Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 79/2012
PDF · 137.61 KB
No categories available
I. ÚS 79/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H. a J. H., obaja bytom Z., vo veci namietaného
porušenia ich základného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 28/2011 a sp. zn. 7 Cdo 29/2011
z 8. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
vyslovili svoj nesúhlas s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 28/2011 a sp. zn. 7 Cdo 29/2011 z 8. júna 2011.
2. Zo sťažnosti sťažovateľov, ako aj z priložených príloh vyplýva, že uznesením
sp. zn. 7 Cdo 28/2011 a 7 Cdo 29/2011 z 8. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)
najvyšší súd odmietol dovolania sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 246/2008 zo 16. decembra 2008 a proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 8 Co 344/2010 z 30. septembra 2010. Krajský súd rozsudkom
zo 16. decembra 2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 12 C 430/2004 z 12. októbra 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov
na náhradu škody z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcov. Krajský súd sa
okrem toho stotožnil so záverom okresného súdu, že vo veci nebol preukázaný nesprávny
úradný postup štátnych orgánov, ako jedna z podmienok zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Druhým dovolaním napadnutým uznesením
z 30. septembra 2010 krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľov, pretože neboli osobami
subjektívne oprávnenými na podanie odvolania. Po preskúmaní oboch napadnutých
rozhodnutí krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že dovolania smerujú proti takým
rozhodnutiam, proti ktorým takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Najvyšší súd sa
zároveň zaoberal aj otázkou, či dovolania proti rozhodnutiam krajského súdu nie sú
prípustné z dôvodov podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Najvyšší súd aj v tomto smere dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu
nie sú postihnuté žiadnou z vád uvedených v § 237 OSP. Najvyšší súd preto dovolania
sťažovateľov odmietol a riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania nezaoberal sa
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.
3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa nestotožňujú s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, pretože im súdy neposkytli náhradu za škodu, ktorá im vznikla
vkladom peňažných prostriedkov do nebankového subjektu B. B. Pokiaľ sťažovatelia
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 430/2004 označili konkrétnych
odporcov, urobili tak iba na výzvu súdu. Sťažovatelia svoju žalobu o náhradu škody vždy
považovali za žalobu proti štátu. Okresný súd však na nich robil nátlak, aby označili
konkrétnych odporcov. Sťažovatelia v sťažnosti tiež vyčíslili škodu, ktorá im vkladom
peňažných prostriedkov do B. B. celkove vznikla, a poukázali tiež na to, že ich v konaní
nezastupoval ustanovený advokát JUDr. P. H. a že krajský súd vydal obe napadnuté
rozhodnutia bez toho, aby ich predvolal na pojednávanie.
4. Sťažnosť neobsahuje základné náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa § 50 ods. 1 písm. a), pretože sťažovatelia
výslovne neuviedli, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú a ktoré základné
práva a slobody boli podľa ich názoru porušené. Sťažovatelia však v sťažnosti uviedli, že sa
domáhajú finančného zadosťučinenia vo výške 3 780 €. Podľa § 31a zákona o ústavnom
súde s primeraným použitím § 41 ods. 2 OSP ústavný súd dospel z obsahu sťažnosti
k názoru, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť porušené napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
7. Sťažovatelia napadli sťažnosťou uznesenie najvyššieho súdu z 8. júna 2011,
ktorým najvyšší súd dovolania sťažovateľov odmietol. Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť
s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pretože im nebolo poskytnuté odškodnenie
za škodu, ktorá im vznikla vložením peňažných prostriedkov do nebankového subjektu.
Za to sťažovatelia vinia najvyšší súd, ako aj súdy, ktoré v ich veci konali na nižších
stupňoch, pretože na sťažovateľov naliehali, aby označili za odporcov konkrétnych
ústavných činiteľov. Podľa sťažovateľov to bola iba zámienka na to, aby bol ich návrh vždy
zamietnutý.
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré
predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
8. Z uvedených hľadísk preto ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu. Ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolaní v napadnutom uznesení zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo
s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov boli dovolania sťažovateľov odmietnuté.
O starostlivom prístupe k dovolaniam sťažovateľov, ako aj k ich veci svedčí fakt, že
najvyšší súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP (proti
rozsudku krajského súdu zo 16. decembra 2008) a § 239 OSP (proti uzneseniu krajského
súdu z 30. septembra 2010) ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolania nie sú prípustné podľa
§ 237 OSP. Najvyšší súd preto preskúmal obidva dovolaním napadnuté rozhodnutia
krajského súdu z hľadiska, či konania, v ktorých boli vydané, neboli postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád, ktoré však sťažovatelia v dovolaniach výslovne nenamietali.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľne a v súlade s platnou
právnou úpravou odôvodnil postup krajského súdu pri vydávaní oboch dovolaním
napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal postupom krajského súdu, ktorý
rozhodoval o odvolaní sťažovateľov vo veci sp. zn. 8 Co 246/2008 bez nariadenia
pojednávania, ako aj odmietnutím odvolania sťažovateľov uznesením z 30. septembra 2010.
V obidvoch prípadoch dospel najvyšší súd k názoru, že sťažovateľom nebola odňatá
krajským súdom možnosť konať pred súdom a v týchto konaniach nedošlo k vade podľa
§ 237 písm. f) OSP. Pokiaľ sťažovatelia udávajú v sťažnosti ako dôvod, pre ktorý bol ich
návrh na náhradu škody zamietnutý, nesprávne označenie odporcov (ústavní činitelia),
ústavný súd považuje takéto tvrdenie sťažovateľov za nesprávne. Návrh sťažovateľov totiž
nebol zamietnutý len z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcov, ktorých
sťažovatelia označili. Súdy starostlivo, napriek nedostatku pasívnej legitimácie odporcov,
preskúmali aj to, či sa štát skutočne dopustil nesprávneho úradného postupu, v dôsledku
čoho vznikla sťažovateľom škoda. Nesprávny postup štátu však preukázaný nebol, preto
bol návrh sťažovateľov zamietnutý. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho súdu pri
preskúmavaní rozhodnutí krajského súdu za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie
základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
9. V súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľov s napadnutým uznesením najvyššieho
súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
10. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu
odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených
v podanej sťažnosti, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012