Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 108/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. N., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkami z 15. decembra 2010

a 29. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 27. apríla 2011, ako aj postupom Krajského

súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. februára 2012 doručená sťažnosť M. N., T. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu

možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkami z 15. decembra 2010 a 29. júna 2011 a postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. apríla 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„Týmto dôrazne žiadam o prešetrenie postupov OS Nové Mesto nad Váhom a KS

Trenčín, nakoľko sa jedná o záujmy mal. detí a zároveň žiadam o primerané finančné

zadosťučinenie pre porušenie SR, ako aj pošliapanie mojich práv

a práva na spravodlivý proces v konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

a Krajského súdu Trenčín pod sp. zn. evidovanom na OS Nové Mesto nad

Váhom.

Nakoľko konaním Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Krajského súdu

v Trenčíne mi bolo odopreté právo na spravodlivý proces, čím boli porušené moje ústavné

práva, žiadam o primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, čo považujem

za primerané finančné odškodnenie v zmysle platnej legislatívy SR, lebo boli pošliapané

moje základné ľudské práva a slobody.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť podľa musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti

uvedené v , ako aj osobitné náležitosti uvedené v zákona

o ústavnom súde.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

V súlade s sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z a možno konštatovať, že podanie

(sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom

o ústavnom súde, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod na jeho

odmietnutie podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa obsahu.

Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu

ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa ,

ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkami z 15. decembra 2010 a 29. júna 2011, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. apríla 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011.

Z príloh priložených k sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom

č. k. -190 z 15. decembra 2010 rozhodol o zverení maloletých detí sťažovateľa

do osobnej starostlivosti a výchovy matky s účinnosťou od 1. septembra 2007

do 21. októbra 2010 a otca zaviazal prispievať na výživu svojich maloletých detí. Krajský

súd uznesením č. k. -220 z 27. apríla 2011 zrušil rozsudok okresného súdu

č. k. -190 z 15. decembra 2010, a to predovšetkým z dôvodu, že sťažovateľovi

bola postupom okresného súdu v uvedenom konaní odňatá možnosť konať pred súdom

[v zmysle (ďalej aj „OSP“)], pričom

zároveň v tomto rozsudku okresného súdu zistil aj ďalšie nedostatky. Krajský súd

v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol:

„V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, že otec maloletých detí sa na pojednávanie,

na ktorom bolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, konané dňa 15. 12. 2010 nedostavil,

pričom predvolanie na pojednávanie nemal doručené. Táto skutočnosť vyplýva

aj zo zápisnice z pojednávania, kde súd prvého stupňa konštatuje, že otec sa nedostavil

a doručenie predvolania nemá vykázané. Z poštovej doručenky vyplýva, že otec prevzal

predvolanie na pojednávanie do vlastných rúk dňa 20. 12. 2010, t. j. až 5 dní

po pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Pokiaľ teda súd prvého stupňa

prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti otca maloletých detí bez toho, aby bol tento

riadne predvolaný na pojednávanie, došlo tým postupom súdu prvého stupňa k odňatiu

možnosti konať pred súdom, ktorá je vždy dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1

písm. f) zrušil a vec mu podľa vrátil na ďalšie konanie.

Po preskúmaní odvolací súd však zistil aj ďalšie nedostatky v rozhodnutí

prvostupňového súdu. Predovšetkým treba vytknúť súdu prvého stupňa, že v odôvodnení

svojho rozhodnutia uvádza, že vyživovaciu povinnosť otca určil spätne, a to za obdobie

od 1. 9. 2007 do 21. 10. 2010, pričom vo výroku svojho rozhodnutia stanovuje vyživovaciu

povinnosť otca spätne s účinnosťou len za obdobie od 1. 9. 2007 do 31. 3. 2008, takže

odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá vyhlásenému výroku. Zo spisu pritom vyplýva,

že manželstvo rodičov maloletých detí bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava

zo dňa 25. 6. 2009 č. k. -218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

zo dňa 8. 9. 2010 č. k. -281, ktorý čo do výroku o rozvode manželstva

nadobudol právoplatnosť dňom 20. 8. 2009. Citovaným rozsudkom bola vyživovacia

povinnosť otca k maloletým deťom stanovená odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku o rozvode manželstva. V preskúmavanej veci, kde súd prvého stupňa konal

o určení vyživovacej povinnosti na čas do rozvodu manželstva, mal preto správne

rozhodnúť o vyživovacej povinnosti k maloletým deťom až do právoplatnosti rozvodu

manželstva, t. j. do 20. 8. 2009, (aj keď matka žiadala určiť vyživovaciu povinnosť len na

čas do vydania predbežného opatrenia), nakoľko sa jedná o konanie, kde súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov.

Pokiaľ sa jedná o výšku vyživovacej povinnosti, keďže súd konal o určení vyživovacej

povinnosti za predchádzajúce obdobie, povinnosťou súdu prvého stupňa bolo

skúmať a vyhodnotiť pomery u všetkých účastníkov konania za celé rozhodné obdobie,

t. j. od 1. 9. 2007 do 20. 8. 2009. Pri stanovení výšky výživného za dané obdobie súd nemôže

vychádzať len zo stavu, aký mali účastníci konania v čase vyhlásenia rozsudku o rozvode

manželstva a bez ďalšieho prevziať úpravu výživného stanovenú v rozsudku o rozvode

manželstva.

Súd prvého stupňa preto v ďalšom konaní zistí zárobkové a majetkové pomery oboch

rodičov v celom rozhodnom období a o vyživovacej povinnosti opätovne rozhodne, pričom

pri vyčíslení nedoplatku na výživnom zohľadní už zaplatené sumy výživného.

Záverom odvolací súd dodáva, že požiadavka otca na určenie striedavej

starostlivosti k maloletým deťom spätne do rozvodu manželstva, vzhľadom na skutočnosť, že

manželstvo účastníkov bolo medzičasom právoplatne rozvedené a maloleté deti boli na čas

po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky nepovažoval odvolací súd za dôvodný,

nakoľko takéto spätné určenie striedavej starostlivosti už nemá logické opodstatnenie

a , ktorým bola zavedená možnosť striedavej starostlivosti

nadobudol účinnosť až dňom 1. 7. 2010, pričom v predmetnej veci otec žiada určiť

striedavú starostlivosť za obdobie pred nadobudnutím účinnosti citovaného zákona.“

V ďalšom priebehu konania okresný súd viazaný právnymi názormi vyslovenými

v uznesení krajského súdu č. k. -220 z 27. apríla 2011 po vykonaní ďalšieho

dokazovania vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -269 z 29. júna 2011

tak, že zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti a výchovy matky s účinnosťou

od 1. septembra 2007 do 20. augusta 2009 a zaviazal otca povinnosťou prispievať na výživu

maloletých detí s účinnosťou od 1. septembra 2007 do 20. augusta 2009 určenou sumou

a zároveň určil, že nedoplatok na zročnom výživnom na maloleté deti v určených sumách je

povinný splácať v mesačných splátkach spolu s bežným výživným od právoplatnosti

rozsudku do zaplatenia. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a krajského súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. a pod sp. zn.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný

súd považoval za potrebné poukázať aj na svoj ustálený právny názor (napr. ,

, , ), podľa ktorého sa ochrana základnému právu

podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

(v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k porušovaniu tohto základného

práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd považoval za potrebné tiež

zdôrazniť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný

dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namieta „porušenie SR“ postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. a pod sp. zn. v čase, keď namietané

konania už boli právoplatne skončené (22. decembra 2011, pozn.), t. j. v čase, keď okresný

súd ani krajský súd už zjavne nemohli svojím postupom spôsobovať prieťahy

v namietaných konaniach.

Na základe takto zisteného skutkového stavu ústavný súd s prihliadnutím na zmysel

a účel ochrany základného práva podľa pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. a pod sp. zn. podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru rozsudkami okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2010

a sp. zn. z 29. júna 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s namietanými rozsudkami okresného súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 a sp. zn. z 27. apríla 2011 ústavný súd zdôrazňuje, že

jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená

na princípe subsidiarity. Z totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal v danom prípade právo podať proti namietaným rozsudkom

okresného súdu v oboch prípadoch odvolania, ktoré, ako to vyplýva aj z príloh k sťažnosti,

aj podal. O odvolaniach sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo

vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. apríla 2011

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatoval, že namietaným uznesením

krajského súdu č. k. -220 z 27. apríla 2011 krajský súd ako odvolací súd

na základe odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -190

z 15. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že v tomto rozsudku

prvostupňového súdu zistil viaceré nedostatky.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd v prvom rade uvádza, že základné

právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho

konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný

súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu

subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až

potom, keď napadnuté konanie bolo právoplatne skončené. Je to tak z toho dôvodu, že

sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku,

ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní,

ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať

o splnení tejto požiadavky ().

V uznesení sp. zn. z 27. apríla 2011 krajský súd konštatoval, že voči

sťažovateľovi, ktorý nebol riadne predvolaný na pojednávanie, došlo zo strany okresného

súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo zároveň založilo dôvod na zrušenie

rozsudku okresného súdu podľa , pričom krajský súd navyše zistil

v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 aj ďalšie nedostatky. Podaním odvolania sa teda sťažovateľ domohol

zrušenia rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010 a vrátenia veci na opätovné

rozhodnutie okresnému súdu, t. j. domohol sa nápravy pochybení, ku ktorým v jeho veci

došlo v dovtedajšom priebehu konania pred okresným súdom.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. novembra 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ).

V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na relevantnú časť namietaného rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 16. novembra 2011, v ktorej odvolací súd predovšetkým uviedol:

„Krajský súd preskúmal vec podľa a zistil, že rozsudok

okresného súdu je potrebné podľa potvrdiť ako vecne správny. Vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , podľa ktorého nie je

potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu...

V preskúmavanej veci sa matka maloletých detí návrhom podaným dňa 6. 9. 2007

domáhala, aby súd zveril maloleté deti D., M. a J. do jej osobnej starostlivosti a otca

zaviazal prispievať na ich výživu sumou vo výške po 2000,- Sk mesačne, a to spätne od

februára 2006. Zo spisu vyplýva, že manželstvo rodičov maloletých detí bolo

medzičasom rozvedené, a to rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 25. 6. 2009,

č. k. -218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 9. 2010,

č. k. -281; rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým bolo

manželstvo rodičov rozvedené dňom 20. 8. 2009 a vo výroku o výživnom dňom 21. 10. 2010.

Citovaným rozsudkom boli maloleté deti pochádzajúce z manželstva... zverené do osobnej

starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok a otec bol

zaviazaný platiť výživné...

V preskúmavane veci sa matka domáhala zverenia do osobnej starostlivosti

a určenia výživného spätne, preto súd prvého stupňa správne rozhodoval o období od

podania návrhu na súd, t. j. od 1. 9. 2007 do právoplatnosti rozvodu manželstva rodičov

maloletých dňa 20. 8. 2009.

Preskúmaním veci bolo zistené, že okresný súd v predmetnej veci riadne zistil

skutkový stav veci, nebol dôvod na opakovanie už vykonaného dokazovania (§ 213 ods. 3

), ani na jeho doplnenie podľa ust. , . Odvolací súd dospel

k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, že maloleté deti... majú byť za dané

obdobie zverené do osobnej starostlivosti matky. Súd prvého stupňa pritom správne vzal

do úvahy skutočnosť, že matka maloletých za dané obdobie osobne zabezpečovala

starostlivosť o maloletých..., s výnimkou letných prázdnin od 11. 7. 2008, kedy maloleté

deti... trávili prázdniny u otca a kedy sa matka návrhom na predbežné opatrenie musela

domáhať odovzdania maloletých detí do svojej starostlivosti potom, čo ich otec odmietol

vrátiť. Otec deti vrátil matke na základe nariadeného predbežného opatrenia tak, že mal...

priviezol matke dňa 1. 11. 2008 a mal... si matka osobne prevzala dňa 14. 11. 2008

v materskej škôlke.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o určení výživného za dané obdobie, keď

náležite zistil zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov za rozhodné obdobie. Odvolací

súd sa po preskúmaní stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým určil vyživovaciu

povinnosť otca k deťom za toto obdobie... Za správny považoval aj výrok rozhodnutia súdu

prvého stupňa, ktorým vyčíslil nedoplatok otca na výživnom za rozhodné obdobie, keď

od zročného výživného odpočítal čiastky poukázané otcom maloletých.

Pokiaľ sa jedná o požiadavku otca uvedenú v odvolaní, ktorou otec žiadal

o nariadenie striedavej osobnej starostlivosti k maloletým deťom na čas po rozvode

manželstva, odvolací súd opakovanie poukazuje na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom

okresný súd rozhodol o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti, ako aj o určení

výživného na čas do rozvodu manželstva, takže v tomto konaní súd nemôže upravovať

vzťahy rodičov k deťom na čas po rozvode manželstva.

Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku otca maloletých detí, ktorou

namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko zo spisu

odvolací súd zistil, že otec maloletých detí bol po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia

prvostupňového súdu riadne predvolaný na pojednávanie konané dňa 29. 6. 2010,

na ktorom sa otec osobne zúčastnil, bol vypočutý a mohol preniesť svoje návrhy. Taktiež

zo spisu nevyplýva, žeby otec vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, o ktorej

by súd nerozhodol.

Odvolacie námietky otca preto neboli dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok

okresného súdu potvrdil, pričom podľa sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukázal na , podľa ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V posudzovanej veci k odvolacím námietkam sťažovateľa zaujal podrobné

stanovisko v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -269 z 29. júna 2011

už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového

súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s .

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušenie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Okresný súd v rozsudku č. k. -269 z 29. júna 2011 okrem iného uviedol:

„Vodiacou zásadou na strane povinného (otca) pri určovaní výšky výživného je

miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. To znamená, že súd na strane otca

prihliada na jeho možnosti, čiže potencionálne príjmy, teda nielen to, čo otec skutočne

zarobí, respektíve je dobrovoľne nezamestnaný, ale aj to, čo je objektívne možné, aby

zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti,

zručnosti, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu práce. Na strane oprávneného (dieťaťa)

súd skúma jeho skutočné odôvodnené potreby, t. j. primeranosť, nevyhnutnosť. Oprávnené

potreby nezahŕňajú len stravovanie, ale sú dané širšie - potrebami bytovými, odevnými,

zdravotnými, kultúrnymi. Závisia najmä od veku, zdravotného stavu dieťaťa, schopnosti

starať sa o seba. Medzi odôvodnené potreby však nepatria len pravidelné mesačné výdavky,

ale i náhodné výdavky, napr. tie, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa, napr. liečebné

náklady, úhrada pobytu v zdravotníckom zariadení. Súd na ne musí pri určovaní bežného

výživného prihliadnuť.

Súd zhodnotil prevedené a predložené dôkazy podľa a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a dospel k nasledujúcemu záveru:

Súd zo správ predložených od zamestnávateľov otca zistil, že v období od 09/2007-

12/2008 dosahoval čistý príjem 23.864,75 Sk. V čase od 3. 5. 2010 do 19. 7. 2010 a v čase

od 1. 1. 2009 do 2. 5. 2009 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Od 05/2010 do 08/2010 pracoval v spoločnosti O. s mesačným čistým príjmom 560,445 eur.

Od 1. 7. 2010 pracuje otec maloletých Ž. s mesačným príjmom 472 eur. Otec maloletých

detí je poberateľom výsluhového príspevku brutto 229,54 eur...

S poukazom na zákonné ustanovenia výsledky vykonaného dokazovania a zistenia

súd považuje za primerané výšku výživného na mal... 50 eur mesačne, na mal... 45 eur

mesačne a mal... 40 eur mesačne s prihliadnutím k potrebám maloletých detí, príjmom

oboch rodičov, pričom súd vzal v úvahu najmä dosahovaný príjem otca v období 09/2007 -

12/2008 23.864,75 Sk a príjem matky od 01. 11. 2007 do 15. 05. 2008 7.751,45 Sk, čo bolo

v príkrom rozpore s citovaným ustanovením § 62 ods. 2 Zákona o rodine, keď matka

zo svojho príjmu a za finančnej pomoci príbuzných zabezpečovala výchovu a výživu

maloletých detí bez finančného prispievania otca na výživu maloletých detí od opustenia

spoločnej domácnosti do 31. 3. 2008.

Súd užil povinnosť prispievať na výživu maloletých detí od podania návrhu 1. 9. 2007

do právoplatnosti rozvodu manželstva rodičov maloletých detí 20. 8. 2009. Takto určené

výživné zodpovedá reálnym možnostiam a schopnostiam oboch rodičov maloletých detí

predpokladanú vytvorenú tvorbu úspor na strane otca ako aj odôvodneným potrebám

maloletých detí.

Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007 do 20. 8. 2009 –

23 mesiacov a 20 dní v čiastke 472,99 eur..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná

otcom maloletých, povolil súd otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu

s bežným výživným a to počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia, k rukám

matky pod stratou výhody splátok.

Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007

do 20. 8. 2009..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom maloletých, povolil súd

otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným a to počnúc

právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia, k rukám matky pod stratou výhody splátok.

Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007

do 20. 8. 2009..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom maloletých..., povolil

súd otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným a to počnúc

právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia k rukám matky pod stratou výhody splátok.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku

krajského súdu zo 16. novembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 29. júna

2011 dospel k záveru, že tento rozsudok odvolacieho súdu je primeraným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu zo 16. novembra 2011

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o porušení

tohto práva, a preto odmietol podľa aj túto časť

sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012