Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 106/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., D., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva

vlastniť majetok podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája 2009 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. septembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť Ing. J. J., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vlastniť majetok podľa

čl. 11 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným

porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho z postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 29. mája 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný

rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 30. januára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu

domáhala voči trom žalovaným zaplatenia sumy 294 652 Sk s príslušenstvom ako náhrady

škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľka svoj nárok odvodzovala od úrazu, ktorý sa jej stal 16. mája 2005

v hoteli B., „keď vo večerných hodinách cca o 21.30 vyšla na terasu hotela, ktorá nebola

osvetlená a na uvoľnenom schode spadla a utrpela niekoľkonásobnú fraktúru ľavej dolnej

končatiny. V dôsledku tohto úrazu sa musela sťažovateľka podrobiť viacerým operáciám a

bola nútená absolvovať dlhodobú rehabilitáciu.“.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. mája 2009 bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá, pričom žalovaným nebola týmto rozsudkom priznaná náhrada trov

konania.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Rovnako

podali proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie aj žalovaný v 2. rade a žalovaný

v 3. rade, a to vo vzťahu k výroku o trovách konania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. septembra 2011 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa výroku

o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovaným v 2. rade a 3. rade ho zrušil a vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky súdy oboch stupňov vec po právnej stránke nesprávne

posúdili, keďže na vec bolo potrebné aplikovať , ktorý

upravuje osobitnú zodpovednosť za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkovou činnosťou, pričom táto je na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti za škodu

založená na princípe objektívnej zodpovednosti. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že

z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že k jej úrazu došlo za prevádzky reštauračného

zariadenia hotela.

Sťažovateľka zastáva názor, že žalovaní, resp. niektorí z nich sa mohli zbaviť

zodpovednosti len vtedy, ak by preukázali, že nemohli zabrániť vzniku škody ani pri

vynaložení všetkého úsilia, ktoré je možné od nich objektívne požadovať, alebo vtedy, ak

by preukázali, že škoda bola spôsobená vlastným konaním sťažovateľky. „Teda

porušovatelia v zmysle citovaného ustanovenia zákona mohli zamietnuť žalobu len vtedy, ak

by sa bezpečne preukázalo, že reštaurácia nebola v prevádzke, že schody i podlaha terasy

bola bez závad, prípadne, že terasa v čase, keď došlo k úrazu, bola bezchybná, bola riadne

osvetlená, pretože sa na nej zdržiavali návštevníci hotela, čo nikto ani nespochybnil.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo Ing. J. J. právo na súdnu ochranu garantované v čl. 11 Listiny, ako právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konania, upravené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasne porušovateľ svojim

postupom zasiahli do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

SR.

2. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. , v časti

v ktorej rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II potvrdil, porušil základné právo Ing. J. J.

právo na súdnu ochranu garantované v čl. 11 Listiny, ako právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a Listiny základných práv a slobôd a

právo na spravodlivé súdne konania, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Súčasne porušovateľ svojim postupom zasiahli do princípu

právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa SR.

3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. -264 zo dňa

29. 05. 2009 zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. -326 zo dňa

20. 09. 2011 zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľke trovy konania vo výške 323,50 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3

vyhl. č. činí sumu 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 € x 2 úkony +

20 % DPH, t. j. 51,05 €) k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho

z postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného

súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho

z postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či nie je zjavne

neopodstatnená. Ešte predtým poukázal na ustanovenia , ktorých

aplikácia v právnej veci sťažovateľky prichádzala do úvahy.

Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže,

že škodu nezavinil.

Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.

Podľa škoda je spôsobená prevádzkovou

činnosťou, ak je spôsobená

a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému

škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Podľa zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju

spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou

nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy mali v jej

právnej veci aplikovať , ktorý upravuje osobitnú

zodpovednosť za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou,

ktorá je založená na princípe objektívnej zodpovednosti.

V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka ďalších odvolacích námietok navrhovateľky, ani tieto neobstoja.

Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie,

vypočul svedkov - kolegov navrhovateľky, aj zamestnancov hotela. Sporný bol predovšetkým

čas, kedy došlo k úrazu navrhovateľky, keďže medzi výpoveďami jednotlivých svedkov išlo

o vyše hodinový rozdiel. Odvolací súd považoval v zhode so súdom prvého stupňa

za objektívne listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že k úrazu navrhovateľky došlo v čase

okolo 22,30 hod., kedy bol úraz nahlásený prostredníctvom tiesňovej linky. Odvolací súd

v tomto smere považuje za nevierohodné výpovede navrhovateľky a svedkov, pokiaľ tvrdili,

že k úrazu malo dôjsť už o 21,30 hod., pretože je nelogické a aj nereálne, aby po ťažkej

zlomenine, sprevádzanej veľkými bolesťami, ostala navrhovateľka vyše hodiny bez

privolania lekárskej pomoci. Aj z výpovedí svedkov vyplýva, že zdravotná pomoc bola

volaná bezprostredne potom, ako došlo k úrazu. Tomuto času zodpovedajú aj listinné

dôkazy o prevoze navrhovateľky sanitkou a o jej ošetrení v nemocnici, a súčasne aj zápis

v hotelovej knihe, vykonaný službukonajúcim vrátnikom o čase a príčine úrazu.

Výpovede svedkov sa rozchádzali aj v príčinách úrazu, keďže tí, ktorí tvrdili, že

príčinou úrazu bol uvoľnený schod, nevedeli označiť jeho miesto a rozdielne ukazovali aj

miesto, kde sa mal úraz stať. V tomto smere nebolo preukázané, že príčinou úrazu

navrhovateľky bol uvoľnený schod. Navrhovateľka samotná túto skutočnosť spontánne

neuviedla ako príčinu úrazu kolegom, ktorí sa jej po páde snažili pomôcť, ani ošetrujúcim

lekárom. Uvoľnenie schodu, ani žiadne iné poškodenie schodiska, nebolo nikým nahlásené

ani personálu hotela.

Pokiaľ ide o príčinu úrazu z dôvodu nedostatočného osvetlenia terasy pred

reštauráciou, resp. priestranstva s vonkajším posedením, z výpovedí svedkov – pracovníkov

hotela, vyplýva, že reštaurácia bola prevádzkovaná do 21,00 hod., ale aj potom bola terasa

v uvedený deň osvetlená svetlom zvnútra reštaurácie, nakoľko v nej personál chystal

miestnosť na raňajky. Keďže úraz sa stal okolo 22,30 hod., t. j. po prevádzkovom čase,

nejde o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou odporcu v 3. rade. Neobstojí ani tvrdenie

navrhovateľky o nesplnení prevenčnej povinnosti odporcu v 3. rade ako prevádzkovateľa

hotela podľa , nakoľko vzhľadom na nočný kľud sa v čase úrazu už žiadne osoby

nemali na priestranstve terasy nachádzať. Navyše terasa bola osvetlená svetlom

z reštaurácie a pouličným osvetlením.

Keďže v konaní nebolo preukázané, že odporcovia v 2. a 3. rade (jeden ako vlastník

a druhý ako prevádzkovateľ) zavinili úraz navrhovateľky, a k úrazu nedošlo ani v súvislosti

s prevádzkovou činnosťou hotela, ale vlastným konaním navrhovateľky, súd prvého stupňa

správne zamietol žalobu navrhovateľky aj voči odporcom v 2. a 3. rade.“

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 20. septembra 2011 primeraným

spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu základných práv sťažovateľky. Namietaný rozsudok je primeraným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Krajský súd jasne a zrozumiteľne

vysvetlil, prečo v danom prípade nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou

činnosťou hotela, pričom tento svoj záver oprel o výsledky vykonaného dokazovania,

z ktorých vyplynulo, že úraz sa stal približne v čase o 22.30 h, teda po prevádzkovom čase,

keďže reštaurácia bola prevádzkovaná len do 21.00 h. Určenie času, kedy sa úraz stal

(v spojení so skutočnosťou, či sa v danom čase ešte v reštaurácii obsluhovalo), bolo v danej

veci kľúčovým na posúdenie otázky, či v danom prípade ide o škodu spôsobenú

prevádzkovou činnosťou.

Vzhľadom na to, že krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o škodu

spôsobenú prevádzkovou činnosťou, prichádzalo do úvahy len použitie všeobecných

ustanovení o náhrade škody, ktoré však predpokladajú subjektívnu

zodpovednosť. Aj v tomto smere krajský súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo je toho názoru,

že v konaní nebolo preukázané, že schod bol uvoľnený. Rovnako sa krajský súd logicky

vysporiadal aj s otázkou osvetlenia terasy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými.

Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu nevykazuje nedostatky, je jasné

a zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú

v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú

a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa

a listiny a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Rovnako v danom prípade neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia princípu právnej

istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1

ods. 1 , o to viac, že túto časť petitu sťažovateľka v sťažnosti žiadnym spôsobom

neodôvodnila. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka

síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012