A. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 299/2001-737 z
30. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 85/2007-835, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007 z 5.
decembra 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 113/2011 z 29. septembra
2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci žalobcu I.,
spol. s r. o., proti žalovaným 1. E. R. (sťažovateľke, pozn.) a 2. Ing. A. Z., za účasti
vedľajších účastníkov na strane žalovaných 1. L. Z. a 2. P. R., o neúčinnosť právnych
úkonov svojím rozsudkom „... určil, že kúpna zmluva z 8. decembra 1999 uzavretá medzi P.
R. na strane predávajúceho, E. R… a Ing. A. Z.… na strane kupujúcich… je voči žalobcovi
právne neúčinná. Ďalej súd určil, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov P. R. a E. R… a zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 27. marca
2000… sú voči žalobcovi právne neúčinné. Žalované 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v sume 1 000,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Ďalej ich súd zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu náhradu trov štátu 1 009,- Sk, tiež v
lehote 3 dní…“.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky ako žalovanej 1, žalovanej 2 a manžela
sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka 2 svojím rozsudkom „... rozsudok súdu prvého
stupňa v časti určenia právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy z 8. decembra 1999… voči
žalobcovi zmenil tak, že žalobu zamietol. V časti týkajúcej sa určenia právnej neúčinnosti
dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o
zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil.“. Ďalej krajský súd svojím rozsudkom rozhodol o odvolaniach
účastníkov proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách štátu, rozhodol, že o trovách
odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením, a rozhodol tiež o odvolaniach
žalobcu proti uzneseniam okresného súdu o vyrubení súdnych poplatkov.
Sťažovateľka ako žalovaná 1 a manžel sťažovateľky ako vedľajší účastník 2 podali
proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré podľa jeho obsahu smerovalo proti
potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu (ktorým krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu v časti „určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca
2000 voči žalobcovi“). Dovolatelia odôvodňovali svoje dovolanie nesprávnymi skutkovými
a právnymi závermi v rozsudku okresného súdu a v rozsudku krajského súdu v časti
„určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči
žalobcovi“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky a vedľajšieho
účastníka 2 ako neprípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom
okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že
podľa nej nie sú správne ich skutkové a právne závery, pokiaľ ide o „určenie právnej
neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a
zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi“.
Podľa sťažovateľky teda nie sú správne skutkové a právne závery v rozsudku
okresného súdu odobrené potvrdzujúcim výrokom v rozsudku krajského súdu v časti
„určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči
žalobcovi“. Z obsahu sťažnosti možno ustáliť, že sťažovateľka namieta aj nesprávnosť
záverov najvyššieho súdu, pokiaľ ňou namietanú nesprávnosť skutkových a právnych
záverov v označenej časti najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvod prípustnosti a dôvodnosti jej
dovolania proti rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sme toho názoru, že Okresný súd Komárno a následne Krajský súd v Nitre rozhodol
v danej veci na základe nedostatočne zistenom právnom stave a v rozpore s platným znením
Občianskeho zákonníka. Žalobca sa v tomto konaní domáhal rozhodnutia podľa ust. § 42a
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že
dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, sú voči nemu neúčinné.
Podľa § 42a ods. 2, 3 Obč. zák., odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník
urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel
byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku
ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 –
117 OZ) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou
prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať...
Dovoľujem si uviesť niekoľko faktov a dôkazov ktoré preukazujú, že Okresný súd
v Komárne ako i Krajský súd v Nitre a v neposlednom rade i Najvyšší súd SR pri svojom
rozhodnutí pochybili a vychádzali z nedostatočne zisteného právneho stavu a v rozpore
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
- Sťažovateľka… sa na Okresnom súde v Komárne vo forme návrhu doručeného OS
dňa 4. 1. 2000 domáhali, aby súd zrušil ich BSM počas trvania manželstva podľa úst. § 148
ods. 2 Obč. zák. Okresný súd v Komárne rozsudkom zo dňa 28. 01. 2000 v konaní
č. 6 C 3100-17 návrhu vyhovel a zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov P. R. a E.
R. rod. N.
- Následne dňa 27. 03. 2000 uzavreli v písomnej forme „Dohodu o vysporiadaní
BSM“ a uzatvorili zmluvu o zriadení vecného bremena. Dohodou si usporiadali všetok
majetok ktorý nadobudli do času zrušenia BSM súdnou cestou.
- To znamená že tak vykonali v čase, keď o súdnom konaní vedenom na Krajskom
súde v Brne nemali ani najmenšiu vedomosť. Krajský súd v Brne konal až v roku 27. 6.
2001, kedy rozsudkom potvrdil zmenkový platobný rozkaz zo dňa 27. 03. 2000 č. j.
3 Sm 395/99-21. Teda zmenkový platobný rozkaz bol vydaný až 4 mesiace po podaní návrhu
na vklad do katastra nehnuteľností v K. po predchádzajúcom zrušení BSM za trvania
manželstva a vyporiadania spoločne nadobudnutého majetku.
Som preto toho názoru, že v tomto prípade, teda pri vyporiadaní BSM za trvania
manželstva moji klienti v žiadnom prípade neporušili ustanovenia Občianskeho zákonníka
o čom svedčí i rozsudok Okresného súdu v Komárne na základe ktorého prišlo k zrušeniu
BSM za trvania manželstva a teda nič nebránilo v tom čase aby si spoločne nadobudnutý
majetok i usporiadali...
Okresný súd Komárno ako i Krajský súd v Nitre, vážne pochybil pri rozhodovaní
o právnej účinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim P. R. a kupujúcimi –
Ing. A. Z. a E. R., ktorej predmetom bola nehnuteľnosť – nadstavba poražkárne súp. č. 523
na prc. Č. 5481/6 vednej u Správy katastra K., zapísanej na LV č. 1140, k. ú. I. – zastavaná
plocha ku ktorej bol vklad povolený pod. č. V 3340/99 dňa 15. 12. 1999. Je preukázané a
dokladmi doložené, že túto nehnuteľnosť kupoval P. R. v čase keď bol členom združenia,
teda kupovali ju ako podnikatelia s vlastným IČO a preto táto nehnuteľnosť v žiadnom
prípade nespadá do BSM manželov. To znamená, že nebolo potrebné zužovať BSM vo forme
notárskej zápisnice v zmysle ust. § 143a Obč. zák. a preto sa nejednalo o obchádzanie
zákona a tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ust. § 39 Obč. zák.
V priebehu dokazovania na Okresnom súde Komárno, sme niekoľko krát poukázali
na tú skutočnosť, že k vysporiadaniu BSM medzi manželmi za trvania manželstva neprišlo
v úmysle krátiť v tom čase relatívneho veriteľa, ale bolo tak urobené z dôvodu, že P. R. bol
v tom čase veľmi vážne a ťažko chorý, dlhodobo sa liečil, prekonal veľmi ťažké operácie
hrubého streva a prežil vlastne len preto, že ako bývalý športovec bol trénovaný a fyzický
dobre disponovaný. Teda k vyporiadaniu BSM prišlo preto, že chcel s majetkom naložiť za
svojho života a domnievam sa, že v tom nie je ani nič protiprávne a najmä i preto, že o
súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Brne nemali manželia R. žiadnu vedomosť, a
vedomosť ani nemohli mať, lebo je preukázané, že žiadnu zmenku P. R. nepodpisoval a teda
nemal vedomosť o dlhu voči pánovi Ing. S. Samozrejme tieto skutočnosti sme tak slovne ako
i dokladmi preukazovali, žiaľ nebol na túto veľmi vážnu skutočnosť zo strany súdov braný
zreteľ a rozhodli aj napriek tomu, že predmetnú zmenku nikto nikde nevidel, doložená do
spisu je a aj bola len kópia zmenky.
Okresný súd v Komárne ale i Krajský súd v Nitre vlastne v priebehu dokazovania sa
zaoberali dôkazmi ktoré nemali súvis s meritom veci, nemali záujem na tom aby bolo
preukázané, že návrh žalobcu voči mojím klientom je irelevantný a vlastne nechceli jeho
návrh zamietnuť. Takto bolo vedené konanie na Okresnom súde, na túto skutočnosť sme
opakovane poukazovali, namietali sme zaujatosť sudkyne, žiaľ žiadne argumenty
nepomáhali a rozhodli tak ako sme vlastne predpokladali, že v časti týkajúcej sa mojich
klientov o vyporiadaní BSM bolo návrhu vyhovené a Krajský súd v Nitre potvrdil rozsudok
Okresného súdu v Komárne. Veľmi interesantné je, že pri prevode nehnuteľnosti –
porážkarne v k. ú. obce I. neprišlo zo strany môjho klienta ku kráteniu veriteľa, ale pri
vyporiadaní BSM už prišlo ku kráteniu veriteľa, pritom pri prevode nehnuteľnosti –
poražkárne v k. ú obce I. sa jednalo vlastne o spoločný majetok oboch žalovaných –
vedľajších účastníkov konania a napokon tento majetok zostal i po rozsudku Krajského súdu
v Nitre v podielovom spoluvlastníctve oboch žalovaných v prvom a druhom rade. Môžeme
sa len domnievať, prečo tak rozhodol Okresný súd Komárno a aj Krajský súd Nitra. Keby
bol tak Okresný súd Komárno ako i Krajský súd Nitra potvrdili, že právne neúčinná je
zmluva o kúpe a predaji nehnuteľností v kat. území I., tak by boli obe účastníčky konania
zaviazané k úhrade finančných prostriedkov v prospech navrhovateľa solidárne (zrejme by
prišlo k predaju nehnuteľností v exekučnom konaní) ale súdny exekútor odmietol
uspokojenie oprávneného odpredajom týchto nehnuteľností, hoci rozsudkom Krajského
súdu Brno sú zaviazaní obaja k náhrade týchto finančných prostriedkov v rovnakej miere,
ale začal exekučné konanie len voči sťažovateľke a jej manželovi vo forme odpredaja
rodinného domu a prevádzkarne. Pokiaľ je nám známe, voči p. Ing. Z. a jej manželovi je len
formálne vedené exekučné konanie. I z toho je možné usudzovať, že súdy konali zaujato,
nespravodlivo a účelovo...
navrhovateľ p. Ing. S. ihneď po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu Nitra ešte
vo väčšej miere, začal voči P. R. a jeho manželke exekučné konanie pod sp. zn. EX
2275/2003 vedené na Okresnom súde Komárno. Exekučné konanie vedie p. JUDr. J. I. –
súdny exekútor… Je skutočne zarážajúce, že exekútor vedie exekučné konanie len proti
mojej klientke resp. jej manželovi hoci rozsudkom Krajského súdu v Brne boli zaviazaní k
úhrade 2 000 000 Kč s príslušenstvom tak P. R. ako i p. Z...»
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky p. E. R., rod. N., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 6 C 299/2001
a rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn. 25 Co 85/2007, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.2 Cdo 113/2011, bolo porušené.
Odkladá sa vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia vedené na
Okresnom súde Komárno sp. zn. 6 C 299/2001, rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn.
25 Co 85/2007, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007, a na tieto rozhodnutia nadväzujúce
exekučné konanie sp. zn. EX 2275/2003 vedené na Okresnom súde Komárno.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli
preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktoré
sťažovateľka aj využila, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) v tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku potvrdil rozsudok okresného súdu
v časti „určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči
žalobcovi“, čím odobril a osvojil si podľa nej nesprávne skutkové a právne závery
okresného súdu. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľky
nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti
dovolania ňou podaného proti rozsudku krajského súdu (proti jeho potvrdzujúcemu výroku)
a jej dôvodnosti.
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou a vzhľadom na to, najvyšší súd sa
nezaoberal meritórnym preskúmaním postupu a rozsudku krajského súdu na základe
sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, bola
zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského
súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní.
A. K rozsudku krajského súdu
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd
stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne
závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v
zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou
úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s odvolacími
dôvodmi sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď v rozsudku uviedol: «V zmysle
§ 42a ods. 2 OZ odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných
troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy; v tomto smere tvrdenie a dôkazné bremeno nesie veriteľ. Preukázanie úmyslu
dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, pokiaľ „druhou stranou“ sú osoby
dlžníkovi blízke. V takomto prípade zákon predpokladá úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa
(prezumpcia vedomosti) a je na osobách dlžníkovi blízkych preukázať, že úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa v dobe právneho úkonu nemohli poznať ani pri náležitej starostlivosti.
Tvrdenie blízkej osoby, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nevedela, a ani nemohla vedieť,
samo o sebe nepostačuje k jej úspešnej obrane; musí totiž preukázať, že sa tak stalo, i
napriek tomu, že vyvinula starostlivosť, aby tento úmysel dlžníka poznala a išlo o náležitú
starostlivosť.
Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala,
vzhľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka, takú
činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovateľného
právneho úkonu z objektívneho hľadiska musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa
o tomto úmysle dozvedela. Zákon totiž od osôb blízkych dlžníkovi vyžaduje, aby sa pri
právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej
prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka, a vedie
ju k tomu, aby nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak
nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka
nadobudla...
Vo vyhovujúcej časti, ktorou súd prvého stupňa určil, že dohoda o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a Zmluva o zriadení vecného
bremena uzatvorená dňa 27. 3. 2000 (ďalej len dohoda) sú voči žalobcovi právne neúčinné,
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil. V
tejto časti prvostupňový súd vo veci náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny
právny záver, ktorý si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil.
Bezpochyby žalobca v konaní splnil svoju dôkaznú povinnosť, keď tvrdil a preukázal,
že voči vedľajšiemu účastníkovi v 2/ rade mal vymáhateľnú pohľadávku, čo dokladujú zhora
citované právoplatné rozhodnutia súdov. Vzhľadom na ich záväznosť pre účastníkov a pre
všetky orgány (§ 159 ods. 2 OSP) je preto tvrdenie žalovaných a vedľajších účastníkov
o neexistencii zmenky v posudzovanej veci právne irelevantné. Rovnako tak žalobca
preukázal, že k uzatvoreniu dohody došlo v posledných troch rokoch a že ňou bolo ukrátené
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Na základe spornej dohody žalovaná v 1/
rade totiž z majetku nadobudnutého za trvania manželstva s vedľajším účastníkom v 2/ rade
získala do výlučného vlastníctva všetky hnuteľné a nehnuteľné veci v celkovej hodnote
4.150.720 Sk (po odpočítaní úveru v hodnote 3.210.720 Sk), oproti vedľajšiemu účastníkovi
v 2/ rade, ktorému pripadli úspory len vo výške 1.000.000 Sk. Za situácie, že v konaní
vedenom na OS Komárno pod sp. zn. NcE 123/01, ako i exekučnom konaní vedenom
súdnym exekútorom JUDr. P. Š. pod sp. zn. EX 499/02 bolo potvrdené, že pohľadávku
žalobcu nemožno uspokojiť z majetku vedľajšieho účastníka v 2/ rade pre jeho nemajetnosť,
uzatvorená dohoda takto nesporne pohľadávku žalobcu ukracuje.
Na druhej strane, účastníčkou tejto dohody bola žalovaná v 1/ rade, ktorá ako
manželka vedľajšieho účastníka v 2/ rade (dlžníka) v zmysle § 116 OZ je osobou jemu
blízkou. Keďže zákon v takomto prípade úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá, bolo
práve na žalovanej v 1/ rade preukázať, že tento úmysel vedľajšieho účastníka v 2/ rade
v dobe uzatvorenia dohody nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Opierajúc sa
o vyššie popísaný rozbor „náležitej starostlivosti“ a skutkové zistenia, i odvolací súd dospel
k záveru, že žalovaná v 1/ rade v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla. Jej tvrdenia,
ohľadne nevedomosti o úmysle vedľajšieho účastníka v 2/ rade ukrátiť žalobcu v zhode
s prvostupňovým súdom vyhodnotil ako účelové a nevierohodné. Samotná skutočnosť,
že žalovaná v 1/ rade sa rozhodnutím Obvodného úradu Komárno, živnostenské oddelenie
zo dňa 6. 9. 1993, č. j. Žo 8144/1993 stala zodpovednou zástupkyňou vedľajšieho účastníka
v 2/ rade pre výrobu mäsa, mäsových výrobkov – mäsiarstvo a údenárstvo, predpokladá jej
reálnu vedomosť o aktivitách vedľajšieho účastníka v 2/ rade pri jeho podnikaní. I napriek
závažnému ochoreniu vedľajšieho účastníka v 2/ rade, na ktoré sa žalovaná v 1/ rade
odvolávala, k zániku jeho živnostenského oprávnenia došlo až dňom 4. 9. 2001. Okrem
toho, žalovaná v 1/ rade mala v tejto oblasti skúsenosti už z vlastného samostatného
podnikania, ktoré vykonávala na základe živnostenského oprávnenia vydaného Obvodným
úradom Komárno, živnostenské oddelenie dňa 15. 1. 1993, č. j. Žo 5407/1993. Neobstojí ani
poukaz žalovanej v 1/ rade na dlhodobé neusporiadané manželské spolužitie s vedľajším
účastníkom v 2/ rade pred uzatvorením dohody. Jeho vierohodnosť vyvracajú výpovede
samotnej žalovanej v 1/ rade a vedľajšieho účastníka v 2/ rade v súdnom konaní vedenom
na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6C 3/2000, v ktorom sa domáhali zrušenia ich
bezpodielového spoluvlastníctva za trvania ich manželstva. Na pojednávaní dňa 28. 1. 2000
obaja zhodne potvrdili, že žijú spoločne a spoločne užívajú i veci patriace do BSM.
V neposlednom rade i zriadenie vecného bremena v prospech vedľajšieho účastníka v 2/
rade, spočívajúce v jeho práve neobmedzeného doživotného užívania všetkých nehnuteľností
nadobudnutých žalovanou v 1/ rade (nielen domovej), nenasvedčuje proklamovanému
rozvrátenému manželskému spolužitiu. Na záver odvolací súd len dodáva, že i v prípade,
pokiaľ by si vedľajší účastník v 2/ rade uzatvorením dohody plnil i svoj „morálny záväzok“
voči žalovanej v 1/ rade, vzhľadom na jeho život ohrozujúce ochorenie, zákon v takejto
situácii od žalovanej v 1/ rade ako blízkej osoby vyžaduje, aby vynaložila náležitú
starostlivosť a presvedčila sa, že dohoda neukracuje žalobcu ako veriteľa vedľajšieho
účastníka v 2/ rade. Nebolo totiž povinnosťou žalovanej v 1/ rade trvať na splnení takéhoto
záväzku zo strany dlžníka a zmluvu s ním uzatvoriť...»
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti
v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
B. K uzneseniu najvyššieho súdu
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a)
až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
V zmysle § 241 ods. 1 a 2 OSP procesne prípustné dovolanie je možné odôvodniť len
tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že «Dovolaním
žalovanej 1/ a vedľajšieho účastníka 2/ je jednoznačne napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v časti, v ktorej rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, t. j. v časti týkajúcej sa určenia
právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R.
a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi. Súd prvého
stupňa v tejto časti žalobe vyhovel a odvolací súd tento výrok rozsudku súdu prvého stupňa
potvrdil. V zásade platí, že súd posudzuje každý úkon účastníka podľa obsahu. Z obsahu
dovolania vyplýva, že dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu… Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.
prípustné…
neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
podľa § 237 O. s. p…
Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolatelia v dovolaní tvrdili, že súd prvého stupňa a odvolací súd nesprávne
posúdili nielen skutkový ale aj právny stav veci.
K uvedenej námietke dovolateľov spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení
dovolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania
nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“
odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/. O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
a vyhodnoteného dokazovania…
Na ďalší dovolací dôvod dovolateľov, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože by sa ním
mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné...
Právnym posúdení veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p… Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade procesne prípustného dovolania,
samo však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej
1/ a vedľajšieho účastníka 2/ odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b
ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu...».
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne
neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a namietaným porušením označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť v časti
smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012