Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 120/2012
PDF · 285.86 KB
No categories available
IV. ÚS 120/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom
Mgr. T. A., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
verejne v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/189/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011,
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/92/2011
a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 115/2011 a jeho uznesením z 28. septembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci verejne v jej prítomnosti
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/189/2010
a jeho rozsudkom z 12. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Co/92/2011 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 115/2011 a jeho uznesením
z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«V právnej veci žalobcu, P. Č..., proti žalovanému, obchodnej spoločnosti K.,
s. r. o..., o zaplatenie 155,56 € s príslušenstvom, rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici,
ako súd prvého stupňa, Rozsudkom zo dňa 12. 01. 2011 tak, že určil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 155,56 € s 9 % úrokom z omeškania ročne počnúc dňom
18. 06. 2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 16,50 €, všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
Proti vyššie citovanému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu Odvolanie zo dňa 21. februára 2011.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa
14. 04. 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom žalobcovi – P. Č. – náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. apríla 2011, spisová
značka 16 Co/92/2011-56, identifikačné číslo spisu 6110222168, ktorý právny zástupca
sťažovateľa prevzal dňa 21. júna 2011, podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v zákonnej lehote dovolanie zo dňa 21. júla 2011 v zmysle ust. § 237 písm. f/
zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 31. decembra
2011 /ďalej len „Občiansky súdny poriadok“/ a napadol výrok rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.
Právny zástupca sťažovateľa dovolanie odôvodnil v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/
Občianskeho súdneho poriadku, pretože v konaní došlo k závažnej procesnej vade podľa
ust. § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, vzhľadom na to, že sťažovateľovi – ako
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. septembra 2011, sp. zn.
1 Cdo/115/2011-79, dovolanie odmietol a zároveň rozhodol, že navrhovateľovi náhradu
trov konania nepriznáva...
Právny zástupca sťažovateľa považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, rozhodnutie
odvolacieho súdu a rozhodnutie dovolacieho súdu za absolútne protizákonné, pretože je
v závažnom rozpore s ústavným zákonom číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
v platnom znení /ďalej len „Ústava SR“/, taktiež s Občianskym súdnym poriadkom, ako
aj s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol v predmetnej
právnej veci bez toho, že by umožnil žalovanému, respektíve jeho právnemu zástupcovi
konať pred súdom a uplatňovať tak v celom rozsahu práva a oprávnené záujmy.
Z neprítomnosti na pojednávaní, ktoré súd prvého stupňa nariadil na deň 12.
januára 2011, sa právny zástupca sťažovateľa riadne a včas ospravedlnil, ospravedlnil
aj neprítomnosť samotného sťažovateľa, pričom zároveň požiadal o odročenie predmetného
pojednávania z dôvodu kolízie s iným termínom pojednávania, ktoré nariadil Okresný súd
v Spišskej Novej Vsi taktiež na deň 12. januára 2011, v trestnej veci vedenej na tomto súde
pod spisovou značkou 4 T/205/2010, o ktorom sa právny zástupca sťažovateľa dozvedel
počas verejného zasadnutia dňa 23. 11. 2010, na ktorom sa predbežne prejednávala
obžaloba, teda oveľa skôr, ako sa právny zástupca sťažovateľa oboznámil s termínom
pojednávania, nariadenom súdom prvého stupňa.
Právny zástupca sťažovateľa listinný dôkaz o kolízii s iným termínom pojednávania
nepredložil, pretože v tom čase žiadne zákonné ustanovenie všeobecne záväzného predpisu
takúto povinnosť v takýchto prípadoch neukladalo.
Podľa ust. § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, sa pojednávanie mohlo
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa museli oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Keďže podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia sa pojednávanie mohlo
odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom v tomto prípade bola dôležitým dôvodom kolízia s
iným pojednávaním právneho zástupcu sťažovateľa, právny zástupca sťažovateľa túto
skutočnosť súdu prvého stupňa riadne a včas oznámil, a to bez toho, že by mal povinnosť o
tom predložiť listinný dôkaz, a to na základe písomného podania zo dňa 3. januára 2011.
Súd prvého stupňa aj napriek žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa predmetnú
právnu vec prejednal a v tejto veci rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho
zástupcu.
Súd prvého stupňa takýmto konaním a postupom odňal sťažovateľovi – ako
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a to podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku.»
Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že „Taktiež postupom a rozhodnutím
odvolacieho súdu, teda tým, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
a vôbec nevzal do úvahy odvolacie dôvody, uvedené v písomnom vyhotovení odvolania –
bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom a opätovne boli takýmto
konaním odvolacieho súdu porušené vyššie citované práva a oprávnené záujmy sťažovateľa,
pričom aj samotným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súd Slovenskej republiky boli
porušené práva sťažovateľa, garantované v zmysle uvedených právnych noriem.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, zaručené v článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé a verejné prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici, postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10.000,- € /slovom: desaťtisíc eur/, ktoré sú Okresný súd v Banskej
Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní
spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
3. Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd
Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.“
Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti neuviedla spisové značky napadnutých konaní
a ani presne nešpecifikovala napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ako
aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti
a z pripojených príloh nepochybne vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
označených práv tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že uznesením sp. zn. III. ÚS 470/2011 z 26. októbra 2011 už
odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie v prerokúvanej sťažnosti
označených práv smerujúce proti postupu okresného súdu a jeho napadnutému rozsudku
a proti postupu krajského súdu a jeho napadnutému rozsudku, s tým, že poukázal
na možnosť podať ústavnému súdu novú sťažnosť po rozhodnutí najvyššieho súdu
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 115/2011 v súvislosti s týmto rozhodnutím,
ako aj v súvislosti s rozsudkom krajského súdu zo 14. apríla 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 Co/92/2011.
Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. januára 2012 a z jej príloh vyplýva, že
základným a súčasne jediným argumentom, ktorým sťažovateľka zdôvodňuje porušenie ňou
označených práv zo strany okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, je
skutočnosť, že okresný súd napriek žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky z 3. januára
2011, ktorou ospravedlňoval svoju a sťažovateľkinu neúčasť na pojednávaní nariadenom
na 12. január 2011, túto žiadosť neakceptoval a v ich neprítomnosti vec prerokoval
a meritórne rozhodol. Takýmto postupom došlo podľa názoru sťažovateľky k tomu, že jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 221 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“)], čím mali byť porušené aj jej v sťažnosti označené práva.
1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich
označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/189/2010
a jeho rozsudkom z 12. januára 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva
na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na pojednávaní
uskutočnenom 12. januára 2011 vo veci rozhodol bez účasti sťažovateľky a jej právneho
zástupcu, keď ospravedlnenie ich neúčasti a žiadosť o odročenie pojednávania na iný termín
neakceptoval.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie
argumentujúc výlučne poukazom na to, že okresný súd podľa jej názoru nezákonne vo veci
meritórne rozhodol napriek jej ospravedlneniu neúčasti na pojednávaní a žiadosti
o odročenie pojednávania. V nadväznosti na to navrhovala, aby krajský súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľky
vo forme odvolania smerujúca proti napadnutému rozsudku okresného súdu už bola
predmetom rozhodovania krajským súdom. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd
ako odvolací súd rozhodnutie okresného súdu preskúmal a svoj právny názor vyjadril
v potvrdzujúcom napadnutom rozsudku zo 14. apríla 2011.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu a jeho
napadnutého rozsudku, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo
do právomoci krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu
okresného súdu a jeho napadnutému rozsudku odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že vzhľadom na uznesenie
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 470/2011 z 26. októbra 2011 (res iudicata) mohol sťažnosť
v tejto časti odmietnuť podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde aj pre jej
neprípustnosť.
2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie označených práv aj vo vzťahu k postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/92/2011 a k jeho rozsudku zo 14. apríla
2011 a vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 115/2011 a jeho uzneseniu z 28. septembra 2011.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil právny názor, že kolízia
dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade
právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným
predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného na účel
odročenia riadne a včas nariadeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania (obdobne platí aj pre obsah práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti
na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2
OSP) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu
(I. ÚS 68/98).
Krajský súd po podaní odvolania proti namietanému rozsudku okresného súdu
rozsudkom sp. zn. 16 Co/92/2011 zo 14. apríla 2011 namietaný rozsudok okresného súdu
potvrdil, pričom v odôvodnení v podstatnom okrem iného uviedol:
„Jedinou odvolacou námietkou žalovaného v jeho odvolaní má byť skutočnosť, že
súd prvého stupňa postupom, keď vec prejednal a rozhodol bez jeho prítomnosti, odňal mu
ako účastníkovi konania možnosť pred súdom konať.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom
za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť
o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred
súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Pod postupom súdu treba rozumieť nielen postup sudcu, ale aj súhrnnú faktickú činnosť
iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne,
ak táto činnosť mala za následok, že účastník nemohol uplatniť pred súdom procesné
oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný
postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje
práva napr. preto, že jeho podanie bolo súdom nesprávne odmietnuté. O odňatie možnosti
konať pred súdom ide vtedy, ak súd účastníka na pojednávanie riadne nepredvolá, ak súd
vo veci rozhodol bez toho, že by bola dodržaná zákonom stanovená lehota na prípravu
pojednávania atď. O odňatie možnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie
návrhu účastníka, ale postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Ide napr.
o prípady, keď rozhodne vo veci bez prítomnosti riadne predvolaného účastníka, ktorý sa
z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil, resp. sa ospravedlnil, ale nepožiadal o odročenie
pojednávania z dôležitých dôvodov, keď účastníkovi neumožní konať vo svojej materčine,
alebo v úradnom jazyku toho štátu, ktorému rozumie a pod.
Kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch nie je bez
ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.
Ak v takom prípade súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu,
a to napriek žiadosti o odročenie pojednávania, neodňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. (ZSP č. 6/2003).
Obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti
na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu v zmysle § 101
ods. 2 O. s. p. v každom konkrétnom prípade, patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu.
V danej veci súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalovaného
o odročenie nariadeného pojednávania vo veci na deň 12. 01. 2011, pretože právny
zástupca nepripojil doklad o kolízii pojednávaní, kde zastupuje v inej veci na Okresnom
súde v Spišskej Novej Vsi. Právny zástupca neuviedol v žiadosti o odročenie pojednávania
ani číslo konania a ani čas, kedy by mal v inej veci na tomto okresnom súde zastupovať.
Okresný súd preto správne v súlade s hore uvedeným právnym názorom podľa § 101 ods. 2
O. s. p., veta druhá, vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu.
Žalovaný vo svojom vyjadrení nenavrhol vykonať žiadne také dôkazy, v dôsledku ktorých by
bolo nevyhnutné odročiť pojednávanie. Preto postup súdu prvého stupňa bol súladný s ust.
§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“
Ďalej krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol:
«Krajský súd záverom uvádza, že dôkaz, ktorý žalovaný predložil v rámci
odvolacieho konania o kolízii pojednávaní, je irelevantný. Zápisnica o hlavnom
pojednávaní vo veci 4 T 205/10 Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dna 11. 01. 2011
obsahuje uznesenie, podľa ktorého „súd prerušuje hlavné pojednávanie o 11. 10 hod. s tým,
že sa bude pokračovať v hlavnom pojednávaní dňa 12. 01. 2011 o 08. 30 hod.“. Žalovaný
však požiadal o odročenie pojednávania prostredníctvom svojho právneho zástupcu už
podaním zo dňa 03. 01. 2011, ktoré došlo krajskému súdu 05. 01. 2011, teda v čase, keď
právny zástupca žalovaného nemohol ešte vedieť, že hlavné pojednávanie vo veci
4 T/205/10 na Okresnom súde Spišská Nová Ves bude prerušené na deň 12. 01. 2011. Z
uvedeného vyplýva, že kolíziu pojednávaní a najmä dôležitého dôvodu, pre ktoré by mal súd
prvého stupňa odročiť pojednávanie, žalovaný nepreukázal. Okresný súd teda neodňal
žalovanému možnosť pred súdom konať, iné odvolacie námietky žalovaný neuviedol. Preto,
vychádzajúc z hore uvedeného krajský súd neuznal odvolací návrh dôvodným a rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil.»
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
v ktorom žiadala tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd
okrem iného skúmal v súvislosti s podaným dovolaním existenciu dovolacieho dôvodu
podľa § 237 písm. f) OSP, na ktorý poukazovala sťažovateľka, a vo vzťahu k jej žiadosti
o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním sa v súlade s § 101 ods. 2
OSP zaoberal aj posúdením opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti danej veci.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
«Otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako
„dôležitého dôvodu“ na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bola už
opakovane riešená v judikatúre dovolacieho súdu ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. januára
1999 [uverejneného pod poradovým (publikačným) číslom: 11/1999 v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky] obsahom základného práva zaručujúceho
právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť
súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch
pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je
akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na odročenie
riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“
(§101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne
do právomoci konajúceho súdu.
V zmysle judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného pod
R 41/2002 dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia
s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno
spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Ak v takom prípade súd, napriek
žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka
a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f) O. s. p.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že samotná kolízia pojednávaní právneho zástupcu
účastníka nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101
ods. 2 O. s. p. (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
K hodnoteniu okolností danej veci najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
ďalej uviedol:
«Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva pravidlo, podľa
ktorého by len v závislosti od predmetu konania, jeho účastníkov, dátumu vytýčenia
pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť
pred iným (neplatí žiadne pravidlo tzv. „predstihu“ v prípade kolízie pojednávaní na dvoch
rôznych súdoch). Právnym zástupcom odporcu uvádzaná skutočnosť, že predmetom
kolidujúceho pojednávania, ktoré nariadil Okresný súd v Spišskej Novej Vsi taktiež na deň
12. januára 2011, je trestná vec vedená na tomto súde pod spisovou značkou 4 T 205/2010
(túto skutočnosť v takomto znení však uviedol až v odvolacom konaní, v konaní pred
okresným súdom len uviedol v žiadosti kolíziu pojednávaní) ako dôvod odročenia
pojednávania odvolacieho súdu vytýčeného na 12. januára 2011, nebola preto podstatná.
Rozhodujúce pri posudzovaní žiadosti o odročenie pojednávania však bolo, že od odporcu
bolo možno spravodlivo požadovať, aby si zvolil na toto pojednávanie iného zástupcu, resp.
prinajmenej vysvetlil (oznámil) dôvod, ktorý mu v tom bránil, keďže len samotná kolízia
dvoch pojednávaní u toho istého zástupcu v tom istom termíne na rozdielnych súdoch,
o ktorej kolízii tento zástupca (advokát) vedel v dostatočnom časovom predstihu (porovnaj
m. m. R 10/1994), nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého
dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania.
Právny zástupca dovolateľa – ako z obsahu spisu vyplýva – predvolanie
na predmetné pojednávanie odvolacieho súdu vytýčené na 12. januára 2011 prevzal
14. decembra 2011. Právny zástupca mal dostatok času na to, aby informoval zastúpeného
odporcu o vzniknutej kolízii, ako aj o tom, že preferuje iné pojednávanie, a od dovolateľa,
ktorý podľa vyjadrenia právneho zástupcu nesúhlasil so substitúciou, bolo vzhľadom
na časový odstup takmer jedného mesiaca spravodlivé požadovať, aby si na odvolacie
pojednávanie zvolili iného zástupcu. Zároveň je potrebné uviesť, že odporca udelil
právnemu zástupcovi plnomocenstvo (č. l. 23 spisu), v ktorom súhlasil, aby splnomocnený
advokát ustanovil za seba zástupcu a ak ich advokát ustanoví viac, súhlasí, aby každý z nich
konal samostatne a toto plnomocenstvo je platné a účinné až do dňa jeho odvolania
klientom, prípadne až do dňa jeho výpovede advokátom. Odporca však v čase pred
pojednávaním nevyjadril zmenu vôle udelenú týmto plnomocenstvom. Odvolací súd tiež
správne poukázal v odôvodnení svojho rozsudku, že dôkaz, ktorý odporca predložil v rámci
odvolacieho konania o kolízii pojednávaní, je irelevantný. Zápisnica o hlavnom
pojednávaní vo veci 4 T/205/10 Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11. januára 2011
obsahuje uznesenie, podľa ktorého „súd prerušuje hlavné pojednávanie o 11.10 hod. s tým,
že sa bude pokračovať v hlavnom pojednávaní dňa 12. januára 2011 o 08.30 hod.“.
Odporca však požiadal o odročenie pojednávania prostredníctvom svojho právneho
zástupcu už podaním zo dňa 3. januára 2011, ktoré došlo krajskému súdu 5. januára 2011,
teda v čase, keď právny zástupca žalovaného nemohol ešte vedieť, že hlavné pojednávanie
vo veci 4 T/205/10 na Okresnom súde Spišská Nová Ves bude prerušené na deň 12. januára
2011. Preto z uvedeného vyplýva, že kolízia pojednávaní v čase kedy došlo k žiadosti tu
nebola. Ak by k nej i napriek tomu bolo došlo, odporca bol v situácii, kedy od neho bolo
možno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Bolo výlučne na odporcovi, aby
prostredníctvom svojho zástupcu odvolaciemu súdu podal dôvody, ktoré mu – hoci mal
dostatok času – v takomto riešení zabránili, aby ich mohol posúdiť (čo však – a to ani
v odvolaní resp. dovolaní – neučinil). Keďže v danom prípade podmienky v zmysle § 101
ods. 2 O. s. p., za ktorých môže súd vec prejednať v neprítomnosti účastníkov konania (ich
právneho zástupcu), splnené boli, postup prvostupňového ako i odvolacieho súdu bol
v súlade s týmto ustanovením, a preto nemohol mať za následok odňatie možnosti odporcu
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolateľ teda vytýkal odňatie možnosti konať
pred súdom pojednávaním 12. januára 2011 v neprítomnosti jeho zástupcu nedôvodne.»
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie sťažovateľky v súlade
s § 243b ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 OSP odmietol.
Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu je podľa názoru
ústavného súdu nepochybne zrejmé, že obidva súdy sa dôsledne zaoberali námietkami
a argumentáciou sťažovateľky a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili. Vo svojich
rozhodnutiach uviedli skutkové okolnosti danej veci, ustanovenia príslušných právnych
predpisov, ktoré bolo potrebné aplikovať, a uviedli aj právne úvahy, podľa ktorých zistený
skutkový stav posudzovali.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd aplikovali príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti s posudzovaním žiadosti právneho
zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania pre kolíziu s iným pojednávaním ústavne
konformným spôsobom v súlade s účelom, podstatou a zmyslom týchto ustanovení.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012