Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 75/2012
PDF · 226.02 KB
No categories available
I. ÚS 75/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť neziskovej organizácie D., H., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou N., G., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. K. N., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 17 C 102/2009 z 23. júna
2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 314/2010 z 29. septembra 2011,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť neziskovej organizácie D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2012 doručená sťažnosť neziskovej organizácie D., H. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej obchodnou spoločnosťou N., G., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17
C 102/2009 z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 314/2010 z 29. septembra 2011 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako nezisková organizácia bola zaregistrovaná
Krajským úradom v Trnave 21. novembra 2003 a následne zaevidovaná aj v registri
subjektov poskytujúcich sociálnu pomoc Trnavského samosprávneho kraja so začiatkom
poskytovania sociálnej služby 30. januára 2004. Sťažovateľka začala poskytovať sociálne
služby v domácnostiach klientov a neskôr aj vo vlastných zariadeniach opatrovateľskej
služby, pričom jej územná pôsobnosť sa rozšírila aj na územie Bratislavského
samosprávneho kraja a Nitrianskeho samosprávneho kraja, ktorý jej listom zo 6. apríla 2004
oznámil, že je vedená v Registri právnických a fyzických osôb poskytujúcich sociálne
služby, sociálnu prevenciu a sociálne poradenstvo. Na základe uvedeného sťažovateľka
požiadala Nitriansky samosprávny kraj o poskytnutie finančného príspevku v súlade s § 86
zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnej pomoci“), následne listom z 27. augusta 2004 ho požiadala o registráciu Centra
sociálnych služieb v M. a súčasne podala opätovnú žiadosť o poskytnutie finančného
príspevku v zmysle zákona o sociálnej pomoci. Nitriansky samosprávny kraj sťažovateľke
finančné prostriedky za rok 2005 napriek existencii zákonného nároku neposkytol vôbec, za
rok 2006 jej poskytol finančné prostriedky v celej požadovanej sume a za rok 2007 finančné
prostriedky v zníženej sume, teda namiesto sťažovateľkou požadovanej sumy 2 500 000 Sk
jej na základe uzatvorenej zmluvy bola poskytnutá len suma 1 344 000 Sk.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 22. júla
2008 voči Nitrianskemu samosprávnemu kraju (ďalej len „odporca“) domáhala zaplatenia
sumy 2 823 000 Sk (93 706, 43 €) s príslušenstvom z titulu nezaplateného finančného
príspevku v zmysle zákona o sociálnej pomoci za roky 2005 a 2007. Okresný súd
platobným rozkazom sp. zn. 23 Rob 659/2008 zo 4. mája 2009 uložil odporcovi zaplatiť
uplatnenú pohľadávku. Na základe podaného odporu okresný súd platobný rozkaz zrušil
a následne rozsudkom okresného súdu žalobu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie odôvodnené tým, že
okresný súd v predmetnom rozsudku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok
potvrdený ako vecne správny.
Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou odporcu vyplatiť jej požadované
finančné prostriedky, a to najmä v dôsledku splnenia všetkých podmienok stanovených
v zákone o sociálnej pomoci, ako aj vzhľadom na to, že v ostatných samosprávnych krajoch,
v ktorých sťažovateľka poskytuje sociálne služby, jej boli finančné prostriedky vyplatené
v plnej sume.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny,
pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a je zmätočný najmä z týchto
dôvodov:
- nie je pravdou, že sťažovateľka nespĺňala podmienky na poskytnutie
finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálne služby stanovené zákonom o sociálnej
pomoci v čase podania žiadosti o ich poskytnutie,
- odporca vykonal u sťažovateľky kontrolu, ktorá je poslednou zákonnou
podmienkou predchádzajúcou uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na
úhradu nákladov na sociálne služby, napriek legitímnemu očakávaniu sťažovateľky však
k jej uzatvoreniu nedošlo,
- všeobecné súdy konajúce v danej veci sa nezaoberali otázkou lehoty
vykonania zápisu rozšírenia rozsahu registrácie sťažovateľky v predmete činnosti, teda
poskytovania starostlivosti v zariadení opatrovateľskej služby v M., odporca zápis
sťažovateľky vykonal až 28. februára 2005, pričom žiadosť sťažovateľky mu bola doručená
6. októbra 2004 spolu so všetkými potrebnými dokladmi,
- všeobecné súdy rovnako neskúmali postup odporcu z hľadiska obsahu jeho
listu z 25. septembra 2004, ktorým sťažovateľke oznámil, že jej žiadosť o poskytnutie
finančného príspevku vedie v evidencii, a vyzval ju na predloženie potrebných dokladov,
pričom sťažovateľka všetky požiadavky splnila.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu
bola sťažovateľke podľa jej názoru odopretá súdna ochrana, teda bolo porušené jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V dôsledku napadnutých rozhodnutí sa sťažovateľka ocitla „v nespravodlivej pozícii“
spoliehajúc sa na dodržiavanie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ktoré v zmysle
zákona nepostupovali.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento
nález:
„1. Základné právo sťažovateľa, D., nezisková organizácia na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Okresného súdu v Nitre č.
k. 17C/102/2009-177 z 23. 06. 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/314/2010-204 z 29. 09. 2011 porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 17C/102/2009-177 z 23. 06. 2010 a rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/314/2010-204 z 29. 09. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia
Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k rozsudku
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na
uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok
okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva rozsudkom
okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.B K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným
súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru
v arbitrárnosti, neodôvodnenosti a zmätočnosti rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej
názoru nevysporiadal so všetkými jej argumentmi uvedenými v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jej právnu vec nesprávne
právne posúdil. Sťažovateľka sa domnieva, že na základe splnenia zákonom o sociálnej
pomoci stanovených podmienok jej ako neziskovej organizácii poskytujúcej všeobecne
prospešné služby (sociálne služby v domácnostiach klientov, ako aj vo vlastných
opatrovateľských zariadeniach), registrovanej v príslušnom registri poskytovateľov týchto
služieb mal byť poskytnutý zo strany odporcu finančný príspevok na úhradu nákladov za
poskytované sociálne služby v zmysle § 86 zákona o sociálnej pomoci, a to za roky 2005
(finančný príspevok nebol poskytnutý vôbec) a 2007 (finančný príspevok bol bezdôvodne
znížený). Žaloba sťažovateľky, ktorou si voči odporcovi uplatnila pohľadávku v celkovej
sume 2 823 000 Sk s príslušenstvom, bola rozsudkom okresného súdu zamietnutá a na
základe odvolania podaného sťažovateľkou bolo predmetné prvostupňové rozhodnutie
rozsudkom krajského súdu potvrdené ako vecne správne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci
krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú zlučiteľné
s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne
správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní
zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd zhodne
ako súd prvého stupňa dospel k záveru, pokiaľ ide o uplatnený finančný príspevok podľa
§ 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, že navrhovateľ ako nezisková
organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby a to sociálne služby konkrétne podľa
§ 14 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, nesplnil v čase
podania jeho žiadosti o tento finančný príspevok zákonné predpoklady pre vznik jeho
nároku a teda aj na uzavretie písomnej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku
s odporcom vo vopred dohodnutom rozsahu, keďže v čase podania prvej žiadosti
o poskytnutie finančného príspevku na sociálnu službu v zariadení sociálnych služieb –
Centrum sociálnych služieb D., M., nebol vykonaný zápis do príslušného registra na
vykonávanie tohto druhu sociálnych služieb a navrhovateľ nebol v tom čase oprávnený
poskytovať daný druh sociálnych služieb v Centre sociálnych služieb D., M. V čase podania
druhej žiadosti o poskytnutí finančného príspevku neboli dané zákonné predpoklady
ustanovené v § 86 ods. 9 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, keďže navrhovateľ
požiadal o poskytnutie finančného príspevku po termíne, kedy odporca schválil svoj
rozpočet na príslušný rok 2005. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k
záveru, že uplatnený právny nárok v tejto časti je premlčaný s poukazom na ustanovenia
100 ods. 1, § 101 OZ, keďže právo navrhovateľa sa mohlo uplatniť po prvý raz dňa 15. 2.
2005, kedy mu vznikla na základe jeho práva možnosť podať žalobu, keďže rozpočet na rok
2005 bol schválený dňa 21. 12. 2004, potvrdený dňa 14. 2. 2005, pričom navrhovateľ
uplatnil na súde svoje právo až dňa 22. 7. 2008. Vzhľadom na odporcom uplatnenú
námietku premlčania potom súd prvého stupňa vecne správne rozhodol, pokiaľ uplatnený
právny nárok v tejto časti zamietol ako premlčaný.
Pokiaľ ide opravný nárok navrhovateľa na zaplatenie, resp. doplatenie finančného
príspevku podľa § 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci na rok 2007, odvolací
súd s poukazom na ustanovenia § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej
pomoci zhodne ako súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že právny nárok na
poskytnutie finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu zápisom do
registra nevzniká, vzniká až na základe písomne uzatvorenej zmluvy o poskytovaní
finančného príspevku vo vopred dohodnutom rozsahu, pričom zmluvná voľnosť pokiaľ ide
o uzatvorenie zmluvy zo strany odporcu ako príslušného orgánu je obmedzená ustanovením
§ 86 ods. 1 Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, z ktorého vyplýva, že ak dôjde
k splneniu podmienok ustanovených v § 86 ods. 1 tohto zákona, ako predpokladu vzniku
nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za sociálne služby, ktoré podmienky však
musia byť splnené súčasne, musí byť potom zmluva o poskytovaní finančného príspevku na
úhradu nákladov za sociálnu službu na základe písomnej žiadosti subjektu, ktorý poskytuje
sociálnu pomoc podľa tohto zákona uzavretá.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli splnené
vyššie zákonné podmienky ako predpoklady ustanovené pre vznik nároku navrhovateľa na
poskytnutie finančného príspevku na rok 2007 v rozsahu požadovanom navrhovateľom, keď
bolo v konaní preukázané, že nebola súčasne splnená podmienka ustanovená v § 86 ods. 1
písm. a/ Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ktorá ustanovuje pre poskytnutie
finančného príspevku podmienku, že ak sociálna služba alebo sociálne poradenstvo alebo
sociálna prevencia v kraji chýba, alebo je nedostatková, s poukazom na uznesenie
Zastupiteľstva odporcu č. 337/2004 zo dňa 8. 11. 2004, ktorým bola schválená koncepcia
rozvoja sociálnych služieb v regióne Nitrianskeho samosprávneho kraja, potreby
a perspektívy v období rokov 2004-2010, v ktorej sa nepočítalo s osobitným rozvojom
a podporou zariadení opatrovateľskej služby, čo vyplynulo aj z návrhu rozpočtu odporcu na
rok 2007, s poukazom na výšku poskytnutého finančného príspevku schváleného
zastupiteľstvom Nitrianskeho samosprávneho kraja uznesením č. 301/2006 zo dňa 4. 12.
2006 a upravenú uznesením č. 144/2007 zo dňa 9. 7. 2007. Teda za daného skutkového
a právneho stavu potom bola daná na strane odporcu možnosť, nie povinnosť uzatvoriť
s navrhovateľom zmluvu o poskytnutí finančného príspevku na rok 2007 a to v rozsahu
nesporne vopred dohodnutom, ktorú skutočnosť potom preukazuje zmluva č. 29/2007 zo dňa
17. 1. 2007 o poskytnutí finančného príspevku pre 10 osôb a zmluva č. 29a/2007 zo dňa
6. 8. 2007, podľa ktorej sa počnúc od 1. 4. 2007 do 31. 12. 2007 rozšíril príspevok o jednu
osobu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody tvrdenie navrhovateľa v tom smere, že bol
prinútený podpísať zmluvu na 10 klientov, neskôr na 11 klientov je potrebné vyhodnotiť ako
účelové. Odvolací súd sa stotožnil s prijatými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa ďalej v tom smere, že uzatvorenie predmetných písomných zmlúv o poskytovaní
finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu medzi účastníkmi konania na
rok 2007 podľa Zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci bolo slobodným prejavom vôle
oboch zúčastnených strán /§34 a nasl. OZ/, ktorá skutočnosť preukazuje i výpoveď
navrhovateľa v konaní, ktorá skutočnosť nebola odporcom v konaní spochybnená,
vyvrátená.“
Predmetný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové
zistenia a právne závery okresného súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok
sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa
spravoval pri rozhodovaní, ako právne posúdil sťažovateľkine námietky týkajúce sa ňou
tvrdeného zákonného nároku na finančný príspevok na úhradu nákladov za poskytovanie
sociálnych služieb na území odporcu. Krajský súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré
skutočnosti považoval za právne relevantné vo vzťahu k neposkytnutiu finančného
príspevku za poskytované sociálne služby za rok 2005 zo strany odporcu, pričom poukázal
najmä na nesplnenie zákonných podmienok v čase predloženia prvej žiadosti sťažovateľky
o poskytnutie finančného príspevku a následne oneskorené predloženie druhej žiadosti
v čase po schválení rozpočtu odporcu. Najpodstatnejším dôvodom zamietnutia žaloby
v tejto časti však bolo premlčanie nároku sťažovateľky uplatneného za rok 2005. Tento
dôvod sťažovateľka žiadnym spôsobom nespochybnila ani v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. K zamietnutiu žaloby vo vzťahu
k neposkytnutiu finančného príspevku v sťažovateľkou požadovanej sume za rok 2007
krajský súd poukázal na nesplnenie všetkých zákonných predpokladov stanovených pre
vznik nároku sťažovateľky na finančný príspevok za rok 2007 a z toho vyplývajúcu
zmluvnú voľnosť zmluvných strán uzatvárajúcich zmluvu o poskytovaní finančného
príspevku vo vopred dojednanom rozsahu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné
a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných
právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové
právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na
základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto
súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na
odôvodnenosť rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľka okrem iného namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)
zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012