Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 79/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H. a J. H., obaja bytom Z., vo veci namietaného

porušenia ich základného podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

z 8. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

vyslovili svoj nesúhlas s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. a sp. zn. z 8. júna 2011.

2. Zo sťažnosti sťažovateľov, ako aj z priložených príloh vyplýva, že uznesením

sp. zn. a z 8. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)

najvyšší súd odmietol dovolania sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2008 a proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2010. Krajský súd rozsudkom

zo 16. decembra 2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 12. októbra 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov

na náhradu škody z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcov. Krajský súd sa

okrem toho stotožnil so záverom okresného súdu, že vo veci nebol preukázaný nesprávny

úradný postup štátnych orgánov, ako jedna z podmienok zodpovednosti za škodu podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom. Druhým dovolaním napadnutým uznesením

z 30. septembra 2010 krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľov, pretože neboli osobami

subjektívne oprávnenými na podanie odvolania. Po preskúmaní oboch napadnutých

rozhodnutí krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že dovolania smerujú proti takým

rozhodnutiam, proti ktorým takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Najvyšší súd sa

zároveň zaoberal aj otázkou, či dovolania proti rozhodnutiam krajského súdu nie sú

prípustné z dôvodov podľa (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd aj v tomto smere dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu

nie sú postihnuté žiadnou z vád uvedených v . Najvyšší súd preto dovolania

sťažovateľov odmietol a riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania nezaoberal sa

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa nestotožňujú s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, pretože im súdy neposkytli náhradu za škodu, ktorá im vznikla

vkladom peňažných prostriedkov do nebankového subjektu B. B. Pokiaľ sťažovatelia

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. označili konkrétnych

odporcov, urobili tak iba na výzvu súdu. Sťažovatelia svoju žalobu o náhradu škody vždy

považovali za žalobu proti štátu. Okresný súd však na nich robil nátlak, aby označili

konkrétnych odporcov. Sťažovatelia v sťažnosti tiež vyčíslili škodu, ktorá im vkladom

peňažných prostriedkov do B. B. celkove vznikla, a poukázali tiež na to, že ich v konaní

nezastupoval ustanovený advokát JUDr. P. H. a že krajský súd vydal obe napadnuté

rozhodnutia bez toho, aby ich predvolal na pojednávanie.

4. Sťažnosť neobsahuje základné náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a podľa , pretože sťažovatelia

výslovne neuviedli, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú a ktoré základné

práva a slobody boli podľa ich názoru porušené. Sťažovatelia však v sťažnosti uviedli, že sa

domáhajú finančného zadosťučinenia vo výške 3 780 €. Podľa § 31a zákona o ústavnom

súde s primeraným použitím ústavný súd dospel z obsahu sťažnosti

k názoru, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , ktoré malo byť porušené napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

7. Sťažovatelia napadli sťažnosťou uznesenie najvyššieho súdu z 8. júna 2011,

ktorým najvyšší súd dovolania sťažovateľov odmietol. Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pretože im nebolo poskytnuté odškodnenie

za škodu, ktorá im vznikla vložením peňažných prostriedkov do nebankového subjektu.

Za to sťažovatelia vinia najvyšší súd, ako aj súdy, ktoré v ich veci konali na nižších

stupňoch, pretože na sťažovateľov naliehali, aby označili za odporcov konkrétnych

ústavných činiteľov. Podľa sťažovateľov to bola iba zámienka na to, aby bol ich návrh vždy

zamietnutý.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré

predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

8. Z uvedených hľadísk preto ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu. Ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolaní v napadnutom uznesení zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo

s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov boli dovolania sťažovateľov odmietnuté.

O starostlivom prístupe k dovolaniam sťažovateľov, ako aj k ich veci svedčí fakt, že

najvyšší súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa (proti

rozsudku krajského súdu zo 16. decembra 2008) a (proti uzneseniu krajského

súdu z 30. septembra 2010) ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolania nie sú prípustné podľa

. Najvyšší súd preto preskúmal obidva dovolaním napadnuté rozhodnutia

krajského súdu z hľadiska, či konania, v ktorých boli vydané, neboli postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád, ktoré však sťažovatelia v dovolaniach výslovne nenamietali.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľne a v súlade s platnou

právnou úpravou odôvodnil postup krajského súdu pri vydávaní oboch dovolaním

napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal postupom krajského súdu, ktorý

rozhodoval o odvolaní sťažovateľov vo veci sp. zn. bez nariadenia

pojednávania, ako aj odmietnutím odvolania sťažovateľov uznesením z 30. septembra 2010.

V obidvoch prípadoch dospel najvyšší súd k názoru, že sťažovateľom nebola odňatá

krajským súdom možnosť konať pred súdom a v týchto konaniach nedošlo k vade podľa

. Pokiaľ sťažovatelia udávajú v sťažnosti ako dôvod, pre ktorý bol ich

návrh na náhradu škody zamietnutý, nesprávne označenie odporcov (ústavní činitelia),

ústavný súd považuje takéto tvrdenie sťažovateľov za nesprávne. Návrh sťažovateľov totiž

nebol zamietnutý len z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcov, ktorých

sťažovatelia označili. Súdy starostlivo, napriek nedostatku pasívnej legitimácie odporcov,

preskúmali aj to, či sa štát skutočne dopustil nesprávneho úradného postupu, v dôsledku

čoho vznikla sťažovateľom škoda. Nesprávny postup štátu však preukázaný nebol, preto

bol návrh sťažovateľov zamietnutý. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho súdu pri

preskúmavaní rozhodnutí krajského súdu za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie

základného práva sťažovateľov podľa .

9. V súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľov s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ).

10. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu

odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených

v podanej sťažnosti, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012