Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E. C., Chorvátska republika, zastúpeného advokátom Mgr.

M. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41

rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 29. júna

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2012 doručená sťažnosť E. C., Chorvátska republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. M. J., N., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2 a (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. júna 2010 a rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozviedol manželstvo JUDr. M. C.

(ďalej len „navrhovateľka“) a sťažovateľa uzavreté 11. augusta 2001, maloletého M. C.

(ďalej len „maloletý“) zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, sťažovateľa zaviazal

prispievať na výživu maloletého sumou 150 € mesačne a upravil styk sťažovateľa s

maloletým. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom opakovane

namietal nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 2. decembra 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa v jeho právnej veci bola daná právomoc súdov Chorvátskej

republiky, ktorá vyplýva z čl. 26 ods. 2 Zmluvy medzi Československou socialistickou

republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych

vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanej v Zbierke zákonov pod

č. , podľa ktorého „pokiaľ jeden z manželov má bydlisko na území jednej

zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany, je príslušný súd zmluvnej strany,

na území ktorej má bydlisko manžel, proti ktorému návrh smeruje. V obidvoch prípadoch

možno manželstvo zrušiť rozvodom iba z príčin a za podmienok, ktoré sú súčasne

ustanovené právnymi poriadkami oboch zmluvných strán.“.

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa nebola daná právomoc okresného súdu ani

krajského súdu, a teda nebolo rozhodujúce, či bol sťažovateľ registrovaný na určitej adrese

na území Slovenskej republiky. Počas konania sa naopak preukázalo, že účastníci konania

nemali v čase podania návrhu na rozvod ich manželstva spoločné bydlisko na území

Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že s jeho právnym názorom o nedostatku právomoci

súdov Slovenskej republiky v danej veci sa pôvodne stotožnil aj okresný súd, ktorý

predmetné konanie z tohto dôvodu zastavil. Na základe rozhodnutia krajského súdu bol

okresný súd povinný doplniť dokazovanie o zistenie bydliska sťažovateľa. Aj na základe

doplneného dokazovania okresný súd opätovne dospel k záveru, že právomoc súdov

Slovenskej republiky nie je daná a konanie uznesením zastavil. Uznesením krajského súdu

z 29. septembra 2009 bolo predmetné uznesenie prvostupňového súdu opätovne zrušené.

Krajský súd dospel k záveru, že v čase podania návrhu na rozvod mali účastníci konania

spoločné bydlisko na území Slovenskej republiky, čo odôvodnil tým, že sťažovateľ má

na území Slovenskej republiky založený účet vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., a súčasne

tu má v legálnej držbe zbrane. Uvedený záver krajského súdu považuje sťažovateľ

za nesprávny a „povrchný“.

Podľa sťažovateľa sama navrhovateľka v návrhu na rozvod manželstva uviedla, že

spoločnú domácnosť so sťažovateľom viedli do jeho odchodu do Chorvátska 27. decembra

2008. Uvedená skutočnosť bola skonštatovaná aj okresným súdom v iných

konaniach vedených medzi rovnakými účastníkmi, a to v rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2009 a v rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 13. októbra 2009.

Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa pochybili, pokiaľ v jeho právnej veci

konanie nezastavili pre nesplnenie podmienky konania, teda nedostatku právomoci súdov

Slovenskej republiky, ktorá je v zmysle

neodstrániteľnou podmienkou konania.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ namietal, že jeho rozvod „bol prejednaný

a manželstvo rozvedené v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná. Súdy Slovenskej republiky prejednali vec, ku ktorej nemali právomoc, v dôsledku

čoho došlo k podstatným zásahom do základných práv a slobôd sťažovateľa. Okrem iného

bol v dôsledku rozvodového rozhodnutia protiprávne a proti svojej vôli zbavený trvalého

pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky. V dôsledku rozvodu je mu bránené užívať

spoločný byt, je mu sťažovaná realizácia styku s maloletým synom a pod.“.

Sťažovateľ v sťažnosti preto navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo E. C..., Chorvátsko, štátny občan Chorvátskej republiky na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Čl. 19

ods. 2 bolo porušené.

2. Základné právo E. C..., Chorvátsko, štátny občan Chorvátskej republiky na

zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa Čl. 41 bolo porušené.

3. Rozsudok sp. zn. -298, ktorým súd rozviedol manželstvo navrhovateľky

JUDr. M. C., rod. L... a odporcu E. C..., uzavreté dňa 11. 8. 2001 zapísané v knihe

manželstiev Matričného úradu B..., zveril maloletého M. C... do osobnej starostlivosti

navrhovateľky, ktorá bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok, zaviazal

odporcu prispievať na výživu maloletého M. sumou 150,- € mesačne, počnúc

právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva, a zároveň upravil styk odporcu

s maloletým M..., resp. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, ktorý potvrdil tento rozsudok sa

zrušuje s tým, že sa Okresnému súdu v Nitre prikazuje obnoviť stav pred porušením.

4. E. C... trvale bytom... Chorvátsko, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,- EUR (slovom desať tisíc euro), ktoré sú Okresný súd v Nitre spoločne s

Krajským súdom v Nitre spoločne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.

5. Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre sú povinní uhradiť

sťažovateľovi trovy konania, a to na účet advokáta, Mgr. M. J., so sídlom v N..., a to do 15

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľa na doplnenie kópií právoplatných rozhodnutí, ktorých zrušenia sa

sťažovateľ v sťažnosti domáha. Doplnenie sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené

14. februára 2012.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa možno ustáliť, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa a bližšie nešpecifikovaného základného práva

podľa rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu.

II.A K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľa smerujúcou proti rozsudku okresného súdu

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V konaní vedenom na okresnom súde mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany

svojich práv a slobôd podľa a nasl. v rámci

odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok

okresného súdu z uvedeného dôvodu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský

súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku. Z tohto dôvodu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť. neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. ). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, , ,

, , ).

Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie

v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa,

pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty ().

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd

na ústavnom súde podľa , už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania

pred ústavným súdom.

Predmetná sťažnosť z 24. novembra 2011 bola na poštovú prepravu podaná

30. januára 2012 a ústavnému súdu doručená 1. februára 2012.

Rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu,

nadobudol právoplatnosť 20. decembra 2010.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť

ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre oneskorenosť.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti ako oneskorene podanú.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že v tomto prípade vychádzal z celého

obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia

s tým, že sťažovateľa, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený advokátom, nevyzýval

na odstránenie nedostatkov jeho neperfektného podania, pretože vzhľadom na existenciu

iného dôvodu odmietnutia ani doplnenie sťažnosti v uvedenom smere by nemohlo privodiť

sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012