Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 88/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

č. k. -518 zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-620 z 13. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. R., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C

278/2004-518 zo 7. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -620 z 13.

decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„... 23-07-2004 Sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava IV, návrh na začatie

konania o zaplatenie 28.732,35 €... s prísl., proti odporcovi Ing. V. V... Konanie bolo

vedené pod sp. zn. . Sťažovateľ podal žalobu z dôvodu, že Sťažovateľ ako

zhotoviteľ uzavrel s odporcom ako objednávateľom Zmluvu o dielo č. 004/2001, podľa §

631 a nasl. , predmetom ktorej bolo zhotovenie dohodnutej

stavebnej časti diela – rodinného domu. Sťažovateľ si splnil svoju povinnosť riadne a včas

aj s oboma zmluvnými stranami odsúhlasenými prácami naviac. Odporca si ale nesplnil

svoju povinnosť prevziať vykonané dielo a zaplatiť Sťažovateľovi cenu diela navýšenú o

práce vykonané naviac, resp. písomné prevzatie vykonaného diela sa uskutočnilo až dňa 26-

07-2002, keď zmluvné strany podpísali dohodu o ukončení diela. Povinnosť uhradiť cenu za

vykonané dielo odporca nesplnil do dnešného dňa, resp. úhradu vykonal len čiastočne, a to

na základe Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. -377 zo dňa 01-04-

2008, ktorým ho súd zaviazal na úhradu v sume 5.152,31 €... spolu s úrokmi z omeškania...

Vo zvyšku konajúci súd žalobu zamietol.“

Uznesením č. k. -425 z 27. novembra 2009 krajský súd rozsudok

okresného súdu č. k. -377 z 1. apríla 2008 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne

rozhodol rozsudkom č. k. -518 zo 7. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

rozsudkom krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti

trov konania zmenil.

Podľa sťažovateľky «... rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava IV

a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave boli porušené základné práva Sťažovateľa

v zmysle (v texte ďalej ako „Ústava“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), najmä právo vlastniť majetok

podľa Čl. 20 ods. (1) , a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. (3),

a to z nasledovných dôvodov:

Predpokladmi pre uplatnenie nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím sú:

- vydanie aktu aplikácie práva orgánom verejnej správy alebo súdnej moci so

zákonom určenými náležitosťami rozhodnutia, a

- nezákonnosť rozhodnutia, resp. porušenie zákona vydaním rozhodnutia.».

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 3 takto: «Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-620 zo dňa 13-12-2011 Sťažovateľ uvádza „Podstatné je, či došlo k dohode

o cene týchto položiek v súlade a spôsobom predpokladaným v uzavretej zmluve. Pokiaľ si

strany dohodli postupnosť realizácie diela cez jednotlivé etapy, ktoré sa hradili samostatne

a až následne sa pokračovalo v ďalšej etape, bolo na ťarchu navrhovateľa, ak pokračoval

v ďalšej etape bez úplného vyrovnania dodaných prác a materiálov za predchádzajúcu

etapu, a bez uzavretia jasnej a preukázateľnej dohody za vykonané navyše práce...

Prvostupňový súd k jednotlivým žalovaným položkám podrobne vyhodnotil zistený

skutkový stav, svoje skutkové a právne závery, s ktorými sa odvolací súd v ďalšom

stotožňuje a v zmysle na ne ako správne poukazuje.“

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. -518 zo dňa

07-12-2010 Sťažovateľ uvádza „V predmetnej veci nesporne žalobca pre žalovaných

vykonal práce, ktoré boli zahrnuté v rozpočte, ktorý bol súčasťou zmluvy o dielo a vykonal

aj naviac práce, odsúhlasené v jednotlivých preberacích protokoloch.

Z vykonaných dôkazov však vyplynulo, že účastníci konania ohľadne prác

vykonaných naviac oproti zmluve o dielo, ktoré sú predmetom konania po vrátení veci

odvolacím súdom, tak, ako sú vyššie popísané, neuzavreli dohodu o cene takýchto prác

a tým o navýšení celkovej ceny za dielo. So zreteľom na existenciu dojednania medzi

účastníkmi o tom, že cena za dielo je určená podľa rozpočtu ako neprekročiteľná a k jej

prekročeniu môže dôjsť iba na základe dohody oboch zmluvných strán, preto žalobcovi

nevznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie požadovanej sumy istiny 23.580,22,- eura

za tieto práce naviac. Preto súd žalobu v časti istiny, no tiež s ňou súvisiaceho príslušenstva

ako nedôvodnú zamietol.“

Konajúce súdy vo svojich odôvodneniach expresis verbis vyjadrili, že bolo

preukázané, že Sťažovateľ vykonal dohodnuté práce ako aj práce naviac a to na základe

požiadavky Odporcu (objednávateľa diela). Konajúce súdy sa nezaoberali tvrdením, že

Odporca apeloval na Sťažovateľa osobnými problémami, nedostatkom peňazí v dôsledku

čoho mal Odporca údajne „na rýchlo“ predať byt v ktorom v tom čase býval a na základe

čoho sa Sťažovateľ v najrýchlejšej možnej miere snažil stavbu dokončiť a žiaľ bez toho, aby

sa dohodla cena za práce navyše, čo je teraz Sťažovateľovi na úkor. Práce ktoré vykonal na

diele Odporcu zhodnotili majetok Odporcu. Konajúce súdy ale svojimi rozhodnutiami

určili, že je v súlade so zákonom, nadobudnúť vlastnícke právo k majetku resp. majetok bez

povinností zaplatiť akúkoľvek odplatu a to ani v mieste obvyklú. Sťažovateľ svojou

činnosťou zhodnotil a zveľadil majetok Odporcu, a dokonca použil svoj vlastný majetok,

aby mohol majetok odporcu zhodnotiť, za čo mu prislúcha riadna odmena. Rozhodnutiami

konajúcich súdov bolo Sťažovateľovi zabránené vlastniť majetok, užívať majetok a požívať

z neho plody, čím mu vznikla škoda minimálne v rozsahu ušlého zisku, ktorý je vyčíslený ako

bežný (možno na spodnej hranici) v stavebníctve v rozhodujúcom čase...»

Sťažovateľka tvrdí: „Súdy napadnutými rozhodnutiami podporili špekulatívne

správanie odporcu, ktorého obsahom je úmyselné bezdôvodné obohatenie na úkor

Sťažovateľa. S touto skutočnosťou sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevyporiadali, čo má

za následok zásah do garantovaného práva Sťažovateľa na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré je obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Dôvodom, pre ktorý súdy neodôvodnili riadne svoje rozhodnutia, je že tak ani

nemohli urobiť, nakoľko nie je možné logicky a právne relevantne zdôvodniť priznanie

bezdôvodného obohatenia, a tak ukrátiť Sťažovateľa na jeho právach.“

Sťažovateľka žiada, „... aby ústavný súd uložil Ing. V. V., aby sa dočasne zdržal

uplatnenia práv priznaných napadnutým rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV,

v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 €

vedenej Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. , a to rozsudkom č. k.

-518 zo dňa 07-12-2010, a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v právnej

veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € vedenej

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. , a to rozsudkom č. k.

-620 zo dňa 13-12-2011“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa: W. s.

r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € rozsudkom č. k. -518

zo dňa 07-12-2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 a

podľa článku 46 ods. 3 .

2. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o.

proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € rozsudkom č. k. -620 zo

dňa 13-12-2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 a podľa

článku 46 ods. 3 .

3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o.

proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € č. k. -518 zo dňa 07-12-

2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o.

proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € rozsudkom č. k. -620 zo

dňa 13-12-2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

5. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní v lehote do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu uhradiť spoločnosti W., spol. s r. o. ako

Sťažovateľovi peňažnú sumu 1.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je

povinný vyplatiť mu.

6. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

spoločnosti W., spol. s r. o. ako Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 160,55 € (1

úkon právnej služby 127,16 € (1/6 výpočtového základu) + režijný paušál 7,63 € + 20 %

DPH) na účet právneho zástupcu JUDr. D. R. vedený v spoločnosti O...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 3 rozsudkom okresného súdu

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom sťažovateľka vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom svojím

rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu

podľa os. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že na

konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc

všeobecných súdov v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (,

). Aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je teda právomoc ústavného súdu

subsidiárna (, ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj

v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa rozsudkom

krajského súdu pre nedostatok svojej právomoci podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jej

základného práva vlastniť majetok podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (, ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia

odmietol pre nedostatok svojej právomoci, nie je možné vysloviť ani porušenie čl. 20 ods. 1

.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie

petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný

súd dôvod spochybňovať. V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha iba vyslovenia

porušenia a rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom bolo potrebné tvrdené porušenie

základného práva podľa v odôvodnení vyhodnotiť iba ako súčasť

sťažovateľkinej argumentácie.

Ústavný súd tiež uvádza, že aj keby sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia

základného práva podľa rozsudkom krajského súdu, bolo by potrebné

sťažnosť odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa sťažovateľky malo k porušeniu základného práva podľa

dôjsť tým, že súdy svojimi „rozhodnutiami podporili špekulatívne správanie odporcu,

ktorého obsahom je úmyselné bezdôvodné obohatenie na úkor sťažovateľa. S touto

skutočnosťou sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadali.“.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uvádza: „Odvolací súd po

preskúmaní výsledkov doplneného dokazovania v prvostupňovom konaní, dôvodov

napadnutého rozsudku, odvolacích námietok navrhovateľa a vyjadrenia odporcu dospel k

záveru, že prvostupňový súd správne ustálil skutkový stav a vyvodil z neho aj správne

právne závery.

Pre posúdenie dôvodnosti jednotlivých žalovaných položiek a nárokov

z nich vyplývajúcich, je rozhodujúci obsah zmluvy o dielo medzi účastníkmi konania

č. 004/2001 zo dňa 14. 11. 2001, na ktorý poukázal aj prvostupňový súd. Je nesporné, že

v časti čl. III – cena diela a platobné; podmienky, si účastníci dohodli cenu podľa rozpočtu,

ktorá je neprekročiteľná. Z článku ďalej vyplýva, že v prípade objednávateľom vyžiadaných

a zmluvnými stranami odsúhlasených navyše prác, bude ich cena určená individuálnou

kalkuláciou zhotoviteľa a zmluvnými stranami odsúhlasená v písomnom dodatku k tejto

zmluve. Rozpočet mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy, pričom navrhovateľ ako súčasť

zmluvy samostatne predložil tzv. ponukový rozpočet z 23. 7. 2001, t. j. z času pred uzavretím

zmluvy. Nebolo sporné, že práve tento rozpočet mal tvoriť súčasť uzavretej zmluvy a mal tak

byť podkladom pre stanovenie ceny diela. Sú správne závery súdu prvého stupňa, že

predpokladom vzniku nároku navrhovateľa na zaplatenie odmeny za vykonané práce navyše

tak bolo potrebné ich odsúhlasenie odporcom, v súlade s dohodou zmluvných strán, ktorú

obe strany mali potvrdiť na odovzdávacích a preberacích protokoloch. Ani jedna

zo sporných položiek za tzv. navyše práce sa v predložených protokoloch nenachádza, resp.

sa pri nich nachádza iná cena ako tvrdí navrhovateľ. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že

jeho nárok na zaplatenie sporných položiek vyplýva z iných, či už listinných dôkazov alebo,

svedeckých výpovedí. Podstatné je, či došlo k dohode o cene týchto položiek v súlade

a spôsobom predpokladaným v uzavretej zmluve. Pokiaľ si strany dohodli postupnosť

realizácie diela cez jednotlivé etapy, ktoré sa hradili samostatne a až následne sa aj

pokračovalo v ďalšej etape, bolo na ťarchu navrhovateľa, ak pokračoval v ďalšej etape bez

úplného vyrovnania dodaných prác a materiálov za predchádzajúcu etapu, a bez uzavretia

jasnej a preukázateľnej dohody za vykonané navyše práce. Tvrdenie navrhovateľa, že

vzhľadom na insolventnosť odporcu, s ním boli dohodnuté osobitné neštandardné postupy

pri zúčtovávaní a platení diela nebolo v spore preukázané; Naopak, odporca preukazoval,

že odsúhlasené faktúry, až na poslednú tzv. vyúčtovaciu faktúru, uhrádzal včas.“

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva podľa sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp. svojvoľné s priamym dopadom na

niektoré zo základných ľudských práv (napr. , , ,

).

Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov ústavný súd konštatuje, že krajský súd v citovanej časti odôvodnenia rozsudku

zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného

súdu potvrdil, pričom podstatnou pre rozhodnutie je skutočnosť vyplývajúca zo zmluvy

o dielo uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcom, že cena za dielo bola dohodnutá

podľa rozpočtu, ktorý bol neprekročiteľný, resp. iba v prípade, že k zmluve o dielo bude

uzatvorený dodatok, z ktorého bude jasná cena za práce navyše.

Podľa ústavného súdu rozsudok krajského súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu ústavný súd hodnotí

ako mimoriadne podrobné a reagujúce na všetky podstatné odvolacie námietky

sťažovateľky.

Sťažovateľka porušenie v podstate ničím, okrem tvrdenia, že

súdy svojimi rozhodnutiami podporili špekulatívne správanie odporcu, ktorého obsahom je

bezdôvodné obohatenie na úkor sťažovateľky, neodôvodňuje. Avšak samotné takéto

tvrdenie nie je spôsobilé spochybniť rozsudok krajského súdu, keďže z neho nie je zrejmé,

prečo by názor krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku mal byť neodôvodnený,

ako to uvádza sťažovateľka.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa .

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012