Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 97/2012
PDF · 160.49 KB
No categories available
IV. ÚS 97/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z
1. decembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2012 doručená sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1.
augusta 2001 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho
uznesením z 1. decembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sudkyňa okresného súdu na návrh prokurátora Krajskej
prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) namietaným uznesením predĺžila
lehotu trvania väzby sťažovateľa do 23. februára 2002. Proti namietanému uzneseniu
okresného súdu podal sťažovateľ 24. októbra 2011 sťažnosť, o ktorej rozhodol namietaným
uznesením krajský súd tak, že ju zamietol.
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, sťažovateľ okrem iného uvádza, že sudkyňa návrhu prokurátora krajskej
prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby vyhovela „bez toho, aby ju zaujímalo
moje stanovisko k podanému návrhu... aby mi dala v rámci môjho práva na obhajobu
primeranú časť a možnosť predložiť proti nemu moje argumenty a bez toho, aby mi dala
možnosť dať jej konanie a rozhodnutie preskúmať nadriadenému súdu“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že 24. októbra 2011 podal proti namietanému
uzneseniu okresného súdu sťažnosť, „v ktorej som namietal, že sudkyňa Okresného súdu
v Trnave ma nesprávne poučila, že mi nijakým spôsobom nedoručila návrh prokurátora a
že teda mi nedala možnosť zaujať proti nemu svoje stanovisko...“.
Namietané uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje za nespravodlivé a tvrdí,
že krajský súd „neodstránil protiústavný zásah do mojej osobnej slobody“, čím porušil jeho
práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011 boli porušené
jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru,
a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €.
Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1
a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn.
Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011.
1. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom
sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným uznesením, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 1. augusta 2001, čím bolo právoplatne skončené aj konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. Tpr 77/01. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 8. februára
2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011 mohlo dôjsť k porušeniu práv
označených sťažovateľom.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza, že
sťažovateľ podal 24. októbra 2011 sťažnosť proti namietanému uzneseniu okresného súdu
z 1. augusta 2001 s tým, „že zistil, že sa riadil nesprávnym poučením, pretože predmetné
uznesenie obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustná sťažnosť. Až teraz pri
študovaní zákona sa dozvedel, že je jeho právom podať sťažnosť proti prvostupňovým
rozhodnutiam a túto sťažnosť nie je možné odmietnuť ako oneskorenú, ak sa oprávnená
osoba spravovala nesprávnym poučením. Okrem toho nebol mu doručený návrh
prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby, nemohol teda k nemu zaujať stanovisko
a predniesť svoje protiargumenty a tak bol porušený princíp rovnosti zbraní...“.
Krajský súd po preskúmaní sťažnosti a príslušného súdneho spisu konštatoval, že
„predmetným uznesením okresného súdu ani konaním, ktoré mu predchádzalo neboli
porušené práva obvineného a ani ku dňu 1. 8. 2001 platného Trestného poriadku“, pričom
tento svoj záver odôvodnil takto:
„... Ku dňu 1. 8. 2001, kedy bolo napadnuté uznesenie vydané ustanovenie §-u 74
Tr. por. neumožňovalo podať sťažnosť proti uzneseniu, ktorým bola predlžená lehota väzby
obvineného, takže poučenie obsiahnuté v uznesení sudkyne zo dňa 1. 8. 2001 je zákonné.
Rovnako tak Trestný poriadok účinný k tomuto dňu neobsahoval žiadne ustanovenia
o doručovaní návrhu prokurátora na predlženie lehoty trvania väzby..., pričom celý režim
procesného postupu pri predlžovaní lehôt väzby obvineným osobám bol... upravený odlišne,
než je tomu v obdobnom zákone č. 301/2005 Z. z. účinného od 1. 1. 2006, z ktorého
ustanovení zjavne vo svojej sťažnosti vychádza I. G.
Nakoľko zásadne platí, že procesnoprávne predpisy nemôžu byť aplikované so
spätnou účinnosťou krajský súd o sťažnosti obvineného z dôvodov, ako sú vyššie uvedené
rozhodol tak , že ju zamietol ako neprípustnú...“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje
ústavne postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V danom prípade je namietané uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného
súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za
arbitrárne. Ústavný súd sa totiž stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, v zmysle
ktorého sa na rozhodovanie okresného súdu o návrhu na predĺženie lehoty väzby vzťahovali
ustanovenia vtedy platného a účinného Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.),
v ktorého § 74 ods. 1 bolo uvedené: „Proti rozhodnutiu o väzbe (§ 68, 69, 72, 73, 73a, § 77
ods. 2, § 192, § 282 ods. 2, § 287 a § 314c ods. 3) s výnimkou rozhodnutia o jej predĺžení
(§ 71 ods. 1 až 4) je prípustná sťažnosť.“ Z citovaného textu zjavne vyplýva, že proti
namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť nebola prípustná, t. j. sťažovateľ nemohol
proti nemu podať sťažnosť (a teda o tejto skutočnosti bol okresným súdom poučený
správne, pozn.). Ústavný súd sa tiež stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, podľa
ktorého „procesnoprávne predpisy nemôžu byť aplikované so spätnou účinnosťou“, a na
tomto základe konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu je vecne správne, a teda
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
namietaným uznesením krajského súdu ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
nemohlo dôjsť k porušeniu práv podľa dohovoru označených sťažovateľom, a preto v tejto
časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2012