Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 120/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom

Mgr. T. A., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

verejne v jej prítomnosti podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. januára 2011,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. septembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci verejne v jej prítomnosti

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«V právnej veci žalobcu, P. Č..., proti žalovanému, obchodnej spoločnosti K.,

s. r. o..., o zaplatenie 155,56 € s príslušenstvom, rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici,

ako súd prvého stupňa, Rozsudkom zo dňa 12. 01. 2011 tak, že určil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 155,56 € s 9 % úrokom z omeškania ročne počnúc dňom

18. 06. 2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 16,50 €, všetko v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

Proti vyššie citovanému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu Odvolanie zo dňa 21. februára 2011.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa

14. 04. 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom žalobcovi – P. Č. – náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. apríla 2011, spisová

značka -56, identifikačné číslo spisu 6110222168, ktorý právny zástupca

sťažovateľa prevzal dňa 21. júna 2011, podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu v zákonnej lehote dovolanie zo dňa 21. júla 2011 v zmysle ust. § 237 písm. f/

zákona číslo platný a účinný do 31. decembra

2011 /ďalej len „“/ a napadol výrok rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.

Právny zástupca sťažovateľa dovolanie odôvodnil v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/

, pretože v konaní došlo k závažnej procesnej vade podľa

ust. , vzhľadom na to, že sťažovateľovi – ako

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. septembra 2011, sp. zn.

-79, dovolanie odmietol a zároveň rozhodol, že navrhovateľovi náhradu

trov konania nepriznáva...

Právny zástupca sťažovateľa považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, rozhodnutie

odvolacieho súdu a rozhodnutie dovolacieho súdu za absolútne protizákonné, pretože je

v závažnom rozpore s ústavným zákonom číslo

v platnom znení /ďalej len „Ústava SR“/, taktiež s , ako

aj s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol v predmetnej

právnej veci bez toho, že by umožnil žalovanému, respektíve jeho právnemu zástupcovi

konať pred súdom a uplatňovať tak v celom rozsahu práva a oprávnené záujmy.

Z neprítomnosti na pojednávaní, ktoré súd prvého stupňa nariadil na deň 12.

januára 2011, sa právny zástupca sťažovateľa riadne a včas ospravedlnil, ospravedlnil

aj neprítomnosť samotného sťažovateľa, pričom zároveň požiadal o odročenie predmetného

pojednávania z dôvodu kolízie s iným termínom pojednávania, ktoré nariadil Okresný súd

v Spišskej Novej Vsi taktiež na deň 12. januára 2011, v trestnej veci vedenej na tomto súde

pod spisovou značkou , o ktorom sa právny zástupca sťažovateľa dozvedel

počas verejného zasadnutia dňa 23. 11. 2010, na ktorom sa predbežne prejednávala

obžaloba, teda oveľa skôr, ako sa právny zástupca sťažovateľa oboznámil s termínom

pojednávania, nariadenom súdom prvého stupňa.

Právny zástupca sťažovateľa listinný dôkaz o kolízii s iným termínom pojednávania

nepredložil, pretože v tom čase žiadne zákonné ustanovenie všeobecne záväzného predpisu

takúto povinnosť v takýchto prípadoch neukladalo.

Podľa ust. , sa pojednávanie mohlo

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa museli oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Keďže podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia sa pojednávanie mohlo

odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom v tomto prípade bola dôležitým dôvodom kolízia s

iným pojednávaním právneho zástupcu sťažovateľa, právny zástupca sťažovateľa túto

skutočnosť súdu prvého stupňa riadne a včas oznámil, a to bez toho, že by mal povinnosť o

tom predložiť listinný dôkaz, a to na základe písomného podania zo dňa 3. januára 2011.

Súd prvého stupňa aj napriek žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa predmetnú

právnu vec prejednal a v tejto veci rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho

zástupcu.

Súd prvého stupňa takýmto konaním a postupom odňal sťažovateľovi – ako

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a to podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/

.»

Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že „Taktiež postupom a rozhodnutím

odvolacieho súdu, teda tým, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a vôbec nevzal do úvahy odvolacie dôvody, uvedené v písomnom vyhotovení odvolania –

bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom a opätovne boli takýmto

konaním odvolacieho súdu porušené vyššie citované práva a oprávnené záujmy sťažovateľa,

pričom aj samotným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súd Slovenskej republiky boli

porušené práva sťažovateľa, garantované v zmysle uvedených právnych noriem.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, zaručené v článku 48

ods. 2 a právo na spravodlivé a verejné prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici, postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti K., s. r. o., priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10.000,- € /slovom: desaťtisíc eur/, ktoré sú Okresný súd v Banskej

Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní

spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

3. Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd

Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti neuviedla spisové značky napadnutých konaní

a ani presne nešpecifikovala napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ako

aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti

a z pripojených príloh nepochybne vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

označených práv tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že uznesením sp. zn. z 26. októbra 2011 už

odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie v prerokúvanej sťažnosti

označených práv smerujúce proti postupu okresného súdu a jeho napadnutému rozsudku

a proti postupu krajského súdu a jeho napadnutému rozsudku, s tým, že poukázal

na možnosť podať ústavnému súdu novú sťažnosť po rozhodnutí najvyššieho súdu

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s týmto rozhodnutím,

ako aj v súvislosti s rozsudkom krajského súdu zo 14. apríla 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. januára 2012 a z jej príloh vyplýva, že

základným a súčasne jediným argumentom, ktorým sťažovateľka zdôvodňuje porušenie ňou

označených práv zo strany okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, je

skutočnosť, že okresný súd napriek žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky z 3. januára

2011, ktorou ospravedlňoval svoju a sťažovateľkinu neúčasť na pojednávaní nariadenom

na 12. január 2011, túto žiadosť neakceptoval a v ich neprítomnosti vec prerokoval

a meritórne rozhodol. Takýmto postupom došlo podľa názoru sťažovateľky k tomu, že jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom [

(ďalej aj „OSP“)], čím mali byť porušené aj jej v sťažnosti označené práva.

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich

označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. januára 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva

na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na pojednávaní

uskutočnenom 12. januára 2011 vo veci rozhodol bez účasti sťažovateľky a jej právneho

zástupcu, keď ospravedlnenie ich neúčasti a žiadosť o odročenie pojednávania na iný termín

neakceptoval.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie

argumentujúc výlučne poukazom na to, že okresný súd podľa jej názoru nezákonne vo veci

meritórne rozhodol napriek jej ospravedlneniu neúčasti na pojednávaní a žiadosti

o odročenie pojednávania. V nadväznosti na to navrhovala, aby krajský súd napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľky

vo forme odvolania smerujúca proti napadnutému rozsudku okresného súdu už bola

predmetom rozhodovania krajským súdom. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd

ako odvolací súd rozhodnutie okresného súdu preskúmal a svoj právny názor vyjadril

v potvrdzujúcom napadnutom rozsudku zo 14. apríla 2011.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu a jeho

napadnutého rozsudku, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo

do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu a jeho napadnutému rozsudku odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že vzhľadom na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 26. októbra 2011 (res iudicata) mohol sťažnosť

v tejto časti odmietnuť podľa aj pre jej

neprípustnosť.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie označených práv aj vo vzťahu k postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a k jeho rozsudku zo 14. apríla

2011 a vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 28. septembra 2011.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil právny názor, že kolízia

dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade

právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným

predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného na účel

odročenia riadne a včas nariadeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania (obdobne platí aj pre obsah práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti

na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2

) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu

().

Krajský súd po podaní odvolania proti namietanému rozsudku okresného súdu

rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2011 namietaný rozsudok okresného súdu

potvrdil, pričom v odôvodnení v podstatnom okrem iného uviedol:

„Jedinou odvolacou námietkou žalovaného v jeho odvolaní má byť skutočnosť, že

súd prvého stupňa postupom, keď vec prejednal a rozhodol bez jeho prítomnosti, odňal mu

ako účastníkovi konania možnosť pred súdom konať.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť

o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred

súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Pod postupom súdu treba rozumieť nielen postup sudcu, ale aj súhrnnú faktickú činnosť

iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne,

ak táto činnosť mala za následok, že účastník nemohol uplatniť pred súdom procesné

oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný

postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje

práva napr. preto, že jeho podanie bolo súdom nesprávne odmietnuté. O odňatie možnosti

konať pred súdom ide vtedy, ak súd účastníka na pojednávanie riadne nepredvolá, ak súd

vo veci rozhodol bez toho, že by bola dodržaná zákonom stanovená lehota na prípravu

pojednávania atď. O odňatie možnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie

návrhu účastníka, ale postupuje v súlade s . Ide napr.

o prípady, keď rozhodne vo veci bez prítomnosti riadne predvolaného účastníka, ktorý sa

z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil, resp. sa ospravedlnil, ale nepožiadal o odročenie

pojednávania z dôležitých dôvodov, keď účastníkovi neumožní konať vo svojej materčine,

alebo v úradnom jazyku toho štátu, ktorému rozumie a pod.

Kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch nie je bez

ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle

Ak v takom prípade súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu,

a to napriek žiadosti o odročenie pojednávania, neodňal účastníkovi možnosť konať pred

súdom podľa (ZSP č. 6/2003).

Obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti

na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu v zmysle § 101

ods. 2 v každom konkrétnom prípade, patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu.

V danej veci súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalovaného

o odročenie nariadeného pojednávania vo veci na deň 12. 01. 2011, pretože právny

zástupca nepripojil doklad o kolízii pojednávaní, kde zastupuje v inej veci na Okresnom

súde v Spišskej Novej Vsi. Právny zástupca neuviedol v žiadosti o odročenie pojednávania

ani číslo konania a ani čas, kedy by mal v inej veci na tomto okresnom súde zastupovať.

Okresný súd preto správne v súlade s hore uvedeným právnym názorom podľa § 101 ods. 2

, veta druhá, vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu.

Žalovaný vo svojom vyjadrení nenavrhol vykonať žiadne také dôkazy, v dôsledku ktorých by

bolo nevyhnutné odročiť pojednávanie. Preto postup súdu prvého stupňa bol súladný s ust.

.“

Ďalej krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol:

«Krajský súd záverom uvádza, že dôkaz, ktorý žalovaný predložil v rámci

odvolacieho konania o kolízii pojednávaní, je irelevantný. Zápisnica o hlavnom

pojednávaní vo veci Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dna 11. 01. 2011

obsahuje uznesenie, podľa ktorého „súd prerušuje hlavné pojednávanie o 11. 10 hod. s tým,

že sa bude pokračovať v hlavnom pojednávaní dňa 12. 01. 2011 o 08. 30 hod.“. Žalovaný

však požiadal o odročenie pojednávania prostredníctvom svojho právneho zástupcu už

podaním zo dňa 03. 01. 2011, ktoré došlo krajskému súdu 05. 01. 2011, teda v čase, keď

právny zástupca žalovaného nemohol ešte vedieť, že hlavné pojednávanie vo veci

na Okresnom súde Spišská Nová Ves bude prerušené na deň 12. 01. 2011. Z

uvedeného vyplýva, že kolíziu pojednávaní a najmä dôležitého dôvodu, pre ktoré by mal súd

prvého stupňa odročiť pojednávanie, žalovaný nepreukázal. Okresný súd teda neodňal

žalovanému možnosť pred súdom konať, iné odvolacie námietky žalovaný neuviedol. Preto,

vychádzajúc z hore uvedeného krajský súd neuznal odvolací návrh dôvodným a rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.»

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

v ktorom žiadala tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

okrem iného skúmal v súvislosti s podaným dovolaním existenciu dovolacieho dôvodu

podľa , na ktorý poukazovala sťažovateľka, a vo vzťahu k jej žiadosti

o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním sa v súlade s § 101 ods. 2

zaoberal aj posúdením opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti danej veci.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

«Otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako

„dôležitého dôvodu“ na odročenie pojednávania v zmysle bola už

opakovane riešená v judikatúre dovolacieho súdu ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. januára

1999 [uverejneného pod poradovým (publikačným) číslom: 11/1999 v Zbierke nálezov

a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky] obsahom základného práva zaručujúceho

právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť

súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch

pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je

akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na odročenie

riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“

( ) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne

do právomoci konajúceho súdu.

V zmysle judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného pod

R 41/2002 dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia

s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno

spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Ak v takom prípade súd, napriek

žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka

a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f)

Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že samotná kolízia pojednávaní právneho zástupcu

účastníka nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101

ods. 2 (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).»

K hodnoteniu okolností danej veci najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

ďalej uviedol:

«Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva pravidlo, podľa

ktorého by len v závislosti od predmetu konania, jeho účastníkov, dátumu vytýčenia

pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť

pred iným (neplatí žiadne pravidlo tzv. „predstihu“ v prípade kolízie pojednávaní na dvoch

rôznych súdoch). Právnym zástupcom odporcu uvádzaná skutočnosť, že predmetom

kolidujúceho pojednávania, ktoré nariadil Okresný súd v Spišskej Novej Vsi taktiež na deň

12. januára 2011, je trestná vec vedená na tomto súde pod spisovou značkou

(túto skutočnosť v takomto znení však uviedol až v odvolacom konaní, v konaní pred

okresným súdom len uviedol v žiadosti kolíziu pojednávaní) ako dôvod odročenia

pojednávania odvolacieho súdu vytýčeného na 12. januára 2011, nebola preto podstatná.

Rozhodujúce pri posudzovaní žiadosti o odročenie pojednávania však bolo, že od odporcu

bolo možno spravodlivo požadovať, aby si zvolil na toto pojednávanie iného zástupcu, resp.

prinajmenej vysvetlil (oznámil) dôvod, ktorý mu v tom bránil, keďže len samotná kolízia

dvoch pojednávaní u toho istého zástupcu v tom istom termíne na rozdielnych súdoch,

o ktorej kolízii tento zástupca (advokát) vedel v dostatočnom časovom predstihu (porovnaj

m. m. R 10/1994), nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého

dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania.

Právny zástupca dovolateľa – ako z obsahu spisu vyplýva – predvolanie

na predmetné pojednávanie odvolacieho súdu vytýčené na 12. januára 2011 prevzal

14. decembra 2011. Právny zástupca mal dostatok času na to, aby informoval zastúpeného

odporcu o vzniknutej kolízii, ako aj o tom, že preferuje iné pojednávanie, a od dovolateľa,

ktorý podľa vyjadrenia právneho zástupcu nesúhlasil so substitúciou, bolo vzhľadom

na časový odstup takmer jedného mesiaca spravodlivé požadovať, aby si na odvolacie

pojednávanie zvolili iného zástupcu. Zároveň je potrebné uviesť, že odporca udelil

právnemu zástupcovi plnomocenstvo (č. l. 23 spisu), v ktorom súhlasil, aby splnomocnený

advokát ustanovil za seba zástupcu a ak ich advokát ustanoví viac, súhlasí, aby každý z nich

konal samostatne a toto plnomocenstvo je platné a účinné až do dňa jeho odvolania

klientom, prípadne až do dňa jeho výpovede advokátom. Odporca však v čase pred

pojednávaním nevyjadril zmenu vôle udelenú týmto plnomocenstvom. Odvolací súd tiež

správne poukázal v odôvodnení svojho rozsudku, že dôkaz, ktorý odporca predložil v rámci

odvolacieho konania o kolízii pojednávaní, je irelevantný. Zápisnica o hlavnom

pojednávaní vo veci Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11. januára 2011

obsahuje uznesenie, podľa ktorého „súd prerušuje hlavné pojednávanie o 11.10 hod. s tým,

že sa bude pokračovať v hlavnom pojednávaní dňa 12. januára 2011 o 08.30 hod.“.

Odporca však požiadal o odročenie pojednávania prostredníctvom svojho právneho

zástupcu už podaním zo dňa 3. januára 2011, ktoré došlo krajskému súdu 5. januára 2011,

teda v čase, keď právny zástupca žalovaného nemohol ešte vedieť, že hlavné pojednávanie

vo veci na Okresnom súde Spišská Nová Ves bude prerušené na deň 12. januára

2011. Preto z uvedeného vyplýva, že kolízia pojednávaní v čase kedy došlo k žiadosti tu

nebola. Ak by k nej i napriek tomu bolo došlo, odporca bol v situácii, kedy od neho bolo

možno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Bolo výlučne na odporcovi, aby

prostredníctvom svojho zástupcu odvolaciemu súdu podal dôvody, ktoré mu – hoci mal

dostatok času – v takomto riešení zabránili, aby ich mohol posúdiť (čo však – a to ani

v odvolaní resp. dovolaní – neučinil). Keďže v danom prípade podmienky v zmysle § 101

ods. 2 , za ktorých môže súd vec prejednať v neprítomnosti účastníkov konania (ich

právneho zástupcu), splnené boli, postup prvostupňového ako i odvolacieho súdu bol

v súlade s týmto ustanovením, a preto nemohol mať za následok odňatie možnosti odporcu

konať pred súdom ( ). Dovolateľ teda vytýkal odňatie možnosti konať

pred súdom pojednávaním 12. januára 2011 v neprítomnosti jeho zástupcu nedôvodne.»

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie sťažovateľky v súlade

s v spojení s odmietol.

Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu je podľa názoru

ústavného súdu nepochybne zrejmé, že obidva súdy sa dôsledne zaoberali námietkami

a argumentáciou sťažovateľky a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili. Vo svojich

rozhodnutiach uviedli skutkové okolnosti danej veci, ustanovenia príslušných právnych

predpisov, ktoré bolo potrebné aplikovať, a uviedli aj právne úvahy, podľa ktorých zistený

skutkový stav posudzovali.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd aplikovali príslušné

ustanovenia v súvislosti s posudzovaním žiadosti právneho

zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania pre kolíziu s iným pojednávaním ústavne

konformným spôsobom v súlade s účelom, podstatou a zmyslom týchto ustanovení.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 1

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012