Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 108/2012
PDF · 318.27 KB
No categories available
IV. ÚS 108/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 175/2008 a jeho rozsudkami z 15. decembra 2010
a 29. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 CoP 22/2011 a jeho uznesením z 27. apríla 2011, ako aj postupom Krajského
súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 a jeho rozsudkom
zo 16. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. februára 2012 doručená sťažnosť M. N., T. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu
možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 175/2008 a
jeho rozsudkami z 15. decembra 2010 a 29. júna 2011 a postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a jeho
uznesením z 27. apríla 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 CoP 70/2011 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
„Týmto dôrazne žiadam o prešetrenie postupov OS Nové Mesto nad Váhom a KS
Trenčín, nakoľko sa jedná o záujmy mal. detí a zároveň žiadam o primerané finančné
zadosťučinenie pre porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj pošliapanie mojich práv
a práva na spravodlivý proces v konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
a Krajského súdu Trenčín pod sp. zn. 5 P/175/2008 evidovanom na OS Nové Mesto nad
Váhom.
Nakoľko konaním Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Krajského súdu
v Trenčíne mi bolo odopreté právo na spravodlivý proces, čím boli porušené moje ústavné
práva, žiadam o primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, čo považujem
za primerané finančné odškodnenie v zmysle platnej legislatívy SR, lebo boli pošliapané
moje základné ľudské práva a slobody.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti
uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
V súlade s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Vychádzajúc z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať, že podanie
(sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom
o ústavnom súde, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa obsahu.
Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu
ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 P 175/2008 a jeho rozsudkami z 15. decembra 2010 a 29. júna 2011, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a jeho uznesením
z 27. apríla 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 CoP 70/2011 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011.
Z príloh priložených k sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom
č. k. 5 P 175/2008-190 z 15. decembra 2010 rozhodol o zverení maloletých detí sťažovateľa
do osobnej starostlivosti a výchovy matky s účinnosťou od 1. septembra 2007
do 21. októbra 2010 a otca zaviazal prispievať na výživu svojich maloletých detí. Krajský
súd uznesením č. k. 17 CoP 22/2011-220 z 27. apríla 2011 zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 5 P 175/2008-190 z 15. decembra 2010, a to predovšetkým z dôvodu, že sťažovateľovi
bola postupom okresného súdu v uvedenom konaní odňatá možnosť konať pred súdom
[v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], pričom
zároveň v tomto rozsudku okresného súdu zistil aj ďalšie nedostatky. Krajský súd
v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol:
„V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, že otec maloletých detí sa na pojednávanie,
na ktorom bolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, konané dňa 15. 12. 2010 nedostavil,
pričom predvolanie na pojednávanie nemal doručené. Táto skutočnosť vyplýva
aj zo zápisnice z pojednávania, kde súd prvého stupňa konštatuje, že otec sa nedostavil
a doručenie predvolania nemá vykázané. Z poštovej doručenky vyplýva, že otec prevzal
predvolanie na pojednávanie do vlastných rúk dňa 20. 12. 2010, t. j. až 5 dní
po pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Pokiaľ teda súd prvého stupňa
prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti otca maloletých detí bez toho, aby bol tento
riadne predvolaný na pojednávanie, došlo tým postupom súdu prvého stupňa k odňatiu
možnosti konať pred súdom, ktorá je vždy dôvodom na zrušenie rozhodnutia.
Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1
písm. f) OSP zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil na ďalšie konanie.
Po preskúmaní odvolací súd však zistil aj ďalšie nedostatky v rozhodnutí
prvostupňového súdu. Predovšetkým treba vytknúť súdu prvého stupňa, že v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza, že vyživovaciu povinnosť otca určil spätne, a to za obdobie
od 1. 9. 2007 do 21. 10. 2010, pričom vo výroku svojho rozhodnutia stanovuje vyživovaciu
povinnosť otca spätne s účinnosťou len za obdobie od 1. 9. 2007 do 31. 3. 2008, takže
odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá vyhlásenému výroku. Zo spisu pritom vyplýva,
že manželstvo rodičov maloletých detí bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava
zo dňa 25. 6. 2009 č. k. 11 C/3/2007-218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo dňa 8. 9. 2010 č. k. 9 Co/412/2009-281, ktorý čo do výroku o rozvode manželstva
nadobudol právoplatnosť dňom 20. 8. 2009. Citovaným rozsudkom bola vyživovacia
povinnosť otca k maloletým deťom stanovená odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku o rozvode manželstva. V preskúmavanej veci, kde súd prvého stupňa konal
o určení vyživovacej povinnosti na čas do rozvodu manželstva, mal preto správne
rozhodnúť o vyživovacej povinnosti k maloletým deťom až do právoplatnosti rozvodu
manželstva, t. j. do 20. 8. 2009, (aj keď matka žiadala určiť vyživovaciu povinnosť len na
čas do vydania predbežného opatrenia), nakoľko sa jedná o konanie, kde súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov.
Pokiaľ sa jedná o výšku vyživovacej povinnosti, keďže súd konal o určení vyživovacej
povinnosti za predchádzajúce obdobie, povinnosťou súdu prvého stupňa bolo
skúmať a vyhodnotiť pomery u všetkých účastníkov konania za celé rozhodné obdobie,
t. j. od 1. 9. 2007 do 20. 8. 2009. Pri stanovení výšky výživného za dané obdobie súd nemôže
vychádzať len zo stavu, aký mali účastníci konania v čase vyhlásenia rozsudku o rozvode
manželstva a bez ďalšieho prevziať úpravu výživného stanovenú v rozsudku o rozvode
manželstva.
Súd prvého stupňa preto v ďalšom konaní zistí zárobkové a majetkové pomery oboch
rodičov v celom rozhodnom období a o vyživovacej povinnosti opätovne rozhodne, pričom
pri vyčíslení nedoplatku na výživnom zohľadní už zaplatené sumy výživného.
Záverom odvolací súd dodáva, že požiadavka otca na určenie striedavej
starostlivosti k maloletým deťom spätne do rozvodu manželstva, vzhľadom na skutočnosť, že
manželstvo účastníkov bolo medzičasom právoplatne rozvedené a maloleté deti boli na čas
po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky nepovažoval odvolací súd za dôvodný,
nakoľko takéto spätné určenie striedavej starostlivosti už nemá logické opodstatnenie
a zákon č. 217/2010 Z. z., ktorým bola zavedená možnosť striedavej starostlivosti
nadobudol účinnosť až dňom 1. 7. 2010, pričom v predmetnej veci otec žiada určiť
striedavú starostlivosť za obdobie pred nadobudnutím účinnosti citovaného zákona.“
V ďalšom priebehu konania okresný súd viazaný právnymi názormi vyslovenými
v uznesení krajského súdu č. k. 17 CoP/22/2011-220 z 27. apríla 2011 po vykonaní ďalšieho
dokazovania vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 5 P/175/2008-269 z 29. júna 2011
tak, že zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti a výchovy matky s účinnosťou
od 1. septembra 2007 do 20. augusta 2009 a zaviazal otca povinnosťou prispievať na výživu
maloletých detí s účinnosťou od 1. septembra 2007 do 20. augusta 2009 určenou sumou
a zároveň určil, že nedoplatok na zročnom výživnom na maloleté deti v určených sumách je
povinný splácať v mesačných splátkach spolu s bežným výživným od právoplatnosti
rozsudku do zaplatenia. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 P 175/2008 a krajského súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a pod sp. zn. 17 CoP 70/2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný
súd považoval za potrebné poukázať aj na svoj ustálený právny názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k porušovaniu tohto základného
práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd považoval za potrebné tiež
zdôrazniť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný
dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľ namieta „porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“ postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 175/2008 a postupom krajského súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 v čase, keď namietané
konania už boli právoplatne skončené (22. decembra 2011, pozn.), t. j. v čase, keď okresný
súd ani krajský súd už zjavne nemohli svojím postupom spôsobovať prieťahy
v namietaných konaniach.
Na základe takto zisteného skutkového stavu ústavný súd s prihliadnutím na zmysel
a účel ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 P 175/2008 a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod
sp. zn. 17 CoP 22/2011 a pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkami okresného súdu sp. zn. 5 P 175/2008 z 15. decembra 2010
a sp. zn. 5 P 175/2008 z 29. júna 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s namietanými rozsudkami okresného súdu sp. zn. 5 P 175/2008
z 15. decembra 2010 a sp. zn. 5 P 175/2008 z 27. apríla 2011 ústavný súd zdôrazňuje, že
jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal v danom prípade právo podať proti namietaným rozsudkom
okresného súdu v oboch prípadoch odvolania, ktoré, ako to vyplýva aj z príloh k sťažnosti,
aj podal. O odvolaniach sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo
vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a jeho uznesením
z 27. apríla 2011
Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatoval, že namietaným uznesením
krajského súdu č. k. 17 CoP 22/2011-220 z 27. apríla 2011 krajský súd ako odvolací súd
na základe odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 5 P 175/2008-190
z 15. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že v tomto rozsudku
prvostupňového súdu zistil viaceré nedostatky.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd v prvom rade uvádza, že základné
právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho
konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný
súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu
subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až
potom, keď napadnuté konanie bolo právoplatne skončené. Je to tak z toho dôvodu, že
sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku,
ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní,
ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať
o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
V uznesení sp. zn. 17 CoP 22/2011 z 27. apríla 2011 krajský súd konštatoval, že voči
sťažovateľovi, ktorý nebol riadne predvolaný na pojednávanie, došlo zo strany okresného
súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo zároveň založilo dôvod na zrušenie
rozsudku okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pričom krajský súd navyše zistil
v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 P 175/2008
z 15. decembra 2010 aj ďalšie nedostatky. Podaním odvolania sa teda sťažovateľ domohol
zrušenia rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010 a vrátenia veci na opätovné
rozhodnutie okresnému súdu, t. j. domohol sa nápravy pochybení, ku ktorým v jeho veci
došlo v dovtedajšom priebehu konania pred okresným súdom.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 a jeho rozsudkom
zo 16. novembra 2011
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval
za potrebné poukázať na relevantnú časť namietaného rozsudku krajského súdu
sp. zn. 17 CoP 70/2011 zo 16. novembra 2011, v ktorej odvolací súd predovšetkým uviedol:
„Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. a zistil, že rozsudok
okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správny. Vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu...
V preskúmavanej veci sa matka maloletých detí návrhom podaným dňa 6. 9. 2007
domáhala, aby súd zveril maloleté deti D., M. a J. do jej osobnej starostlivosti a otca
zaviazal prispievať na ich výživu sumou vo výške po 2000,- Sk mesačne, a to spätne od
februára 2006. Zo spisu vyplýva, že manželstvo rodičov maloletých detí bolo
medzičasom rozvedené, a to rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 25. 6. 2009,
č. k. 11 C/3/2007-218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 9. 2010,
č. k. 9 Co/412/2009-281; rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým bolo
manželstvo rodičov rozvedené dňom 20. 8. 2009 a vo výroku o výživnom dňom 21. 10. 2010.
Citovaným rozsudkom boli maloleté deti pochádzajúce z manželstva... zverené do osobnej
starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok a otec bol
zaviazaný platiť výživné...
V preskúmavane veci sa matka domáhala zverenia do osobnej starostlivosti
a určenia výživného spätne, preto súd prvého stupňa správne rozhodoval o období od
podania návrhu na súd, t. j. od 1. 9. 2007 do právoplatnosti rozvodu manželstva rodičov
maloletých dňa 20. 8. 2009.
Preskúmaním veci bolo zistené, že okresný súd v predmetnej veci riadne zistil
skutkový stav veci, nebol dôvod na opakovanie už vykonaného dokazovania (§ 213 ods. 3
O. s. p.), ani na jeho doplnenie podľa ust. § 213 ods. 4, 5 O. s. p.. Odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, že maloleté deti... majú byť za dané
obdobie zverené do osobnej starostlivosti matky. Súd prvého stupňa pritom správne vzal
do úvahy skutočnosť, že matka maloletých za dané obdobie osobne zabezpečovala
starostlivosť o maloletých..., s výnimkou letných prázdnin od 11. 7. 2008, kedy maloleté
deti... trávili prázdniny u otca a kedy sa matka návrhom na predbežné opatrenie musela
domáhať odovzdania maloletých detí do svojej starostlivosti potom, čo ich otec odmietol
vrátiť. Otec deti vrátil matke na základe nariadeného predbežného opatrenia tak, že mal...
priviezol matke dňa 1. 11. 2008 a mal... si matka osobne prevzala dňa 14. 11. 2008
v materskej škôlke.
Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o určení výživného za dané obdobie, keď
náležite zistil zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov za rozhodné obdobie. Odvolací
súd sa po preskúmaní stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým určil vyživovaciu
povinnosť otca k deťom za toto obdobie... Za správny považoval aj výrok rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktorým vyčíslil nedoplatok otca na výživnom za rozhodné obdobie, keď
od zročného výživného odpočítal čiastky poukázané otcom maloletých.
Pokiaľ sa jedná o požiadavku otca uvedenú v odvolaní, ktorou otec žiadal
o nariadenie striedavej osobnej starostlivosti k maloletým deťom na čas po rozvode
manželstva, odvolací súd opakovanie poukazuje na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom
okresný súd rozhodol o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti, ako aj o určení
výživného na čas do rozvodu manželstva, takže v tomto konaní súd nemôže upravovať
vzťahy rodičov k deťom na čas po rozvode manželstva.
Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku otca maloletých detí, ktorou
namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko zo spisu
odvolací súd zistil, že otec maloletých detí bol po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia
prvostupňového súdu riadne predvolaný na pojednávanie konané dňa 29. 6. 2010,
na ktorom sa otec osobne zúčastnil, bol vypočutý a mohol preniesť svoje návrhy. Taktiež
zo spisu nevyplýva, žeby otec vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, o ktorej
by súd nerozhodol.
Odvolacie námietky otca preto neboli dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok
okresného súdu potvrdil, pričom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.“
V nadväznosti na citované ústavný súd poukázal na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V posudzovanej veci k odvolacím námietkam sťažovateľa zaujal podrobné
stanovisko v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 5 P 175/2008-269 z 29. júna 2011
už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu
vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového
súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušenie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Okresný súd v rozsudku č. k. 5 P 175/2008-269 z 29. júna 2011 okrem iného uviedol:
„Vodiacou zásadou na strane povinného (otca) pri určovaní výšky výživného je
miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. To znamená, že súd na strane otca
prihliada na jeho možnosti, čiže potencionálne príjmy, teda nielen to, čo otec skutočne
zarobí, respektíve je dobrovoľne nezamestnaný, ale aj to, čo je objektívne možné, aby
zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti,
zručnosti, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu práce. Na strane oprávneného (dieťaťa)
súd skúma jeho skutočné odôvodnené potreby, t. j. primeranosť, nevyhnutnosť. Oprávnené
potreby nezahŕňajú len stravovanie, ale sú dané širšie - potrebami bytovými, odevnými,
zdravotnými, kultúrnymi. Závisia najmä od veku, zdravotného stavu dieťaťa, schopnosti
starať sa o seba. Medzi odôvodnené potreby však nepatria len pravidelné mesačné výdavky,
ale i náhodné výdavky, napr. tie, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa, napr. liečebné
náklady, úhrada pobytu v zdravotníckom zariadení. Súd na ne musí pri určovaní bežného
výživného prihliadnuť.
Súd zhodnotil prevedené a predložené dôkazy podľa § 132 O. s. p. a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a dospel k nasledujúcemu záveru:
Súd zo správ predložených od zamestnávateľov otca zistil, že v období od 09/2007-
12/2008 dosahoval čistý príjem 23.864,75 Sk. V čase od 3. 5. 2010 do 19. 7. 2010 a v čase
od 1. 1. 2009 do 2. 5. 2009 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Od 05/2010 do 08/2010 pracoval v spoločnosti O. s mesačným čistým príjmom 560,445 eur.
Od 1. 7. 2010 pracuje otec maloletých Ž. s mesačným príjmom 472 eur. Otec maloletých
detí je poberateľom výsluhového príspevku brutto 229,54 eur...
S poukazom na zákonné ustanovenia výsledky vykonaného dokazovania a zistenia
súd považuje za primerané výšku výživného na mal... 50 eur mesačne, na mal... 45 eur
mesačne a mal... 40 eur mesačne s prihliadnutím k potrebám maloletých detí, príjmom
oboch rodičov, pričom súd vzal v úvahu najmä dosahovaný príjem otca v období 09/2007 -
12/2008 23.864,75 Sk a príjem matky od 01. 11. 2007 do 15. 05. 2008 7.751,45 Sk, čo bolo
v príkrom rozpore s citovaným ustanovením § 62 ods. 2 Zákona o rodine, keď matka
zo svojho príjmu a za finančnej pomoci príbuzných zabezpečovala výchovu a výživu
maloletých detí bez finančného prispievania otca na výživu maloletých detí od opustenia
spoločnej domácnosti do 31. 3. 2008.
Súd užil povinnosť prispievať na výživu maloletých detí od podania návrhu 1. 9. 2007
do právoplatnosti rozvodu manželstva rodičov maloletých detí 20. 8. 2009. Takto určené
výživné zodpovedá reálnym možnostiam a schopnostiam oboch rodičov maloletých detí
predpokladanú vytvorenú tvorbu úspor na strane otca ako aj odôvodneným potrebám
maloletých detí.
Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007 do 20. 8. 2009 –
23 mesiacov a 20 dní v čiastke 472,99 eur..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná
otcom maloletých, povolil súd otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu
s bežným výživným a to počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia, k rukám
matky pod stratou výhody splátok.
Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007
do 20. 8. 2009..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom maloletých, povolil súd
otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným a to počnúc
právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia, k rukám matky pod stratou výhody splátok.
Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007
do 20. 8. 2009..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom maloletých..., povolil
súd otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným a to počnúc
právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia k rukám matky pod stratou výhody splátok.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku
krajského súdu zo 16. novembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 29. júna
2011 dospel k záveru, že tento rozsudok odvolacieho súdu je primeraným spôsobom
odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti
konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu zo 16. novembra 2011
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o porušení
tohto práva, a preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj túto časť
sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012