Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 75/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť neziskovej organizácie D., H., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou N., G., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. K. N., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 23. júna

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. septembra 2011,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť neziskovej organizácie D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2012 doručená sťažnosť neziskovej organizácie D., H. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej obchodnou spoločnosťou N., G., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a (ďalej len „“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17

C 102/2009 z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra 2011 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako nezisková organizácia bola zaregistrovaná

Krajským úradom v Trnave 21. novembra 2003 a následne zaevidovaná aj v registri

subjektov poskytujúcich sociálnu pomoc Trnavského samosprávneho kraja so začiatkom

poskytovania sociálnej služby 30. januára 2004. Sťažovateľka začala poskytovať sociálne

služby v domácnostiach klientov a neskôr aj vo vlastných zariadeniach opatrovateľskej

služby, pričom jej územná pôsobnosť sa rozšírila aj na územie Bratislavského

samosprávneho kraja a Nitrianskeho samosprávneho kraja, ktorý jej listom zo 6. apríla 2004

oznámil, že je vedená v Registri právnických a fyzických osôb poskytujúcich sociálne

služby, sociálnu prevenciu a sociálne poradenstvo. Na základe uvedeného sťažovateľka

požiadala Nitriansky samosprávny kraj o poskytnutie finančného príspevku v súlade s § 86

o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnej pomoci“), následne listom z 27. augusta 2004 ho požiadala o registráciu Centra

sociálnych služieb v M. a súčasne podala opätovnú žiadosť o poskytnutie finančného

príspevku v zmysle zákona o sociálnej pomoci. Nitriansky samosprávny kraj sťažovateľke

finančné prostriedky za rok 2005 napriek existencii zákonného nároku neposkytol vôbec, za

rok 2006 jej poskytol finančné prostriedky v celej požadovanej sume a za rok 2007 finančné

prostriedky v zníženej sume, teda namiesto sťažovateľkou požadovanej sumy 2 500 000 Sk

jej na základe uzatvorenej zmluvy bola poskytnutá len suma 1 344 000 Sk.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 22. júla

2008 voči Nitrianskemu samosprávnemu kraju (ďalej len „odporca“) domáhala zaplatenia

sumy 2 823 000 Sk (93 706, 43 €) s príslušenstvom z titulu nezaplateného finančného

príspevku v zmysle zákona o sociálnej pomoci za roky 2005 a 2007. Okresný súd

platobným rozkazom sp. zn. zo 4. mája 2009 uložil odporcovi zaplatiť

uplatnenú pohľadávku. Na základe podaného odporu okresný súd platobný rozkaz zrušil

a následne rozsudkom okresného súdu žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie odôvodnené tým, že

okresný súd v predmetnom rozsudku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec

nesprávne právne posúdil. Rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok

potvrdený ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou odporcu vyplatiť jej požadované

finančné prostriedky, a to najmä v dôsledku splnenia všetkých podmienok stanovených

v zákone o sociálnej pomoci, ako aj vzhľadom na to, že v ostatných samosprávnych krajoch,

v ktorých sťažovateľka poskytuje sociálne služby, jej boli finančné prostriedky vyplatené

v plnej sume.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny,

pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a je zmätočný najmä z týchto

dôvodov:

- nie je pravdou, že sťažovateľka nespĺňala podmienky na poskytnutie

finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálne služby stanovené zákonom o sociálnej

pomoci v čase podania žiadosti o ich poskytnutie,

- odporca vykonal u sťažovateľky kontrolu, ktorá je poslednou zákonnou

podmienkou predchádzajúcou uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na

úhradu nákladov na sociálne služby, napriek legitímnemu očakávaniu sťažovateľky však

k jej uzatvoreniu nedošlo,

- všeobecné súdy konajúce v danej veci sa nezaoberali otázkou lehoty

vykonania zápisu rozšírenia rozsahu registrácie sťažovateľky v predmete činnosti, teda

poskytovania starostlivosti v zariadení opatrovateľskej služby v M., odporca zápis

sťažovateľky vykonal až 28. februára 2005, pričom žiadosť sťažovateľky mu bola doručená

6. októbra 2004 spolu so všetkými potrebnými dokladmi,

- všeobecné súdy rovnako neskúmali postup odporcu z hľadiska obsahu jeho

listu z 25. septembra 2004, ktorým sťažovateľke oznámil, že jej žiadosť o poskytnutie

finančného príspevku vedie v evidencii, a vyzval ju na predloženie potrebných dokladov,

pričom sťažovateľka všetky požiadavky splnila.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu

bola sťažovateľke podľa jej názoru odopretá súdna ochrana, teda bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok podľa .

V dôsledku napadnutých rozhodnutí sa sťažovateľka ocitla „v nespravodlivej pozícii“

spoliehajúc sa na dodržiavanie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ktoré v zmysle

zákona nepostupovali.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento

nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, D., nezisková organizácia na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok

podľa bolo rozsudkom Okresného súdu v Nitre č.

k. -177 z 23. 06. 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.

-204 z 29. 09. 2011 porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. -177 z 23. 06. 2010 a rozsudok

Krajského súdu v Nitre č. k. -204 z 29. 09. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na

uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok

okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva rozsudkom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného a práva garantovaného dohovoru

v arbitrárnosti, neodôvodnenosti a zmätočnosti rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej

názoru nevysporiadal so všetkými jej argumentmi uvedenými v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jej právnu vec nesprávne

právne posúdil. Sťažovateľka sa domnieva, že na základe splnenia zákonom o sociálnej

pomoci stanovených podmienok jej ako neziskovej organizácii poskytujúcej všeobecne

prospešné služby (sociálne služby v domácnostiach klientov, ako aj vo vlastných

opatrovateľských zariadeniach), registrovanej v príslušnom registri poskytovateľov týchto

služieb mal byť poskytnutý zo strany odporcu finančný príspevok na úhradu nákladov za

poskytované sociálne služby v zmysle § 86 zákona o sociálnej pomoci, a to za roky 2005

(finančný príspevok nebol poskytnutý vôbec) a 2007 (finančný príspevok bol bezdôvodne

znížený). Žaloba sťažovateľky, ktorou si voči odporcovi uplatnila pohľadávku v celkovej

sume 2 823 000 Sk s príslušenstvom, bola rozsudkom okresného súdu zamietnutá a na

základe odvolania podaného sťažovateľkou bolo predmetné prvostupňové rozhodnutie

rozsudkom krajského súdu potvrdené ako vecne správne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú zlučiteľné

s označenými článkami a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd zhodne

ako súd prvého stupňa dospel k záveru, pokiaľ ide o uplatnený finančný príspevok podľa

o sociálnej pomoci, že navrhovateľ ako nezisková

organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby a to sociálne služby konkrétne podľa

, o sociálnej pomoci, nesplnil v čase

podania jeho žiadosti o tento finančný príspevok zákonné predpoklady pre vznik jeho

nároku a teda aj na uzavretie písomnej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku

s odporcom vo vopred dohodnutom rozsahu, keďže v čase podania prvej žiadosti

o poskytnutie finančného príspevku na sociálnu službu v zariadení sociálnych služieb –

Centrum sociálnych služieb D., M., nebol vykonaný zápis do príslušného registra na

vykonávanie tohto druhu sociálnych služieb a navrhovateľ nebol v tom čase oprávnený

poskytovať daný druh sociálnych služieb v Centre sociálnych služieb D., M. V čase podania

druhej žiadosti o poskytnutí finančného príspevku neboli dané zákonné predpoklady

ustanovené v o sociálnej pomoci, keďže navrhovateľ

požiadal o poskytnutie finančného príspevku po termíne, kedy odporca schválil svoj

rozpočet na príslušný rok 2005. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k

záveru, že uplatnený právny nárok v tejto časti je premlčaný s poukazom na ustanovenia

100 ods. 1, , keďže právo navrhovateľa sa mohlo uplatniť po prvý raz dňa 15. 2.

2005, kedy mu vznikla na základe jeho práva možnosť podať žalobu, keďže rozpočet na rok

2005 bol schválený dňa 21. 12. 2004, potvrdený dňa 14. 2. 2005, pričom navrhovateľ

uplatnil na súde svoje právo až dňa 22. 7. 2008. Vzhľadom na odporcom uplatnenú

námietku premlčania potom súd prvého stupňa vecne správne rozhodol, pokiaľ uplatnený

právny nárok v tejto časti zamietol ako premlčaný.

Pokiaľ ide opravný nárok navrhovateľa na zaplatenie, resp. doplatenie finančného

príspevku podľa o sociálnej pomoci na rok 2007, odvolací

súd s poukazom na ustanovenia , o sociálnej

pomoci zhodne ako súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že právny nárok na

poskytnutie finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu zápisom do

registra nevzniká, vzniká až na základe písomne uzatvorenej zmluvy o poskytovaní

finančného príspevku vo vopred dohodnutom rozsahu, pričom zmluvná voľnosť pokiaľ ide

o uzatvorenie zmluvy zo strany odporcu ako príslušného orgánu je obmedzená ustanovením

o sociálnej pomoci, z ktorého vyplýva, že ak dôjde

k splneniu podmienok ustanovených v § 86 ods. 1 tohto zákona, ako predpokladu vzniku

nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za sociálne služby, ktoré podmienky však

musia byť splnené súčasne, musí byť potom zmluva o poskytovaní finančného príspevku na

úhradu nákladov za sociálnu službu na základe písomnej žiadosti subjektu, ktorý poskytuje

sociálnu pomoc podľa tohto zákona uzavretá.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli splnené

vyššie zákonné podmienky ako predpoklady ustanovené pre vznik nároku navrhovateľa na

poskytnutie finančného príspevku na rok 2007 v rozsahu požadovanom navrhovateľom, keď

bolo v konaní preukázané, že nebola súčasne splnená podmienka ustanovená v § 86 ods. 1

písm. a/ o sociálnej pomoci, ktorá ustanovuje pre poskytnutie

finančného príspevku podmienku, že ak sociálna služba alebo sociálne poradenstvo alebo

sociálna prevencia v kraji chýba, alebo je nedostatková, s poukazom na uznesenie

Zastupiteľstva odporcu č. 337/2004 zo dňa 8. 11. 2004, ktorým bola schválená koncepcia

rozvoja sociálnych služieb v regióne Nitrianskeho samosprávneho kraja, potreby

a perspektívy v období rokov 2004-2010, v ktorej sa nepočítalo s osobitným rozvojom

a podporou zariadení opatrovateľskej služby, čo vyplynulo aj z návrhu rozpočtu odporcu na

rok 2007, s poukazom na výšku poskytnutého finančného príspevku schváleného

zastupiteľstvom Nitrianskeho samosprávneho kraja uznesením č. 301/2006 zo dňa 4. 12.

2006 a upravenú uznesením č. 144/2007 zo dňa 9. 7. 2007. Teda za daného skutkového

a právneho stavu potom bola daná na strane odporcu možnosť, nie povinnosť uzatvoriť

s navrhovateľom zmluvu o poskytnutí finančného príspevku na rok 2007 a to v rozsahu

nesporne vopred dohodnutom, ktorú skutočnosť potom preukazuje zmluva č. 29/2007 zo dňa

17. 1. 2007 o poskytnutí finančného príspevku pre 10 osôb a zmluva č. zo dňa

6. 8. 2007, podľa ktorej sa počnúc od 1. 4. 2007 do 31. 12. 2007 rozšíril príspevok o jednu

osobu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody tvrdenie navrhovateľa v tom smere, že bol

prinútený podpísať zmluvu na 10 klientov, neskôr na 11 klientov je potrebné vyhodnotiť ako

účelové. Odvolací súd sa stotožnil s prijatými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa ďalej v tom smere, že uzatvorenie predmetných písomných zmlúv o poskytovaní

finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu medzi účastníkmi konania na

rok 2007 podľa o sociálnej pomoci bolo slobodným prejavom vôle

oboch zúčastnených strán / a nasl. /, ktorá skutočnosť preukazuje i výpoveď

navrhovateľa v konaní, ktorá skutočnosť nebola odporcom v konaní spochybnená,

vyvrátená.“

Predmetný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové

zistenia a právne závery okresného súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok

sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa

spravoval pri rozhodovaní, ako právne posúdil sťažovateľkine námietky týkajúce sa ňou

tvrdeného zákonného nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za poskytovanie

sociálnych služieb na území odporcu. Krajský súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré

skutočnosti považoval za právne relevantné vo vzťahu k neposkytnutiu finančného

príspevku za poskytované sociálne služby za rok 2005 zo strany odporcu, pričom poukázal

najmä na nesplnenie zákonných podmienok v čase predloženia prvej žiadosti sťažovateľky

o poskytnutie finančného príspevku a následne oneskorené predloženie druhej žiadosti

v čase po schválení rozpočtu odporcu. Najpodstatnejším dôvodom zamietnutia žaloby

v tejto časti však bolo premlčanie nároku sťažovateľky uplatneného za rok 2005. Tento

dôvod sťažovateľka žiadnym spôsobom nespochybnila ani v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. K zamietnutiu žaloby vo vzťahu

k neposkytnutiu finančného príspevku v sťažovateľkou požadovanej sume za rok 2007

krajský súd poukázal na nesplnenie všetkých zákonných predpokladov stanovených pre

vznik nároku sťažovateľky na finančný príspevok za rok 2007 a z toho vyplývajúcu

zmluvnú voľnosť zmluvných strán uzatvárajúcich zmluvu o poskytovaní finančného

príspevku vo vopred dojednanom rozsahu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných

právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na

odôvodnenosť rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka okrem iného namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012