Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 84/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,

pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. septembra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. J. N., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. K., M., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. septembra

2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 15. júna 2009 zaviazal sťažovateľa ako žalovaného

v konaní o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia

zaplatiť žalobcom nárokovanú sumu, keď usúdil, že sťažovateľ užíval svoj spoluvlastnícky

podiel k nehnuteľnosti nad rozsah svojho podielu bez súhlasu žalobcu a bez náhrady

a bránil žalobcovi v užívaní jeho spoluvlastníckeho podielu. Proti tomuto rozhodnutiu sa

sťažovateľ odvolal. Poukazoval predovšetkým na nedostatočne vykonané dokazovanie,

nepreukázanie tvrdených skutočností a nemožnosť preukázať právne významné skutočnosti,

keď okresný súd nevypočul sťažovateľom navrhovaných svedkov. Sťažovateľ tiež namietal

výšku priznaných úrokov z omeškania, ako aj obdobie, za ktoré boli priznané. Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napriek námietkam sťažovateľa potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa. Keďže podľa sťažovateľa rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj

odvolacieho súdu vykazovali vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti, boli nepreskúmateľné

a neobsahovali riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie, napadol sťažovateľ rozsudok

odvolacieho súdu dovolaním. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol, keď usúdil, že

smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ

tvrdí, že týmto rozhodnutím najvyšší súd porušil jeho základné práva.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že dovolací súd odmietol jeho

dovolanie napriek skutočnostiam, že „rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok

prvostupňového súdu, sú postihnuté vadou uvedenou v , ako aj inými

vadami, ktoré spôsobujú, že tieto rozhodnutia sú nesprávne“. Iné vady spočívajú v tom „že

súdy nesprávne právne posúdili danú právnu vec, keď zaviazali žalovaného k povinnosti

zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu vzniknutú titulom bezdôvodného obohatenia, hoci

k tomuto na strane žalovaného nedošlo. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný užíva

spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Skutkové zistenia

oboch súdov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Aj napriek hore uvedeným skutočnostiam Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13. septembra 2011 dovolanie žalovaného odmietol.

Najvyšší súd tu vyslovil právny názor, že o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané, rozhoduje súd. Ďalej, že odvolací súd preto svojím postupom nevylúčil

žalovaného z realizácie procesného práva, ktoré mu priznáva.

Ďalšími námietkami žalovaného sa Najvyšší súd vôbec nezaoberal (napr. úroky

z omeškania.

Z hore uvedeným názorom dovolacieho súdu nemožno súhlasiť, lebo išlo o kľúčový

dôkaz. Ak ho súd odmietol vykonať, tak v súlade s ustanovením to

musel zdôvodniť. V opačnom prípade ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia a porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že medzi účastníkmi sa vedie viacero

sporov s rovnakým predmetom konania, avšak vo vzťahu k inému obdobiu. V iných

prípadoch ten istý odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo

žalobe vyhovené, a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa

„V právnom a demokratickom štáte je predsa nemožné, aj keď v inom konaní, ale s tým

istým predmetom konania, aby súd dospel k inému právnemu názoru za rovnakej dôkaznej

situácie.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. J. N., M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 13. septembra 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

13. septembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. J. N., M., trovy

právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 123,50 € +

20 % DPH (24,70 €) = 148,20 € + režijný paušál 7,41 €, dva úkony právnej služby =

311,22 €).“

II.

Podľa Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil označené práva sťažovateľa

tým, že napriek zjavným vadám rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu odmietol

dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania takto:

„... S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou,

či konanie pred súdmi nižších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa , je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237

písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so

zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne závažnými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

nie je takouto vadou postihnuté.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že súdy mu odňali možnosť pred súdom konať tým, že

nevykonali ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto

postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci

sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav vecí, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov ( veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané rozhoduje však súd. Z

uvedeného je zrejmé, že účastníkovi konania priznáva právo

vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj

využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,

ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie

procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.

V posudzovanej veci nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd (súd prvého stupňa)

nevykonal žiaden účastníkmi navrhnutý dôkaz.

Pokiaľ žalovaný namietal, že okresný súd nevykonanie ním navrhnutých dôkazov

v dôvodoch rozsudku ani nezdôvodnil treba uviesť, že odvolací súd, reagujúc práve prečo

nepovažoval za potrebné dôkaz výsluchom svedkov vykonať a teda prečo postup okresného

súdu považoval za správny. Žalovaný preto postupom okresného súdu nebol ukrátený na

svojich procesných právach.

Napokon dovolací súd poznamenáva, že pri nároku na náhradu uplatnenú

podielovým spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník

vylúčený z užívania spoločnej veci, ale to, že spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho

spoluvlastníckeho podielu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia

z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi neposkytuje (to neplatí, ak sa spoluvlastníci

dohodli, že náhrada sa neposkytuje).

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Námietky žalovaného, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu existenciu

tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ , ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú.

Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne

aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania

za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236

a nasl.

Keďže v posudzovanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel

ústavný súd k záveru, že potom, ako najvyšší súd konštatoval neprípustnosť dovolania

podľa (ďalej aj „OSP“) interpretoval v ďalšej časti

odôvodnenia rozhodnutia zákonom definované podmienky prípustnosti dovolania podľa

ustanovení a posúdil podľa nich prípustnosť dovolania sťažovateľa. Osobitne sa

pritom zaoberal otázkou, či postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa . Prípustnosť

dovolania totiž sťažovateľ založil na tvrdení, že mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom, čo odôvodňoval najmä nevyhovením jeho návrhu na vykonanie dokazovania

výsluchom ním navrhnutých svedkov. Najvyšší súd posúdil túto otázku v súlade s ustálenou

judikatúrou, podľa ktorej nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania nezakladá

prípustnosť dovolanie podľa .

Ústavný súd v zhode s touto ustálenou judikatúrou uvádza, že ak súd nevykoná

niektorý z navrhovaných dôkazov, táto okolnosť sama osebe nevedie k záveru o procesnej

vade konania v zmysle citovaného ustanovenia .

V okolnostiach posudzovaného prípadu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie vrátane

ohliadky nehnuteľnosti a znaleckého dokazovania a odôvodnenie odvolacieho súdu týkajúce

sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov je ústavne akceptovateľné. Ústavný

súd preto konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami

, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval

a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného

ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa sú v tomto smere neopodstatnené.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa (a teda aj podľa dohovoru) nemôže

všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. ,

). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu

v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade

s ), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa

a , dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol

pre neprípustnosť.

Pokiaľ ide o argumenty sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako súdu

odvolacieho, je potrebné konštatovať, že pre posúdenie ústavnej konformnosti napadnutého

uznesenia dovolacieho súdu (a otázku prípustnosti dovolania) tieto nemali podstatný

význam. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum rozhodnutia

odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m.

, ). Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd v tomto

konaní neposudzoval zlučiteľnosť interpretácie relevantného hmotného práva realizovaného

krajským súdom so základným právom na súdnu ochranu podľa , resp.

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami na jednej strane a namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 2011 na strane druhej považuje ústavný súd sťažnosť za

zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bola ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa

ako celok odmietnutá podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012