Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 84/2012
PDF · 174.12 KB
No categories available
III. ÚS 84/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 216/2010 z 13. septembra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. J. N., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. K., M., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 216/2010 z 13. septembra
2011.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom sp. zn. 5 C/1/2008 z 15. júna 2009 zaviazal sťažovateľa ako žalovaného
v konaní o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia
zaplatiť žalobcom nárokovanú sumu, keď usúdil, že sťažovateľ užíval svoj spoluvlastnícky
podiel k nehnuteľnosti nad rozsah svojho podielu bez súhlasu žalobcu a bez náhrady
a bránil žalobcovi v užívaní jeho spoluvlastníckeho podielu. Proti tomuto rozhodnutiu sa
sťažovateľ odvolal. Poukazoval predovšetkým na nedostatočne vykonané dokazovanie,
nepreukázanie tvrdených skutočností a nemožnosť preukázať právne významné skutočnosti,
keď okresný súd nevypočul sťažovateľom navrhovaných svedkov. Sťažovateľ tiež namietal
výšku priznaných úrokov z omeškania, ako aj obdobie, za ktoré boli priznané. Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napriek námietkam sťažovateľa potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa. Keďže podľa sťažovateľa rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj
odvolacieho súdu vykazovali vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti, boli nepreskúmateľné
a neobsahovali riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie, napadol sťažovateľ rozsudok
odvolacieho súdu dovolaním. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.
6 Cdo 216/2010 z 13. septembra 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol, keď usúdil, že
smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ
tvrdí, že týmto rozhodnutím najvyšší súd porušil jeho základné práva.
Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že dovolací súd odmietol jeho
dovolanie napriek skutočnostiam, že „rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok
prvostupňového súdu, sú postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p., ako aj inými
vadami, ktoré spôsobujú, že tieto rozhodnutia sú nesprávne“. Iné vady spočívajú v tom „že
súdy nesprávne právne posúdili danú právnu vec, keď zaviazali žalovaného k povinnosti
zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu vzniknutú titulom bezdôvodného obohatenia, hoci
k tomuto na strane žalovaného nedošlo. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný užíva
spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Skutkové zistenia
oboch súdov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Aj napriek hore uvedeným skutočnostiam Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13. septembra 2011 dovolanie žalovaného odmietol.
Najvyšší súd tu vyslovil právny názor, že o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané, rozhoduje súd. Ďalej, že odvolací súd preto svojím postupom nevylúčil
žalovaného z realizácie procesného práva, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva.
Ďalšími námietkami žalovaného sa Najvyšší súd vôbec nezaoberal (napr. úroky
z omeškania.
Z hore uvedeným názorom dovolacieho súdu nemožno súhlasiť, lebo išlo o kľúčový
dôkaz. Ak ho súd odmietol vykonať, tak v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. to
musel zdôvodniť. V opačnom prípade ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia a porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie.“
Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že medzi účastníkmi sa vedie viacero
sporov s rovnakým predmetom konania, avšak vo vzťahu k inému obdobiu. V iných
prípadoch ten istý odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo
žalobe vyhovené, a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa
„V právnom a demokratickom štáte je predsa nemožné, aj keď v inom konaní, ale s tým
istým predmetom konania, aby súd dospel k inému právnemu názoru za rovnakej dôkaznej
situácie.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
vydal tento nález:
„1. Základné právo Ing. J. N., M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 6 Cdo 216/2010 zo dňa 13. septembra 2011 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 216/2010 zo dňa
13. septembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. J. N., M., trovy
právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 123,50 € +
20 % DPH (24,70 €) = 148,20 € + režijný paušál 7,41 €, dva úkony právnej služby =
311,22 €).“
II.
Podľa čl. 124 ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil označené práva sťažovateľa
tým, že napriek zjavným vadám rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu odmietol
dovolanie sťažovateľa.
Najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania takto:
„... S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou,
či konanie pred súdmi nižších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237
písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so
zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne závažnými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nie je takouto vadou postihnuté.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že súdy mu odňali možnosť pred súdom konať tým, že
nevykonali ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto
postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci
sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav vecí, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané rozhoduje však súd. Z
uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj
využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,
ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie
procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.
V posudzovanej veci nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd (súd prvého stupňa)
nevykonal žiaden účastníkmi navrhnutý dôkaz.
Pokiaľ žalovaný namietal, že okresný súd nevykonanie ním navrhnutých dôkazov
v dôvodoch rozsudku ani nezdôvodnil treba uviesť, že odvolací súd, reagujúc práve prečo
nepovažoval za potrebné dôkaz výsluchom svedkov vykonať a teda prečo postup okresného
súdu považoval za správny. Žalovaný preto postupom okresného súdu nebol ukrátený na
svojich procesných právach.
Napokon dovolací súd poznamenáva, že pri nároku na náhradu uplatnenú
podielovým spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník
vylúčený z užívania spoločnej veci, ale to, že spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia
z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi neposkytuje (to neplatí, ak sa spoluvlastníci
dohodli, že náhrada sa neposkytuje).
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto
veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Námietky žalovaného, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu existenciu
tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú.
Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne
aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania
za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236
a nasl. O. s. p.
Keďže v posudzovanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel
ústavný súd k záveru, že potom, ako najvyšší súd konštatoval neprípustnosť dovolania
podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) interpretoval v ďalšej časti
odôvodnenia rozhodnutia zákonom definované podmienky prípustnosti dovolania podľa
ustanovení § 237 OSP a posúdil podľa nich prípustnosť dovolania sťažovateľa. Osobitne sa
pritom zaoberal otázkou, či postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Prípustnosť
dovolania totiž sťažovateľ založil na tvrdení, že mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, čo odôvodňoval najmä nevyhovením jeho návrhu na vykonanie dokazovania
výsluchom ním navrhnutých svedkov. Najvyšší súd posúdil túto otázku v súlade s ustálenou
judikatúrou, podľa ktorej nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania nezakladá
prípustnosť dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.
Ústavný súd v zhode s touto ustálenou judikatúrou uvádza, že ak súd nevykoná
niektorý z navrhovaných dôkazov, táto okolnosť sama osebe nevedie k záveru o procesnej
vade konania v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
V okolnostiach posudzovaného prípadu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie vrátane
ohliadky nehnuteľnosti a znaleckého dokazovania a odôvodnenie odvolacieho súdu týkajúce
sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov je ústavne akceptovateľné. Ústavný
súd preto konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval
a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného
ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa sú v tomto smere neopodstatnené.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže
všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. II. ÚS 182/2010,
III. ÚS 25/2011). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu
v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade
s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa
§ 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol
pre neprípustnosť.
Pokiaľ ide o argumenty sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako súdu
odvolacieho, je potrebné konštatovať, že pre posúdenie ústavnej konformnosti napadnutého
uznesenia dovolacieho súdu (a otázku prípustnosti dovolania) tieto nemali podstatný
význam. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum rozhodnutia
odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m.
II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010). Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd v tomto
konaní neposudzoval zlučiteľnosť interpretácie relevantného hmotného práva realizovaného
krajským súdom so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami na jednej strane a namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 216/2010 z 13. septembra 2011 na strane druhej považuje ústavný súd sťažnosť za
zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bola ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa
ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2012