Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 123/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. mája 2010 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2012 doručená faxom a 6. februára 2012 v origináli poštou sťažnosť D. P. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

[ďalej len „ústava“; (sťažovateľ síce v petite sťažnosti označil

ako celok, avšak z jej odôvodnenia vyplýva, že namieta iba porušenie jeho

ods. 1)] a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Poprad

(ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“

alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že 27. marca 2009 podal okresnému

súdu žalobu „o zaplatenie nájomného za užívanie rodinného domu z dôvodu, že ako

spoluvlastník nehnuteľností zapísaných v LV č..., kat. územie S. a to rodinný dom súpisné

číslo...“, tieto nemôže užívať a užíva ich jeho bývalá manželka M. P. (ďalej len

„žalovaná“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu z 19. mája 2010“) žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, ako uvádza

sťažovateľ, „súd vylúčil sťažovateľa z užívacieho práva rodinného domu

až do právoplatného skončenia veci o vyporiadanie BSM vedenej pred Okresným súdom

Poprad pod sp. zn. “. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2011 (ďalej

aj „rozsudok krajského súdu z 24. októbra 2011“) rozhodol tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil, pričom podľa sťažovateľa bolo dôvodom takéhoto rozhodnutia to, že „právny

zástupca na pojednávaní uviedol iné skutočnosti než aké tvrdil v žalobe a v priebehu

konania a nenavrhol zmenu žaloby“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že „je pravdou, že súd zakázal sťažovateľovi

užívať byt a celú nehnuteľnosť, a on toto dodržuje, bývalej manželke však z toho nevyplýva

právo nehnuteľnosť, ktorá je doposiaľ v spoluvlastníctve, užívať akýmkoľvek spôsobom,

teda ťažiť aj z užívania jeho podielu. Bývalá manželka však takto koná a nehnuteľnosť

prenajíma, pričom vôbec nie je dôležité komu. Za prenájom jeho časti nehnuteľnosti mu

prináleží náhrada, pretože tohto práva ho súd nezbavil a sám sťažovateľ je nútený bývať

v podnájme, kde si musí platiť náklady na bývanie.

Zmyslom zákona nebolo úplne zbaviť vlastníka všetkých práv a povinnosti, ale iba

obmedziť jeho osobnú účasť na užívaní, pričom všetky ostatné atribúty vlastníctva sú

zachované, a teda aj právo za užívanie svojej časti nehnuteľnosti požadovať úhradu.“.

Totožnú argumentáciu uplatnil sťažovateľ v odvolaní podanom proti rozsudku

okresného súdu z 19. mája 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že „súd porušil právo

sťažovateľa podľa , na základe ktorého každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu, podľa čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, na základe ktorého každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, na základe ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

rozhodol:

„- že konaním Okresného súdu Poprad a Krajského súdu Prešov došlo k porušeniu

práva sťažovateľa podľa , podľa dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 ods. 1

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

- vyslovil, že sťažovateľ ma nárok na nájomné za užívanie nehnuteľností

- vyslovil, že Krajský súd Prešov je povinný zmeniť rozhodnutie Okresného súdu

Poprad a zaviazať žalovanú M. P. platiť sťažovateľovi – žalobcovi nájomné za užívanie

nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva vo výške 166,- eur mesačne,

ktoré za obdobie od 17. 01. 2009 do 31. 10. 2009 činí 1.577,- eur a zaviazať žalovanú

k náhrade trov konania.

- priznal sťažovateľovi trovy konania spočívajúce v odmene advokáta za poskytnutie

právnych služieb pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby... v celkovej výške

189,60 eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa ako

osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne

opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

označených práv napadnutým postupom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa okresný súd zamietol jeho

žalobu a zároveň účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd napadnutý prvostupňový

rozsudok ako vecne správny potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, preskúmal a svoj právny názor

vyjadril v rozsudku z 24. októbra 2011.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu okresného súdu

a jeho rozsudku z 19. mája 2010 preto, lebo ich preskúmanie na základe podaného

odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

a) K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu napadnutého

postupu krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu jeho rozsudku z 24. októbra 2011,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 19. mája 2010, ktorým bola zamietnutá

jeho žaloba o zaplatenie 1 577 €. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa

uvedená v sťažnosti týkajúca sa odôvodnenia jeho námietok o pochybeniach krajského

súdu, ktorými malo byť zasiahnuté do jeho v sťažnosti označených práv, je v podstate

totožná s argumentáciou uplatnenou sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku

okresného súdu z 19. mája 2010.

Krajský súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 19. mája

2010, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v § 212

(ďalej aj „OSP“), a zistil, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

Ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi

prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2

. Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že „správne a presvedčivé

sú dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Aj právne posúdenie odvolací súd

považuje za správne, a preto dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa kladie aj ako

základ pre svoje rozhodnutie.“.

Vo svojej ustálenej judikatúre v nadväznosti na ústavný súd

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu z 19. mája

2010, v ktorom sa uvádza, že „Právny nárok žalobcu na náhradu voči žalovanej z titulu

neužívania nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctva manželov, posúdil ako návrh

na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Obč. zákonníka.

Nie je sporné, že nehnuteľnosti obýva žalovaná, plnoletá dcéra s mal. dieťaťom

a sporadicky jej manželom a druhá plnoletá dcéra. Žalobca nehnuteľnosti od 17. 8. 2008

doposiaľ, teda aj v rozhodnom období (17. 1. 2009 – 31. 10. 2009), za ktoré si uplatnil

vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej, neužíval. Z rozhodnutí súdu je

jednoznačne zrejmý dôvod, pre ktorý nedobrovoľne žalobca nehnuteľnosti neužíva, a to

zamedzenie neznesiteľnosti spolužitia žalovanej, dcér účastníkov konania so žalobcom, z

titulu fyzického a psychického násilia alebo hrozby násilia zo strany žalobcu. Pri

posudzovaní návrhu žalobcu bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či výkon práv žalobcu

pri vyplatení náhrady za neužívanie nehnuteľností voči žalovanej podľa § 3 Obč. zákonníka

by nebol v rozpore s dobrými mravmi.

Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných

noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou

časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide o súhrn etických, všeobecne

zachovávaných a uznávaných zásad.

Ak žalobcovi bol ako spoluvlastníkovi nehnuteľnosti súdnymi rozhodnutiami

obmedzený jeden z triády atribútov vlastníckeho práva vec užívať (ius utendi) z dôvodu

predchádzajúceho správania sa žalobcu voči osobám blízkym v rozpore s dobrými mravmi,

jednoznačne treba konštatovať, že právo domáhať sa náhrady od žalovanej titulom

neužívania nehnuteľností by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno pripustiť, aby bola

priznaná náhrada za neužívanie nehnuteľnosti osobe, ktorej v dôsledku jej nevhodného

správania súd uložil obmedzenie vlastníckeho práva – zákaz užívania nehnuteľností.

V opačnom prípade by rozhodnutie súdu stratilo charakter sankcie voči osobe nevhodne sa

správajúcej. Naopak finančnou úhradou by bola postihnutá osoba, ktorá svojim správaním

nezadala príčinu na uloženie obmedzenia povinnosti platiť finančnú úhradu.

Právo by v takomto prípade nesplnilo očakávanie ochrany slabšej strany, keď by

subjektom práva, ktorý zasiahol do práva iných subjektov na pokojný a zdravý život a preto

z tohto dôvodu bol vylúčený z práv, ktoré mu ako spoluvlastníkovi veci vyplývajú zo zákona,

bola povinná slabšia strana za poskytnutie ochrany súdnou cestou znášať finančnú stratu,

obmedzenie. Priznaním takto uplatneného práva by došlo k absurdným situáciám, ktoré

jednoznačne nemôžu používať súdnu ochranu. Ak by sa žalobca v minulosti správal v súlade

s dobrými mravmi, nebol by dôvod, aby ako bezpodielový spoluvlastník neužíval vec

patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Je potrebné stotožniť sa s tvrdením právneho zástupcu žalovanej v tom smere, že

v zmysle , nariadené predbežné opatrenia v konaniach sp. zn.

, nezanikli ani neboli zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa

návrhu vo veci samej vyhovelo, preto žalovanej nevznikla ani z tohto titulu povinnosť

nahradiť ujmu žalobcovi, ktorá by mu predbežným opatrením eventuálne vznikla.

Na právnom posúdení veci nič nemení skutočnosť, že žalobca ako spoluvlastník

nehnuteľnosti si plní daňovú povinnosť. Žiadnym spôsobom sa na rozdiel od žalovanej

nepodieľa na udržiavaní a zveľaďovaní nehnuteľnosti.

Pre neopodstatnenosť základu nároku žalobcu súd sa nezaoberal primeranosťou

výšky uplatneného nároku. Súd nevyhovel ani návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním

ohliadky nehnuteľnosti. Pre právne posúdenie veci nebolo potrebné a hospodárne zistenie,

z ktorých obytných miestností rodinný dom pozostáva.“.

K odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd uviedol, že „Z obsahu spisuje

zrejmé, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 19. 05. 2010 po výzve súdu, aby

zhrnul svoje návrhy, vyjadril sa k dokazovaniu i právnej stránke veci, uviedol iné

skutočnosti, než aké tvrdil v žalobe a v priebehu konania. Vyšiel s tvrdením, že žalobca by

sa mal podieľať na výnose z platieb osôb, ktoré v dome bývajú, žalovanej. Nenavrhol však

zmenu žaloby, naopak výslovne uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.

Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom každého civilného procesu je procesný

nárok vymedzený žalobcom a tvorí ho žalobný petit a základ žaloby, t. j. právne relevantné

skutočnosti, na ktorých žalobca svoj nárok zakladá. V sporovom konaní súd nie je

oprávnený bez súčinnosti so žalobcom konať a rozhodovať o niečom inom, ale len skúmať,

či platné právo umožňuje, aby na základe skutkového stavu veci tvrdeného žalobcom mohlo

byť žalobe vyhovené.

Za stavu, keďže žalobca trval na podanej žalobe v celom rozsahu, nemožno

prihliadať na jeho námietky uvedené v odvolaní, že rovnaké plnenie požaduje na základe

iných skutočností, než ktoré tvrdil v žalobe.“.

Aj tento právny názor krajského súdu je podľa ústavného súdu akceptovateľný.

Návrh na rozhodnutie vo veci samej, teda petit, ktorý je ústredným pojmom a ťažiskom

každého návrhu, v prípade sťažovateľa po ostatnej zmene, ktorú pripustil okresný súd, znel

takto: „žalovaná je povinná uhrádzať žalobcovi náhradu za užívanie nehnuteľností

zapísaných v LV č..., kat. územie S... vo výške 166 € mesačne, ktoré za obdobie

od 17. 1. 2009 do 31. 10. 2009 činí 1 577 €“, a to na tom skutkovom základe, že žalovaná

obýva nehnuteľnosti, ktoré sú v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, a sťažovateľ je

rozhodnutím všeobecných súdov dočasne vylúčený z ich užívania.

Jednou z osobitných náležitostí žaloby podľa je aj pravdivé opísanie

rozhodujúcich skutočností, teda vymedzenie skutku, ktorý má byť predmetom konania,

a tvrdenia žalobcu o skutočnostiach významných pre danú vec. Keďže sťažovateľ trval

na podanej žalobe požadujúc rovnaké plnenie, ale na základe iných právne relevantných

skutočností, než aké tvrdil pôvodne v žalobe (avšak bez toho, aby predložil okresnému súdu

nové alebo ďalšie právne relevantné skutočnosti, t. j. návrh na zmenu návrhu žaloby podľa

), nemohol krajský súd prihliadnuť na námietky uvedené v jeho odvolaní.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že pokiaľ ide o medze jeho zasahovania

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu

zásadne neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (m. m. , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý postup krajského súdu, ktorý

vyústil do vydania rozsudku z 24. októbra 2011, vo svojom odôvodnení jasne

a zrozumiteľne podáva výklad použitého zákona a zdôvodňuje svoje meritórne rozhodnutie,

ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny. V napadnutom

rozsudku krajského súdu a postupe predchádzajúcom jeho vydaniu teda ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda vyžadujúcim korekciu z jeho strany. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv

sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je

arbitrárny a ústavne udržateľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, ktoré boli

podkladom na rozhodnutie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( alebo ).

O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

b) K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

a právo vyplývajúce z dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením

().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným postupom

krajského súdu a obsahom základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

rozhodol podľa o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012