Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 43/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára

2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. K., M., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. -737 z 30.

apríla 2007, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -835, ,

z 5. decembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2012 doručená sťažnosť E. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

A. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -737 z

30. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -835, , z 5.

decembra 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. septembra

2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci žalobcu I.,

spol. s r. o., proti žalovaným 1. E. R. (sťažovateľke, pozn.) a 2. Ing. A. Z., za účasti

vedľajších účastníkov na strane žalovaných 1. L. Z. a 2. P. R., o neúčinnosť právnych

úkonov svojím rozsudkom „... určil, že kúpna zmluva z 8. decembra 1999 uzavretá medzi P.

R. na strane predávajúceho, E. R… a Ing. A. Z.… na strane kupujúcich… je voči žalobcovi

právne neúčinná. Ďalej súd určil, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov P. R. a E. R… a zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 27. marca

2000… sú voči žalobcovi právne neúčinné. Žalované 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania v sume 1 000,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Ďalej ich súd zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu náhradu trov štátu 1 009,- Sk, tiež v

lehote 3 dní…“.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky ako žalovanej 1, žalovanej 2 a manžela

sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka 2 svojím rozsudkom „... rozsudok súdu prvého

stupňa v časti určenia právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy z 8. decembra 1999… voči

žalobcovi zmenil tak, že žalobu zamietol. V časti týkajúcej sa určenia právnej neúčinnosti

dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o

zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil.“. Ďalej krajský súd svojím rozsudkom rozhodol o odvolaniach

účastníkov proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách štátu, rozhodol, že o trovách

odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením, a rozhodol tiež o odvolaniach

žalobcu proti uzneseniam okresného súdu o vyrubení súdnych poplatkov.

Sťažovateľka ako žalovaná 1 a manžel sťažovateľky ako vedľajší účastník 2 podali

proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré podľa jeho obsahu smerovalo proti

potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu (ktorým krajský súd potvrdil rozsudok

okresného súdu v časti „určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca

2000 voči žalobcovi“). Dovolatelia odôvodňovali svoje dovolanie nesprávnymi skutkovými

a právnymi závermi v rozsudku okresného súdu a v rozsudku krajského súdu v časti

„určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči

žalobcovi“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky a vedľajšieho

účastníka 2 ako neprípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom

okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že

podľa nej nie sú správne ich skutkové a právne závery, pokiaľ ide o „určenie právnej

neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a

zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi“.

Podľa sťažovateľky teda nie sú správne skutkové a právne závery v rozsudku

okresného súdu odobrené potvrdzujúcim výrokom v rozsudku krajského súdu v časti

„určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči

žalobcovi“. Z obsahu sťažnosti možno ustáliť, že sťažovateľka namieta aj nesprávnosť

záverov najvyššieho súdu, pokiaľ ňou namietanú nesprávnosť skutkových a právnych

záverov v označenej časti najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvod prípustnosti a dôvodnosti jej

dovolania proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sme toho názoru, že Okresný súd Komárno a následne Krajský súd v Nitre rozhodol

v danej veci na základe nedostatočne zistenom právnom stave a v rozpore s platným znením

. Žalobca sa v tomto konaní domáhal rozhodnutia podľa ust.

, v zmysle ktorého veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že

dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej

pohľadávky, sú voči nemu neúčinné.

Podľa § 42a ods. 2, 3 Obč. zák., odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník

urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel

byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 –

117 ) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou

prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej

starostlivosti nemohla poznať...

Dovoľujem si uviesť niekoľko faktov a dôkazov ktoré preukazujú, že Okresný súd

v Komárne ako i Krajský súd v Nitre a v neposlednom rade i Najvyšší súd SR pri svojom

rozhodnutí pochybili a vychádzali z nedostatočne zisteného právneho stavu a v rozpore

s ustanoveniami .

- Sťažovateľka… sa na Okresnom súde v Komárne vo forme návrhu doručeného OS

dňa 4. 1. 2000 domáhali, aby súd zrušil ich BSM počas trvania manželstva podľa úst. § 148

ods. 2 Obč. zák. Okresný súd v Komárne rozsudkom zo dňa 28. 01. 2000 v konaní

č. -17 návrhu vyhovel a zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov P. R. a E.

R. rod. N.

- Následne dňa 27. 03. 2000 uzavreli v písomnej forme „Dohodu o vysporiadaní

BSM“ a uzatvorili zmluvu o zriadení vecného bremena. Dohodou si usporiadali všetok

majetok ktorý nadobudli do času zrušenia BSM súdnou cestou.

- To znamená že tak vykonali v čase, keď o súdnom konaní vedenom na Krajskom

súde v Brne nemali ani najmenšiu vedomosť. Krajský súd v Brne konal až v roku 27. 6.

2001, kedy rozsudkom potvrdil zmenkový platobný rozkaz zo dňa 27. 03. 2000 č. j.

-21. Teda zmenkový platobný rozkaz bol vydaný až 4 mesiace po podaní návrhu

na vklad do katastra nehnuteľností v K. po predchádzajúcom zrušení BSM za trvania

manželstva a vyporiadania spoločne nadobudnutého majetku.

Som preto toho názoru, že v tomto prípade, teda pri vyporiadaní BSM za trvania

manželstva moji klienti v žiadnom prípade neporušili ustanovenia

o čom svedčí i rozsudok Okresného súdu v Komárne na základe ktorého prišlo k zrušeniu

BSM za trvania manželstva a teda nič nebránilo v tom čase aby si spoločne nadobudnutý

majetok i usporiadali...

Okresný súd Komárno ako i Krajský súd v Nitre, vážne pochybil pri rozhodovaní

o právnej účinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim P. R. a kupujúcimi –

Ing. A. Z. a E. R., ktorej predmetom bola nehnuteľnosť – nadstavba poražkárne súp. č. 523

na prc. Č. 5481/6 vednej u Správy katastra K., zapísanej na LV č. 1140, k. ú. I. – zastavaná

plocha ku ktorej bol vklad povolený pod. č. V 3340/99 dňa 15. 12. 1999. Je preukázané a

dokladmi doložené, že túto nehnuteľnosť kupoval P. R. v čase keď bol členom združenia,

teda kupovali ju ako podnikatelia s vlastným IČO a preto táto nehnuteľnosť v žiadnom

prípade nespadá do BSM manželov. To znamená, že nebolo potrebné zužovať BSM vo forme

notárskej zápisnice v zmysle ust. § 143a Obč. zák. a preto sa nejednalo o obchádzanie

zákona a tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ust. § 39 Obč. zák.

V priebehu dokazovania na Okresnom súde Komárno, sme niekoľko krát poukázali

na tú skutočnosť, že k vysporiadaniu BSM medzi manželmi za trvania manželstva neprišlo

v úmysle krátiť v tom čase relatívneho veriteľa, ale bolo tak urobené z dôvodu, že P. R. bol

v tom čase veľmi vážne a ťažko chorý, dlhodobo sa liečil, prekonal veľmi ťažké operácie

hrubého streva a prežil vlastne len preto, že ako bývalý športovec bol trénovaný a fyzický

dobre disponovaný. Teda k vyporiadaniu BSM prišlo preto, že chcel s majetkom naložiť za

svojho života a domnievam sa, že v tom nie je ani nič protiprávne a najmä i preto, že o

súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Brne nemali manželia R. žiadnu vedomosť, a

vedomosť ani nemohli mať, lebo je preukázané, že žiadnu zmenku P. R. nepodpisoval a teda

nemal vedomosť o dlhu voči pánovi Ing. S. Samozrejme tieto skutočnosti sme tak slovne ako

i dokladmi preukazovali, žiaľ nebol na túto veľmi vážnu skutočnosť zo strany súdov braný

zreteľ a rozhodli aj napriek tomu, že predmetnú zmenku nikto nikde nevidel, doložená do

spisu je a aj bola len kópia zmenky.

Okresný súd v Komárne ale i Krajský súd v Nitre vlastne v priebehu dokazovania sa

zaoberali dôkazmi ktoré nemali súvis s meritom veci, nemali záujem na tom aby bolo

preukázané, že návrh žalobcu voči mojím klientom je irelevantný a vlastne nechceli jeho

návrh zamietnuť. Takto bolo vedené konanie na Okresnom súde, na túto skutočnosť sme

opakovane poukazovali, namietali sme zaujatosť sudkyne, žiaľ žiadne argumenty

nepomáhali a rozhodli tak ako sme vlastne predpokladali, že v časti týkajúcej sa mojich

klientov o vyporiadaní BSM bolo návrhu vyhovené a Krajský súd v Nitre potvrdil rozsudok

Okresného súdu v Komárne. Veľmi interesantné je, že pri prevode nehnuteľnosti –

porážkarne v k. ú. obce I. neprišlo zo strany môjho klienta ku kráteniu veriteľa, ale pri

vyporiadaní BSM už prišlo ku kráteniu veriteľa, pritom pri prevode nehnuteľnosti –

poražkárne v k. ú obce I. sa jednalo vlastne o spoločný majetok oboch žalovaných –

vedľajších účastníkov konania a napokon tento majetok zostal i po rozsudku Krajského súdu

v Nitre v podielovom spoluvlastníctve oboch žalovaných v prvom a druhom rade. Môžeme

sa len domnievať, prečo tak rozhodol Okresný súd Komárno a aj Krajský súd Nitra. Keby

bol tak Okresný súd Komárno ako i Krajský súd Nitra potvrdili, že právne neúčinná je

zmluva o kúpe a predaji nehnuteľností v kat. území I., tak by boli obe účastníčky konania

zaviazané k úhrade finančných prostriedkov v prospech navrhovateľa solidárne (zrejme by

prišlo k predaju nehnuteľností v exekučnom konaní) ale súdny exekútor odmietol

uspokojenie oprávneného odpredajom týchto nehnuteľností, hoci rozsudkom Krajského

súdu Brno sú zaviazaní obaja k náhrade týchto finančných prostriedkov v rovnakej miere,

ale začal exekučné konanie len voči sťažovateľke a jej manželovi vo forme odpredaja

rodinného domu a prevádzkarne. Pokiaľ je nám známe, voči p. Ing. Z. a jej manželovi je len

formálne vedené exekučné konanie. I z toho je možné usudzovať, že súdy konali zaujato,

nespravodlivo a účelovo...

navrhovateľ p. Ing. S. ihneď po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu Nitra ešte

vo väčšej miere, začal voči P. R. a jeho manželke exekučné konanie pod sp. zn. EX

2275/2003 vedené na Okresnom súde Komárno. Exekučné konanie vedie p. JUDr. J. I. –

súdny exekútor… Je skutočne zarážajúce, že exekútor vedie exekučné konanie len proti

mojej klientke resp. jej manželovi hoci rozsudkom Krajského súdu v Brne boli zaviazaní k

úhrade 2 000 000 Kč s príslušenstvom tak P. R. ako i p. Z...»

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky p. E. R., rod. N., podľa Slovenskej

republiky, ústavného ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn. , ,

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.2 Cdo 113/2011, bolo porušené.

Odkladá sa vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia vedené na

Okresnom súde Komárno sp. zn. , rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn.

, , , a na tieto rozhodnutia nadväzujúce

exekučné konanie sp. zn. EX 2275/2003 vedené na Okresnom súde Komárno.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli

preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktoré

sťažovateľka aj využila, a preto ústavný súd podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv

zaručených a listiny (resp. práva podľa

dohovoru) v tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku potvrdil rozsudok okresného súdu

v časti „určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči

žalobcovi“, čím odobril a osvojil si podľa nej nesprávne skutkové a právne závery

okresného súdu. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľky

nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti

dovolania ňou podaného proti rozsudku krajského súdu (proti jeho potvrdzujúcemu výroku)

a jej dôvodnosti.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou a vzhľadom na to, najvyšší súd sa

nezaoberal meritórnym preskúmaním postupu a rozsudku krajského súdu na základe

sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, bola

zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského

súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní.

A. K rozsudku krajského súdu

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd

stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, ide o skutkové a právne

závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a aj práva podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v

zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou

úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s odvolacími

dôvodmi sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď v rozsudku uviedol: «V zmysle

odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných

troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane

známy; v tomto smere tvrdenie a dôkazné bremeno nesie veriteľ. Preukázanie úmyslu

dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, pokiaľ „druhou stranou“ sú osoby

dlžníkovi blízke. V takomto prípade zákon predpokladá úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa

(prezumpcia vedomosti) a je na osobách dlžníkovi blízkych preukázať, že úmysel dlžníka

ukrátiť veriteľa v dobe právneho úkonu nemohli poznať ani pri náležitej starostlivosti.

Tvrdenie blízkej osoby, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nevedela, a ani nemohla vedieť,

samo o sebe nepostačuje k jej úspešnej obrane; musí totiž preukázať, že sa tak stalo, i

napriek tomu, že vyvinula starostlivosť, aby tento úmysel dlžníka poznala a išlo o náležitú

starostlivosť.

Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala,

vzhľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka, takú

činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovateľného

právneho úkonu z objektívneho hľadiska musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa

o tomto úmysle dozvedela. Zákon totiž od osôb blízkych dlžníkovi vyžaduje, aby sa pri

právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej

prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka, a vedie

ju k tomu, aby nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak

nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka

nadobudla...

Vo vyhovujúcej časti, ktorou súd prvého stupňa určil, že dohoda o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a Zmluva o zriadení vecného

bremena uzatvorená dňa 27. 3. 2000 (ďalej len dohoda) sú voči žalobcovi právne neúčinné,

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil. V

tejto časti prvostupňový súd vo veci náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny

právny záver, ktorý si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil.

Bezpochyby žalobca v konaní splnil svoju dôkaznú povinnosť, keď tvrdil a preukázal,

že voči vedľajšiemu účastníkovi v 2/ rade mal vymáhateľnú pohľadávku, čo dokladujú zhora

citované právoplatné rozhodnutia súdov. Vzhľadom na ich záväznosť pre účastníkov a pre

všetky orgány ( ) je preto tvrdenie žalovaných a vedľajších účastníkov

o neexistencii zmenky v posudzovanej veci právne irelevantné. Rovnako tak žalobca

preukázal, že k uzatvoreniu dohody došlo v posledných troch rokoch a že ňou bolo ukrátené

uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Na základe spornej dohody žalovaná v 1/

rade totiž z majetku nadobudnutého za trvania manželstva s vedľajším účastníkom v 2/ rade

získala do výlučného vlastníctva všetky hnuteľné a nehnuteľné veci v celkovej hodnote

4.150.720 Sk (po odpočítaní úveru v hodnote 3.210.720 Sk), oproti vedľajšiemu účastníkovi

v 2/ rade, ktorému pripadli úspory len vo výške 1.000.000 Sk. Za situácie, že v konaní

vedenom na OS Komárno pod sp. zn. NcE 123/01, ako i exekučnom konaní vedenom

súdnym exekútorom JUDr. P. Š. pod sp. zn. EX 499/02 bolo potvrdené, že pohľadávku

žalobcu nemožno uspokojiť z majetku vedľajšieho účastníka v 2/ rade pre jeho nemajetnosť,

uzatvorená dohoda takto nesporne pohľadávku žalobcu ukracuje.

Na druhej strane, účastníčkou tejto dohody bola žalovaná v 1/ rade, ktorá ako

manželka vedľajšieho účastníka v 2/ rade (dlžníka) v zmysle je osobou jemu

blízkou. Keďže zákon v takomto prípade úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá, bolo

práve na žalovanej v 1/ rade preukázať, že tento úmysel vedľajšieho účastníka v 2/ rade

v dobe uzatvorenia dohody nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Opierajúc sa

o vyššie popísaný rozbor „náležitej starostlivosti“ a skutkové zistenia, i odvolací súd dospel

k záveru, že žalovaná v 1/ rade v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla. Jej tvrdenia,

ohľadne nevedomosti o úmysle vedľajšieho účastníka v 2/ rade ukrátiť žalobcu v zhode

s prvostupňovým súdom vyhodnotil ako účelové a nevierohodné. Samotná skutočnosť,

že žalovaná v 1/ rade sa rozhodnutím Obvodného úradu Komárno, živnostenské oddelenie

zo dňa 6. 9. 1993, č. j. Žo 8144/1993 stala zodpovednou zástupkyňou vedľajšieho účastníka

v 2/ rade pre výrobu mäsa, mäsových výrobkov – mäsiarstvo a údenárstvo, predpokladá jej

reálnu vedomosť o aktivitách vedľajšieho účastníka v 2/ rade pri jeho podnikaní. I napriek

závažnému ochoreniu vedľajšieho účastníka v 2/ rade, na ktoré sa žalovaná v 1/ rade

odvolávala, k zániku jeho živnostenského oprávnenia došlo až dňom 4. 9. 2001. Okrem

toho, žalovaná v 1/ rade mala v tejto oblasti skúsenosti už z vlastného samostatného

podnikania, ktoré vykonávala na základe živnostenského oprávnenia vydaného Obvodným

úradom Komárno, živnostenské oddelenie dňa 15. 1. 1993, č. j. Žo 5407/1993. Neobstojí ani

poukaz žalovanej v 1/ rade na dlhodobé neusporiadané manželské spolužitie s vedľajším

účastníkom v 2/ rade pred uzatvorením dohody. Jeho vierohodnosť vyvracajú výpovede

samotnej žalovanej v 1/ rade a vedľajšieho účastníka v 2/ rade v súdnom konaní vedenom

na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. , v ktorom sa domáhali zrušenia ich

bezpodielového spoluvlastníctva za trvania ich manželstva. Na pojednávaní dňa 28. 1. 2000

obaja zhodne potvrdili, že žijú spoločne a spoločne užívajú i veci patriace do BSM.

V neposlednom rade i zriadenie vecného bremena v prospech vedľajšieho účastníka v 2/

rade, spočívajúce v jeho práve neobmedzeného doživotného užívania všetkých nehnuteľností

nadobudnutých žalovanou v 1/ rade (nielen domovej), nenasvedčuje proklamovanému

rozvrátenému manželskému spolužitiu. Na záver odvolací súd len dodáva, že i v prípade,

pokiaľ by si vedľajší účastník v 2/ rade uzatvorením dohody plnil i svoj „morálny záväzok“

voči žalovanej v 1/ rade, vzhľadom na jeho život ohrozujúce ochorenie, zákon v takejto

situácii od žalovanej v 1/ rade ako blízkej osoby vyžaduje, aby vynaložila náležitú

starostlivosť a presvedčila sa, že dohoda neukracuje žalobcu ako veriteľa vedľajšieho

účastníka v 2/ rade. Nebolo totiž povinnosťou žalovanej v 1/ rade trvať na splnení takéhoto

záväzku zo strany dlžníka a zmluvu s ním uzatvoriť...»

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základnými právami podľa a listiny

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

B. K uzneseniu najvyššieho súdu

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia (ďalej len „OSP“)

výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a)

až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v .

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle a procesne prípustné dovolanie je možné odôvodniť len

tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že «Dovolaním

žalovanej 1/ a vedľajšieho účastníka 2/ je jednoznačne napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v časti, v ktorej rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, t. j. v časti týkajúcej sa určenia

právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R.

a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi. Súd prvého

stupňa v tejto časti žalobe vyhovel a odvolací súd tento výrok rozsudku súdu prvého stupňa

potvrdil. V zásade platí, že súd posudzuje každý úkon účastníka podľa obsahu. Z obsahu

dovolania vyplýva, že dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu… Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa

prípustné…

neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

podľa § 237 O. s. p…

Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle až e/

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolatelia v dovolaní tvrdili, že súd prvého stupňa a odvolací súd nesprávne

posúdili nielen skutkový ale aj právny stav veci.

K uvedenej námietke dovolateľov spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení

dovolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania

nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“

odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne

uvedených procesných ( a . ) a hmotnoprávnych (

písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

a vyhodnoteného dokazovania…

Na ďalší dovolací dôvod dovolateľov, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom

posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože by sa ním

mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné...

Právnym posúdení veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p… Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade procesne prípustného dovolania,

samo však prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej

1/ a vedľajšieho účastníka 2/ odmietol podľa v spojení s

ods. 5 bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu...».

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne

neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie , listiny a

dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a namietaným porušením označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť v časti

smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012