Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 97/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

1. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2012 doručená sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1.

augusta 2001 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 1. decembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sudkyňa okresného súdu na návrh prokurátora Krajskej

prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) namietaným uznesením predĺžila

lehotu trvania väzby sťažovateľa do 23. februára 2002. Proti namietanému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ 24. októbra 2011 sťažnosť, o ktorej rozhodol namietaným

uznesením krajský súd tak, že ju zamietol.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, sťažovateľ okrem iného uvádza, že sudkyňa návrhu prokurátora krajskej

prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby vyhovela „bez toho, aby ju zaujímalo

moje stanovisko k podanému návrhu... aby mi dala v rámci môjho práva na obhajobu

primeranú časť a možnosť predložiť proti nemu moje argumenty a bez toho, aby mi dala

možnosť dať jej konanie a rozhodnutie preskúmať nadriadenému súdu“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že 24. októbra 2011 podal proti namietanému

uzneseniu okresného súdu sťažnosť, „v ktorej som namietal, že sudkyňa Okresného súdu

v Trnave ma nesprávne poučila, že mi nijakým spôsobom nedoručila návrh prokurátora a

že teda mi nedala možnosť zaujať proti nemu svoje stanovisko...“.

Namietané uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje za nespravodlivé a tvrdí,

že krajský súd „neodstránil protiústavný zásah do mojej osobnej slobody“, čím porušil jeho

práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. decembra 2011 boli porušené

jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru,

a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €.

Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1

a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn.

Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. decembra 2011.

1. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom

sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným uznesením, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 1. augusta 2001, čím bolo právoplatne skončené aj konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. Tpr 77/01. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 8. februára

2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. decembra 2011

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. decembra 2011 mohlo dôjsť k porušeniu práv

označených sťažovateľom.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza, že

sťažovateľ podal 24. októbra 2011 sťažnosť proti namietanému uzneseniu okresného súdu

z 1. augusta 2001 s tým, „že zistil, že sa riadil nesprávnym poučením, pretože predmetné

uznesenie obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustná sťažnosť. Až teraz pri

študovaní zákona sa dozvedel, že je jeho právom podať sťažnosť proti prvostupňovým

rozhodnutiam a túto sťažnosť nie je možné odmietnuť ako oneskorenú, ak sa oprávnená

osoba spravovala nesprávnym poučením. Okrem toho nebol mu doručený návrh

prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby, nemohol teda k nemu zaujať stanovisko

a predniesť svoje protiargumenty a tak bol porušený princíp rovnosti zbraní...“.

Krajský súd po preskúmaní sťažnosti a príslušného súdneho spisu konštatoval, že

„predmetným uznesením okresného súdu ani konaním, ktoré mu predchádzalo neboli

porušené práva obvineného a ani ku dňu 1. 8. 2001 platného “, pričom

tento svoj záver odôvodnil takto:

„... Ku dňu 1. 8. 2001, kedy bolo napadnuté uznesenie vydané ustanovenie §-u 74

neumožňovalo podať sťažnosť proti uzneseniu, ktorým bola predlžená lehota väzby

obvineného, takže poučenie obsiahnuté v uznesení sudkyne zo dňa 1. 8. 2001 je zákonné.

Rovnako tak účinný k tomuto dňu neobsahoval žiadne ustanovenia

o doručovaní návrhu prokurátora na predlženie lehoty trvania väzby..., pričom celý režim

procesného postupu pri predlžovaní lehôt väzby obvineným osobám bol... upravený odlišne,

než je tomu v obdobnom účinného od 1. 1. 2006, z ktorého

ustanovení zjavne vo svojej sťažnosti vychádza I. G.

Nakoľko zásadne platí, že procesnoprávne predpisy nemôžu byť aplikované so

spätnou účinnosťou krajský súd o sťažnosti obvineného z dôvodov, ako sú vyššie uvedené

rozhodol tak , že ju zamietol ako neprípustnú...“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje

ústavne postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V danom prípade je namietané uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného

súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za

arbitrárne. Ústavný súd sa totiž stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, v zmysle

ktorého sa na rozhodovanie okresného súdu o návrhu na predĺženie lehoty väzby vzťahovali

ustanovenia vtedy platného a účinného (),

v ktorého § 74 ods. 1 bolo uvedené: „Proti rozhodnutiu o väzbe (§ 68, 69, 72, 73, 73a, § 77

ods. 2, § 192, § 282 ods. 2, § 287 a § 314c ods. 3) s výnimkou rozhodnutia o jej predĺžení

(§ 71 ods. 1 až 4) je prípustná sťažnosť.“ Z citovaného textu zjavne vyplýva, že proti

namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť nebola prípustná, t. j. sťažovateľ nemohol

proti nemu podať sťažnosť (a teda o tejto skutočnosti bol okresným súdom poučený

správne, pozn.). Ústavný súd sa tiež stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, podľa

ktorého „procesnoprávne predpisy nemôžu byť aplikované so spätnou účinnosťou“, a na

tomto základe konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu je vecne správne, a teda

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

namietaným uznesením krajského súdu ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

nemohlo dôjsť k porušeniu práv podľa dohovoru označených sťažovateľom, a preto v tejto

časti sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012